Začiatkom minulého roka ste v rozhovore pre Parlamentné listy hovorili o silnejúcej konfrontácii dvoch civilizácií – európskej demokratickej a islamskej teokratickej, ktoré spolu nemôžu existovať v jednom priestore a čase tak, aby nesúperili. Sú tie tri teroristické útoky – marcový v Londýne, májový v Manchestri a júnový znova v Londýne – dôsledkom toho nevyhnutného súperenia?
To, čo sa v ostatných týždňoch odohráva v Británii, je strašné a šokujúce. Je mi nesmierne ľúto všetkých, ktorí boli zabití alebo zranení, a všetkých ich blízkych. Je to hrozná tragédia. Británia sa v dôsledku islamizácie zásadne premieňa a podobný vývoj bol jednoducho predvídateľný. Písali sme tu pred viac ako rokom, že strach z útoku je všadeprítomný a prepuknutie islamistického teroru je len otázkou času. Potvrdili sa aj ďalšie veci, o ktorých sme tu diskutovali. Napríklad profesor sociológie Ted Cantle nedávno verejne varoval pred prehlbujúcou sa rasovou segregáciou britskej spoločnosti v mestách, v školách aj pracoviskách. Mnoho štvrtí aj miest sa mení na ázijské dištrikty, v ktorých bieli Angličania často tvoria len niekoľko percent populácie. Angličania svoju krajinu strácajú.
Ako sa to konkrétne prejavuje, že o svoju krajinu Angličania prichádzajú?
Tak, že prichádzajú o podobu svojej krajiny, ako ju dlho poznali a vnímali, v mnohých mestách sa stávajú etnickou menšinou. Napríklad stratili hlasovaciu väčšinu už v skoro 450 volebných obvodoch. Až 90 percent všetkých londýnskych prvákov je v triedach, kde bieli Angličania buď vôbec nie sú, alebo tvoria menšinu. Z mnohých štvrtí a miest Angličania utekajú na vidiek, na miesta, kde to ešte stále vyzerá ako v Anglicku. Nikto z Angličanov, ktorých poznám, takú zmenu svojej krajiny nechcel. Ďalším nepotvrdením úspešnosti doktríny multikulturalizmu je napríklad štúdia, ktorú nedávno na priame zadanie britskej vlády vypracovala Louise Caseyová. Zo správy jednoznačne vyplýva, že integrácia moslimov zlyháva a že islamizácia so sebou do Británie priniesla množstvo závažných problémov. Neprekvapivo sa tiež potvrdilo, že spoločenská a kultúrna rôznorodosť sa vytráca tam, kde začína prevládať moslimská populácia. Postupne tak dochádza k ďalšiemu zhoršovaniu situácie, k znásilňovaniu anglických detí sa teda teraz pridalo už aj ich zabíjanie.
Ako teror, ktorého strojcami sú moslimovia, vníma britská verejnosť? Spája tieto skutky s náboženským vyznaním ich páchateľov a zostávajú britské médiá jednotné vo svojej prehnanej politickej korektnosti?
Po poslednom útoku v Londýne sa aj v médiách konečne začalo otvorene hovoriť, že útočili moslimovia a že to robili pod vplyvom akejsi prekrútenej verzie islamu. Povedala to premiérka, arcibiskup z Cantenbury, niekoľko komentátorov, potom to pripustil v priamom prenose aj istý islamský duchovný. Nikto však už nevysvetlil, aký je rozdiel medzi tou prekrútenou a neprekrútenou verziou. Obyčajní ľudia sa o príčinách terorizmu stále boja otvorene hovoriť, každá kritika islamizácie má silný potenciál, že bude označená ako prejav xenofóbie alebo rasizmu. Strach zo straty zamestnania po takom obvinení je úplne reálny. Nikdy som si nemyslel, že sloboda prejavu bude jedného dňa v Česku na vyššej úrovni ako v Anglicku, ale stalo sa to. Z útokov sú určite nešťastní aj mnohí britskí moslimovia, ktorí chcú žiť v mieri a v spolupráci s ostatnými. Veľa autorít však už začína hovoriť, že tým, kto musí byť oveľa aktívnejší v prevencii násilia, je práve samotná moslimská komunita.
Theresa Mayová, britská premiérka Zdroj: TASR
Ale je toho vôbec schopná?
Jediným dobrým východiskom z tejto situácie je vnútorná reforma islamskej spoločnosti, zrieknutie sa násilia a sekularizácia ich každodenného života. Ak k tomu vôbec niekedy dôjde, bude to určite bolestný a veľmi zdĺhavý proces. Dovtedy sa dá očakávať, že problémy sa budú len prehlbovať.
Udalosti a teroristické útoky v „starom dobrom Anglicku“ by sme teda mali sledovať ako varovanie pred tým, čo by mohlo pri nepriaznivom vývoji postretnúť aj nás?
Keby bola demokraticky vynútená reforma islamskej kultúry ďalším civilizačným prínosom Británie ľudstvu, tak by azda tí mŕtvi nezomreli úplne zbytočne. Nech už je však budúcnosť akákoľvek, nezostáva nám nič iné, než sa zmieriť s faktom, že to „staré dobré Anglicko“ prestáva existovať. Na záver musím uviesť, že ide o moje súkromné názory nevyjadrujúce postoje alebo postupy Sheffield Teaching Hospitals.
