Od vzniku samostatného Slovenska uplynulo už štvrťstoročie. V januári 1993 sa rozpad československej federácie stal realitou.
Z pohľadu slovenskej emancipácie hodnotím rozpad Československa ako pozitívny. Slováci môžu konečne so stopercentnou zodpovednosťou riadiť svoj štát a už sa nemáme na čo a na koho vyhovárať. Predtým, keď sa tu niečo pokazilo alebo sme to neurobili dobre, tak sme sa vyhovárali, že keby nebolo Prahy, tak my by sme si to urobili lepšie. Teraz nás Praha neriadi a za svoje úspechy aj problémy si zodpovedáme sami.
Keďže mám skúsenosť z práce na niekdajšom Federálnom ministerstve zahraničných vecí, odmietam tézu, že Česi nás nejako utláčali. Aj v českom prostredí som sa vždy dokázal presadiť vedomosťami a sebavedomím a Česi to rešpektovali.
Zažil som v diplomacii aj také situácie, keď si snaživí Slováci chceli u Čechov šplhnúť a hovorili po česky. A český kolega mu hovorí: „Pane kolego, klidně mluvte po slovensky, já vám rozumím.“ Nikdy v živote som nehovoril po česky, pretože som si českých kolegov vážil a pre vzdelaného Čecha nie je slovenčina žiadny problém. Naopak, tí Slováci, ktorí sa snažili hovoriť po česky, boli v ich očiach za truľkov.
V súčasnosti vnímam, že sa s Čechmi vzájomne vážime viac ako predtým. Aj v rámci nemilosrdnej globalizácie sa budeme s nimi čoraz viac zbližovať a hľadať to, čo nás spája. Napokon sa to už začína. Keď idem do Prahy, nemám pocit, že som tam cudzinec. Na Morave už vôbec nie. Napokon si Česi zvolili za premiéra Slováka.
To bolo skôr vaše vnímanie z ľudského pohľadu. Píšete knihy aj o dejinných osobnostiach Československa, najprv o Alexandrovi Dubčekovi, teraz o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Vidíte na Slovensku za posledných 25 rokov podobnú osobnosť?
Významné osobnosti zvyčajne vznikajú prirodzenou cestou v zlomových obdobiach. Keby nebol rok 1968, tak o Dubčekovi dnes nikto nehovorí, bol by to radový človek. Keby Štefánik nebol žil a pôsobil v čase vojny, rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku Československa, tak sa asi o ňom tiež príliš nehovorí.
Alexander Dubček Zdroj: TASR
Boli teda, ako sa hovorí, v prelomových obdobiach v správnom čase na správnom mieste.
Áno. Keď sa však zamyslím nad osobnosťami za posledné štvrťstoročie z hľadiska medzinárodnej úrovne, tak Slovensko nevygenerovalo v politike žiadnu osobnosť. Je to zdanlivo smutný fakt, ale v podstate to dosvedčuje, že žijeme pohodové a pokojnejšie časy. Nie sú prelomové. Samozrejme, máme tu vynikajúcich operných spevákov, športovcov, ale o nich teraz nehovoríme.
Ale nielen my sme nevytvorili žiadnu osobnosť, ktorá by v politike urobila výrazný prielom. Akú významnú osobnosť za ostatné štvrťstoročie vygeneroval nejaký európsky štát alebo národ? Zdá sa, že časy Adenauera, de Gaulla, Brandta sa skončili. Najvýraznejšou osobnosťou v politike sa mi v posledných rokoch javí Putin. Lenže aj on je výrazná osobnosť len preto, že je to najvyšší predstaviteľ mocnej a vplyvnej krajiny. Malé národy, prirodzene, nemajú taký výtlak, aby generovali vplyvné politické osobnosti. Výnimkou bol len Tomáš Garrigue Masaryk, ale aj to vďaka tomu, že pôsobil v prevratovej dobe, ktorá ho vyniesla hore. Proste zajac nemôže vládnuť levom.
My ako malý národ by sme mali sústrediť svoje sily najmä v oblasti kultúry a vedy, v nej vychovať a ponúknuť osobnosti. Ibaže to by sme museli eliminovať našu domácu malosť, závisť a neprajnosť.
