Asi si niekto „brúsi zuby“ na získanie hodnotného objektu na lukratívnom mieste. Objektu so zvučnou históriou i menom, aby si pridal do zoznamu svojho súkromného majetku a bohatstva ďalšie hodnoty.
Vysoko špecializovaný ústav pre pľúcne choroby v Novej Polianke zastavil svoju činnosť k 1. máju 2016. Zariadenie ktoré doteraz patrilo do rezortu Ministerstva obrany SR údajne „prerušilo“ svoju činnosť z technických dôvodov. Z „nepresvedčivých“ dôvodov, uvedených v televíznom spravodajstve /2.mája 2016/, buď sa v ňom bude uskutočňovať rekonštrukcia, alebo bude „vyraďované“ zo zoznamu zdravotníckych zariadení slovenského zdravotníctva.
„Najpravdepodobnejšie“ sú obe varianty. Vo vzájomnej previazanosti. Pod prikrytím Ministerstva obrany /a samozrejme z jeho finančných prostriedkov/ sa môže uskutočniť úplná alebo čiastočná sa rekonštrukcia zariadenia. Potom sa zariadenia vyradí zo zoznamu zdravotníckych zariadení úplne. S najväčšou pravdepodobnosťou sa ponúkne „na predaj“ pre súkromné podnikateľské subjekty. S využitím osvedčených a vyskúšaných metód i praktik „na mieru šitých“ kritérií, vhodných „predurčeným“ kupcom. Nebude to ani prvé, ani posledné zdravotnícke zariadenie na Slovensku, ani v rezorte Ministerstva obrany SR, s ktorým sa takto naloží.
Takto sa do stavu „útlmu“ priviedlo napríklad rekreačné zariadenie v Trenčianskych Tepliciach, či liečebné zariadenie v Tatranských Matliaroch. Prvé sa takmer zrekonštruovalo a čaká na svojho „kupca“ /či kupec na neho…?/. Druhé stojí už niekoľko rokov a bezdôvodne chátra, aby jeho ešte pomerne vysoká hodnota klesla na úroveň „znehodnotenia“ a bola „vhodná“ na predaj len za symbolickú cenu.
Niektorí argumentujú, že rezort Ministerstva obrany nemá dnes vo svojej pôsobnosti toľko zamestnancov, aby potreboval všetky zariadenia, ktoré ostali v rezorte z pred roka 1989. Avšak liečebné, kúpeľné a rekreačné zariadenia aj predtým využívali i osoby, ktoré to potrebovali, ale neboli zamestnancami v rezorte. V súčasnosti, pri uplatňovaní pravidiel voľného trhu, mohli byť ich kapacity o to voľnejšie použité aj pre civilné osoby a „zarábať“ tak, ako súkromné zdravotnícke, rekreačné a kúpeľné zariadenia zarábajú pre ich vlastníkov. S tým rozdielom, že zisk by išiel v prospech štátu, teda v konečnom dôsledku pre občanov SR. Samozrejme za podmienok, že do hospodárenia štátu so ziskom je treba okamžite zaviesť prísny poriadok a nekompromisné plnenie pravidiel efektívnosti a zodpovednosti.
Kto stratil a stratí tým, že sa štát zbavil a zbavuje zdravotníckych zariadení? Predovšetkým občania, pacienti, ľudia, ktorí potrebujú prístup do zariadení na liečenie chorôb, rehabilitácie, na prevenciu v kúpeľných a ozdravných zariadeniach.
Kto získa? Špekulanti, podvodníci, zlodeji, nenásytní žraloci, egoisti, ktorí bez ohľadu na ostatných bezočivo, vytrvalo, verejne i tajne usilujú získať ešte to málo, čo ostalo z majetku štátu vytvoreného od roku 1948 po rok 1989.
Ústav v Novej Polianke existoval a fungoval od roku 1956. Je pozoruhodné, že len 11 rokov po skončení vojny mal československý štát takú silu a našiel financie na vytvorenie zariadenia a boli peniaze na jeho fungovanie počas desiatok rokov socializmu. Prečo také niečo nevytvoril buržoázny štát od roku 1918 do roku 1948, ak chorôb tohto typu bolo vtedy omnoho viac ako neskôr? A prečo takéto zariadenie nedokáže udržať súčasný „moderný a prosperujúci“ buržoázny štát? Prečo? Skutočne už takéto zariadenie v terajšej dobe nepotrebujeme? Na túto otázku by asi najkvalifikovanejšie dokázali odpovedať lekári-odborníci, ktorí sa denne zaoberajú zdravotným stavom občanov Slovenska a vedia, aké sú trendy vo vývoji pľúcnych chorôb.
Alebo je to len preto, že tým, čo sú teraz pri moci je úplne jedno, čo potrebujú ostatní občania Slovenska? Či chorí, alebo zdraví…? Ich zaujíma len to, čo potrebujú oni a ich najbližšie okolie. Ostatní ľudia im „môžu byť ukradnutí“. „Láska k blížnemu“, vzájomná úcta a skutočná ľudskosť sa zmenili len na falošné slová v „hre“ pre verejnosť.
Kedy to pochopia občania Slovenska? Prečo tak „viditeľné“ konania ostávajú na Slovensku nepovšimnuté? Prečo sa proti ním sami občania neorganizujú, neprotestujú, nebúria? Prečo nebránia svoje potreby a potreby svojich blízkych i spoluobčanov? Je nám skutočne ľahostajná naša prítomnosť, budúcnosť i budúcnosť našich detí a vnukov?
Takto “dopadlo” kúpeľné zariadenie v Tatranských Matliaroch, ktoré patrilo rezortu ministerstva obrany.
