„Som ruský Clinton – mám rovnaké vzdelanie a vek,“ vyhlásil kedysi Vladimir Žirinovský, pôvodným menom Vladimir Ejdelštejn. Narodil sa v kazašskom Almaty rok po konci druhej svetovej vojny. Absolvoval Inštitút ázijských a afrických krajín na Moskovskej štátnej univerzite a tamtiež aj večernú právnickú školu. V roku 1989 založil Liberálnodemokratickú stranu Ruska (LDPR) a stal sa jej predsedom. Odvtedy sa vyprofiloval na extrémne nacionalistického vodcu s často až agresívnym správaním voči oponentom. Jeho názory, ktoré nám pomohol získať medzinárodný diskusný klub Academia Socrates, tomu plne zodpovedajú.
Ako vnímate migračné vlny zo Stredného východu a Afriky, ktoré prichádzajú do Európy?
Prví podobní migranti prišli do Európy okolo roku 1950 a Európania skutočne dokázali veľkú časť z nich integrovať. Ale vtedy boli úplne iné podmienky. V súčasnosti existuje hneď niekoľko príčin, prečo bude mať aktuálny prúd migrantov pre Európsku úniu zhubný vplyv. Predovšetkým také európske krajiny ako Nemecko či Francúzsko akoby dávali migrantom právo, aby k nim prišli, ako aj garanciu vysokej peňažnej pomoci, odlišných podmienok pre život či toho, že nebudú hneď hnaní do práce. To vytvára veľmi nebezpečnú tendenciu: Ľudia prichádzajú s celými rodinami, pričom len tak dostávajú od štátu bezplatné bývanie a každý mesiac od 3 do 5-tisíc eur, za ktoré môžu krásne žiť. Usídľujú sa spoločne a nevidia potrebu zapojiť sa do fungovania miestnej spoločnosti. A toto všetko nakoniec veľmi dráždi pôvodné obyvateľstvo. Ľudia nerozumejú tomu, prečo musia platiť za záhaľčivý život prichádzajúcich, keď bol ich život v minulosti navyše veľmi ťažký až hrôzostrašný.
Po druhé, samotných utečencov tvoria z veľkej časti mladí muži, ktorí boli všade odmietnutí, ich život bol veľmi ťažký, často bojovali, trpeli a kalkulujú s tým, že sa pre nich po príchode do Európy všetko zmení k lepšiemu, akoby mávnutím čarovného prútika. Potom vidia, že sú naháňaní do táborov, preverovaní, nevpúšťaní medzi ostatných ľudí, držaní za ostnatým drôtom, a chýba im také šťastie a blaho, na aké sa tešili. Vnímajú to ako poníženie a správajú sa tak, ako vedia. Ja ich neospravedlňujem, ale taká je ľudská psychika. Všetko sa to kombinuje s radikálnymi a extrémistickými ideami, ktoré sa uprostred migrantov posilňujú smerom k ideológii teroru.
Po tretie, súčasná Európa sa dá prirovnať ku starenke. Ide o rafinovanú inteligenciu, ktorá háji rovnosť príležitostí a ideály spravodlivosti, len nerozumie, že je to veľmi všeobecné. Takáto ideálna spoločnosť sa dá vytvoriť len v úplne uzavretom prostredí. S prílivom miliónov ľudí s úplne inou kultúrou a tradíciami z omnoho agresívnejšieho prostredia sa však všetky tieto ideály rozpadajú.
Dnes vidím pre inteligentných Európanov jedinú spásu. Zrušenie všetkej peňažnej pomoci pre prichádzajúcich a sprísnenie imigračných pravidiel. Ak v súčasnosti k takým zmenám nedôjde, vyjde vás to neskôr, keď rozhnevaní Európania demokratickými metódami pomocou volieb privedú k moci terajších fašistov, ako sa to stalo v Nemecku v roku 1933, oveľa drahšie.
V roku 1970 ste absolvovali Inštitút ázijských a afrických krajín na Moskovskej štátnej univerzite v odbore turecký jazyk a literatúra. Ako zmýšľate o Turecku Recepa Erdogana, jeho členstve v NATO a jeho súčasných vzťahoch s Ruskom?
Turecko sa ženie do Európy už päťsto rokov, od dobytia Konštantínopolu. Ale Západ ho nevníma. Už viac ako päťdesiat rokov nechce prijať Turecko do Európskej únie. Desí sa toho, aby tam bolo plnoprávnym členom. Preto môže teraz Erdogan otočiť Turecko na sever k družbe s Ruskom a všetky zásadné vzťahy orientovať týmto smerom. Ekonomické, obchodné, vojenské a ďalšie. Potom môže dôjsť k založeniu perspektívneho spojenectva Ruska, Turecka, Iránu, Iraku a Sýrie. Samozrejme, že s Irakom a Sýriou až po skončení vojny. To bude so Spoločenstvom nezávislých štátov okolo päťsto miliónov ľudí. Ohromné združenie ako Európska únia, ale nádejnejšie.
A Turecko? To rieši päť vecí naraz. Utišuje arménsku a kurdskú otázku, zmierňuje úsilie panturkizmu a panislamizmu a rozvíja nádejné ekonomické vzťahy, ktoré môžu dosiahnuť úroveň sto až dvesto miliárd dolárov. Môžeme od nich dovážať všetko, čo vyrábajú, a oni zase od nás. V tomto spojenectve ide o vzájomné výhody. Nehodláme nikomu pomáhať zadarmo, ako to bolo v dobách ZSSR, ale naznačené spojenectvo môže vzniknúť na obojstranne výhodnom základe.
