Po skončení VŠE v Bratislave ste pracovali vo svojom odbore, teda v zahraničnom obchode najprv v Chirane Export v Piešťanoch, neskôr roky na Federálnom ministerstve zahraničných vecí. Je známe, že vtedy bolo takmer podmienkou na takúto prácu byť v KSČ. Vy ste tam vstúpili v roku 1976 ako 28-ročný. Bolo to z presvedčenia alebo preto, že bez toho sa nedalo ísť von?
Bolo to v Chirane, mal som 28 rokov. Keby to malo byť nejaké veľké presvedčenie, tak by som tam vstúpil ako 18-ročný. Ale, samozrejme, keby som sa teraz tváril, že nejaký ideál tam nebol, bol by som pokrytec. Bolo to v roku 1976, keď sme ani vo sne nechyrovali, že komunistický režim padne. Boli sme tam partia, piati mladí inžinieri a prislúcha k mladosti, aby sme sa pokúsili veci posunúť. Tak sme si povedali, že ideme „posúvať“, no veľmi sa nám to nepodarilo a môj pokus sa skončil tak, že som nakoniec z Chirany odišiel. Podrobne to popisujem v románe Zóna nadšenia“. Prakticky to prebiehalo tak, že my sme tam, boli takí 4 – 5 rebeli. Bolo zaujímavé, že v ten istý deň oslovil vtedajší predseda strany mňa aj moju manželku, aby sme vstúpili do strany. Čakali sme vtedy na byt, to bola vlastne ponuka na kandidáta strany a bolo mi jasné, keby sme odmietli obaja, tak by to vyzeralo ako demonštrácia. Manželka povedala, že ona sa musí starať o dieťa a ja som povedal, že teda dobre a bol som tam. Ale vydržal som tam iba rok a odišiel som budovať krajšie zajtrajšky na ministerstvo zahraničných vecí.
V roku 1983 ste pracovali ako tlačový atašé na československom veľvyslanectve v NDR. Čo vtedy musel taký atašé robiť. Je známe, čo to bolo v rozdelenom svete, v čase ešte rozdeleného Nemecka…
Dobre, že ste povedali ten dátum, lebo na ministerstvo zahraničných vecí som nastúpil prvého januára 1977 a za hranice som sa dostal až koncom roku 1983. Čiže to, čo tu písali u nás noviny, že Banáš za starého režimu bol diplomat a chodil si po svete a zarábal peniaze, je čistý výmysel. Za starého režimu si ma takmer 7 rokov prehadzovali ako horúci zemiak na ministerstve zahraničia, pretože som v roku 1978 mal ísť do Viedne na našu ambasádu ako tlačový atašé. Dokonca už som mal podpísaný súhlas ministrom Bohuslavom Chňoupkom a vtedy prišli za mnou z ŠtB, aby som s nimi podpísal spoluprácu. To som odmietol, na čo mám dôkazy. Takže zastavili moju cestu do Viedne a potácal som sa tam 7 a pol roka a až v spomínanom 83. roku na intervenciu ministra Chňoupka som sa dostal do východného Berlína za tlačového atašé. Predtým som dal 4-krát výpoveď, keďže som nevidel perspektívu, aby som sa niekde dostal. Za socializmu to fungovalo totiž tak, že tie „najspoľahlivejšie“ kádre išli do tzv. vyspelých kapitalistických krajín, tí „béčkari“ išli do rozvojových krajín a „céčkari“ išli do socialistických.
Spisovateľ a bývalý diplomat Jozef Banáš
To znamená, že vy ste patrili medzi „céčkarov“?
Áno, vedel som dobre nemčinu, ale bolo to pre mňa riešenie, lebo už som bol rozhodnutý z ministerstva odísť. Ale čo už človek urobí v NDR, v bratskej socialistickej krajine? Tam nebola úloha diplomata tá, čo je úloha klasického diplomata – robiť akúsi pološpionáž. Ja ako tlačový atašé som posielal zvodky z nemeckých médií, čo píšu o Československu. Ale keďže nás tam nebolo veľa jazykovo a komunikačne zdatných, mal som aj kontakty medzi diplomatmi a novinármi zo Západu. Napríklad dodnes mám veľmi priateľský vzťah s Petrom Pragalom, ktorý bol vtedy korešpondentom západonemeckého týždenníka Stern, akreditovaný aj pre Československo. Bolo to veľmi pozoruhodné, lebo ja som bol socialistický diplomat a on bol západonemecký novinár a dodnes sme kamaráti. Dokonca mi napísal predslov do nemeckého vydania môjho románu „Zóna nadšenia“. Vtedy to fungovalo tak, že Peter dobre vedel, o čom je diplomat, takže mi občas rozprával veľmi zaujímavé veci, keďže ako novinár bol skvele informovaný. Aj vďaka nemu som isté veci začal chápať. Ale informácie sme mali aj od iných. Bol som napríklad prvý československý diplomat, ktorý sa dozvedel od jednej švédskej novinárky, že Jaroslav Seifert bude v roku 1984 navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Ale v podstate to bol len taký „odsun“, diplomat v socialistickej krajine, tam sa efektívne nedalo robiť prakticky nič.
Je známe, že na ministerstve zahraničných vecí ste mali na starosti zahraničných novinárov a v podstate od vás záviselo, či budú môcť na našom území pôsobiť ako novinári. Aké tam boli kritériá, aby dostali akceptáciu?
