Riadili ste u nás rezorty obrany aj vnútra. Poznáte teda dokonale bezpečnostnú situáciu našej krajiny. Je v súčasnosti Slovensko dobre pripravené na zaručenie bezpečnosti vlastných občanov?
Žijeme vo svete plnom napätí a konfliktov. Žiadna krajina nemôže plne zaručiť bezpečnosť svojich občanov. A Slovensko má navyše malú a dlho zanedbávanú armádu a ani mentálne nie je pripravené sa naozaj brániť. Napriek tomu je bezpečnostná situácia zatiaľ u nás lepšia ako skoro kdekoľvek inde na svete. Sme mimo hlavných záujmových stretov, čo má mnoho nevýhod, ale má to i bonus relatívne bezpečnej krajiny. Ale mali by sme si byť vedomí, že sme sa o to nijako nezaslúžili a nemusí to tak zostať.
Nedávno ste sa vyjadrili, že sme sa dostali priamo do stredu zúrivej informačnej vojny. Ako ste to mysleli?
Účinná obrana pred akoukoľvek agresiou sa musí začínať v hlave. Súčasné informačné technológie, predovšetkým internet, sociálne siete a médiá, umožňujú nielen bezhraničné a veľmi pohodlné vymieňanie a zdieľanie informácií, ale ponúkajú aj príležitosť rozličným manipulátorom a propagandistom. Sen každého vojvodcu od nepamäti bývalo zlomiť odpor súpera tak, že jeho vojaci nebudú mentálne schopní bojovať. Dnes ku naplneniu tohto sna jestvujú neskutočne účinné prostriedky. Rusi si uvedomili, že investovať do takejto informačnej vojny je oveľa efektívnejšie, ako vyrovnať svoj obrovský ekonomický a vojensko-technický deficit, ktorý ich gniavi. Navyše Západ vo svojej viere v slobodu slova a v demokratickom odpore voči štátom organizovanej propagande, tomu zatiaľ nie je pripravený účinne čeliť. Slovensko je uprostred tohto nerovného informačného zápolenia nesmierne zraniteľné a podľa mňa, takpovediac, „na rane“.
Nakoľko sa zmenili bezpečnostné priority nielen Slovenska ako súčasti NATO, ale aj celej Európy v súvislosti s masívnou migračnou krízou?
Severoatlantická aliancia je vojensko-politickou spojeneckou zmluvou, ktorá chráni členské štáty pred štandardným vojenským útokom. Tu sa nezmenilo nič, vlastne skôr sa postupne poslanie NATO vracia k tomu, prečo kedysi tento pakt vznikol. Pre sovietsku rozpínavosť. Roky 1948, 1956, 1968, 1979, 1981 sú historickými svedectvami toho, že to bola nemilosrdná realita rozdeleného sveta. Zmena nastala, žiaľ, len na krátke obdobie, v čase, keď v Sovietskom zväze padol komunizmus. Chvíľu sme žili v nádeji, že demokratický Sovietsky zväz a neskôr Rusko sa stane súčasťou čohosi nového, čo by azda mohlo vo svete vzniknúť. V čase tejto ilúzie sme do NATO vstupovali aj my. Lenže Rusko sa postupne vracia ku svojej protizápadnej politike a vracia svet do atmosféry studenej vojny. A tak sa NATO musí znovu vracať k tomu, čo bolo pri jeho vzniku. Rozdiel je v tom, že jeho súčasťou sú dnes i štáty, ktorý kedysi patrili, zdôrazňujem, že nedobrovoľne, do sféry vplyvu sovietskeho impéria. Toto je veľká premena bezpečnostných priorít, ktorú vlastne Slovensko vo svojej opatrníckej oficiálnej zahraničnej a obrannej politike nedokázalo dostatočne reflektovať. Migračná kríza s tým nič nemá, je to pre súčasnú slovenskú vládu dobrá téma na odpútavanie pozornosti od skutočných bezpečnostných potrieb. Iná otázka je, ak sa na to pozrieme z úrovne Európskej únie. Ale k tomu sa ešte dostaneme neskôr.
