utorok, 27 júla, 2021
30 C
Bratislava
Úvod Aréna Totálny rozpad politickej kultúry, primitívna politika. A začalo to rozdelením federácie, hovorí...

Totálny rozpad politickej kultúry, primitívna politika. A začalo to rozdelením federácie, hovorí pamätník a dnes predseda Ústavného súdu ČR Rychetský

Nemôžem nezačať otázkou… Čo hovoríte na vyjadrenie prezidenta Zemana, že by si ako budúceho prezidenta predstavoval vás?

A ja musím opäť zopakovať, že sa k tejto téme nemienim vyjadrovať.

Ak teda nebudeme hovoriť o Milošovi Zemanovi, chcem sa opýtať, ako podľa vás – vo všeobecnosti – ovplyvnila český politický systém priama voľba prezidenta?

Ústavný poriadok okúsil touto novelou razantnú zmenu a podľa môjho názoru to nebolo celkom domyslené. Premieta sa to do dvoch rovín, jedna má negatívne dôsledky v tom, že už prvá realizácia priamej voľby prezidenta ukázala, že rozhodujúce slovo o tom, kto bude stáť v čele nášho štátu, nebudú mať ani tak voliči ako skôr peniaze a médiá. Pravdepodobne je to spôsobené určitou nezrelosťou našej spoločnosti. Len fakt, že platná právna úprava „limituje“ náklady na prezidentskú kampaň sumou päťdesiatich miliónov korún, vylučuje z účasti na takejto voľbe veľké množstvo potenciálnych a nepochybne oprávnených kandidátov. Na námietky, že je možné si nájsť sponzorov, existuje jednoduchá odpoveď: ťažko si predstavím zvoleného prezidenta, ktorý potom dokáže obstáť so záväzkom pred tými, ktorí mu päťdesiat miliónov korún poskytli. Existuje tu určitá paralela s vymenovaním sudcov Ústavného súdu, aj keď tu sa nejedná o peniaze. Ústavní sudcovia si vštepili princíp, ktorý by som nazval princípom prirodzenej nevďačnosti, aby pri výkone ich funkcie nevzniklo podozrenie, že svoj sudcovský mandát vykonávajú s vedomím nejakého záväzku voči tomu, kto ich do funkcie vymenoval.

Spomenuli ste dve roviny, v ktorých priama voľba pôsobí…

Dôvodom, prečo sa mi zmena ústavy smerom k priamej voľbe prezidenta nezdala byť racionálnym krokom, ktorý by viedol ku skvalitneniu ústavného poriadku, je okrem iného aj určitá nostalgia. Žijeme v ústavnom systéme, ktorý tradične vždy zveroval voľbu prezidenta zákonodarnému zboru, pretože tradične sa tzv. systém parlamentnej formy vlády považoval za dominantný rys nášho politického systému. Samozrejme, aj v takomto systéme je možné mať priamu voľbu hlavy štátu, ale v podmienkach našej krajiny sa ukazuje, že to nebol najvhodnejší krok, a to preto, že u nás má funkcia prezidenta veľmi zvláštne postavenie. Historicky je totiž spojená s tým, že tradične u nás ľudia trpia všeobecnou averziou k všetkým inštitúciám štátu s jedinou výnimkou – a tou je majestát hlavy štátu. Skutočnosť, že sa tento majestát ešte posilnil priamou voľbou, mohla vyvolať rozkolísanie citlivého ústrojenstva, ktorým je vzťah najvyšších mocí v štáte. O to absurdnejšie sa mi potom javí to, že parlament by chcel potom, čo zaviedol priamu voľbu prezidenta, obmedziť jeho právomoci. A najväčší omyl, ktorého sa poslanci dopustili, podľa mňa plynie z ich hlbokej neznalosti pomerov v demokratických systémoch. Podľahli totiž predstave, že prezident môže byť nadstraníckou osobou. Takýto model nemôžeme dosiahnuť priamou voľbou. Na svete neexistuje jediný štát, kde by takto zvolená hlava štátu nebola predstaviteľom jedného či druhého ideovo zameraného politického prúdu. Tento omyl a to, že prvému priamo zvolenému prezidentovi vyčítali predpojatosť, svedčí o ich neznalosti.

Ako by sa dal tento ústavný stav vyladiť smerom k väčšej rovnováhe?

Ústava je základný dokument, ktorý vytvára priestor pre napĺňanie predstáv o demokratickom právnom štáte, ale nie je schopná ho garantovať a zabezpečiť, pokiaľ tomu aspoň elementárne nezodpovedá politická kultúra a schopnosť viesť dialóg. To sú hodnoty, ktoré sa nedajú nadiktovať, a to ani cestou ústavných zákonov. Nehľadajme cestu – ako je, bohužiaľ, v Česku národným zvykom – v zmene právnych predpisov, ale v zmene samých seba a právnej a politickej kultúry v tejto krajine.