To odo mňa vôbec nezáviselo, ale aby som to upresnil, bol som vedúci tlačového strediska na detašovanom pracovisku v Bratislave, ale to bolo prerušovane a nie po návrate z NDR, ale ešte predtým v rokoch 1978 až 1983. V 1978 ma oslovil Milan Kadnár, vtedajší veľvyslanec v Rakúsku, ktorý ma chcel za tlačového atašé do Viedne. Bolo to úžasné, ale keďže som nechcel spolupracovať s ŠtB, tak ma dali nabok. Lenže to nemohli povedať nahlas, tak ma ešte v tom istom roku presunuli do Bratislavy do tlačového strediska pre zahraničných novinárov. To vtedy vzniklo z iniciatívy ministra Chňoupka, pretože chcel, aby sa aj Slovensko trochu dostalo do zahraničných médií. Keďže som bol dobre jazykovo vybavený a mohli tu byť iba traja ľudia, tak ma sem „šupli“. Boli sme tu najmä na to, aby sme pomáhali pripravovať program pre zahraničných novinárov, čiže nerozhodoval som, koho sem pustia. Bol som akýmsi garantom pre slovenské firmy a ich predstaviteľov. Lebo keby západný novinár priamo zavolal napríklad riaditeľovi Slovakofarmy, ten pustí do gatí. Ale keď zavolal Jozef Banáš: „Dobrý deň, tu je tlačové stredisko pre zahraničných novinárov z ministerstva zahraničných vecí, prosím vás, máme tu novinára XY z tej a tej krajiny“, vtedy to išlo. Takže nemal som dosah na nič iné, iba na program týchto novinárov.
Kde vás zastihla Nežná revolúcia? Boli ste vtedy ešte pracovníkom federálneho ministerstva zahraničných vecí? Ako ste vnímali spoločenskú zmenu?
Boli to pre mňa veľmi turbulentné časy, pretože som sa vrátil z východného Berlína niekedy začiatkom jesene 1988. Okamžite si ma zavolali, lebo vedeli, že mám také liberálnejšie zmýšľanie, aj preto ma chceli odvolať ešte z NDR, aby som bol hovorcom Federálneho ministerstva zahraničných vecí. Túto ponuku som ale odmietol. Povedal som si, že nebudem ja ten hlupák, čo bude obhajovať tie Jakešove drísty na verejnosti. Taký sprostý už naozaj nie som. Keďže som to odmietol, šupli na zasa do Bratislavy, kde ma aj zastihla revolúcia. Musím povedať, že som si vtedy zachoval tvár, pretože ma oslovil spisovateľ Ľubo Feldek, či nepodpíšem výzvu radových komunistov na zrušenie článku 4 o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Musím povedať, že mi nebolo všetko jedno, lebo to podpisovali zväčša slobodní chalani, tí, čo robili Bratislavu nahlas, no ja som bol zamestnanec federálneho ministerstva!
Podpísali ste to?
Áno, napriek všetkému som to podpísal a potom, keď 21. novembra 1989 čítali na Námestí SNP naše mená, Ľubo Feldek to čítal, tak pri každom mene sa ozval veľký potlesk. Lenže na Suchom Mýte v podchode sa objavil zoznam nás asi tridsiatich, čo sme to podpísali a bol tam veľký titulok – „zradcovia“… My sme boli všetci členovia strany. Len poznámka k tejto akcii: bola to vtedy dosť veľká frajerina a môžem vám povedať, že dnes sa celý rad ľudí z toho zoznamu k tomu nehlási, aby sa nemuseli priznať, že boli členmi Komunistickej strany. To sú tí oneskorení hrdinovia.
V roku 1990 ste sa stali zástupcom veľvyslankyne v Rakúsku, teda Magdy Vášáryovej. Aká to bola zrazu zmena pôsobiť v inej ako socialistickej krajine ako diplomat? Ako ste vnímali vtedy našu akceptáciu Západom?
Samozrejme, bola to veľká výzva. Magdu Vášáryovú vymysleli dvaja ľudia: Jozef Banáš a Milan Kňažko. Tí, čo to vedia, tak vedia, Magda to síce nepriznáva, ale je to tak. Treba povedať, že Magda mala celý rad schopností a spôsobilostí, jazykovo bolo dobre vybavená. Herecky bola už, samozrejme, vo veku, že mladice nehrávala a matky ešte tiež nehrala, čiže ideálny vek na to, aby skúsila aj niečo iné. Bola veľmi komunikatívna, čiže sme si mysleli, že je optimálny typ. Milan bol vtedy poradca Václava Havla, čiže minister zahraničia Jiří Dientsbier tento návrh prijal, podpísal, Magda išla do Prahy na prípravu na výjazd do Viedne a mňa oslovili, či by som jej nešiel robiť zástupcu. Vtedy sme boli s Magdou vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu, hoci časom sa to trochu pošramotilo, čo ma aj mrzí, no taký je život.
Ako to celé prebiehalo?
Išiel som tam pred ňou a mal som pred sebou zoznam približne 20 diplomatov, ktorým som musel oznamovať, že sú odvolaní. Pripravil som takto priestor pre Magdu, lebo ona ako veľvyslankyňa tam prišla o čosi neskôr, už mala agremán. Začiatkom apríla 1990 potom odovzdávala prezidentovi Kurtovi Waldheimovi poverovacie listiny. Boli to fantastické časy a s ňou sa dobre robilo, pretože tam bol optimálny tím. Ona bola tou „otváračkou dverí“, krásna žena, komunikačne výborná a ona to tak vedela svojím šarmom „načať“ a potom nastúpil tím, ktorý bol profesionálne veľmi dobrý a spravili sme vtedy pre Československo celý rad užitočných vecí.
Akých napríklad?
Pamätám si, že sme pred rakúskou verejnosťou dokázali veľmi úspešne obhájiť problémy s jadrovými elektrárňami v Temelíne, Dukovanoch či Jaslovských Bohuniciach, keďže ešte stále rezonoval strach po Černobyli. Urobili sme teda kus dobrej práce, bolo to vzrušujúce, všade nás vítali ako priateľov s otvorenou náručou, takže pre mňa to boli diplomaticky asi najkrajšie časy. Ale to bola prakticky celá moja diplomatická kariéra – za socializmu takmer 5 rokov v NDR a po revolúcii „dvojka“ v Rakúsku, to je všetko, čo sa týka mojej diplomatickej kariéry.
Neskôr ste sa z diplomacie stiahli a pôsobili ste v komerčnej sfére až do roku 2001. Bola to pre vás dobrá skúsenosť alebo vám chýbala politika a diplomacia?