Slovensko má už niekoľko rokov profesionálnu armádu, ktorá si plní svoje členské záväzky a zúčastňuje sa na rôznych misiách NATO vo svete. Je takáto armáda dostatočnou garanciou našej bezpečnosti? Vieme napríklad, v akom stave sú lietadlá, vrtuľníky a iná aj pozemná technika. Nemáme teda dôvod báť sa?
Chcem sa trochu zastať slovenskej armády. Dlhodobo sa tu neinvestovalo. Stará ruská technika už doslúžila. Ale máme vojakov, ktorí majú srdcia bojovníkov. Špeciálne jednotky, ktoré sú v súčasnej podobe ozbrojených konfliktov nesmierne užitočné, Slovensko má a môžeme byť na ne hrdí. Profesionálna armáda, akú máme, by mohla byť základom dostatočnej obranyschopnosti našej vlasti. To, čo nám chýba, sú odvážne politické rozhodnutia. Jasno v strategických otázkach. Predsa nemožno sa pripravovať na účinnú obranu, ak nie je celkom jasné, kto je našim spojencom a kto nás ohrozuje. V tomto súčasná vládna garnitúra akoby nemala jasno. Okrem toho úplne zanedbala prípravu obyvateľstva pre prípad, že bude treba čeliť skutočnej agresii. Ale podľa môjho názoru báť sa netreba. To by nám nijako nepomohlo. Treba to zmeniť a treba sa pripravovať.
Ivan Šimko (vpravo) ako minister obrany SR v roku 2003 so svojim rakúskym kolegom Güntherom Platterom. Spolupráca so susedmi v otázkach bezpečnosti, hoci aj s nečlenskou krajinou NATO, patrí medzi naše priority dodnes. Foto: archív IŠ
Zrejme bez spolupráce s inými nebude možné našu bezpečnosť garantovať naozaj na 100 percent. Sám ste povedali, že bezpečnosť žiadnej krajiny nie je možné dosiahnuť bez kombinácie vlastných síl a síl spojencov. Nie je to ale v prípade Slovenska tak, že skôr je to o tých spojencoch?
Áno, toto je problém súčasnej vlády. Ale nielen jej. Je to širší problém našej amatérskej politickej scény. Obyvateľstvo čelí už spomínanej informačnej vojne. Zdá sa, akoby jej mnohí podliehali, a tak potom vplývali na to, že mnohí politici, ktorí potrebujú ich hlasy, sa potom správajú zbabelo a neodvážia sa povedať v týchto otázkach rozhodné slovo. Pritom ide o otázky, ktoré sú pre každý národ životne dôležité. Tu si treba urobiť jasno. I keď nás pletie ruská informačná vojna, málokto z našich ľudí naozaj túži žiť v Rusku. Historicky patríme k Západu, páči sa nám životný štýl Západu, i pokiaľ ide o náboženskú základňu viery našich otcov, sa Slovensko obracia k Rímu a k reformácii, ktorá povstala v západnom kresťanstve. Toto by mali v týchto vážnych historických okamihoch ľudia, čo nesú zodpovednosť za obranyschopnosť našej vlasti, zdôrazňovať!
Plní podľa vás NATO v súčasnosti úlohu jediného garanta našej bezpečnosti? Sme totiž súčasťou spojenectva v organizácii mnohých členských krajín a podľa vás ani inú bezpečnostnú alternatívu nemáme. Ale bývalý premiér Ján Čarnogurský úlohu NATO napríklad spochybňuje a je zástancom nášho vystúpenia z tejto organizácie. Čo si o tom myslíte?
