„Nikto nás napríklad nenútil, aby sme pľuli po disidentoch. Alebo aby sme podpisovali nejaké anticharty. Nepatrili sme komunistom, vydavateľom Svobodného slova bola socialistická strana, to nás čiastočne chránilo. Ale aj tak bola každý týždeň na ÚV KSČ porada, odkiaľ k nám potom sprostredkovane chodili pokyny, čo nesmieme. Napríklad o ktorých umelcoch zo sveta sa nemá písať, pretože napríklad odsúdili sovietsku inváziu,“ prezradila s odkazom na vpád sovietskych tankov do Československa v roku 1968. Zákaz platil do chvíle, kým na neho zabudli sami komunisti.
Tlak však cítila, keď sa podpisovala petícia Niekoľko viet.
„Ale napríklad jeden mladý kolega z redakcie mi to vysvetlil jasne – keď sa vám tu nepáči, vypadnite odtiaľ a nekazte nám budúcnosť. Spolužiak z fakulty, ktorý v tom čase viedol komunistickú bunku v televízii, za nami chodil a nabádal nás, aby sme mysleli na svoje deti. Podobne ,priateľsky‘ varovali napríklad kolegovia z Rudého práva, s ktorými sme sa stretávali na tlačových konferenciách.“
Prekvapilo ju, že v závere 80. rokov mali strach prejaviť názor predovšetkým najmladší členovia redakcie, ktorí si nechceli skaziť kariéru. Prejavilo sa to napríklad v januári 1989 v priebehu Palachovho týždňa, kde proti ľuďom túžiacim po slobode stáli príslušníci bezpečnostných zložiek a neváhali neozbrojených občanov biť.
K týmto zložkám vtedy patril aj dnešný český komunistický poslanec Zdeněk Ondráček, ktorý neskôr priznal, že neváhal použiť svoj obušok aj proti ženám.
Zdeněk Ondráček (KSČM) Zdroj: Hans Štembera
Novinári vtedy videli, ako sa zaobchádzalo s ľuďmi túžiacimi po slobode, spísali protestný list a asi desať ľudí z reakcie sa pod neho podpísalo. Mladí kolegovia sa vraj podpísať zdráhali.
V nedeľu 19. novembra 1989 už nezostalo len pri liste. Redakcia pripravila pondelkové vydanie, v ktorom sa snažila pravdivo opísať, čo sa dialo na Národnej triede v Prahe 17. novembra 1989. A ľudia to uvítali.
„Zajtra zase pravdu,“ volali vraj na novinárov. Z okna redakcie mala možnosť vidieť zaplnené Václavské námestie.
Bolo to už druhýkrát, čo v redakcii prežila zlomové chvíle. Prvýkrát však išlo o august 1968, takže druhýkrát sa všetko skončilo oveľa lepšie.