Bola to výborná skúsenosť. Pretože ihneď ako som skončil v diplomacii, mal som dobré kontakty, tak som nastúpil po tvrdom víťaznom konkurze do Reiffeisen Leasingu vo Viedni a neskôr som sa stal riaditeľom Tatra Leasingu, to bola vlastne join-venture spoločnosť Reiffeisen Leasingu a odtiaľ som prestúpil do dcérskej spoločnosti Reemtsma Hamburg – Slovak International Tabak (S.I.T.), kde som bol členom manažmentu. Boli to z hľadiska biznisu moje najkrajšie roky, lebo Viktor Maťovčík ako generálny riaditeľ a potom prezident firmy bol výborný šéf. Bola to nadnárodná spoločnosť, boli tam hlavne Nemci a my sme doslova nasávali tú nemeckú firemnú kultúru, najmä poriadok vo všetkom. Veľmi veľa som sa tam naučil, často som bol v našej centrále v Hamburgu, toto mi dalo veľmi veľa aj ako človeku.
V roku 2001 ste sa predsa len rozhodli vstúpiť do „veľkej politiky“ ako generálny sekretár ANO (Aliancia nového občana). Boli ste zvolený za poslanca NR SR v čase druhej Dzurindovej vlády. Aká to bola skúsenosť?
Vtedy sa ma všetci pýtali, či som sa zbláznil a prvá bola moja žena. Tu teraz verejne hovorím, že moja posledná výplatná páska v S.I.T., kde som bol riaditeľom priemyselnej politiky, bola 98-tisíc slovenských korún, poslanecký plat bo vtedy 70-tisíc. K tomu som mal služobné auto, mobil, benzín čiže mi hovorili, že som padol na hlavu. Ale boli dva také hlavné momenty, ktoré rozhodli. S.I.T. už bola v tom čase etablované firma, zabehnutá, už ma to tam ďalej neposúvalo, no a po druhé ja som bol vždy človek – homo-politicus – ktorý vždy politiku kritizoval. Do toho ma oslovil Paľo Rusko. Priznám sa, že toto meno ma dosť iritovalo, keď ma oslovil, tak som si povedal – kristepane… Ale v politike ak nemáte peniaze a nemáte médiá, nemáte šancu. Paľo mal aj silné médium, peniaze a úspešný príbeh Markízy.
A to stačilo, aby vás to presvedčilo?
Treba priznať, že Paľo mal aj istú spôsobilosť a schopnosť osloviť zaujímavých ľudí. Tam sme sa vtedy zišli napríklad Beáta Brestenská, Ján Drgonec, Rudolf Chmel, Imro Béreš, Ľubo Lintner, Eva Černá, Rudo Zajac. Čiže odrazu tam boli dobré mená, dobrí odborníci, tak som aj ja povedal, že idem do toho. Stal som sa generálnym sekretárom, ale z tejto pozície som veľmi rýchlo odstúpil, čiže som „pustil“ 70-tisícový plat, aby bolo jasné. Nebol som totiž ochotný podpisovať sa pod veci, na ktoré som nemal dosah a to boli financie. Pritom stanovy sa zmenili tak, že generálny sekretár rozhoduje o financiách, no ja som nemal o tom ani tušenie, to všetko robil Paľo. Čiže tam som bol krátko, no ako zakladajúci člen ANO som bol generálnym sekretárom.
V tom čase ste sa stali ako člen Výboru pre európsku integráciu a tiež ako člen výboru pre obranu a bezpečnosť aj členom európskych štruktúr – konkrétne členom Stálej delegácie NR SR pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy aj pri Parlamentnom zhromaždení NATO. Slovensko vtedy ešte nebolo členom ani EÚ, ani NATO. Bolo potrebné veľmi lobbovať za to, aby nás Brusel akceptoval ako partnera?
Dovoľte, aby som vás poopravil, nebol som iba členom, ale vedúcim spomínaných dvoch delegácií, čo je doteraz jediný prípad v slovenskom parlamentarizme, keď jeden poslanec bol vedúcim dvoch delegácií. Samozrejme, o tom, či sa staneme členmi EÚ a NATO, sme nerozhodovali my, to si nenahovárajme, to je nezmysel. Formálne však bolo treba lobovať a možno aj vďaka tomu, že viem niekoľko jazykov a mám zmysel pre humor a viem ľudí zaujať, tak malo zmysel aj to lobovanie. Najmä zákulisné neformálne stretnutia sú vždy v politike kľúčové a podarilo sa nám navyše vytvoriť aj istý imidž našej krajine, lebo v tom čase sme ešte stále boli považovaní za akési „béčko“ Česka.
Ako sa to prejavovalo?
Podarilo sa nám presvedčiť tých, ktorí si mysleli, že máme s Českom animózne vzťahy, že to tak nie je. Vždy keď boli nejaké stretnutia, obedy, tak sme sedeli Česi a Slováci spolu, čo tam nevedeli celkom pochopiť, lebo to stále porovnávali s Juhosláviou. No a to, že som sa ako prvý Slovák a druhý z východného bloku stal viceprezidentom Parlamentného zhromaždenia NATO , na to som bol naozaj hrdý. Nebo to totiž jednoduchý proces. Ale dnes už na to veľmi hrdý nie som.
Prečo? Veď to už bolo v čase, keď sme boli riadnym členom NATO?
Vtedy bola eufória z toho, že sme sa tam dostali, ten pocit, že sme v niečom pevnom ukotvení, bol veľmi dôležitý a NATO to vtedy spĺňalo. Ale neočakával som vtedy tak agresivitu NATO, najmä USA. Časom som zistil, že NATO je vlastne iba formálne označenie pre USA a ostatní tam nosia iba teplú vodu. A keďže som bol viackrát osobne aj pri mnohých často až emocionálnych stretnutiach s poslancami , aj s Američanmi , napríklad s Douglasom Bereuterom, ktorý bol proti vojne v Iraku, celé sa to u mňa zlomilo po treťom vpáde do Iraku, keď sa ukázalo, že to bolo celé vymyslené, lebo žiadne zbrane hromadného ničenia sa tam nenašli. A ja som bol v tom čase viceprezidentom Parlamentného zhromaždenia NATO a vtedy sa začali tie moje pochybnosti.
V roku 2004 ste vystúpili z ANO a neskôr ste vstúpili do SDKÚ po tom, čo ste sa nestali lídrom na kandidátke ANO. Nevyčítal vám vtedy nikto, že ste prezliekli kabát?
