Tento týždeň bol opäť mimoriadne zaujímavý, bohužiaľ, aj pre úbohú Ukrajinu, ktorej prezident sa snažil splniť minské dohody, pokúsil sa v parlamente pretlačiť decentralizáciu krajiny a odmenou mu za to bol zúrivý dav a mŕtvi policajti. Čo nám táto udalosť, rámcovaná prvým čítaním príslušného zákona v Najvyššej rade, naznačila, a ako sa to s teritoriálnym usporiadaním Ukrajiny nakoniec skončí? A preberme to od východu na západ. 

Najväčšou iróniu pritom je, že sa Petro Porošenko vôbec nesnaží uplatňovať minské dohody, hoci ich text je celkovo suchý a zrozumiteľný, a všetko, čo Kyjev v súčasnosti podniká, tejto litere odporuje. Takže by som skôr hovorila o tom, že sa Porošenko slovne snaží o „decentralizáciu“, ale fakticky nie. Rôzne analýzy naopak formuláciu v návrhu novej ústavy čítajú ako posilnenie moci v Kyjeve na úkor „decentralizovaných“ regiónov. Naposledy sa o tom minulý týždeň presvedčili poslanci záporožskej regionálnej rady, ktorí si slávnostne (v pomere 66 zo 69 prítomných) odhlasovali posilnenie svojich právomocí vo finančných a iných sférach, a Porošenko im okamžite pohrozil, že ich dá obžalovať zo „separatizmu“. Skrátka, o nijakého ducha minských dohôd už v Kyjeve nejde. A vlastne najskôr ani ísť nemôže, keďže – veľmi zjednodušene – pokiaľ by sa urobil ústupok Donbasu, „rozpŕchnu“ sa okamžite aj ostatné regióny a Kyjev by zostal ako ten povestný kôl v plote.

Na druhej strane Porošenko – výmenou za miliardy zo Západu – sľúbil, že „decentralizáciu“ presadí, a tak aspoň s týmto pojmom ustavične operuje. Je však významné, že radikáli z neonacistických práporov zaútočili na parlament, ktorý z reálneho pohľadu fakticky hlasuje o ničom, a zmasakrujú gardistov, ktorí budovu chránia. Znamená to, že ich dokáže „vytočiť“ čo i len pohrávanie sa s vytunelovaným pojmom „decentralizácia“. Z toho vyplýva, že fanatické monštrum, ktoré tam s pomocou Západu zdvihlo hlavu a poriadne sa rozkročilo, chce len „totálne víťazstvo“ niektorých myšlienok z Majdanu, rovnako ako sa dožaduje totálnej nadvlády nad ruskojazyčnou polovicou Ukrajiny a konečného víťazstva nad donbaskými rebelmi a prípadne aj nad Ruskom ako takým. A keď nacisti pred parlamentom začali strieľať a jeden z nich hodil granát, vláda reagovala alibisticky: aj tak to všetko zorganizoval Putin. To je predsa jasné! Čiže má strach sa radikálom vzoprieť, čo zo všetkého najviac dokazuje, že si nie je istá, do akej miery vôbec Ukrajinu ovláda. A z toho vyplýva, že či sa ústavná „decentralizácia“ v decembri vo finále odhlasuje, alebo nie, na budúcu územnú celistvosť Ukrajiny by som veľa peňazí nestavila. 

Vlastne je celá tá „Ukrajina“ už úplne bizarná záležitosť. Porošenko v stredu vyzval „národy slobodného sveta“, aby sa jednotne postavili do šíku proti ruskému agresorovi, a o tri hodiny neskôr agentúry oznámili, že Kyjev práve od agresora doviezol ďalšiu dodávku uhlia pre svoje elektrárne, aby sa na Ukrajine dalo ešte aspoň svietiť… A aby to nejako Porošenko zakryl, tak večer vyhlásil, že ukrajinská armáda bude na úrovni síl NATO do roku 2020. Pripomínam, že sily NATO “zmajstrovali” zatiaľ všetky vojny, do ktorých sa pustili, a ukrajinská armáda je na tom veľmi podobne už teraz… 

Skrátka, pre cynikov a milovníkov čierneho humoru sa Ukrajina stáva fakt zlatou baňou. A áno, ja viem, že celú tú bizarnosť nakoniec zaplatia Ukrajinci svojím osudom a európski daňoví poplatníci svojimi peniazmi. 

Arsenij Petrovič Jaceňuk, dnes už bývalá strana Udar, nové zoskupenie Ukrop. A, samozrejme, Porošenkov blok rovnako ako vláda Ukrajiny, rovnako ako obmedzovaná Komunistická strana Ukrajiny, rovnako ako ďalšie subjekty… Kto bude mať na Ukrajine do konca roku aké postavenie, ako sa to nakoniec skončí a koľko ľudí, nedaj bože, k nám bude kvôli tomu utekať? 

