Zastávam názor, že nie sme povinní podieľať sa na riešení problémov, ktoré si bývalé koloniálne mocnosti dobrovoľne zvolili samy. Nepýtali sa nás, či to majú takto riešiť, udrel český politik

0
Bohuslav Chalupa (Autor: Hans Štembera)

Nedávno ste sa vyjadrili o hybridnej vojne, respektíve hybridnej kampani, a v súvislosti s ňou ste spomenuli štúdiu Nadácie Otto Brenner Stiftung, podľa ktorej nemecké médiá informovali jednostranne a neobjektívne o utečencoch. Prečo sa to vlastne deje v Nemecku?

Nedeje sa to len v Nemecku, ale v podstate aj v celej západnej Európe. Súvisí to s migračnou politikou. Vládnuce politické sily sú schopné ohýbať pravdu podľa svojho priania a cieľov. Ale obyvateľstvo má právo na objektívne informácie, aby ich mohlo posúdiť, a nepotrebuje, aby sa správy upravovali.

Poznamenali ste ďalej: „Sú jedinci, ktorí sa úplne vážne vyslovujú tak, že kto nesúhlasí s ich ,osvieteným‘ videním sveta, je gauner?!“ Dá sa povedať, že mnohí takzvaní demokrati sú demokratmi, len ak s nimi človek súhlasí, a ešte si myslia, že sú niečo viac ako ich názoroví oponenti?

Bolo to zrejme vlani v októbri a v novembri, keď na námestí vystupovali rôzne skupiny ľudí a zrazu sa človek dozvedal, že tí, ktorí nevyznávajú ich názor, sú darebáci a podobne. Tak, ako som uviedol. Najhoršie je, že to človek počuje od ľudí, ktorí sa zároveň považujú za demokratov a iných odsudzujú za to, že sú nedemokratickí. Na to som chcel poukázať. Ak nebudeme schopní sa navzájom počúvať a viesť diskusiu, k žiadnym dobrým koncom to nemôže viesť.

Taliani sa rozhodli vyslať k líbyjským brehom niekoľko vojenských lodí. Môžu to urobiť vďaka dohode s líbyjskou vládou, ktorá sídli v Tripolise a ktorá umožňuje talianskym vojenským lodiam zasahovať proti pašerákom ľudí priamo pri brehoch Líbye. Je to určite krok správnym smerom, ale aký to bude mať konkrétny dosah, keď tripoliská vláda ovláda ani nie tretinu pobrežia a navyše jej generál Khalifa Haftar, ktorý je veliteľom ďalšej kľúčovej sily v rozdelenej Líbyi, pohrozil, že bude bombardovať lode talianskeho námorníctva pri brehoch krajiny? Netreba sa dohodnúť aj s ním?

Už dlho, vyše dva roky, neustále opakujem, že táto vec sa musí riešiť v záujme nás, obyvateľov Európskej únie. Mali by sme pod hlavičkou OSN, Bezpečnostnej rady OSN, spustiť nejakú humanitárnu akciu. Nedávno som čítal správu, že prevádzači vyhnali prevážaných ľudí a minimálne sto sa ich utopilo. Dejú sa zverstvá. Nielen na mori, ale aj na súši zahynú stovky ľudí. Len preto, že nie sme schopní zabrániť migračnej vlne. Tvrdím, že treba zorganizovať humanitárnu akciu, prevziať pobrežie Líbye. S vojenskou podporou tam postaviť humanitárne tábory so všetkou potrebnou infraštruktúrou. To znamená, aby tam bol dostatok potravín, vody, liekov. A aby sa azylové konanie uskutočňovalo priamo tam a nie aby ich zachraňovali na mori a vozili ich na európsky kontinent.

Nesúhlasím s tým, že tým budeme porušovať platnú medzinárodnú legislatívu. Keď sa to týkalo vojny v Juhoslávii alebo zabitia Kaddáfího a rozvrátenia Líbye, tam sme medzinárodné právo veľmi neriešili. Niektoré mocnosti sa rozhodli, že niektoré veci vykonajú, a tak ich vykonali. Bez toho, aby veľmi zohľadňovali medzinárodné právo.