Kabát by som prezliekol, keby som bol išiel do opozície, ale ja som zostal v koalícii. Bol som v tejto veci férový. Dokonca som žiadal, aby sme mali akýsi vnútorný konkurz na kandidátku do europarlamentu. Bol som v kandidátke na prvom mieste, schválilo ju predsedníctvo strany ANO, no Paľo Rusko to neskôr sám poprehadzoval a pomenil. Povedal som mu: „Pali, keď ma odpáliš, to je pre mňa vyslovenie nedôvery. Tým ma vyhadzuješ zo strany! “. Nakoniec sa to aj stalo, až na to, že som odišiel sám. Postupne začali z ANO odchádzať aj ďalší, čo mi je dodnes ľúto, lebo tam bol celý rad naozaj kvalitných ľudí. Motali sme sa potom v parlamente ako nezávislí, čo ma iritovalo. Pamätám si, keď Fico hovoril, že nás podplácajú, aby sme hlasovali tak a tak. Ja som v živote neprijal ani korunu úplatku, ani som ho nikomu nedal a toto ma vtedy dosť mrzelo.
No dobre a prečo ste sa rozhodli práve pre SDKÚ?
Ja som nemal inú možnosť, lebo by som musel ísť do KDH, alebo do SMK, kde by som nikdy nešiel, lebo som liberál a preto mi zostala naozaj jediná možnosť ísť k Dzurindovmu SDKÚ, lebo tam boli ľudia liberálneho razenia ako Edo Kukan a ďalší. Miki vtedy vyskočil štyri metre, lebo mal jeden hlas navyše zadarmo. Ale aj v rámci SDKÚ som si hovoril svoje názory, napríklad v ANO sme nikdy nemali žiadnu inštitúciu kvázi vnútorného cenzora. V ANO Paľo Rusko povedal: „Chlapci, máte každý svoj rozum, tak hovorte“. Ale v SDKÚ sa muselo konzultovať. Ja som to nerobil a to ich vytáčalo, samozrejme.
Prečo ste potom v roku 2006 už nekandidovali za SDKÚ?
Lebo ma nedali na kandidátku. Ale úprimne, aby som bol objektívny, ja som už skôr vysielal signály a správal som sa zámerne dosť konfrontačne, lebo som toho mal plné zuby. Štyri roky v politike mi úplne stačili. Nehovorím, že to bola zlá skúsenosť, to by som nebol úprimný, ale stačilo mi to!
Počas vášho pôsobenia v politike na vás vytiahli, že ste boli v rokoch 1974 – 1989 registrovaný v Registračných zväzkoch ŠtB ako agent s krycím menom Lotos. Vy ste tvrdili, že ste nikdy žiadnu spoluprácu nepodpísali, mali ste v tejto veci aj viacročný súd. Ako to nakoniec celé dopadlo? V roku 2005 ste totiž podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za falšovanie úradnej listiny. Ako to teda bolo?
Keď som bol v zahraničnom obchode a v tlačovom stredisku pre zahraničných novinárov, tak ma normálne predvolávali na ŠtB, lebo som bol v styku s ľuďmi zo západu. Na to bol zákon, keď ste boli v styku s ľuďmi zo Západu, zavolali z ŠtB, tak som chodil na Februárku vždy so stiahnutým zadkom. To bolo všetko. Oni sa ma popýtali, či novinári boli v styku s nejakými disidentmi. Ja som vždy povedal, že s akými disidentmi, veď u nás žiadnych nemáme. Dnes sú ich už „mrte“, vtedy som o žiadnych nepočul. No a po revolúcii som s hrôzou zistil, že ma vedú ako agenta. Samozrejme, že som proti tomu protestoval. Keď mi vydal Ján Langoš kópiu môjho spisu, zistil som, že je tam jeden môj údajný podpis, ale keďže som vedel, že som nič nepodpísal, tak som podal trestné oznámenie rovno generálnemu prokurátorovi. Mal to vyšetrovateľ, ktorý k tomu potreboval originál, lebo z kópie nebolo možné určiť, či to je alebo nie je môj podpis. Langoš však originál spisu odmietol zo zvláštnych dôvodov vydať… A nakoniec, ak by som bol agentom ŠtB, tak by ma sotva boli zvolili za podpredsedu Parlamentného zhromaždenia NATO.
Ako ste to celé vnímali?
Podstata celého tohto problému je – a to sa týka aj Českej republiky, lebo naši okopírovali zákon o Ústave pamäti národa kompletne z toho českého – že máme zákon postavený na prezumpcii viny a nie neviny. To je nemysliteľné. Poviem príklad: „Osočím vás, že ste grázel alebo ste vykradli banku…“ Načo mi poviete: „Čo ste sa zbláznili, Banáš?“…. A ja vás vyzvem: „Dokážte, že ste nevykradli banku!“ To je princíp prezumpcie viny. Čiže oni ma obvinili a povedali: „Dokážte, že ste nespolupracovali…“. No do psej matere, ako mám dokázať niečo, čo sa nekonalo? ŠtB ma tam zaevidovalo ako agenta a Ústav pamäti národa (ÚPN) je v zmysle archívnom pokračovaním ŠtB, pretože nemá k dispozícii nič iné, iba archívy ŠtB, ktorým bezvýhradne verí! Pritom v preambule zákona o ÚPN je napísané: „ŠtB bola zločinecká organizácia a myslím, že v paragrafe 27 sa hovorí, že mala pravdu a netreba preverovať, čo hovorila ŠtB, a bez dôkazov sa ich tvrdenia môžu zverejňovať. To je predsa nástroj na likvidáciu ľudí par excellence! Česko a Slovensko sú tuším jediné dva štáty, ktoré majú takýto zákon, podobné majú Maďari i Poliaci, ale zverejniť môžu, iba keď to dokážu!
Ako s tým žijete?
Ja som našťastie z toho už von, ale z mediálnej „popravy“ sa ťažko vylizujete. Desať rokov vyzývam verejne, aby tí, ktorí majú dôkazy, že som niekoho udal, vyšli s nimi na verejnosť. Nikto s ničím neprišiel.
