streda, 20 októbra, 2021
9.8 C
Bratislava
ÚvodArénaNOVEMBER '89 Budaj: Slovensko môže byť tou najlepšou krajinou na život. A...

NOVEMBER ’89 Budaj: Slovensko môže byť tou najlepšou krajinou na život. A nik na svete nám v tom nebráni… akurát my sami

Po skončení strednej školy ste nevideli u nás dostatočný priestor na realizáciu a pokúsili ste sa utiecť za „železnú oponu“, no tento útek sa nevydaril. Čo teda bolo jeho motívom a aké to malo neskôr dôsledky?

Vlastne sa náš útek vydaril, pohraničníci nás odvliekli až z nemeckého územia. A že čo bolo motívom? Chcel som proste žiť v slobodných pomeroch, študovať na slobodnej vysokej škole… Neskôr som si teda  „svoje univerzity“ absolvoval tu – a neľutujem to. Slobodu, tú si nakoniec nosíme každý v sebe. Myslím, že som potom  žil  slobodne aj tu, za železnou oponou.

Neskôr ste začali študovať na Pedagogickej fakulte v Trnave matematiku a fyziku, no pred koncom štúdia  vás zo školy vylúčili. Vraj „pre nedostatočné predpoklady na povolanie učiteľa“. Bolo to veľké sklamanie?

Vôbec nie. Na školu som sa nakoniec dostal iba preto, že som nevyplnil kolónku, kde sa malo uviesť, či bol uchádzač súdne trestaný. Navyše som tam burcoval proti ideologickému učivu. Hoci sa mi aj zadarilo  prospechové štipendium, bol som proste od začiatku  na vyhadzov. Žiadne sklamanie, taká bola doba.

Od roku 1976 ste pracovali ako kurič, boli ste už  aktívny pri organizovaní nezávislej kultúry. Neskôr ste sa dostal do hľadáčika ŠtB.  Aké to boli časy?

To vedia všetci, boli to časy tuhého komunistického režimu. Ale menej sa vie, že  súčasne aj jedinečného kultúrneho vzopätia , napr. vo výtvarnom umení. Až teraz sa postupne začína  zhodnocovať  zakázaná kultúra tej doby. Boli sme tiež  svedkami zrodu prvých nezávislých občianskych iniciatív. Ohlasovala sa tak generácia, v ktorej čoraz viac ľudí zabúdalo na strach a  žilo slobodne aj v neslobode. Poviete si, že to je kvadratúra kruhu, že to sa nedá. Ale dá. 

Spolupracovali ste aj s tajnou cirkvou, Chartou, s poľskou Solidaritou a s ďalšími  protirežimovými iniciatívami. Od konca 70. rokov  ste sa už otvorene angažovali proti režimu napríklad v boji o zachovanie historických cintorínov v Bratislave, neskôr aj s ochranárskymi aktivitami, ktoré vyvrcholili vydaním publikácie Bratislava nahlas, kde ste spoločne s ďalšími autormi kritizovali kvalitu života v Bratislave, aleaji neschopný režim. Čo znamenala Bratislava nahlas vo vašom živote?

Ten dokument bol výsledkom desaťročného zrenia generačnej komunity, ktorá napokon povedala svoje slovo aj v tom najvážnejšom  momente tamtej  etapy slovenskej dejín – počas revolúcie 1989. Vážil som si a vážim  si napr. Eugena Gindla, Vlada Ondruša, Máriu Filkovú, Mikyho Lisického, Kamila Procházku, … a,  samozrejme, mojich najbližších spolupracovníkov pri  B/nahlas,    Maňa Hubu  a  Gabu Kaliskú. Mimochodom ten prvý bol z rodiny, čo išla po okupácii s režimom, Gaba, naopak, z rodiny známeho disidenta Romana Kaliského. Ochranárska komunita však preklenula rozdiely, lebo sme videli spoločnú víziu. 