Severoatlantická aliancia je jediným účinným systémom kolektívnej bezpečnosti súčasného sveta. Môj dlhoročný priateľ Ján Čarnogurský to síce podľa môjho názoru nikdy nepoprel, ibaže podobne ako lídri (či líder) súčasnej ruskej politiky nechce, aby Slovensko do tohto obranného spoločenstva patrilo. Ako inak si potom Slovensko zabezpečí svoju obranu, o tom nehovorí. Nechcem špekulovať o jeho motívoch, ale podľa môjho názoru by Slovensko mimo NATO malo len dve možnosti. Buď by sa muselo spoliehať na ochranu niekoho iného, väčšieho, a to by zrejme malo byť Rusko, alebo by muselo dramaticky prebudovať celú organizáciu obrany spoločnosti zhruba tak, ako to z úplne iných dôvodov po celý čas svojej existencie robí Izrael. Tá prvá alternatíva je v súčasnosti len politickou hypotézou, lebo s Ruskom nesusedíme, a medzi nami a nimi je Ukrajina, ktorá je fakticky vo vojne s ruskou rozpínavosťou. Stali by sme sa len proruskou zónou nestability. Druhá možnosť by znamenala obmedziť spoločenské výdaje na iné veci a masívne investovať do bezpečnostného aparátu štátu. Vrátane obnovenia povinnej vojenskej služby.
Je nesporné, že NATO ťahajú najmä USA, bez nich by bol význam Severoatlantickej aliancie oveľa menší. Mnohí odporcovia však za migračnú krízu vinia práve USA za ich intervencie v Iraku, Líbyi, či v Sýrii, čím spustili masívny exodus smerom do Európy. Súhlasíte?
Nesúhlasím. Stalo sa takým pohodlným klišé obviňovať Ameriku zo všetkého, čo sa nám v súčasnom svete nepáči. Ale nie je to spravodlivé. Tým nechcem obhajovať konkrétne rozhodnutia vlád USA, ktoré sa, ako každý, dopúšťajú aj chýb. Veľké deje v ľudstve však majú oveľa hlbšie príčiny, než sú efemérne rozhodnutia akokoľvek mocných vlád. Migračná kríza možno mnohých zaskočila, ale to, že príde, sa dalo predvídať. A bude pokračovať. Milióny ľudí na úteku boli i v minulosti. Len nás to netrápilo, pretože to bolo ďaleko a pre tých ľudí bolo prakticky nemožné, aby sa dostali do Európy. Okrem toho o nej a o jej štýle života veľa nevedeli. Toto sa zmenilo. Už sa nedá vrátiť k svetu, aký bol pred dvadsiatimi či sto rokmi. Márne budeme nostalgicky nariekať, stavať ploty, prijímať reštriktívne zákony, ak milióny ľudí vo svete stratia svoje domovy, a to je jedno z akých dôvodov, tak sa nedajú zastaviť inak ako ich smrťou. Lenže zabíjať bezbranných ľudí alebo pripustiť, že zahynú, úroveň nenávisti vo svete len zvyšuje. A vráti sa nám to veľmi zle. A to nechcem hovoriť o hlbších mravných dôvodoch, prečo by sme azda mali mať pre ľudí na úteku viac porozumenia.
Prečo je spojenectvo s USA, a to nielen v rámci NATO, podľa vás pre Slovensko také dôležité a kľúčové?
Spojenectvo s USA je kľúčové práve pre ich rolu, ktorú zohrávajú pre existenciu Severoatlantickej aliancie. Američania od jej vzniku investovali neporovnateľne viac do obrany, ako ktorýkoľvek iný členský štát NATO. Americká armáda je schopná bojovať tak, ako žiadna iná na svete. Americká spoločnosť je schopná uniesť i obete, ktoré sú v konfliktoch neodvratné. A USA, napriek chybám, ktorým, ako stále zdôrazňujem, sa nevyhne nikto, sú demokratickým štátom, ktorý každé štyri roky preveruje mandát svojho prezidenta, a dokonca ústavne ho ohraničuje na dve volebné obdobia. Aké iné spojenectvo, ktoré by mohlo účinne garantovať bezpečnosť nášho malého Slovenska, sa dá v súčasnom svete vymyslieť?