Čiže môžete dnes s čistým svedomím povedať, že ste nikdy s Štb nespolupracovali a že ste vedome žiadnu spoluprácu nepodpísali?
Jednoznačne. Na ŠtB ma predvolávali na výsluchy. Z mnohých si vyrobili agentov, uľahčovali si tým prácu a navyše za nich brali peniaze. Je to asi tak ako keď eštebáci v 50. rokoch povedali, že Clementis a iní sa k niečomu priznali a teraz niekto bude odsudzovať Clementisa. Hovorím preto, každý nech sa stará o svoje veci a nech si vysvetľuje svoju minulosť, ja som sa k tomu postavil ako jeden z mála a podal som ako jediný trestné oznámenie na Generálnu prokuratúru. Mám správu od vyšetrovateľa, že nemôžu dokázať, či to je alebo nie je môj podpis, lebo nemajú originál môjho spisu. Opakujem ešte raz, Česi aj Slováci majú nedemokratický zákon postavený na prezumpcii viny. To je podľa mňa neprípustné a nehorázne! Podrobne tieto veci popisujem v románoch Zóna nadšenia a Sezóna potkanov.
Neskôr ste opustili veľkú politiku a vrhli ste sa na intenzívnejšie písanie kníh. Uspokojuje vás to?
Veľmi. Bo to môj celoživotný sen byť spisovateľom, aj som písal počas celého života., za socializmu napríklad štyri televízne inscenácie. To neboli žiadne politické veci. Čiže sen sa mi splnil vlastne až vo veku 57 rokov vďaka KDH, ktorí rozbili naši koalíciu, boli predčasné voľby a začal som sa vážne venovať písaniu kníh. Darí sa mi, patrím medzi najpredávanejších slovenských spisovateľov, som najprekladanejší slovenský spisovateľ, čo viac si môže človek želať…
Najmä vaša recesistická kniha Idioti v politike… Neurazili sa mnohí z tých, ktorí sa v knihe ocitli, lebo servítku pred ústa ste si naozaj nedávali….
Viem, že to majú všetci poslanci. Aj sa z tej knihy ešte stále cituje. Ale paradoxne na tom je, že väčšinou na to reagovali asi tak: „Tak Pištu si tam dal a mňa si tam nedal?“… Urazili sa podľa mojich informácií väčšinou takí, ktorí nemajú zmysel pre humor.
Môžete aj niektorých menovať?
No radšej asi nie. Ale vyberte si súčasných najvyšších politikov, ktorí sú pri moci a ktorí nemajú zmysel pre humor (smiech)… Ale sú tam aj mnohí, ktorí sú pri moci – napríklad Robo Kaliňák – ktorý má extrémny zmysel pre humor a neurazil sa. Kto nemá podľa mňa zmysel pre humor, má ťažký život.
Kam sa podľa vás uberá súčasný svet? Poznáte model, ktorý by bol pre väčšinu ľudí v súčasnosti spravodlivý a dobrý pre život?
18. októbra idem do Bhutánu, čo je momentálne najšťastnejšia krajina na svete. Idem skúmať, prečo sú jej obyvatelia šťastní. V politike som si uvedomil, že nie som homo politicus, ja na to nemám žalúdok. Začal som sa zaujímať o veci duchovné najmä pod vplyvom mojej manželky, ale aj okolia. Na besedách často dostávam otázku: „Pán Banáš, kedy bude svet lepší?“… Na to odpovedám: „Jedine vtedy, keď sa nebudeme starať o to, aby sme boli lepší ako iní, ale jediné, o čo sa budeme starať, aby sme boli lepší, ako sme boli včera“. Čiže práca na polepšení seba samého. Lebo ak budem mať veľmi vysoké morálne a etické zásady, tak mi nikto nenanúti, aby som tú pušku zobral do ruky. To sa ukázalo napríklad na Ukrajine, kde si Američania mysleli, dodáme im zbrane a Ukrajinci budú bojovať s našimi puškami. Ukrajinci tie pušky do rúk nezobrali! Aj keď ich chcel vlastný prezident Porošenko vlastne uplatiť – 50 eur denne. Čiže aký model? Jediný model je – a znie to až tak biblicky, hoci je to aj Budhova myšlienka – „Čo dáš, to sa ti vráti, čo zaseješ, to budeš žať a nebudeš robiť inému to, čo nechceš, aby robil iný tebe“…. Čiže nemôžeme očakávať, že keď budeme siať kúkoľ, tak nám bude rásť pšenica.
Určite pozorne vnímate tému migrantov. Kde je podľa vás skutočná príčina takej masívnej vlny? Veď aj v minulosti sa v arabskom svete bojovalo a nikdy nebolo toľko utečencov. Prečo je to tak?
Mám k tomu jednu metaforu: „Tu niekto prederavil vaňu, z tej vane vyteká voda. Čo urobí normálny človek, keď z vane vyteká voda? Snaží sa zapchať dieru! A tu teraz všetci európski politici lietajú a premýšľajú: „Čo budeme robiť s tou tečúcou vodou z tej vane?“. Sú to hlupáci a oportunisti najhrubšieho zrna! Poznám osobne viacerých, sedel som s nimi v Rade Európy aj v Parlamentnom zhromaždení NATO. Preto hovorím: „Áno, vždy boli utečenci, samozrejme, pretože tento svet je nespravodlivý. Kým ale muklujú deti v Bangladéši a v Indii ako otroci na dámskych kabelkách, ktoré tu potom nosia dámy neviem pod akou značkou a kupujú si ich len tak z roztopaše, tak tento svet nebude nikdy dobrý.“ Teraz by ma niekto mohol osočiť, že hovorím ako marxista, ale je to tak!
Tak buďme teda konkrétnejší, ako vnímate súčasnú masívnu vlnu utečencov?
