Známy kňaz Tomáš Halík spomenul pri svojom kázaní jedno sväté prijímanie z minulosti, na ktorom sa mal zúčastniť muž s odznakom s preškrtnutým minaretom „Islam v ČR nechceme“. „Hlási sa tým k hnutiu pána Konvičku, Okamuru a týchto ľudí. Keby som si to včas všimol, sväté prijímanie by som mu nepodal, pretože nie je možné, aby tí, ktorí sa hlásia k ideológii nenávisti, pristupovali k stolu Pána. Dlho sme mali veľký problém s tým – až do slov pápeža Františka –, aby sme našli miesto pri stole Pána pre tých, ktorí sú vo veľmi komplikovaných životných situáciách. A pápež hovorí: ,Buďme milosrdní.‘“ To povedal Halík, ale s tým, že nie je možné, aby „k stolu Pána“ prichádzali ľudia, ktorí sa hlásia k nenávisti. Čo si o tom myslíte? Keď niekto nechce islam vo svojej krajine, má kňaz právo mu odoprieť sväté prijímanie? A nie je vlastne u katolíka prirodzené, že nechce islam vo svojej krajine? Kristus hovorí, že chce, aby boli všetci jedno, a že by si prial, aby sa všetci stali súčasťou jedného ovčinca s jednou vierou a jedným pastierom…
Ja sa osobne vôbec nepozastavujem nad Halíkovým vyjadrením, pretože toho pána nepovažujem za legitímneho katolíckeho kňaza, ale za odpadlíka, ktorý celebruje neplatnú omšu. Jeho komunitu u sv. Salvátora by som nazval HPIRS, to znamená „Halíkova pohansko-islamská relativistická sekta“, ktorá už nemá s katolíckou cirkvou nič spoločné. Signifikantné je už len to, že Halík sa niekoľkokrát vyslovil za podávanie svätého prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným aj homosexuálnym párom bez ohľadu na stav ťažkého hriechu, v ktorom žijú, ale keď niekto manifestuje, že nechce v našej krajine islam, vyhlasuje to za nenávisť a takému človeku prijímanie nepodá…
Tomáš Halík. Zdroj: Hans Štembera
Akáže nenávisť? V našej krajine nikdy islam nebol, toto teritórium bolo po stáročia kresťanské. Aj keby existovali oprávnené humanitárne dôvody na prijímanie moslimských utečencov, tak im môžeme, samozrejme, umožniť v komornom prostredí ich pobožnosti, ale nikdy nemožno islam vyhlásiť v tejto krajine za legitímnu konfesiu na rovnakej úrovni s kresťanstvom.
Lenže oprávnené humanitárne dôvody neexistujú. Súčasná moslimská imigrácia do Európy nie je imigrácia, ale invázia s jednoznačným cieľom ovládnuť Európu a islamizovať ju, o tom vznikli už mnohé texty a dokumenty. A brániť sa proti nej neznamená nenávisť, ale nutnú sebaobranu. Nenávisť by, samozrejme, bola, keby zazneli výroky vyzývajúce na fyzické násilie voči moslimom bez ohľadu na to, či niečo spáchali alebo nie, lenže mi nie je známe, že by to niekto robil.
Niektorí ľudia tvrdia, že nenávisť hlása, naopak, islam…
Kto čítal Korán, o tom nemôže pochybovať. Nebudem tu vypočítavať takzvané vražedné verše Koránu, to už bolo publikované mnohokrát, poukážem len v krátkosti na tri evidentné skutočnosti. Po prvé, Mohamed bol podľa samotných moslimských životopiscov (najstarší Ibn Ishaqov) masový vrah, lupič, smilník a pedofil. Porovnanie s Ježišom Kristom by bolo priam rúhanie. Po druhé, nie sú to kresťania, kto z náboženskej motivácie odpaľuje bomby a podrezáva druhých, ale moslimovia. Po tretie, v západných krajinách sa neustále poukazuje na to, že práve moslimskí imámi vo svojej väčšine hlásajú v mešitách nenávisť a vyzývajú na násilie vrátane vrážd voči „neveriacim psom“.
Aký má islam vzťah k nemoslimom? Ku kresťanom? K ateistom?
