„Betónový sarkofág pripomínajúci obriu škatuľku od cigariet. Položenú.“ V Jaslovských Bohuniciach ju videl vtedy ešte mladý novinár Zdeněk Čech, keď sa tam začiatkom osemdesiatych rokov vydal ako sprievod sovietskych novinárov z časopisu Ogoňok. Riaditeľ Bohuníc mu vykladal, že išlo o experimentálnu, ale funkčnú jadrovú elektráreň na neobohatený urán, o československú konštrukciu, ktorej chod neskôr začali sprevádzať nebezpečné poruchy, a preto museli projekt zastaviť. Nemal však na tých poruchách niekto záujem? To už sa nikdy nezistí, bolo to dávno…
Utajené prvenstvá?
V decembri 1978 v skúšobnej prevádzke s veľkým humbugom spustili energetický blok druhej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, tentoraz už sovietskej a nie našej konštrukcie. S dodávkou vlastnej technológie získali Rusi prehľad o jadrovej energetike vo vtedajšom Československu a desiatky ich expertov sa v Bohuniciach starali, aby sa odpadové plutónium slúžiace na výrobu atómových bômb vozilo do Sovietskeho zväzu a nezostalo u nás.
Informácií o predchádzajúcom experimente s elektrárňou na neobohatený urán bolo v našej verejnosti pomenej. O tejto jadrovej „protoelektrárni“ sa Čech dozvedel vlastne skôr náhodou. Bolo to v neformálnom rozhovore s vtedajším riaditeľom Jaslovských Bohuníc. A náhle akoby sa v energetickej histórii krajiny objavil úplne nový pohľad… „Taká elektráreň sa neoficiálne nazývala jadrová elektráreň chudobných,“ vykladal Zdeňkovi Čechovi bohunický riaditeľ. „Podobné sa vtedy budovali na jedenástich miestach sveta, ale len tá naša fungovala…“
„Špecifikum tohto typu elektrárne bolo v tom, že jej používateľ nebol závislý od dodávok obohateného uránu,“ hovorí dnes Čech, „a že sme sa mohli dostať k odpadu z výroby jadrovej energie skôr, než Rusi začali všetko prísne kontrolovať. A kedysi existovali podivné zvesti, že vo vtedajšom Československu mohla byť vyrobená atómová bomba,“ prekvapuje Čech. „Sú fantastické, neverím im, ale počul som ich.“
Ďalej rozvíja hypotézy, ktoré však, ako sám hovorí, treba brať s rezervou: „Hovorí sa o dvoch jadrových explóziách vo svete, ku ktorým sa žiadna krajina neprihlásila. Jedna bola v Indickom oceáne na nejakej vyradenej lodi. Čo sa týka tohto výbuchu, tvrdilo sa, že mohol byť výsledkom spolupráce Izraela s Južnou Afrikou. JAR mala nakoniec päť funkčných bômb a jednu skúšobnú, ale po páde apartheidu sa ich vzdala. Druhá skúšobná explózia prebehla v južnom Alžírsku na bývalej francúzskej strelnici. Fantasti tvrdia, že to mohla byť bomba vyrobená tu.“
Otvorené informácie
Jadrovú elektráreň Jaslovské Bohunice tvoria v podstate tri elektrárne spolu s piatimi reaktormi a nachádza sa v rovnomennej obci v okrese Trnava. Jednotlivé časti sú označované skratkami A-1, V1 a V2. Prvý reaktor A-1, už spomínaný, československej konštrukcie, bol budovaný od roku 1958. Prevádzku však poznamenali dve havárie, a tak bola elektráreň odstavená a od roku 1979 prebiehala jej postupná likvidácia. Prvá elektráreň V1 – ide o dva reaktory – začala so skúšobnou prevádzkou, ako bolo spomenuté, pred viac ako štyridsiatimi rokmi, ale do komerčnej prevádzky bola uvedená až o dva roky neskôr. Posledné dva reaktory V2 začali vyrábať elektrinu v roku 1985 a vďaka priebežnej modernizácii sa v ich prípade počíta so štyridsaťročnou životnosťou. Dnes už však ide len o slovenskú energetiku.
Čo sa týka budúcnosti jadrovej energie v Česku, stále sa hovorí o dostavbe Jadrovej elektrárne Temelín. „Výstavba tretieho a štvrtého bloku v Temelíne by mala byť naplánovaná s naozaj veľkým rozmyslom. Obával by som sa zveriť ju nejakej dcérskej spoločnosti Rosatomu, aby v Česku nezačalo mať Rusko strategický vplyv. Nejde o to, že dodajú technológiu, ale na ďalšie desiatky rokov sa potom stanú hlavnými partnermi v servise a ďalších dodávkach,“ hovorí Zdeněk Čech, nakoniec však uznáva, že ide skôr o geopolitické hľadisko než o posúdenie kvality technológie.