Pokiaľ ide o Líbyu, viem, že sú tam minimálne tri alebo štyri skupiny, ktoré sa považujú za legitímnych predstaviteľov líbyjskej vlády. Západný svet si vybral jednu z týchto skupín. Ale to nič nevyriešilo. Vnútorný boj o moc je tam neustále. Dôsledkom je, že tento generál (Khalifa Haftar – pozn. PL.sk) sa vyhráža, že bude talianske lode bombardovať. Navyše, keď je to len talianska akcia, je to neefektívne. Také prázdne gesto. Akciu podobného druhu – oddelenie výsostných vôd od medzinárodných –, ak robí len Taliansko a nie 27 štátov dohromady združených v NATO, nič nerieši. Európska únia je bohatá a má finančné prostriedky. Keby chcela, má aj organizačné a vojenské prostriedky, aby utečeneckú krízu vyriešila rýchlym, efektívnym a humánnym spôsobom.

To je jasné. Na to by však musela byť politická vôľa, ktorá, zdá sa, nie je. Ale nevnímate túto taliansku akciu – hoci aj neefektívnu – ako nejaký prielom, že by sa k nim postupne pridávali aj ďalšie krajiny?

Je evidentné, že v Európe všetko funguje tak, že najprv sa hovorí, že niečo nejde, potom sú jednotlivé výstrely do tmy a až potom vzniká akési organizovanejšie väčšie zoskupenie štátov, ktoré veci začínajú riešiť. Väčšinou je to s krížikom po funuse.

Európska únia je združením štátov s rôznymi záujmami, ktoré sa nedohodli na základných parametroch bezpečnostnej spolupráce. Je úplne paralyzovaná tým, že nie je schopná sa rozhodovať efektívne a hlavne včas. To znamená, štáty nedali nikomu kompetenciu, aby v prípade nutnosti začali vopred vybrané skupiny vykonávať ochranu spoločnej hranice schengenského priestoru. Voči utečeneckej kríze – čo je chaos a anarchia v priamom prenose – alebo protivníkovi, ktorý nie je podriadený zdĺhavej demokratickej diskusii a môže sa rozhodovať z hodiny na hodinu. Proti týmto hrozbám sme bezbranní, pretože nie sme schopní reagovať.

Nebudú si pod vplyvom okolností nakoniec jednotlivé štáty zabezpečovať ochranu hraníc samostatne? Taliani sa teraz pustili do spomínanej akcie sami, predtým pohrozili, že dvestotisíc migrantov od nich dostane víza platiace po celom schengenskom priestore. Nebude si teda každý chrániť to svoje alebo nespojí sa pár štátov dohromady v rámci nejakej spoločnej spolupráce, v našom geografickom priestore sa ponúka V4…

V4 navonok pôsobí, že by sa bola schopná dohodnúť. Keď sa však pozrieme bližšie, vidíme, že aj V4 má svoje problémy. Poľsko sa správa nejakým spôsobom, Maďarsko tiež, Slovensko súhlasilo, že prijme utečencov v rámci kvót, a potom je tu Česká republika. Vo V4 nepanuje zhoda.

V Európskej únii sa výrazne útočí na Poľsko a Maďarsko pre protiimigračnú politiku. My zostávame uprostred tohto diania. Pravdepodobnosť, že by utečencov mohli pustiť na ďalšiu cestu do Európy z Talianska, Grécka alebo ak by sa vyhrotil vzťah s Tureckom, tu existuje. Mali by sme sa veľmi dôrazne pripraviť na situáciu, keď by sme museli zo dňa na deň strážiť štátne hranice.

Nemyslím si, že by sa postavili ploty. Ale dozvedám sa, že české ministerstvo obrany rieši napríklad psovodov a služobné plemená, rovnako ako policajti a colníci. Aspoň sa podarilo túto diskusiu rozpútať.