Hovorilo sa, že Bratislava nahlas bola akousi obdobou Charty 77 a viacerí ľudia z tejto iniciatívy potom stáli aj pri zrode Verejnosti proti násiliu (VPN). Kde vás osobne zastihol 17. november 89?

Máte pravdu,  väčšina Koordinačného výboru VPN boli buď mojimi spolupracovníkmi z B/nahlas, alebo boli sympatizantmi ochranárov. Etický kód B/nahlas dokázal  prepájať tie skupinky, čo  neskôr sociológovia pomenovali „ostrovmi pozitívnej odchýľky“. V tom kóde bola zmes  nadšenectva, pozitívneho postoja ku svetu, altriuzmus a viera  v prirodzené a nespochybniteľné hodnoty, akými sú   príroda, sloboda, historické dedičstvo a vôbec svet prirodzených vzťahov a vecí…

Ján Budaj s Vladom Štefucom

Dva dni po udalostiach v Prahe sa v Umeleckej besede v Bratislave zišli umelci, výtvarníci, intelektuáli a disidenti, aby založili VPN, Ján Budaj na obrázku s Vladom Štefucom (archív J. Budaja)

U nás sa 19. novembra1989, teda dva dni po novembrových udalostiach v Prahe, zišlo niekoľko desiatok umelcov, disidentov a  intelektuálov v Umeleckej besede pri Dunaji a založili ste VPN, kde ste boli najprv koordinátorom a neskôr aj predsedom, ktorý doviedol VPN ku víťazstvu v prvých slobodných voľbách. VPN predostrelo občanom zásadné zmeny, ktoré sa z veľkej časti podarilo zo začiatku splniť, teda zrušiť článok 4 v ústave o vedúcej úlohe KSČ, otvorili sa hranice, smerovali sme k slobodným voľbám. Boli tieto zmeny dostačujúce? Ľudia s odstupom času hnutiu VPN vyčítali najmä to, že sa neočistilo od komunistov. Prečo?

VPN odmietalo komunistický  režim aj režimistov. Pochopiteľne,  medzi režimistov sme nerátali tých komunistov, čo boli 20 rokov režimom prenasledovaní pre to, že chceli režim demokratizovať v roku 68 (ako bol Dubček, Šimečka, Kusý a pod.) , alebo sa už pred Novembrom 89 aktívne zapájali do kritiky režimu (ako bol Vlado Ondruš alebo ĽuboFeldek) .  Vo vedení  VPN nemali miesto žiadni normalizátori, ani rýchly prezliekači kabátov. Je pravda, že sme nechceli masové prenasledovanie radových komunistov, napokon v ČSSR ich bolo 1,6 milióna a niečo také by bolo nereálne. Zato sme presadzovali  odsúdenie politikov zodpovedných za prenasledovanie demokratov a potláčanie slobody – malo ísť o súdne alebo morálne odsúdenie, čo predpokladá vyšetrenie a objasnenie udalostí.

Tretím pilierom našej politiky proti dedičstvu bývalej doby bola iniciatíva, aby  sa zamestnanci na všetkých  pracoviskách slobodne vyjadrili, či si vo vedení ponechajú nomenklatúrne kádre KSČ, alebo nahradia nechopných, alebo skompromitovaných riaditeľov podnikov, závodov a inštitúcií novými ľuďmi. Za samozrejmosť sa vo VPN považovalo odsúdenie niekdajšej praxe strán KSČ a KSS, navrhovali sme ich rozpustenie, resp. prinajmenej neodkladné vrátenie ich majetkov do vlastníctva štátu. Napokon predstavte si, že by dnes nejaká politická strana roky zatýkala, vraždila, vešala (aj vlastných predsedov) a zaviedla diktatúru. Kto by po páde takejto nebezpečnej organizácie  nevolal po jej rozpustení?