Islam nepozná žiadnu toleranciu k nemoslimom. Tí sú pre mohamedánov „neveriaci psi“. Vždy, keď moslimovia v minulosti dobyli nejaké územie, dali nemoslimom len dve možnosti: buď prijať islam, alebo smrť, v prípade fyzickej zdatnosti alebo u žien sexuálnej atraktivity predaj do otroctva.
Kresťania a židia mali ako príslušníci „náboženstva knihy“, teda Biblie, privilégium, že moslimský vládca ich mohol, ak uznal za prospešné, nechať na svojom teritóriu žiť podľa ich viery za poplatok zvaný džizja. Mohol, ale nemusel, záležalo na jeho benevolencii, aj preto moslimovia v minulosti preliali veľa kresťanskej krvi len z toho dôvodu, že Kristovi vyznávači nechceli prestúpiť na islam.
Moslimské štáty dodnes zachovávajú toto ustanovenie, niektoré kresťanov tolerujú, iné nie. Saudská Arábia alebo Maldivy zakazujú vyznávanie kresťanskej viery, za vlastníctvo Biblie alebo ruženca môže byť vynesený aj trest smrti. Jordánsko oproti tomu kresťanské minority rešpektuje, avšak s tým, že nesmú moslimov evanjelizovať. Pohanov a ateistov však žiadna moslimská krajina netoleruje.
Aký postoj mali v minulosti katolícka cirkev, pápeži, biskupi a svätci voči islamu? A aký postoj k nemu zaujali katolícki panovníci?
Katolícka cirkev videla v islame vždy nebezpečenstvo. Nie div, veď moslimovia v priebehu 7. a 8. storočia vyhladili z povrchu zemského cirkev v severnej Afrike, kde boli ešte v čase sv. Augustína na prelome 4. a 5. storočia kvitnúce kresťanské obce. Obsadili takmer celý Pyrenejský polostrov a prenikli až do dnešného Francúzska, kde ich evidentnú snahu dobyť Európu zastavil až Karol Martel v bitke pri Poitiers v roku 732.
Ale kresťanský stredovek prejavil značnú mieru tolerancie v situácii, keď sa moslimovia správali podobne. Od konca 7. storočia im patrila Palestína, teda kraj kresťanom drahý, pretože v ňom žil a pôsobil Spasiteľ. Moslimovia až do 11. storočia tolerovali na tomto území kresťanské minority a nerobili žiadne problémy pútnikom z Európy, ktorí chceli navštíviť sväté miesta spojené s osobou Ježiša Krista. Nikto preto nevolal po križiackych výpravách. To trvalo zhruba 400 rokov.
Pomery sa však zmenili, keď v roku 1071 po bitke pri Mantzikerte získali Palestínu seldžuckí Turci, takisto mohamedáni. Tí začali krvavo prenasledovať palestínskych kresťanov, katolíckych pútnikov z Európy mrzačili a vraždili, v tom lepšom prípade predávali do otroctva. O tom vydalo očité svedectvo mnoho ľudí na synode v Clermonte v roku 1095, preto pápež, blahoslavený Urban II., vyhlásil prvú križiacku výpravu. Žiadala ju aj Byzantská ríša, v tom čase už odlúčená od Ríma, pretože Turci podnikali neustále lúpežné nájazdy na jej územie. Križiacke výpravy pod vedením významných katolíckych panovníkov boli teda obranné vojny na záchranu kresťanských životov v Palestíne a na obranu európskej kresťanskej civilizácie, nešlo o žiadnu lúpežnú agresiu proti mohamedánom, ako dodnes hlása ich propaganda.
Turci v roku 1453 dobyli Carihrad a odtiaľ podnikali výboje ďalej do Európy. V roku 1456 zásluhou veľkého svätca Jána Kapistránskeho zvíťazili katolícke vojská nad oveľa silnejšou tureckou armádou pri Belehrade, v roku 1571 sa uskutočnil zázrak pri Lepante, kde spojené kresťanské loďstvo pod velením Juana d’Austriu porazilo to turecké, ktoré sa nachádzalo v značnej presile. Stalo sa to na základe modlitieb ruženca veľkého pápeža, sv. Piusa V.