Na druhej strane je však Rusko, na ktorom sme najmä ekonomicky a surovinovo závislí a ešte aj dlho budeme. Je podľa vás naša zahraničná politika vyvážená? Nie je výraznejšie orientovaná iba na Západ? Lebo vzťahy s Ruskom sú takisto dôležité a strategické, či nie? Ste za zrušenie sankcií voči tejto krajine?
Sankcie si Rusko „vyslúžilo“ za svoju agresívnu politiku. Kým trvá, tak je to zatiaľ jediné, na čo sa demokratická Európa zmohla. Rusko je viac závislé od Západu ako naopak. Čo by sa stalo, keby Rusi zavreli kohútiky? Veď západná Európa to už raz v inej podobe a z inej destinácie zažila počas ropnej krízy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Nebolo to príjemné, ale prežila to. A vyšla z toho posilnená. Nie som prívržencom politiky vyvažovania, ktorá je iba zastieraním politiky vydierania. Západ nie je niečo, čo je na západ od nás. Západ, to sme aj my. V rozličnej podobe, ale už tisíc rokov. S výnimkou štyridsiatich po druhej svetovej vojne. Aj to nie vďaka nášmu suverénnemu rozhodnutiu, ale len vďaka ruským tankom. Pardon, vtedy sa nazývali sovietskymi.
Poraziť Islamský štát bez Ruska zrejme nebude možné. Je pre vás prijateľná alternatíva, že podľa Putina to ale musí byť s Asadom na čele Sýrie? V ostatných otázkach sa totiž spojenci zhodujú. Je to tak?
Islamský štát by bolo možné vojensky poraziť pomerne rýchlo. Treba však na to pozemnú vojenskú operáciu, ktorá sa podľa súčasných pravidiel medzinárodného práva nedá vykonať bez posvätenia Bezpečnostnou radou OSN. A to sa bez Ruska nedá, lebo v nej má právo veta. Vojensky ale Rusko k tomu potrebné nie je a jeho prítomnosť na Blízkom východe je skôr upevňovaním jeho vlastných geopolitických zámerov, než ozajstné úsilie rozbiť Islamský štát. Problémom Západu v tejto vojne je nerozhodnosť a slabosť politických vodcov tak v Amerike, ako aj v Európe. Ale to sa v demokracii síce pomaly, ale napokon vždy zmení. Treba ale zdôrazniť, že vojensky rozbiť Islamský štát je síce dôležitou bezpečnostnou potrebou súčasného sveta, ale to neznamená, že sa tým odstránia oveľa hlbšie korene radikalizmu, ktorý vedie k terorizmu.
EÚ sa po migračnej kríze výrazne zmenila najmä v správaní sa “veľkých” voči “malým”. Je podľa vás EÚ v súčasnej podobe garantom našej bezpečnosti? Keď sa snaží štátom vnucovať utečenecké kvóty, nerešpektujúc pritom napríklad želanie samotných migrantov, kde chcú a kde nechcú žiť?
Garantom našej bezpečnosti je Severoatlantická aliancia, nie Európska únia. Pokus vytvoriť Európske obranné spoločenstvo v päťdesiatych rokoch minulého storočia stroskotal. Dnes však vidíme, ako by nám taký európsky obranný pakt mohol pomáhať práve tam, kam už mechanizmus NATO nesiaha. Hovoriť o nejakom „diktáte“ Bruselu, či veľkých voči malým v Únii, je nezmyslom. Hlasovanie je demokratický mechanizmus a skoro vždy je v ňom niekto, kto v hlasovaní neuspeje, ale musí rešpektovať jeho väčšinový výsledok. Bez toho by demokraticky organizovaná spoločnosť nemohla fungovať. To, čo v Európskej únii naozaj chýba, sú pravidlá pre ľudí, ktorí do nej prichádzajú. A vykonateľné sankcie pre tých, ktorí ich nebudú rešpektovať. Lebo do sveta bez migrantov v Európe sa už nikdy nevrátime. Nie je realistické si myslieť, že to bude inak. Aspoň nie dovtedy, kým bude Európa taká príťažlivá.