Takmer nikto z vedenia VP nemal politické skúsenosti. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo ste na svoje listiny dali ľudí ako Milan Čič či Marián Čalfa? Boli to predsa vysokí exponenti minulého režimu a obaja sa stali premiérmi, jeden slovenským, druhý federálnym. Navyše predsedom SNR bol až do júnových volieb Rudolf Schuster. Bolo to správne?

VPN mala doktrínu o odmietaní normalizátorov. Vo vedení však vznikla frakcia, ktorá presadzovala záujmy normalizačných komunistov. V istú chvíľu nadobudla väčšinu a prehlasovala  účasť Čiča a Čalfu na našej kandidátke. Bolo to niečo nepochopiteľné! Bol to začiatok konca VPN… Ľudia, ktorí  to spôsobili,  pred  otázkou o skutočnej príčine iba kľučkujú. Aj preto  dve desaťročia ukrývali  archív VPN , tam som totiž nechal toto neštastné hlasovanie zaznamenať menovite.

Námestia tesne po Novembri boli plné

Námestia tesne po Novembri boli plné, no entuziazmus ľudí s pribúdajúcim časom a nesplnenými sľubmi politikov opadol a dnes verí politikom čoraz menej občanov (archív J. Budaja)

Do VPN sa časom infiltrovali aj ľudia, o ktorých ste veľa nevedeli. Bolo chybou VPN, že si nepreverovala ich minulosť? Mám teraz na mysli najmä Vladimíra Mečiara, ktorý ohúril celé vedenie VNP svojou pripravenosťou a znalosťami už keď sa stal ministrom vnútra Čičovej vlády a neskôr, keď ho VPN nominovala po slobodných voľbách v roku 1990 na funkciu premiéra. Neľutovali ste tento výber?

Kľúčové rozhodnutie, že bude Mečiar premiérom, nepadlo z nevedomosti, a nepadlo vlastne ani  na vedení VPN , ale deň predtým,  v  byte u Petra Zajaca. Moji vnútorní odporcovia si predstavovali, že v ňom získajú proti mne silného spojenca, veď bol tiež bývalým komunistom. Vtedy však len málo ľudí vedelo, že Mečiar zásoboval F. Gála  už  marci 1990 informáciami z archívov ŠtB, hoci legálne do nich prístup nemal. Predstavme si tú situáciu:  F. Gál a jeho skupina vedeli, že Mečiar prekračuje  zákony , iste sa toho trochu aj báli, ale  využívali ho. Keď však nastal deň výberu  premiéra, nemohli  to na Mečiara povedať.  Ukázalo by sa totiž, že  v tej nezákonnej činnosti boli aj oni tak trochu jeho komplicmi. A tak sa síce  pri jeho kandidatúre na premiérsky post okúňali – no  neprekonali  strach a zamlčali pred nami ostatnými, že Mečiar už na jar 1990 kradol zväzky ŠtB.  Po vymenovaní vlády ešte spolu pol roka  držali, ale keď som na jeseň odišiel z vedenia VPN , začali sa medzi bývalými spojencami spory a nakoniec sa rozkmotrili.

Keby ste sa teraz mali ohliadnuť o vyše 25 rokov naspäť, čo by ste urobili ako líder VPN inak? Nominovali by ste znova Mečiara?

Ak by nám nebol Fedor Gál pri výbere premiéra zatajil  pravdu, teda  že náš minister vnútra Vladimír Mečiar už celé mesiace prekračuje zákony a nakladá s informáciami z archívov  ŠtB, nemohol by sa Mečiar stať premiérom. 

Nakoľko vás osobne zdiskreditovala kampaň, keď vás federálne ministerstvo vnútra označilo za spolupracovníka ŠtB? Na to ste v posledný deň volieb, v ktorých VPN s prevahou zvíťazila, odstúpili z jej kandidátky a stiahli ste sa z vrcholovej politiky. Neskôr sa z viacerých dokumentov ukázalo, že ste s ŠtB nikdy aktívne nespolupracovali. Iní zasa tvrdili, že ste spolupracovali… Ako to  bolo naozaj? Prečo ste teda odstupovali, keď  ste tvrdili a vedeli, že ste nespolupracovali?