Pokiaľ ide o utečencov, nikdy ich toľko nebolo z týchto krajín, ktoré sú relatívne blízko k Európe, teda z Líbye, zo Sýrie, z Iraku, či čiastočne z Afganistanu. Je to najmä za posledných štyri, či päť rokov. Ale odkiaľ utekajú tí utečenci? No z miest, kde sú konflikty. Ako hovoria Sýrčania: „Zastavte vojnu a my nebudeme utekať“… Čiže odkazujem pani Merkelovej a všetkým, ktorí tu teraz robia veľké ramená – chápem ľudsky, že je to strašné pre utečencov – čím viac ich však bude brať, tým viac bude ich vlastnú situáciu zhoršovať. Pretože kto už chce utekať zo svojej vlasti? Mám priateľov v Sýrii, v Egypte, kto už chce opustiť svoju vlasť? Nikto! A oni ich z tej vlasti vlastne lákajú, takže je tu jediná odpoveď. Treba sa spýtať, kto to celé spôsobil? A keď sa spýtame, kto „rozdrbal“ Líbyu, Sýriu, Irak, Afganistan, vychádza nám jediná odpoveď: Spojené štáty americké! To už vie každý idiot ! Len európski politici – lebo sú podplatení vysokými platmi a boja sa o svoju moc a o svoje miesta, veď nie sú sprostí – to nepovedia nahlas. V týchto dňoch som tu mal mojich priateľov z Nemecka a pýtal som sa ich: ako Nemci prijímajú utečencov? Viete, čo mi povedali? „To je propaganda ako sviňa, v Nemecku sú ľudia nasratí a oni v televízii ukazujú, ako ich v Mníchove vítajú s otvorenou náručou. To je taká cenzúra, že až“… Čiže, my sa tu musíme starať o to, aby sme zapchali štupeľ, len ide o to, že kam dáme tú vodu, ktorá v deravej vane vyteká…
Sme ako Slováci, či Česi povinní rešpektovať kvóty určené Bruselom? Je to podľa vás cesta, pretože najmä krajiny V4 vyjadrili v uplynulých dňoch výrazný odpor proti tejto metóde prerozdeľovania?
Tu nie je nad čím rozmýšľať. Samozrejme, v tomto podporujem Fica aj Orbána. Na tom vidno, akí idioti sú v Bruseli, ktorí sú úplne mimo reality. Predstavte si, že sem príde Sýrčan, jeho brat ide do Nemecka a ďalší do Holandska. Jeden druhému zavolá a spýta sa: „Starý, koľko dostávaš dávky“? Ten v Nemecku povie 500 eur a ten na Slovensku povie – ja 50… Tak ako dlho tu zostane? Ani päť minút! Čo teraz urobíme? Postavíme armádu, aby bránila utečencom, aby neutekali ďalej? Tie kvóty sú totálny nonsens! Čítal som si napríklad rakúske noviny a tam bol titulok: „Z 15-tisíc utečencov, ktorí prišli do Rakúska, požiadalo o azyl 89!“… Počujete dobre – iba 89 (!) a to je Rakúsko z hľadiska životnej úrovne inde, ako sme my. Čiže koľkí už by len chceli zostať na Slovensku?
Poznáte dokonale nemecké i rakúske prostredie. Prečo to teda robí Angela Merkelová, že ponúka migrantom takmer milión miest v Nemecku? Nie je to precedens, ako donútiť „malých“ ako my, aby výrazne zvýšili počet prijatých migrantov?
Viem, prečo to robí Merkelová. Z dvoch dôvodov. Je pod tlakom USA, to je jasné a po druhé si myslí, že títo nešťastní ľudia im tam budú zametať ulice a robiť podradné práce. Lenže nie všetci medzi nimi sú nešťastní. Treba sa pýtať, kto sú tí ľudia? Lebo keď vidím obrázky utečencov, tak je tam zopár matiek s deťmi, ktoré zneužívajú na vyvolanie súcitu, no ostatní sú väčšinou mladí, zdraví, silní chlapci! To znamená, že je tu jednoznačný záujem rozbiť Európu, lebo Európa bez Nemecka nemôže fungovať. Kto položí na kolená Nemecko, položí na kolená Európu. To znamená, odkazujem pani Merkelovej, že ona potápa Európu. Môže tu prezident Kiska rozprávať, koľko chce, že hovorím o nejakom „bielom Slovensku“, to sú také diletantské vízie, že človeku sa až rozum zastavuje.
Poďme k problému, ktorý tiež s utečencami súvisí. Ako sa dá podľa vás bojovať s Islamským štátom? Je tu nevyhnutná širšia dohoda aj medzi doteraz znepriatelenými stranami – USA, Ruskom, Čínou a EÚ?
Veľa čítam aj zahraničné médiá, na Slovensku je totálna mediálna cenzúra v mienkotvorných médiách. Islamský štát vznikol z vysokých sunitských dôstojníkov armády, polície, tajných služieb, ktoré mal v moci Saddam Hussein. Američania chceli „dať dolu“ Assáda v Sýrii, Rusi povedali – Assáda si nepustíme. No tak vymysleli ISIS (Islamský štát) z týchto ľudí, aby sa tam dostali „zadnými dverami“. Teraz ale nastáva hodina pravdy. Zachytil som vyhlásenie Rusov, že keďže Američania nevedia urobiť poriadok s ISIS – logicky – nechcú urobiť poriadok, lebo im vyhovuje „bordel“, tak Rusi povedali: „My tam prídeme a urobíme tam poriadok“. Preto teraz Američania protestujú. Vytvoriť koalíciu proti ISIS? Samozrejme, len Američania žiadnu koalíciu nechcú! John Kerry dokonca povedal, že by to mohlo eskalovať konflikt medzi USA a Ruskom. Aký konflikt, keby mali ísť spoločne proti ISISu?
A čo koalícia Ruska s EÚ proti ISIS?
Dávam pol roka – pamätajte si, čo hovorím – do pol roka budú chodiť európski politici na čele s Merkelovou, ak ju medzitým nepošlú Nemci do hája, za Putinom s prosíkom, aby pomohol Európe! Do pol roka, keď to pôjde takto s utečencami ďalej.
Ako sa môže podľa vás zmeniť Európa, keď sa popustí uzda a príjme sa tu neúmerné množstvo migrantov, najmä moslimov?
