Pithart uviedol, že z toho obdobia nezostalo prakticky nič. A to preto, že po ňom nastúpila normalizácia a že väčšina plánovaných reforiem boli opojné a euforické reči o nájdení stredu medzi kapitalizmom a socializmom. Ale nič konkrétne sa neurobilo, okrem novelizácie trestného poriadku a federalizácie, pretože sa čakalo na zjazd strany. V normalizácii sa potom tieto myšlienky museli zaprieť, aby človek neprišiel o miesto. V ponovembrových pomeroch sa k myšlienkam Pražskej jari nikto nevracal, hovorí Pithart z vlastnej skúsenosti.
Alexander Dubček si podľa neho nedokázal predstaviť, že Sovietsky zväz bude Československo okupovať, pretože v ňom vyrástol a bol pravoverný komunista. Celá otázka okupácie a reakcie Sovietskeho zväzu na uvoľnenie pomerov vraj bola pre vedenie KSČ tabu. Pithart hovorí, že vedenie KSČ malo poslať do Moskvy list v znení: „Vážení súdruhovia, zo Západu sa šíria ohováračské povesti o tom, že sa azda chystáte našu krajinu prepadnúť. Prosím, aby ste tento nezmysel, ktorý je v rozpore s naším komunistickým… Aby ste to vyvrátili.“ Potom by Sovietsky zväz musel reagovať a buď uznať, že sa chystá na inváziu, alebo povedať, že je to nezmysel, čo by mu potom prinieslo ďalšie ťažkosti.
Po invázii vraj nastalo podvolenie sa, keď už ľudia predpokladali, ako sa situácia skončí, a išli jej trochu naproti. Vraj očakávali nejaké gesto od svojich vodcov, ale to neprichádzalo. „Tá porážka bola nevyhnutná, ale spôsob porážky bol v ich, našich rukách,“ hovorí bývalý senátor. „Oni predsa museli vedieť, že ich nezastrelia ani nezavrú, ani nepošlú na Sibír, oni by nevedeli, čo s nimi, ale nakoniec by ich pustili,“ tvrdí Pithart.
Dodáva, že na nejaké gesto sa zmohol len František Kriegel, ktorý nepodpísal Moskovský protokol, a Zdeněk Mlynář, ktorý rezignoval zo svojich postov. Keby to urobilo viac funkcionárov, tak by nasledujúce roky neboli také deprimujúce, myslí si Pithart. Potom však dodáva, že celá situácia bola hlavolam bez dobrého riešenia a posledné telefonáty Dubčeka s Brežnevom museli byť zúfalé. Dubček sa vraj nedokázal vzdať toho, že ho mali ľudia radi, čo vraj žiadny komunistický predstaviteľ predtým nezažil. „On išiel ráno do práce a bozkávali ho herečky a speváčky a ľudia mu nosili buchty,“ hovorí Pithart. Vraj nikdy nenašiel odvahu dôstojne odísť.
Alexander Dubček a Leonid Iljič Brežnev Zdroj: TASR
„Mali tú možnosť a oni išli ako ovce,“ komentoval dozvuky augusta 1968 Pithart, keď sa na jednej z posledných demonštrácii ukázalo, že Dubček a vedenie KSČ podpísali ustanovenie stanného práva, a proti demonštrantom už vyšli transportéry s českými znakmi.
Celý rozhovor nájdete na webe Aktuálně.cz.
