Dubček sa dokázal rozplakať, ale zbabelosť by som mu nevyčítal. Za vojny bol dokonca zranený. Publicista spomína na udalosti roka 1968

    0
    Alexander Dubček (Foto: Archív P. Dubčeka) (Autor: Archív P. Dubčeka)

    „,Socializmus s ľudskou tvárou', slogan, s ktorým vtedy prišiel stranícky progresivista Radovan Richta, sa spojil s tvárami politikov, ktoré ľudia brali ako nezdiskreditované. Vzišla z nich časom silná štvorka: Alexander Dubček, Oldřich Černík, Josef Smrkovský a Ludvík Svoboda. Podpora politiky KSČ bola v roku 1968 z dnešného pohľadu neuveriteľná, vrcholní predstavitelia sa stali skoro modlami…

    Lenže ako to po rokoch dopadlo? Podpora ,štátostrany' sa v roku 1989 rozplývala a Miloš Jakeš so svojimi melody boys to nijako zvrátiť nemohol,“ hovorí Zdeněk Čech pre PL. „A ak sa z času na čas vynoria dohady, či išlo nadšenie z obrody socializmu v šesťdesiatom ôsmom preniesť do prvých krôčikov obnovenej českej demokracie, potom hovorím, že áno, nejaké reminiscencie tu boli, ale vyťažiť sa z nich prakticky nič nedalo.“

    Ale vtedy? Počiatok prevratného roka 1968 priniesol zmenu faktickej hlavy štátu, pretože tou bol prvý tajomník ÚV KSČ, nie prezident, priniesol očakávania reforiem, ale časom aj dráždenie „ruského medveďa“ holou rukou.

    Slová Chruščova a Brežneva

    Každá zmena má svoje korene. Podľa Čecha tkveli do značnej miery v slovách dvoch sovietskych štátnikov. V roku 1956 predniesol na XX. zjazde Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov prejav Kult osobnosti a jeho dôsledky, v ktorom kritizoval Stalinove zločiny. Aj keď bol prejav v podstate prístupný len niektorým špičkám komunistického sveta, dostal sa z kancelárie Poľskej zjednotenej robotníckej strany cez izraelskú rozviedku Šin bet a médiá ďalej do zahraničia. Čoskoro potom bolo jasné, že sa svet Marxovej viery musí zbaviť stalinských názorov a zmeniť sa, ak má byť úspešný a nejako fungovať.

    Potom povedal v roku 1967 Leonid Brežnev v Prahe československým komunistom: „Eto vaše delo,“ čím naznačil, že sa o postavenie a moc dosluhujúceho šéfa nášho štátu Antonína Novotného starať nemieni, a nech sa teda Česi a Slováci zariadia po svojom. Pomery sa tu potom o nejakých pár týždňov začali uvoľňovať.

    Alexander Dubček a Leonid Iľjič Brežnev Zdroj: TASR

    „Dnes máme tendenciu vnímať komunistov ako stranu na okraji, ale vtedy boli alfou a omegou politického života vo všetkých krajinách pod sovietskym vplyvom. Išlo v zásade o to, čomu sa dá politologicky hovoriť svetské náboženstvo. Dvadsiate storočie poznalo v Európe dve jeho formy: červenú vieru so svätou trojicou Marx, Engels, Lenin a vieru hnedú s prorokom Adolfom Hitlerom. K tej červenej sa v dávnych časoch hlásila aj sociálna demokracia, veď komunistické strany vznikli často odštiepením od sociálnych demokratov,“ vykladá Čech s tým, že práve od roku 1956, od pádu Stalina ako politického boha, bolo zrejmé, že červené náboženstvo potrebuje reformy. Názorové, spoločenské a hospodárske. Veľa sa o nich v Československu hovorilo, ale väčšina predákov „štátostrany“ z nich mala obavy a takmer strach.