Mám medzi moslimami priateľov, dokonca moslimovia pomohli aj k môjmu stretnutiu s dalajlámom v Kašmíre. S normálnymi moslimami naozaj nemám problém, niektorí chodia do mešít viac, iní zasa menej. Ale nemám rád fanatikov, nemám rád ani fanatických moslimov, ani fanatických kresťanov. Čiže vôbec nemám problém s multikultúrou. Mám však problém s tými, ktorí chcú dostať tento kontinent „na hunt“! Či teda chceme alebo nechceme, musíme sa neustále vracať k tomu, čo som hovoril na začiatku, kto nám tú vodu z vane neustále vypúšťa? Kto nám tam tie diery stále robí?
Nie je problém a príčina aj v tom, že kedysi za vlády Charlesa De Gaulla Francúzi až príliš popustili uzdu benevolentnosti k prisťahovalcom z Alžírska, či iným prisťahovalcom z moslimského sveta? Podobne neskôr hranice otvorili aj Nemci Turkom, či Kurdom, ale urobili tak aj severské krajiny, Holandsko alebo Anglicko. Nebol problém už tam?
Teraz ste to v podstate pomenovali. To sú – až na Severanov – všetko bývalé koloniálne krajiny, prirátal by som k nim ešte Portugalsko, či Španielsko. Vyrabovali týchto chudákov, urobili si z nich doslova otrokov a dnes sa čudujú, že pomaly polovica zemskej populácie žije pod hranicou chudoby. To je prakticky všetko potenciál na migrantov. Pýtam sa: čo majú Slováci, Maďari, Poliaci, Česi, či Rakúšania a Bulhari s tým, že oni ich rabovali? Znie to možno veľmi egoisticky, ale – nech si to riešia! Generál De Gaulle to „pustil“, lebo potrebovali vo Francúzsku ľudí, ktorí u nich budú robiť podradné práce. Nemecká populácia v dôsledku materialistického egoizmu klesá a nemá kto robiť na ich penzie. Tam je podhubie Merkelovej prístupu k migrantom. Prečo by sme my mali za iných riešiť to, čo sme nespôsobili? Mimochodom, podobný názor majú už aj Angličania. Tam údajne začínajú vznikať fan kluby Vladimíra Putina! To, samozrejme, naše médiá nikdy nepovedia.
Je udržateľná forma a spôsoby politiky EÚ?
Bol som takmer až fanatický prívrženec EÚ, najmä na základ myšlienky Helmuta Kohla, teda že napriek všetkým animozitám medzi národmi, najmä medzi Francúzmi a Nemcami, je to najlepší inštrument na predchádzanie konfliktom, lebo politici a ľudia sa stretávajú. Uvítal som euro, úplne spontánne, lebo to je krv ekonomiky. Lebo máš dobrý pocit súdržnosti, že na Slovensku je euro rovnako ako v Portugalsku. Ale s pribúdajúcim časom zisťujem totálnu nemohúcnosť euroúradníkov a tiež totálnu impotenciu európskych lídrov. Dnes sa začína súmrak anglosaskej ríše, ktorá sa začala britskou okupáciou Indie, a následnou nadvládou na mori, po prvej svetovej vojne to prebrala Amerika, v druhej svetovej vojne to kulminovalo, Amerika sa na obidvoch vojnách nabalila. Vieme, že vstúpili do oboch vojen až na záver, keď boli bojujúce strany vyčerpané. K EÚ teda musím povedať, že začínam byť čoraz skeptickejší najmä pod vplyvom neschopnosti riešiť v prospech občanov Únie tri problémy, čo sa tu dejú – Grécko, Ukrajina a imigranti. Vidím impotenciu, ktorá je však daná tým, že najmä Nemecko a jeho lídri sú vazalmi Spojených štátov amerických. Hovorím to veľmi tvrdo, ale je to tak a oni to vedia. Čiže cez Nemecko Európa „vajatá“, či bude vazalom USA alebo nebude.
Akú úlohu podľa vás v súčasnosti zohráva v tomto kontexte NATO a akú OSN?
Keď OSN je platená predovšetkým Spojenými štátmi, tak ako môže fungovať? Oceňujem síce, že USA nesú najväčšiu finančnú ťarchu, našťastie je tu ešte Rada bezpečnosti, kde majú Čína a Rusko právo veta. Kedysi najväčším protivníkom NATO bol istý Václav Havel, pokiaľ si pamätáme. Ten dokonca ako prvý volal po neutralite, keď hovoril – skončila Varšavská zmluva, načo nám je NATO… No keď prišiel po Novembri 89 do Prahy na návštevu istý George Bush starší, Václav Havel prestal volať po neutralite. Keď Rusi išli v roku 1979 do Afganistanu, tak žiadneho spojenca z Varšavskej zmluvy tam neťahali. Američania išli do Iraku, do Afganistanu, tak aby to zakryli, že to nie je americká akcia, nabrali tam spojencov. Mimochodom teraz v Číne, keď boli oslavy 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny, tak pod fotografiou Mao C´Tunga pochodovali afganské jednotky, ako aj pakistanské. Ale to v našich médiách nikto nepovie… Čiže úloha NATO – ťažko sa mi hovorí NATO – lebo to sú prakticky USA, ostatní sú len krovie, čo mi je ľúto, lebo aj my sme tam.
Často sa však hovorí, že ako NATO členovia máme tiež našu spoluzodpovednosť za všetko, čo NATO podniká. Je to teda tak alebo je to iba akási zámienka?
Poviem to takto. Osobne som začal slobodne hovoriť až vtedy, keď som skončil v politike. Poznám názory viacerých politikov u nás, či v Nemecku, ktorí zhodne hovoria: „Keď skončím v politike, tak ti poviem, čo si naozaj myslím.“ Moja veľká výhoda je tá, že som spisovateľ a môžem si hovoriť, čo chcem. Keď už teda v tom NATO sme, bolo by nezmyslom teraz tú inštitúciu nejako rozbíjať, ale musíme urobiť všetko pre to – hoci sme malí –, aby sme lídra NATO – USA dostali do nejakého normálu. Mám rád a rešpektujem slobodnú a hrdú Ameriku z čias Washingtona, Jeffersona, Franklina či Lincolna. Deklarácia nezávislosti je jeden z najúžasnejších dokumentov v modernej histórii ľudstva. Aj dnes sú v USA normálne mysliaci ľudia, pričom za takých považujem napriek všetkému ešte aj Obamovu administratívu, no bojím sa, že keď sa dostanú k moci konzervatívci typu Johna McCaina, potom sa ešte len začne „sranda“. Mali by sme sa preto snažiť presvedčiť Američanov, aby sa naozaj podľa vôle väčšiny amerického ľudu stali skutočnými mierotvorcami. Nielen presadzovatelia záujmov finančných skupín z Wall Street. Pretože USA – a môžeme si o nich myslieť čo chceme – je a ešte chvíľu bude svetový líder. No ak dôjde k nejakému konfliktu medzi USA na jednej strane a Rusmi, Čínou, či Indiou na strane druhej, tak to môže viesť k totálnej katastrofe, čo si myslím, že si nikto neželá. Tu by asi malo zohrať kľúčovú úlohu Nemecko, ktoré by malom konečne vystúpiť zo svojho pocitu viny za Hitlera, či za druhú svetovú vojnu.