Ako bude Ukrajina vyzerať na konci tohto roku, si netrúfam presne odhadnúť, ale tipla by som si, že Porošenko vo funkcii už byť nemusí, veď zlyhal na všetkých frontoch a namiesto do EU doviedol štát na hranicu rozkladu, takže je načase, aby Západ túto svoju nepodarenú „voľbu“ vystriedal niekým iným. Je otázkou,či sa to stane prostredníctvom ďalšieho Majdanu, alebo civilizovanejšie, ale kandidáti vraj už vybraní sú, no uvidíme. K tomu poľský prezident Andrzej Duda tvrdí, že jeho krajina nebude prijímať utečencov z Afriky a Blízkeho východu, lebo čaká nával státisícov  Ukrajincov, Maďarsko už aspoň oficiálne oznámilo, že v prípade nutnosti prijme nejakých 200-tisíc ukrajinských občanov maďarského pôvodu zo Zakarpatska… Kto na Ukrajine zostane? Zanietení banderovci a starí ľudia? Aby Brusel k imigračnej vlne nakoniec nemusel riešit ešte aj banderovský džihád… 

Začínajú sa šíriť zvesti Kremľom dementované, že Rusko sa chystá zasiahnuť proti Daešu v Sýrii. Možno sú tieto zvesti skôr túžobným očakávaním, pretože mapa Sýrie zobrazujúca pomery síl mezi jednotlivými bojovníkmi nesvedčí, bohužiaľ, na prospech Bašara Asada, ba skôr na prospech Daešu. Tak teda, zaútočí podľa vás Rusko na Daeš, a ak nie, ako sa ten strašný príbeh bude odvíjať ďalej?

Každá normálna správa by mala mať zdroj a mala by hovoriť, prečo sa niečo deje, kedy to bude a podobne. Je zarážajúce, že táto úplná „slovná omáčka“ z izraelského portálu Ynet nehovorí, kedy Rusi vyšlú svoje letectvo, v akom počte, prečo by to vlastne nemali robiť a hlavne odkiaľ tú správu vzali. Rusko ju podľa očakávania dementovalo, ale je príznačné, že Kremeľ popiera vyslanie „stíhačiek“, ale nevraví o pilotoch. Je už dávno verejným tajomstvom, že ruskí piloti, aj s tými iránskymi, v Sýrii pôsobia, aj keď skôr ako zamestnanci rôznych ruských „Blackwaterov“, teda žoldnierskych firiem, a nie ako piloti pravidelnej armády. Navyše, ruskí vojaci operujú okolo námornej základne v Tartúse, takže fakticky už ruská armáda v Sýrii pôsobí roky, ale to akoby sa nejako „nerátalo“. 

Proti priamemu ruskému vstupu do vojny v Sýrii, ako to naznačujú nové špekulácie, pritom nasvedčuje mnohé – napríklad “zmajstrované” vojny americké, ktoré nikdy nedosiahli vytúžené výsledky, a vždy všetko len zhoršili. Alebo obava, že by taký krok mohol aktivovať „odvetný“ džihád na Kaukaze, čo je to posledné, čo si dnes Rusko k ukrajinskej kríze môže priať. Alebo opakované tézy Kremľa, že lokálne vojny na Blízkom východe by si mal Blízky východ vyriešiť sám s tým, že, samozrejme, niektorým zainteresovaným stranám treba nejako pomôcť. Ale aj táto pomoc má svoje medze, aby nevytvárala korene budúcich konfliktov. Skrátka, nie, tú správu z Ynetu považujem len za „pokusný balónik“, a preň aktuálne nemám veľa racionálnych vysvetlení. 

Rovnako ako nemám vysvetlenie pre ustavične sa opakujúce tvrdenia, že sa vojna v Sýrii vyvíja na prospech Daešu a že Asad má namále. Viem, že je to v poslednom čase obľúbená fráza väčšiny západného mainstreamu, ale odkiaľ sa vzala? Z pohľadu na aktuálnu mapu vojny to byť nemôže. 