V posledných dvoch rokoch je pre českú spoločnosť charakteristická názorová polarizácia. Mení sa spoločenská atmosféra?

Som presvedčený, že proces určitej degenerácie našej politickej kultúry nastal už v momente, keď sa rozpadlo Československo. Obdobie od roku 1989 do rozdelenia štátu bolo dobou, ktorá nás mohla napĺňať množstvom optimistických nádejí. To, čo sa kritizovalo, ako napríklad zákaz majorizácie vo Federálnom zhromaždení, bolo nesmierne užitočné a pre politickú kultúru prospešné, nútilo to vrcholných zákonodarcov spoločného štátu, aby hľadali kompromisy a aby spolu „hovorili“. Po rozpade nastal v oboch štátoch proces polarizácie a politika konfrontácie, ktorá vyvrcholila slávnym Topolánkovým výrokom o nulovej tolerancii. To znamenalo totálny rozpad elementárnej politickej kultúry, schopnosti viesť dialóg a hľadať spoločné riešenia pre krajinu a ľud. Namiesto toho sa uplatňovala primitívna politika podľa pravidla „víťaz berie všetko“ a nikto si neuvedomuje, že v demokracii nejde len o vládu väčšiny, ale aj o ochranu menšiny.

Hrozí u nás nárast extrémizmu?

Otrepaná fráza – demokracia nie je nikdy zaručená a je trvalo ohrozená. Aj keď je tá fráza otrepaná, niet pochýb, že v budúcnosti každej krajiny hrá výraznú úlohu sociálna súdržnosť. Keď sa stratí, stráca sa podstata jej fungovania a hrozí vážne nebezpečenstvo zvratov negatívnym smerom. Sú to problémy ako euroatlantická civilizácia, ohromné prehlbovanie rozdielov medzi najbohatšími a zvyškom spoločnosti, vytratenie sa strednej triedy a úpadok veľkej časti obyvateľov do stavu blížiaceho sa hmotnej núdzi. Západná civilizácia si s tým nevie poradiť, ale zabehnuté tradičné demokracie majú sebazáchovné mechanizmy prejavujúce sa napríklad v tom, že v nich funguje omnoho vyššie daňové zaťaženie najbohatších vrstiev a inštitúcií ako u nás. To je uvedomelá snaha o zachovanie sociálnej súdržnosti.

Otázka týkajúca sa nebezpečenstva autokratických metód má zmysel, v novembri 1989 a nasledujúcich rokoch podľahol národ eufórii a príliš veľkým nádejam, že zmena prinesie každému nielen slobodu a dôstojnosť, ale aj nádej, že sa odrazu zmeníme na štát blahobytu, v ktorom nebudú problémy. Samotná transformácia ekonomiky vrátane spôsobu privatizácie však musela časť týchto ľudí sklamať a rozčarovať. A nielenže sa objavilo rozčarovanie a strata nádejí, vytratil sa aj ponovembrový étos a prišlo sklamanie. Ja sám som dlho vkladal nádeje do toho, že generačná obmena politickej garnitúry prinesie pozitívny posun, bohužiaľ, vzdal som sa nádeje a bez ohľadu na politickú príslušnosť sa nezdá, že by noví politici priniesli oživenie a nový étos. Naopak, zdá sa, že pragmatizmus sa stal určujúcim momentom súčasnej politiky.

Má česká spoločnosť nejaké sebazáchovné mechanizmy alebo smerovanie?

Samozrejme, že dúfam, že nechuť a averzia k politike a nespokojnosť so súčasným systémom vyústi do prirodzeného dôsledku, ktorý bude spočívať v tom, že ľudia budú realizovať svoj podiel na správe verejných vecí. A to v občianskych iniciatívach aj v oblasti politických strán, ktoré sú dnes, bohužiaľ, skôr hermeticky uzavretými klubmi. To je jediný priestor, ktorý by mohol podnietiť renesanciu politickej kultúry v našej krajine.

Pred dvoma rokmi ste v jednom rozhovore povedali, že naša civilizácia prežíva krízu. K akému posunu došlo od tej doby?