Málokto sa to odváži povedať, ale obrana štátnych hraníc, keď ide o hájenie národnej suverenity, spočíva v niekoľkých krátkych pokynoch. Štát niekedy musí použiť aj násilie, aby ochránil sám seba. Nie je na tom nič zlé. Ale pre politickú korektnosť nikto nenájde odvahu povedať, že ak dôjde k tejto situácii, bude nutné takto postupovať. Ak ustúpim v tom, na čo mám právo a čo musím urobiť, tak už to nemôžem vrátiť. Potom sú už všetky obranné kroky len smiešne, iba verbálne a nikto ich nebude dodržiavať.

Často sa hovorí o činnosti neziskových organizácií, ktoré zachraňujú migrantov na mori. Obviňujú ich, že svojím konaním vlastne nepriamo spolupracujú s pašerákmi ľudí. Zachraňovať ľudí na mori je v poriadku, ale naberať ich kúsok od afrických brehov a voziť do Európy (s čím pašeráci počítajú) už zrejme až tak úplne nie…

Tam je problém v tom, že medzinárodné právo hovorí, že ak je stroskotanec v medzinárodných vodách, musia ho zachrániť a previezť tam, kde sme mu schopní poskytnúť pomoc. Čo sa týka migrácie, tak do prvej bezpečnej krajiny. Zásadné však je, že tieto právne normy sa vytvárali v inej situácii a nereflektujú aspekty, ktoré sme zaznamenali v poslednom období. Treba sa zamyslieť nad tým, či sú adekvátne tomu, čoho sme svedkami.

Tým nehovorím, že by sme mali odstupovať od základných parametrov ochrany ľudského života a podobne. Mali by sme však zabrániť tomu, aby sa tí ľudia dostávali do medzinárodných vôd. Taliani sa o to teraz pokúšajú, ale nemajú vôbec šancu – čo sa týka dĺžky toho pobrežia aj použitých prostriedkov. Ak NATO tvrdí, že bude situáciu monitorovať – to takisto nič nerieši. Navyše to nie sú len neziskovky, ktoré čelia tomuto podozreniu, pokiaľ ide o kolaboráciu a priživovanie sa na migrantoch.

Evidentné je, že táto situácia trvá tri roky a nezaznamenal som, že by prišiel nejaký zásah cez bankový systém, že by boli zlikvidované toky peňazí. Je zvláštne, že za tri roky sa Taliansku, ale ani Európskej únii nepodarilo nejakým významným spôsobom zasiahnuť mozgy týchto aktivít, ktoré spôsobujú aj smrť týchto utečencov. Sú tam obrovské peniaze. Je, bohužiaľ, logické, že peniaze, ktoré sa zarábajú na týchto migrantoch, sú peniaze mafií, zločinu. Je otázka, či neslúžia na financovanie teroristických organizácií vrátane Islamského štátu.

Postoj vládnucich špičiek najsilnejších západoeurópskych štátov a trebárs bývalých socialistických krajín sa k problematike migračnej krízy dosť odlišuje…

Chápem Francúzsko, Britániu a trochu aj Nemecko v tom, že majú k tejto problematike iný pomer než my, pretože to boli kedysi koloniálne mocnosti a majú k bývalým kolóniám iný vzťah. Zastávam však názor, že nie sme povinní sa podieľať na riešení problémov, ktoré si tieto štáty úplne dobrovoľne zvolili samy. Nepýtali sa nás, či to majú takto riešiť. A dnes sme vystavení tlaku, že sa máme spolupodieľať na riešení niečoho, čo sme nezavinili?

Vstupovali sme do Európskej únie za nejakých podmienok, za nejakej bezpečnostnej situácie. Ak dnes niekto hovorí, že sme niečo povinní, tak si hovorím, či sa nezmenili podmienky a netreba uzavrieť novú dohodu štátov združených v Európskej únii, ktorá reflektuje súčasnú situáciu.

- Reklama -