A ako sa ten „strašný príbeh“ bude vyvíjať ďalej? Neviem. Americkí experti združení okolo portálu Long War Journal, ktorý už roky každodenne mapuje a analyzuje americkú “vojnu proti terorizmu” a džihádistické hnutia na celom svete, upozornil na zvláštnu skutočnosť – americké nálety proti Islamskému štátu v Sýrii sa sústredia na „územia ovládané“ Daešom, nie na skutočné ciele. Inými slovami, povedzme, že Daeš obsadí nejaké mesto, okolo ktorého je sto kilometrov púšte. V takom prípade budú americké bomby padať na tú púšť okolo a nie na bojovníkov Daešu… Takže od USA prielom asi čakať netreba, majú v regióne svoje “zašmondrchané” záujmy. Možno by fakt bolo dobre, keby tam tí Rusi „vstúpili“, ale… 

Od toho, ako to dopadne, závisí aj príbeh sýrskych utečencov v Európe. Vyzvali by ste ich po prípadnom konci vojny v ich vlasti, aby sa do nej odobrali naspäť a šli ju obnovovať? A ako vlastne podľa vašich odhadov ich vlasť nakoniec bude vyzerať a, dovoľme si to, ako by ste si priali, aby vyzerala, ako by mala byť usporiadaná (vrátane kurdského prvku) a kto by v nej mal vládnuť?

Myslím si, že väčšinu z terajších utečencov by som k návratu do vlasti vyzývať nemusela, pretože by sa tam radi vrátili sami – stačí, do kelu, aby sa skončila tá vojna! A ako by mala ich vlasť vyzerať? To sú opäť otázky, na ktoré nemám odpoveď. Predpokladám ale, že by si to Sýrčania už nejako rozhodli sami, hoci vo voľbách. 

Angela Merkelová už oficiálne pohrozila Česku a ďalším krajinám nášho okruhu EÚ, že by sa mohlo stať, že by schengenský priestor skončil, ak nebudeme chcieť prijať „kvótových“ utečencov. Z Rakúska súčasne prišiel náznak, že by sa v obdobnom prípade mohli krátiť dotácie EÚ pre nás. Schvaľujete takú rétoriku? Oplatí sa podľa vás? 

Pred niekoľkými dňami som videla oficiálnu štatistiku ministerstva vnútra, ktorá k poslednému augustu registrovala na českom území vyše 330 utečencov. Nás je vyše desať miliónov a kvôli 330 plus ľuďom upadáme do totálnej hystérie. To už samo osebe čosi o našom národe vypovedá. Viac, ako by som chcela vedieť; a to nemám nijaké prehnané očakávania. 

Ale je fakt, že nápad s kvótami alebo priškrtením finančných kohútikov je podľa mňa hlúposť. Zo všetkého najviac je to priznanie nefunkčnosti EÚ, keď musi teraz “hroziť” podobnými opatreniami, rovnako ako priznanie skutočnosti, že “európske hodnoty“, o ktorých tak radi hovoríme, vôbec nie sú univerzálne. Ukazuje sa, že všetky tie české mantry o tom, že sme historicky súčasťou západoeurópskeho kultúrneého priestoru, boli len prázdne reči. Stačí porovnať Nemecko a Českú republiku. 

Podľa mňa je ale najdôležitejšie, že sa Európa naďalej tvári, že čelí len akejsi utečeneckej „kríze“. Ale čo ak je to nová norma? 

Niektorí čitatelia sa nás pýtajú, čo si majú myslieť o Turecku, našom spojencovi v NATO. Aj vy ste minule dali najavo, že jeho pomoc Daešu nie je nezištná. Pokúsme sa, prosím, o súpis širších súvislostí. Napríklad aj preto, že sa stretávame s komentármi, že „Bašar nevíťazí, pretože proti nemu idú Turci“. A navyše v Turecku budú predčasné voľby. A navyše sa uchádza o vstup do EU. A navyše… A to už necháme na vás.

 Áno, Turecko už má skoro päťdesiat rokov podanú žiadosť o vstup do EU a nikdy sa tam neprehrabalo, lebo Európa – kontinent, ktorý má na svedomí genocídu Indiánov v Severnej a Južnej Amerike, zničenie Afriky kristianizáciou, otrokárstvom a rabovaním surovín – sa zrazu zľakla, že by turecký islam mohol s našou idylkou čosi spáchať. To ale neplatí pre NATO, v ktorom Washington, alebo skôr to 1 percento, ktoré ho ovláda, potrebuje ukážku svojej moci na okraji Európy a Blízkeho východu. A pretože si to tureckí mocnári uvedomujú, hrajú svoje záujmové hry, a západní mocnári sa môžu len mlčky prizerať hoci aj otvorenej podpore Islamského štátu. Nič z toho pritom nie je v záujme ani Európanov, myslím tým obyčajných obyvateľov kontinentu, ani obyčajných Američanov. Bylo by smiešne predpokladať, že Pentagon razí svoju politiku v mene „amerického národa“, ktorý – pri prudkom raste hispánskeho obyvateľstva a v čase, keď policajti vraždia černochov ako zajace – sa dá definovať už len ťažko. Ale, keby Turecko, člen NATO – toho demokratického spoločenstva blaha a bezpečnosti – nepodporovalo Islamský štát a dalších džihádistov v Sýrii, vojna by sa už možno skončila. Ale to platí aj pre Európu. Ako ale donútiť našich politikov, aby prestali podporovať Islamský štát prostrednictvom svojej sankčnej politiky proti Sýrii? To fakt neviem. 