Rok 1989 však predsa len bol určitým zlomovým momentom vo vývoji národov Čechov a Slovákov. Neponúkol žiadne výrazné osobnosti?
Dá sa povedať, že istú výnimku tvorí Václav Havel. Z môjho pohľadu bol však viac produkt PR ako skutočná osobnosť. Uvediem jeden fakt. V čase, keď končil komunizmus, tak sa jeho hry hrali v 250 divadlách po celom svete. Keď už komunizmus padol a Havel bol prezidentom, postupne sa jeho drámy prestávali hrať a dnes sa nehrajú takmer nikde, pokiaľ viem ani v jeho rodnom Česku. Keby bol naozaj veľký dramatik, tak sa jeho hry hrajú stále. Čiže to bolo politicky motivované.
A čo sa týka Havla ako politika? Iste, neznižujem jeho zásluhy na páde totalitného systému, ale zase, aby sme ho nepreceňovali, totalitný systém už bol taký prehnitý, že by bol padol skôr či neskôr.
Ako by ste zhodnotili troch najdlhšie pôsobiacich premiérov na Slovensku – Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica?
Z nášho domáceho pohľadu sú to, samozrejme, významné postavy slovenskej politiky, ale v medzinárodnom kontexte už len tým, že Slovensko v ňom má slabú silu, nikto poriadne nevie, kto títo ľudia sú. Keď prídete napríklad len do Rakúska a poviete Mečiar, Dzurinda či Fico, málokto vie, o koho ide.
Robert Fico, Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda a Pavol Hrušovský v televíznej debate v roku 2006 Zdroj: TASR
Treba však s uznaním povedať, že keď je niekto dva- alebo trikrát premiér, musí mať politické, vodcovské, analytické a rétorické schopnosti. Na to, aby niekto zožal úspech v politike, musí mať predovšetkým charizmu a rétorické schopnosti. A to sú vlastnosti, ktoré Mečiara, Dzurindu a Fica spájajú.
Dovolím si tvrdiť, že keby bola Angela Merkelová premiérkou Slovenska, tak po nej s jej charizmou a rétorickými schopnosťami ani pes neštekne. A Makron to isté. Domnievam sa, že Mečiar, Dzurinda aj Fico sú z hľadiska charizmy a rétoriky lepší ako títo politici. Len majú smolu, že šéfovali či šéfujú päťmiliónovému národu.
A keby sme hľadali v súčasných politických stranách…
Na Slovensku síce vznikajú politické strany, ktoré majú vzdelaných a inteligentných ľudí, ale nemajú lídrov.
Aby bol človek sebavedomý aj na medzinárodnom poli, potrebuje mať okrem charizmy a rétorických schopností aj jazykovú výbavu. Pokiaľ to všetko má, môže sa v medzinárodnej politike presadiť aj niekto z malej krajiny. V tomto držím palce ministrovi Lajčákovi. Veď to, čo v diplomacii dosiahol, je parádny úspech a verím, že ešte nepovedal na medzinárodnej scéne posledné slovo.
Jazyky sú kľúčové pre debaty v kuloároch. Nechcem sa chváliť, ale ja som dodnes najvyššie volený Slovák v medzinárodných inštitúciách v tajnej voľbe. Bol som zvolený za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO. Samozrejme, že som za to loboval. S Nemcami po nemecky, s Francúzmi po francúzsky, s Britmi a Američanmi po anglicky. Každý ma večer pozýval do ich klubov, lebo však „ty si náš“. Niečo sme spolu vypili, aj sme si zaspievali a vyšlo to?
Akú jazykovú výbavu majú spomínaní premiéri? Mečiar vraj hovorí trochu po nemecky, v čase môjho pôsobenia v politike sa Dzurinda učil po anglicky. Fico vie po anglicky slušne, zažil som ho v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, keď bol v stálej delegácii, ktorú som viedol. Čiže dá sa presadiť aj na medzinárodnom fóre, len treba spájať viacero komponentov naraz.
Z federácie s Čechmi sme vystúpili, aby sme sa „postavili na vlastné nohy“. Nedávno však začal šéf nemeckých sociálnych demokratov Martin Schulz prezentovať myšlienku silnejšej federalizovanej Európy v takzvanom projekte Spojených štátov európskych. A z jeho úst zazneli aj silnejšie slová, že komu sa nepáči, môže ísť z tohto spolku preč. Má v Európe šancu byť takýto projekt úspešný?