V roku 1683 vďaka morálnemu povzbudzovaniu a modlitbám kapucínskeho kazateľa, blahoslaveného Mareka z Aviana, zvíťazilo kresťanské vojsko pod velením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho nad oveľa početnejším tureckým vojskom v bitke pri Viedni. Odvtedy mohli mohamedánski Turci už len ustupovať. Hlavné bremeno boja s tureckou agresiou niesli na svojich pleciach katolícki Habsburgovci.
Čo si myslíte o tvrdení, že islam je falošné náboženstvo a že jeho prorok Mohamed je antikrist, teda jeden z mnohých antikristov?
To, že islam je falošné náboženstvo, cirkev nepretržite učila až do II. vatikánskeho koncilu. To stále platí, nie tézy koncilového dokumentu Nostra aetate o tom, že cirkev „s úctou hľadí na moslimov“, pretože ani pápež, ani koncil nemajú právo vo veci viery a mravov meniť to, čo cirkev nemenne hlásala dlhé stáročia. Akceptujem aj to, že Mohamed je jedným z radu antikristov.
Čo hovoríte na to, aký postoj voči islamu a masovej imigrácii do Európy zastáva pápež František?
Najradšej by som odpovedal: Bez komentára. S pápežom Františkom rozhodne nemožno súhlasiť. Jednak platí to, čo som už povedal, totiž že ani pápež nemá právo meniť vo veci viery a mravov stanovisko cirkvi, ktoré ona nepretržite hlásala po stáročia, jednak si tento pápež vôbec neuvedomuje ohrozenie súčasnej Európy, implicitne životov prostých európskych ľudí, ktorí sú tak vydaní napospas islamskému terorizmu.
A čo si myslíte o tom, že niektorí označujú pápežovo myslenie za v podstate neomarxistické?
Súhlasím s tým, ale nemyslím si, že toto je jediný zdroj súčasného pápežovho postoja. Do hry tu vstupuje aj pokoncilový neomodernizmus v katolíckej cirkvi, ktorý neguje zásadný rozpor medzi pravdou a bludom. Je známe, že pápež František ešte ako argentínsky kardinál patril k tým hierarchom, ktorí takéto postoje zastávali a hájili.
Pápež František. Zdroj: SITA
V histórii pápeži vyhlasovali križiacke výpravy proti islamu. Bolo by to legitímne aj dnes? Napríklad na obranu prenasledovaných kresťanov?
Samozrejme, že by to bolo legitímne, ale nie je to reálne. Kto by túto výpravu vyhlásil? Azda pápež František? Alebo niektorá zo svetových mocností? Veď Saudská Arábia, najhorší prenasledovateľ kresťanov v moslimskom svete, ktorá finančne podporuje teroristov podrezávajúcich v Európe ľudí a vrhajúcich bomby na nevinné obyvateľstvo, je spojencom USA.
PhDr. Radomír Malý vyštudoval Filozofickú fakultu dnešnej Masarykovej univerzity v Brne. Potom pracoval ako historik v Umeleckohistorickom múzeu v Kroměříži, no v roku 1972 ho z politických dôvodov prepustili a bol nútený pracovať mimo svojho odboru. Aktívne sa zúčastnil na vydávaní katolíckeho samizdatu a stal sa signatárom Charty 77. Po tzv. Nežnej revolúcii pôsobil v Brne ako zástupca šéfredaktora denníka Lidová demokracie a medzi rokmi 1993 a 1994 ako šéfredaktor kresťanského týždenníka Světlo. Od roku 1996 vyučuje na Teologickej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach.
Radomír Malý je autor mnohých odborných článkov a publikácií, ktoré sa týkajú predovšetkým cirkevných dejín. Svoje články publikuje aj na webe Inštitútu sv. Jozefa a v časopisoch Te Deum a Immaculata. Svojimi názormi je v rozpore s liberálmi a modernistami v rámci katolíckej cirkvi v ČR, ktorých kritizuje z tradicionalistických pozícií. Vydal knihu Nejkrvavější genocida minulosti a současnosti – Málo známé informace o pronásledování křesťanů. Napísal aj publikácie Církevní dějiny, Katolíci ve stínu hákového kříže či Je dovoleno bránit inkvizici?.