Stretli sme sa v poslednom týždni s myšlienkou takou zaujímavou, že sme až zabudli na jej autora. Izrael, podľa jeho vyjadrenia, po atómovej dohode Iránu so Západom, zostal celkom sám, napospas iránskej atómovej hrozbe. Čo si o tom myslieť? 

To je klasika. Súčasný izraelský premiér Benjamin Netanjahu už pred dvadsiatimi rokmi prvý raz vyhlásil, že Irán „do troch rokov“ vyvinie atómovú zbraň, a keď sa tak nestalo, tak túto formulku opakoval a opakoval a opakuje až dodnes. Svojím spôsobom tým medzičasom začal pripomínať jehovistov s ich „presnými“ dátumami konca sveta. A dnes, po podpise dohody medzinárodnej “päťky” s Iránom o jeho atómovom programe, vymyslel tézu, že nadnárodný dohľad nad iránskymi atómovými zariadeniami umožní Iránu konečne tú zbraň dotvoriť.Chýba tomu logika, na čo sa, mimochodom, sťažovali aj francúzske židovské organizácie. Otvorene konštatovali niečo ako, že „s takým materiálom nemôžeme predsa v Európe pracovať“. Ale je pozoruhodné, že pre členov amerického Kongresu je to argument dostačujúci. Teda pre niektorých, a ako sa ukazuje v posledných dňoch, pre menšinu z nich. Skrátka, izraelský premiér stavil na to, že má Kongres vďaka proizraelským loby „vo vrecku“, a tak sa ani nenamáhal vymysieť udržateľný argument, čo, mimochodom, veľa hovorí o vplyve Izraela na americkú politiku. 

Medzitým  už v Teheráne boli ministri kľúčových európskych krajín, premiéri a prezidenti sa tam chystajú a všetkým ide o jedno – obrovský íránsky trh môže aspoň sčasti zachrániť ten blížiaci sa európsky bankrot. Ide tam teraz aj Lubomír Zaorálek, čo pri „zvrchovanosti“ českej zahraničnej politiky fakt už znamená, že sa „to smie“. 

A pritom to súčasne znamená, že tradičná izraelská demagógia ako kúzelným prútikom v Európe stráca svoj vplyv, a áno, že Benjamin Netanjahu zostal sám proti zvyšku sveta. Navyše sa pustil do otvoreného boja s Barackom Obamom, prezidentom krajiny, bez ktorej nekonečnej pomoci by Izrael vôbec neprežil, a zdá sa, že prehral. Čo to bude znamenať pre budúcnosť Izraela, nie je zatiať jasné; veľa bude záležať na budúcom prezidentovi USA, ale prelomovým sa zdá už len to, že americký Kongres prestal byť – ako znie jeden bonmot – „izraelským okupovaným územím“. 

Dôležitejším sa mi javí, že blokované pásmo Gazy bude už od roku 2020 „celkom neobývateľné“, hovorí OSN, a nová izraelská bezpečnostná doktrína povoľuje strelbu na ľudí, ktorí hádžu kamene… Teraz je načase, aby izraelské kúzlo stratilo vplyv aj v otázke Gazy a okupovaného Západného pobrežia, teda aby sa konečne vyriešila izraelská okupácia palestínskych území, ale tomu veľmi neverím. Reálnejší mi pripadá „presun“ Palestincov do Jordánska, kde násilím „nájdu“ svoju novú „domovinu“ a tú pôvodnú a zákonnú proste stratia raz navždy. 

Na záver tradičná otázka: Čo ďalšie a zásadné sa za posledný týždeň stalo, čo vás prekvapilo? A čo by sme mali v najbližšom čase rozhodne sledovať? 

Najzaujímavejšie bude vo štvrtok sledovanie oslavy konca druhej svetovej vojny v Pekingu a všetkého, čo z tamojších rokovaní vzíde. Tam sa totiž formuje „nový svetový poriadok“ a považujem za plus, že tam Miloš Zeman je. Na obdiv vystavovanú neúčasť západných politikov v Pekingu totiž považujem len za gesto, a navyše veľmi hlúpe.