Ivan Šimko sa po niekoľkoročnej pauze vo veľkej politike do nej opäť vracia ako expert KDH pre obranu. Foto: archív IŠ
Je podľa vás správne, keď sa nám Nemci či Francúzi, ale aj Brusel vyhrážajú zmrazením pomoci z eurofondov, ak nebudeme akceptovať umelo pridelené utečenecké kvóty? Nie je to vydieranie?
Takéto bolestínske nariekanie nikam nevedie. Oveľa užitočnejšie je definovať si náš národný záujem. Žijeme vo svete, v ktorom je legitímne, že každý sleduje ten svoj. Európska únia je pozoruhodným geopolitickým pokusom riešiť konflikty národných záujmov inak, než len silou. To nám dosť vyhovuje, pretože v akomkoľvek silovom meraní nájdeme len málo takých, čo nie sú silnejší ako my. Preto by sme i v takýchto dramatických dilemách mali robiť múdru politiku. Po prvé, je pre nás výhodné, ak sa záujmové konflikty riešia hlasovaním, lebo náš hlas v Európskej únii je oveľa silnejší, než je počet našich obyvateľov, výška nášho HDP a sila našich zbraní. Po druhé, musíme si ujasniť, ktoré z nepríjemných vecí sú pre nás znesiteľnejšie. Lebo Európa čelí i nepríjemným výzvam a musí na ne odpovedať aj opatreniami, ktoré ju zaťažia. Ju, znamená členské štáty. Teda i nás. Nedá sa vyberať si pre seba len to, čo sa nám páči. Každá iná politika škodí našim záujmom, alebo je celkom nerealistická. Väčšinou oboje.
Je dobré, ak majú krajiny V4 veľmi blízke, takmer totožné stanoviská jednak k bezpečnostným otázkam, ale aj k otázkam migračnej krízy a neakceptovaním kvót? Už aj Poliaci totiž prehodnocujú rozhodnutie bývalej vlády a nechcú kvóty akceptovať. Je to správne?
Štáty V4 sú diskusným klubom. Za dve desaťročia nevytvorili žiaden akcieschopný mechanizmus. Nie vinou Slovenska, zdôrazňujem. Občas, a to naozaj nie často, sa stáva, že si spoločne nad niečím rovnako „ponariekame“, ale už potom konkrétne kroky v Rade Európskej únie sú rôzne. Akú to má politickú váhu? V čom nám toto spoločenstvo naozaj pomôže, keď príde na „lámanie chleba“? Každý sleduje vlastný národný záujem. I my by sme mali. Ale oveľa ďalekosiahlejšie a inteligentnejšie, ako to robí súčasná vláda. Tá má len silné reči. V podstate predvolebnú rétoriku. Sledovať skutočný záujem vyžaduje odvahu, múdrosť a neustále presviedčania predovšetkým vlastných ľudí. Lebo len z nich môže politika čerpať skutočnú silu. Toto u nás nikto nerobí.
Pripúšťate – aj vzhľadom na migračnú krízu – že sa EÚ môže časom stať veľkým štátom s federatívnou štruktúrou usporiadania tak, aby bola schopná garantovať globálne bezpečnostné výzvy dneška? Je to reálne?