    Hlavným architektom hospodárskych zmien tej doby bol ekonóm Ota Šik. Stále sa uvažovalo o vyriešení „kvadratúry kruhu“, teda o uplatnení trhových prvkov v socialistickej ekonomike. „U nás to fungovalo predovšetkým na báze dôsledne plánovaného hospodárstva, keď sa niečo podariť mohlo a niečo, naopak, nie. Ak mali plánovači veľké oči, končilo sa to zvyčajne blamážou,“ podotýka Čech a hovorí, „ako by mal v plánovanom hospodárstve fungovať voľný trh, to vlastne nemohol vedieť nikto.“

    Zmena v KSČ

    Dlho bol v krajine prezidentom aj prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Antonín Novotný. Reformistickú opozíciu mal časom ako rudý konzervatívec proti sebe silnú, lenže v najvyššom straníckom vedení nachádzal stále ešte dosť podpory. Avšak Brežnev mu v decembri 1967 nepomohol, nemal ostatne Novotného ako priateľa svojho niekdajšieho protihráča Chruščova príliš v láske. Patovú situáciu v strane vyriešil nakoniec sám Novotný, keď do funkcie prvého tajomníka navrhol slovenského komunistu Alexandra Dubčeka, ktorý potom bol začiatkom januára 1968 zvolený. „Nebojte sa, je to dobré,“ povedal vraj vtedy svojim stúpencom Novotný. „Dubček je slaboch, na funkciu nestačí a tajomníci sú poserovia. Ešte na nás dôjde!“

    Antonín Novotný Zdroj: TASR

    „No nedošlo, vesla sa nakoniec chopili iní,“ podotýka pre PL Čech. „Ono tá doba na sklonku Novotného vlády bola už plná pohybu a dalo by sa povedať, že bola ,tehotná udalosťami'. Uvoľňovali sa pomery v kultúre, čo napríklad viedlo k novej vlne československého filmu, vznikali zaujímavé literárne diela a tak ďalej. Na chmeľovej brigáde sme si spievali Želvu od Olympiku a milovali americký hit Massachusetts. Chodil som vtedy na strednú ekonomickú školu pre zahraničný obchod. Zdanlivo sa však situácia v krajine začiatkom roku 1968 moc nemenila. Aspoň nám to tak pripadalo. Všetko prišlo až o trochu neskôr a bolo to vtedy pre nás študentov na pár mesiacov krásne.“

    Zbabelý Dubček?

    Stále silnie názor, že bol Alexander Dubček slabý a zbabelý politik. „Bavme sa o tom, prečo sa v roku 1968 našiel jediný statočný človek, ktorému som preto udelil štátne vyznamenanie, a to bol František Kriegel, a prečo sa všetci ostatní pokakali hrôzou,“ zaútočil skryto na Dubčeka vo svojom nedávnom prejave súčasný prezident Miloš Zeman a vlastne len zopakoval to, čo kedysi otvorene povedal Parlamentným listom. „Mne zakazujú vulgarizmy, ale toto, dúfam, vulgarizmus nie je. A, mimochodom, vôbec im to nepomohlo. Najskôr dostali tieto idoly funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia, potom už len klesli na veľvyslanca v Turecku, a potom už ani to nie.“

    „Dubček poznal veľmi dobre partajné zákulisia, veď v strane niekoľko rokov fungoval na vysokých miestach. Nemyslím si ale, že oplýval nejakou obrovskou vnútornou silou. Na rozdiel od iných politikov, sa za určitých okolností dokázal rozplakať a neboli to naplánované slzy dojatia, ako to robia ostatní. Jednoducho keď bol pod tlakom, tak mu vytryskli slzy. Na druhej strane, je potrebné povedať, že sa v roku 1944 zúčastnil Slovenského národného povstania a bol vtedy ranený. A jeho brat Július padol. Zbabelosť v pravom slova zmysle by som mu nevyčítal. Strávil detstvo v sovietskej Strednej Ázii, Rusom dôveroval a asi si ani vo sne nemohol predstaviť udalosti, ktoré potom v šesťdesiatom ôsmom prišli,“ dodáva k tomu publicista.

    Alexander Dubček Zdroj: TASR

    Podľa Zdeňka Čecha si vtedy napokon skoro nikto nevedel predstaviť, že by do Československa vtrhli tanky Varšavskej zmluvy. Jeho otec, diplomat a odborník na medzinárodné právo, uvažoval v právnych intenciách. „To, že by silnejší spojenec napadol v čase hlbokého mieru svojho slabšieho spojenca, ako sa neskôr stalo, neprichádzalo skrátka do úvahy, bolo to právne neprípustné,“ vysvetľuje s tým, že určité historické paralely mohli však slúžiť ako varovanie. Napríklad nepokoje v Berlíne v roku 1953 či potlačenie maďarského povstania v roku 1956. Len málo ľudí sa však v januári v roku 1968 obávalo toho, že sa história zopakuje.

     

    - Reklama -