To isté je aj s Iránom. Turecko a Irán nie sú krajiny, ktoré by boli zapojené do mnohých spolkov. Nikto ich nechce. Navyše nehrajú prvé husle v svetovom orchestri. A spoločne s nami sa im to podarí hneď pri ďalšom koncerte. V spoločenstve s Ruskom sa veľmi rýchlo vzchopia. V tejto perspektíve môže Irán viesť šiítsku časť moslimského sveta. Napokon ho všetci susedia, resp. takmer susedia, ako Afganistan, Azerbajdžan, Jemen, Sýria a Libanon. uznávajú. Turecko môže byť zase vo vedení sunnitskej časti islamského sveta. Len čo si takto rozdelia funkcie, nebudú mať chuť sa ako priatelia vraždiť.
Armáda NATO posilňuje svoje postavenie pri hraniciach s Ruskom. Mohlo by to skončiť jadrovou vojnou?
Vojna nebude, ale stav je taký, že nikdy nehovor nikdy, takže možno bude. Áno, aj jadrová vojna sa v zásade môže odohrať. Veď, keď už začínajú strieľať, ťažko sa to zastavuje. Nikto nevie, aká raketa práve poletí. Či s jadrovou alebo nejadrovou hlavicou. Všetko je to otázka peňazí. Niekto na tom chce proste poriadne zarobiť a schválne provokuje preto, aby získal dodatočné zákazky.
Na to nepotrebujete nejakú výnimočnú inteligenciu, je to logické. Prečo hynúť? Aby USA dostali niekoľko finančných injekcií, aby sa vrátili peniaze do výroby zbraní? Veď v takom prípade sa dá aj všetko stratiť. Otázka je, kto bude po takej vojne budovať novú Ameriku. Všetky veľké mestá a podniky, všetko bude ležať v ruinách, z ktorých bude stúpať dym. U nás bude v ruinách polovica krajiny, pretože naša krajina má obrovskú rozlohu. Áno, všetci budú trpieť. Načo nám to bude, keď sa môžeme na všetkom pokojne a v mieri dohodnúť. Zohľadniť záujmy USA a Ruska bude výhodnejšie a lacnejšie pre všetkých.
Zdá sa, že už aj Donald Trump sa k takémuto riešeniu prikláňa. On sa totiž chystá zaoberať americkými záležitosťami. Nechce, aby sa mu do toho niekto miešal. A my nie sme stúpencami nejakého zasahovania do amerických vecí. Rovnako ako chceme, aby sa nikto neplietol do našich záležitostí.
Čo si myslíte o prezidentovi Vladimirovi Putinovi?
Zodpovedá za zahraničnú politiku. V tej nejaké väčšie podnety na kritiku nemáme. Z väčšej časti súhlasíme, možno len navrhujeme správať sa a konať tvrdšie. Avšak nesúhlasíme s jeho počínaním v ekonomicko-finančnej oblasti a veľmi ostro ho za to kritizujeme. Sme aj proti ďalšej privatizácii, ktorú vláda realizuje a za ktorú sa na svoju zodpovednosť stavia hlava štátu.
Zrejme sa nám nepodarí odsúdiť vodcov ZSSR, ktorí dopomohli k rozpadu tejto mocnosti. Do Štátnej dumy sme priniesli projekt uznesenia, na základe ktorého by boli odsúdené všetky chyby a porušenia zákona, ktoré sa stali v čase vlády Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina. No a strana Jednotné Rusko, ktorá sama seba nazýva stranou prezidenta, toto uznesenie nepodporila a dodnes nemôžeme túto záležitosť zaradiť do programu rokovania.
Ohľadom mnohých otázok vnútornej politiky kritizuje LDPR súčasnú výkonnú moc, na čele ktorej stojí Putin. Vezmite si len moje desaťminútové vystúpenia, pri ktorých sa ozýva nekompromisná kritika ohľadom mnohých rôznych stanovísk.
Ako podľa vás dopadnú voľby do Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie?
LDPR má už s víťazstvom skúsenosti. Pred 23 rokmi sme boli pri prvých voľbách do Štátnej dumy a prví v straníckych zoznamoch. Vtedy bol systém volieb zmiešaný – podľa straníckych zoznamov a krajov. V súčasnosti máme veľkú šancu dostať sa na druhé miesto, ale nevylučujem ani víťazstvo, pretože vyrastá nová generácia, ktorá si už nepamätá na komunistov, a posilňujú sa pozície rozčarovaných konzervatívcov. Kto zostane? Len LDPR.
Pred ľuďmi stoja mnohé problémy. Zlý dopad na nich má inflácia, rast cien, pokles dôchodkov. To všetko nesvedčí v prospech Jednotného Ruska. Preto v rámci protestu, v snahe potrestať vládnucu stranu, môže hlasovať za LDPR ešte viac voličov. Pretože chápu, že určité šance majú nakoniec iba Jednotné Rusko, LDPR a Komunistická strana Ruskej federácie. Komunistov nemá zmysel veľmi podporovať, pretože predstavujú minulosť. A Jednotné Rusko je pri vesle mnoho rokov. Voliči sa preto môžu od tejto strany odvrátiť a LDPR dostane ešte viac hlasov. Napríklad v roku 1993 sme plánovali získať jeden až dva mandáty a ocitli sme sa na prvom mieste. Vtedy sme získali šesťdesiatštyri mandátov.