Nechcem byť len prognostikom zlých správ, ale zatiaľ sa zdá, že kríza na európskom kontinente sa ešte viac prehĺbila. Európska únia a celé európske spoločenstvo sa chytilo do vlastnej pasce. Tradične sa snažilo uplatňovať určitý hodnotový systém nielen na svojom území, ale snažilo sa ho vyvážať aj do ostatných krajín, miestami veľmi nevhodnými metódami, napríklad bombardovaním. Dnes sa to vracia ako bumerang, pretože tí, ktorí sa stali obeťami mnohokrát barbarských metód a režimov, sa dnes prirodzene snažia presunúť do hodnotového priestoru, ktorý im západný svet ponúkal, ba priam vnucoval. A preto sme teraz v situácii, keď EÚ už niekoľko mesiacov prešľapuje a nevie, ako má na novú výzvu reagovať, aby nepoprela samú seba.

Stojí teda Európa pred nejakou verziou Sofiinej voľby – buď bude humanistická, čím riskuje, že podľahne tlaku imigrácie, alebo sa má vzdať humanizmu a brániť sa?

To sa týka predovšetkým nových krajín Únie. Tradičným krajinám, ktoré na rozdiel od nás nepodliehajú masovej xenofóbii a sú schopné jej čeliť, nebezpečenstvo nehrozí. Príjemne ma napríklad prekvapilo, že v Rakúsku sa konala dvadsaťtisícová demonštrácia na obranu imigrantov. S ľútosťou musím povedať, že antifašistické a iné demonštrácie u nás, na ktorých sa podieľajú aj moje deti, sú len nevýznamným ostrovčekom s desiatkami jednotlivcov, ktorí protestujú proti neonacistom. A proti tým, ktorí obhajujú tradičné európske hodnoty, zasahuje polícia namiesto toho, aby zasahovala proti ľuďom, ktorí ich chcú zničiť a nahradiť neprijateľným modelom.

Sú podľa vás Česi extrémne xenofóbni?

Netvrdím, že priam extrémne, ale zatiaľ sa nikde nestalo to, čo u nás. Mám na mysli to, že tu pochodovali neonacisti so šibenicami…

Médiá rozhodujú do značnej miery o tom, čo bude predmetom verejnej diskusie a ako to budú ľudia vnímať. Ako podľa vášho názoru plnia svoju funkciu české médiá?

Spravodajská a komentátorská úroveň našich popredných médií vrátane audiovizuálnych je podľa mňa v porovnaní s akoukoľvek inou krajinou z európskeho priestoru najnižšia. Má to mnoho najrôznejších príčin, ale tou hlavnou je veľmi malý trh, na ktorom pôsobia. Hlavnou príčinou je teda komercionalizácia, médiá sa bulvarizujú, pretože inak im asi hrozí zánik.

Čo podľa vás predstavuje aktuálne riziko?

Od novembra 1989 som vkladal veľké nádeje do integračných procesov v Európe. Malá Česká republika má šancu len v rámci širšieho európskeho spoločenstva; EÚ momentálne prežíva skutočne hlbokú krízu a problémy, ktoré sa prejavujú v menovej oblasti, sa nedajú prehliadnuť. Otvorenie hraníc a voľný pohyb osôb a tovaru bol úctyhodný projekt, ktorý mal byť logicky sprevádzaný spoločnou menou. Mám však pocit, že nemôže existovať bez spoločnej fiškálnej a daňovej politiky. Zaviesť spoločnú menu a zároveň ponechať krajinám absolútnu voľnosť v tom, ako sa budú podieľať na vlastnom aj európskom rozpočtovom hospodárení, bol tragický omyl. Oveľa väčší problém ako imigrácia podľa môjho názoru spočíva práve v tom, ako zabezpečiť ekonomickú stabilitu v takých rozdielnych krajinách. Prístup, ktorý EÚ zvolila voči Grécku, bol hlúpy a vedie len k deštrukcii, nie k posilneniu integračných princípov.

Doteraz teda mierime opačným smerom, než k nejakým spojeným štátom európskym. Čo s tým?

Významní európski činitelia si uvedomujú, že rozpad Európskej únie by znamenal skutočnú tragédiu a začiatok zániku. Jediná možnosť je udržať integráciu a hľadať záchranné mechanizmy. Nemôžeme hovoriť o budúcnosti Európy bez určitého tlaku smerujúceho k federalizácii.

Aké miesto by mala v takej Únii zaujať Česká republika?

Úvahy o „mieste“ Českej republiky vnímam ako veľmi zavádzajúce, Česko sa musí cítiť ako súčasť európskeho spoločenstva a nemôže oddeľovať národný záujem od európskeho, ten je totiž rovnaký ako záujem EÚ.

autor: David Daniel

728*90

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

NAJČÍTANEJŠIE

Slovensko
Pozitívne vzorky 392,406 +51 Dnes Úmrtí 12,534 Uzdravení 379,419 Infikovaných 453 Last updated: 27. júla 2021 - 19:25 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -