O existencii „no-go zón“ informovali ParlamentnéListy.sk už pred niekoľkými mesiacmi v texte prevzatom z amerického Gatestone Institute, ktorý sa tejto problematike dlhodobo venuje. V uvedenom článku sme opisovali konkrétne pomery, ktoré vládnu v Londýne, ale zdokumentovaná je tiež podobná situácia v Berlíne, v švédskom meste Malmö, v Paríži a tiež v bruselskej štvrti Molenbeek. Práve tam tento týždeň zasahovala polícia a jej starosta sa dokonca otvorene vyjadroval v tom zmysle, že ním spravovaná mestská časť je „liahňou kriminálnikov a radikálnych islamistov“. Dvaja z teroristov, ktorí sa zúčastnili na atentátoch v Paríži, žili práve tu a nebol to ani zďaleka prvý prípad, ktorý by spájal Molenbeek s terorizmom. Mnohí experti nad tým len neveriacky krútia hlavami, pretože celá situácia sa odohráva v blízkosti samotného centra Európskej únie.
Obyvateľov európskych „no-go zón“ spája okrem vysokej miery nezamestnanosti aj nechuť učiť sa jazyk svojej novej krajiny a žiť v súlade s jej zákonmi. Tunajšie úrady neuznávajú a riadia sa zvyklosťami a zákonmi, ktoré sú vlastné ich rodnej krajine a islamu. Právo šaría uplatňujú takým spôsobom, aby sa o ňom úrady nedozvedeli. To sa týka napríklad mnohoženstva či vrážd zo cti. Vo Švédsku a Nemecku boli v minulých rokoch hlásené početné prípady, keď „starostlivý otec“ moslimskej rodiny zavraždil svoju dcéru, pretože sa napríklad intímne stýkala s rodeným Európanom, prípadne sa dopustila iného „rovnako vážneho“ prehrešku. Ako otvorene priznal vo svojej nedávno publikovanej knihe starosta berlínskej štvrti Neukölln Heinz Buschkowsky, úrady sú proti týmto praktikám v podstate bezmocné.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
Do jednej z týchto štvrtí v Paríži sa vypravil reportér internetového servera ABC7.com David Ono, ktorý podľa svojich slov navštívil miesta, kde by rozhodne nechcel žiadny z čitateľov bývať, ba ani stráviť len pár hodín. „Na niektorých z týchto miest sa môžete dostať do veľkých problémov, a to hlavne v noci. Na uliciach sa bežne predávajú drogy a kvitne tam aj ďalšia kriminalita,“ hovorí Gil Soltz, ktorý vyrástol v štvrti San Bernardino a osobne reportéra Ona do jednej takmer 100-percentne moslimskej „no-go zóny“ priviedol. „Miesto sa nachádza len pár kilometrov od centra Paríža, ale tunajší svet je úplne iný. Ľudia, ktorí tu žijú, neustále bojujú s policajtmi, úradmi, pracovným trhom, ale aj sami medzi sebou. Jedným z nich je dvadsaťdeväťročný Tunisan Sadek Bunougrkh. Hovorí po arabsky, ale po francúzsky nevie,“ píše Ono.
„Moji priatelia si nemôžu nájsť prácu, takže sa živia napríklad nelegálnym predajom cigariet priamo na ulici. Je to tu tvrdé, ale aspoň tak získame peniaze na jedlo, hoci nás to stojí neustále konfrontácie s francúzskou políciou,“ cituje Ono mladého moslima s tuniskými koreňmi, s ktorým hovorí aj o terorizme. Bunougrkh sa sťažuje, že tunajší moslimovia žijú v atmosfére neustáleho podozrievania zo strany polície a úradov. „Moslimovia nespáchali teroristické útoky v Paríži. Moslimovia to skrátka nerobia. V žiadnom prípade,“ bráni sa vehementne nezamestnaný moslimský mladík. Zároveň však pripúšťa, že moslimská komunita žijúca v Paríži sa cíti byť odtrhnutá od spoločnosti a je naplnená hnevom.
„Podobné postoje sú badateľné aj o dva bloky ďalej, kde zase žije v hojnom počte moslimská komunita zo strednej Afriky. Vidím tu veľa malých obchodov, ich majitelia vyzerajú priateľsky, aj keď nechcú, aby som ich nakrúcal na kameru. Za dverami obchodov totiž funguje nekontrolovateľný čierny trh. Predajcovia vám kameru alebo fotoaparát zoberú, keď sa ním nepáči vaše počínanie. Príslušníci tunajšej komunity sa správajú drsne a zločin je tu bežnou súčasťou života. Otázkou zostáva, či to zároveň vytvára živnú pôdu pre vznik terorizmu. Bunougrkh mi tvrdí, že zabíjanie nevinných ľudí je zlé a teroristi by mali byť zastavení. Keď sa ale pozerám do neľútostných tvárí tunajších mladíkov, ktorí hľadajú zmysel života, nie som si istý, či jeho postoje zastávajú aj ostatní príslušníci moslimskej komunity,“ uzatvára Ono.