Ako vnímate našu rozdvojenú zahraničnú politiku voči Ukrajine?
Je jasné, že vládni politici nemôžu otvorene povedať svoj názor. Pokiaľ ide o prezidenta, osobne som aj Kisku volil, no ukazuje sa najmä na medzinárodnom poli jeho totálna neskúsenosť. Predsa súčasná vláda na Ukrajine sa dostala k moci vďaka štátnemu prevratu, to neboli predsa štandardné voľby, hoci formálne nimi boli. Keď bol prezident Kiska v Kyjeve, tak som bol dosť prekvapený tým, ako tam demonštroval solidaritu na miestach, kde bolo zastrelených 120 ľudí. Dodnes nikto nepovedal, kto ich zastrelil, demonštroval solidaritu v krajine, kde bolo zostrelené lietadlo, po čom boli na Rusku uvalené sankcie. Hoci dodnes nikto nepovedal, kto zostrelil to lietadlo… Nemáme k tomu žiadne informácie, no keď rozmýšľame logicky, tak všetky naše mienkotvorné médiá sú totálne protiruské. Keby mali aspoň nejaký minimálny dôkaz, že to zostrelili Rusi, tak nám to tu točia 24 hodín denne. Nič také v televízii ani inde nie je. Čiže veľmi pochybujem, že to boli Rusi. Hoci si vôbec nemyslím, že sú svätí. K dvojznačnosti našej zahraničnej politiky – názory prezidenta sú nepodstatné a je dobré, že v tejto situácii to tak je.
Vzťahy s Ruskom – vždy boli dobré, v istom období sa však zmrazili počas oboch Dzurindových vlád, teraz sú tu sankcie. Je to riešenie?
Naším kľúčovým a najväčším ekonomickým partnerom je Nemecko. Európa vždy bola stabilná vtedy, keď boli dobré vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom. Vždy, keď sa tieto vzťahy pokazili, tak sa stabilita Európy aj sveta oslabila. Keďže sme napojení najmä na nemeckú ekonomiku, tak zhoršovaním rusko-nemeckých vzťahov na to budeme doplácať aj my, akože na to už doplácame. Našťastie, ako to už v biznise býva, tak keď sa uvalia nejaké sankcie, tak na to v praxi jednotliví aktéri kašľú, dodržiava sa to iba formálne. Čiže ten, kto chce oslabiť Európu, vie, že keď oslabí rusko-nemecké vzťahy, tak Európa pôjde „dolu“. Slovensko preto musí veľmi umne balansovať predovšetkým medzi Nemeckom a Ruskom. My sme malá krajina, čiže naši politici musia v tomto ohľade hrať na obe strany, takže tá naša dvojznačnosť zahraničnej politiky je paradoxne dokonca prospešná, lebo prezident je jasne orientovaný prozápadne a premiér Fico je aj za dobré vzťahy s Ruskom. Slovensko teda musí mať vyvážené vzťahy s obidvomi stranami. Pre nás je tá „americká línia“ úplne odťažitá. Keď sa na nás v Mníchove vykašľali Francúzi a Angličania, prečo by nám mali pomáhať Američania? Hlavne neviem proti komu by nám mali pomáhať, veď nás nikto neohrozuje! Kto nás ohrozuje? Teraz budem uvádzať na trh knihu „Dementi“, tak tam píšem podrobnejšie o ruskej „hrozbe“.
Je politika Vladimíra Putina v tomto kontexte akceptovateľná?
Je to muž moci a Rusko je silná krajina. Používa pritom podobné finty, ako používajú Američania. Veď keď potreboval zjednotiť národ ešte ako predseda vlády v roku 1994 proti Čečencom, tak naraz vyletel v Moskve jeden barak v septembri, kde bolo okolo 200 mŕtvych, o 4 dni nato ďalší barak, zasa okolo 200 mŕtvych a nikto nikdy nedokázal, že za tým boli Čečenci. No všetci kričali, že to boli Čečenci, tak potom Rusi kričali: naložme to Čečencom – a bolo vybavené. Čiže to sú mocenské inštrumenty, takže je to zbytočné komentovať, pretože sú to silné krajiny – či Američania, alebo Rusi. My ako malý národ máme právo na tých veľkých nielen pozerať, ale aj povedať svoj názor. Po dlhom čase teraz čítam Vojnu a mier od Leva Nikolejeviča Tolstého, aby som lepšie pochopil ruskú dušu. A Tolstoj je znalec ruskej duše. A je to človek slobody, dokonca ho exkomunikovali z ruskej cirkvi, no sám hovorieval, že ruský človek musí mať vždy nejakú centrálnu autoritu. Putin je chlapík, ktorý toto presne stelesňuje a vie to. Chápu to aj Američania, a preto by ho chceli odstaviť. Vedia dobre, že keby sa im podarilo „vyhodiť“ Putina, tak ruské elity vždy inklinovali k tomu, aby ruské záujmy zradili. Presne to robili za Jelcina. Putinovi sa však podarilo Rusko postaviť na nohy. Ak niekto hovorí, že Putinova popularita klesá – už má „len“ 85-percentnú, tak je to na smiech. Keby mali iní politici iba polovičnú, boli by šťastní. Takže zrejme Rusi takého vodcu potrebujú.