Zatiaľ to nie je reálne. Ale keď prídu väčšie ohrozenia a obávam sa, že prídu, tak to možno bude nevyhnutné. V súčasnosti by ale bolo možné posilniť rozhodovacie právomoci aspoň tam, kde by to naozaj bolo pre všetkých evidentne užitočné. A to je práve už spomínaný európsky obranný pakt. To, čo v tejto problematike priniesla Lisabonská zmluva a čo sa usiluje dnes oživiť Francúzsko, nie je nič. Spolupráca. To môže byť aj bez príslušného článku Lisabonskej zmluvy. Nie je to skutočný záväzok bezpečnostného charakteru, čo by nastupoval bez posudzovania orgánmi členského štátu, ktoré ho môžu ľubovoľne brzdiť, ak sa im do jeho plnenia nebude chcieť. To nie je žiaden obranný pakt. A druhá dôležitá otázka je otázka legitimity rozhodovania na európskej úrovni. Priamo volený Európsky parlament bez akýchkoľvek mocenských oprávnení je nezmyselný ústavný „patvar“ a pritom by mohol byť skutočne reálnym jadrom toho, čo by Európskej únii mohlo priniesť legitímnu akcieschopnosť.
Čo chýba našej armáde, aby bola rešpektovaná? Dnes, keď nie je povinná vojenská základná služba, tak obyvatelia pomaly ani nevedia, že máme armádu. Nevyžiada si súčasná situácia vo svete obnovenie brannej povinnosti? Obyvateľstvo totiž neovláda ani len základné pravidlá a princípy na zabezpečenie vlastnej bezpečnosti. Súhlasíte?
Nemali by sme uvažovať v predstavách dvadsiateho storočia. Súhlasím s tým, že pripravovať obyvateľstvo aj na to, že bude potrebné čeliť útokom a agresiám a možno i násiliu, brániť svoje rodiny, svoju vlasť, to naozaj treba. Aj téza, že obranu vlasti si nemožno „objednať“ u profesionálneho vojska, ale dakedy budeme nútení aj osobne čosi vykonať a azda i obetovať podľa mňa platí. Ale formy musia už byť iné. Lebo i ohrozenia sa zmenili. Napríklad je potrebné účinne bojovať voči formujúcim sa neštátnym polovojenským skupinám. Tie pre nás dnes predstavujú oveľa bezprostrednejšie nebezpečenstvo, ako si pripúšťame.
Ako nás môže zasiahnuť informačná vojna a nabúravanie kybernetickej bezpečnosti? Máme šancu sa tomu brániť? Ako?
Šanca je vždy. Ale treba na to vôľu, odvahu a aj prostriedky. A je nevyhnutné to trpezlivo vysvetľovať ľuďom. Lebo bez ich podpory by akékoľvek opatrenie na posilnenie obranyschopnosti stálo na hlinených nohách.
Hrozí podľa vás aj našej krajine bezpečnostné riziko zo strany extrémistov, ako je ISIS? Prípadne aj iných súkromných “armád”?
Neutešujme sa, nezatvárajme pred tým oči! Radšej sa mentálne a materiálne pripravujme tomu čeliť.
Paradoxne súčasné napätie vo svete môže podľa vás pre malé štáty ako sme my znamenať aj nové príležitosti. Ako to myslíte?
Geniálnu myšlienku, odvážne rozhodnutie, pevné postoje, to všetko nevyžaduje ani desiatky miliónov obyvateľov, ani obrovský štátny rozpočet. A predsa toto dnes hýbe svetom. V zlom, to vidíme často intenzívnejšie, ale i v dobrom. Preto môžeme dramatické výzvy dnešného sveta vidieť nielen ako riziká a apokalyptické hrozby, ale aj ako úžasné príležitosti pre tých, čo dokážu vidieť ďalej, čo majú silu, že sa ich nezľaknú, a čo majú tvorivé schopnosti sa ich chopiť a vymyslieť čosi lepšie a odvahu za to bojovať. A to je príležitosť i pre malé národy. Spomíname si tento rok dvesto rokov od narodenia Ľudovíta Štúra. Jeho spolubojovník J. M. Hurban napísal po Štúrovej smrti veľmi presne, že „kým duch v národe, národ žije”. Trochu sme v posledných desaťročiach na to pozabudli. Krízy sú však vždy príležitosťou na to, aby ľudia i národy generovali svojho ducha. A v tomto nerozhoduje množstvo. Súčasná Európa i svet, prinášajú i pre nás Slovákov veľké príležitosti.