Tento Schulzov projekt zapadá do kontextu globalizácie, ktorý inak nazývam odnárodňovanie. A to nie som žiaden hejslovák. Vykoreniť to národné, najmä v oblasti kultúry, tradície, sa jednoducho nedá. Je prirodzená súčasť ľudského bytia, že každý človek patrí k nejakému národu.
Schulzov projekt by som nenazval Spojené štáty európske, ale Spojené štáty nemecké. Inak aj euro nazývam nová nemecká marka. Tu treba podľa môjho názoru hľadať hlavný dôvod, prečo Veľká Británia vystupuje z Únie, lebo pochopili, že nemecká hospodárska dominancia v Európe sa zvýrazňuje. Takže Schulzov návrh je nedosiahnuteľný ideál. Skúste sa ho spýtať, či by súhlasil s tým, aby lídrom spojenej Európy boli Francúzi…
Martin Schulz Zdroj: TASR
Nehovorím však, že by nebolo od veci, keby bolo Slovensko v tomto silnom hospodárskom európskom priestore, kde dominuje a bude dominovať Nemecko.
Ale nemôžem súhlasiť s tým, že ak budeme súčasťou, ako to Fico nazýva, silného jadra, že budeme totálne ignorovať Rusko. Slovensko ako malý štát v strede Európy, ale nielen my, bol vždy vtedy v dobrej medzinárodnej pozícii, keď bol vyvážený vzťah medzi Ruskom a Nemeckom. Vždy v histórii, keď bol vybalansovaný vzťah medzi týmito dvomi krajinami, tak bola na kontinente a aj vo svete stabilita. A keď sa tento vzťah narušil, vznikali napätia.
My ako malý národ v strednej Európe sme navyše v histórii nemali s Nemcami také dramatické skúsenosti ako, povedzme, Česi. Preto by mohlo byť úlohou Slovenska prinášať určitý vklad do nemecko-ruskej rovnováhy. Máme dobré emocionálne vzťahy s Ruskom a v podstate aj s Nemeckom.
Schulzov projekt považujem za nerealizovateľný. Pokiaľ ho chce porovnávať so Spojenými štátmi americkými, tak je to úplne iný historický vývoj. Amerika vznikla tak, že tam prišli Európania, vymlátili indiánov a založili USA. Ale tu chcú koho vymlátiť? Jednoducho sú v Európe historické národy, ktoré išli svojou cestou, majú svoje jazyky, históriu, kultúru a toto „zglajchšaltovať“ je absolútne iracionálne. To sa nedá. Byť na mieste Schulza, ktorý priviedol SPD k historickej volebnej katastrofe, venujem sa viac svojej strane ako Európe.
V európskom priestore sa v súčasnosti intenzívne hovorí aj o budovaní spoločnej európskej armády. Je potrebná?
Vybudovanie jednotnej európskej armády je podľa mňa nezmysel. Načo európsku armádu, keď nie sme schopní zabrzdiť príval imigrantov, ktorí utekajú len s mobilom vo vrecku. Veď tu máme armády jednotlivých členských štátov NATO a nedokážeme zastaviť bezbranných. Alebo nechceme…?
Proti komu má byť takáto armáda? Kto je nepriateľ Európy? Ak si myslia, že proti Rusom, tak hovorím tým, ktorí nad tým premýšľajú, že ak by došlo ku konfliktu s Ruskom, tak sa stane to isté, čo sa stalo počas prvej svetovej vojny. Vtedy masy Slovanov bojujúcich v radoch Rakúsko-Uhorskej monarchie pri prvej príležitosti prešli do ruského zajatia. Pretože nebudú proti Rusom bojovať. A dokonca si to dovolím rozšíriť, že si neviem predstaviť, že by nemecký, francúzsky či maďarský vojak išiel bojovať proti Rusovi na základe nejakých vykonštruovaných obvinení Ruska. My – Česi a Slováci už máme skúsenosť s tým, ako sa na nás naši „spojenci“ po Mníchove vykašľali. Ale aby som bol spravodlivý, podobne sa k nám zachovali Rusi v roku 1968.