To je dlhý príbeh, kto ho chce poznať, odporúčam knihu V. Ondruša  Atentát na nežnú revolúciu, niečo sa dá nájsť vo výskumoch UPN, kde sa po prvý raz publikovali dokumenty ŚtB dokazujúce, že ŠtB ma sama ešte v 80. rokoch „odhalila“ ako  toho,  kto  namiesto spolupráce vyvíjal protirežimovú činnosť. Dôležité výskumy urobil aj Pavel Žáček v rokoch, keď bol predsedom českej obdoby ÚPN: mal  odvahu publikovať,  že lustrácie 1990 boli   manipulované novými politikmi,  aj  to, že sa moje meno  na zozname lustrovaných objavilo z  „politckých dúvodú“. K tomu všetkému hádam stručne iba o tom odstupovaní:   kandidátka VPN sa lustrovala v rozpore s platnými zákonmi  aj  pravidlami určenými samotnou VPN. V skutočnosti išlo o boj o vedenie VPN, ale za obeť mali padnúť aj skoro 4 desiatky kandidátov, čo mali hocijaký záznam ŠtB – aj povedzme takého druhu, ako mal aj napr. vtedajší prezident  V. Havel (čo som vtedy  nevedel ani ja, ani verejnosť). Kým mohla Republiková rada VPN zastaviť  vyčíňanie „lustračnej komisie“ padlo jej za obeť viacero kandidátov, ako sa aj neskôr potvrdilo – celkom bezúhonných.  F. Gál rozpútal to, čo potom občas  sám nazýval   lustračným šialenstvom, alebo inde „posratými lustráciami“. Zlikvidoval cca štvrtinu kandidátky VPN, hoci sa nikomu z  vyškrtnutých nepreukázali žiadne dôkazy o spolupráci s ŠtB (zväčša išlo o kandidátov spolupráce, resp. tzv.dôverníkov). No Republiková rada ich podľa vtedajšieho volebného  zákona  už  späť na kandidátku vrátiť nemohla. Fedor Gál dokonca zaistil aj promtné  publikovanie (čiže kompromitovanie) ich mien v tlači. Ostával som posledný a mohol som využiť fakt, že sa na moju stranu postavila Republiková rada. Na protest a zo solidarity  s nimi som odstúpil aj ja – nechcel som žiadnu „predsednícku výnimku“, hoci  mi ju Republiková rada odhlasovala. Nebolo to len nejaké gesto – takto som dosiahol  plnú podporu okresov VPN,  aj záväzok Republikovej rady, že hneď po voľbách sa všetko vyšetrí a nevinným  ľuďom sa zabezpečí občianska aj politická rehabilitácia. Nevedel som si vtedy ešte predstaviť, že Fedor Gál a jeho skupina si radšej, ako by splnili oné uznesenie, zvolia cestu dlhoročného klamania a kľučkovania pred ich vlastnou  zodpovednosťou  za  lustrovanie VPN. Ale stalo sa… Skúmanie zväzkov ŠtB  kandidátov VPN z volieb 1990 sa nikdy nekonalo. Vina za  zneužité lustrácie  ťažila mojich nasledovníkov vo vedení VPN  natoľko, že nikdy nezozbierali odvahu niečo napraviť, ba ani povedať pravdu  – a  tým strhli zo sebou do politického prepadliska celé hnutie VPN.   Takže zhrnuté: odstúpenie z kandidátky som vtedy vnímal ako politické aj morálne víťazstvo nad spriadačmi tej intrigy. Veril som, že sa všetko ľahko objasní. Ešte ma neopúšťala nádej, že  do špinavého boja o vedenie VPN   nie je zaangažovaný V. Havel a očakával som, že mi pomôže – ako sľúbil – nájsť zväzok, skúmať dobové dokumenty a zverejniť pravdu. 

Ján Budaj

Ján Budaj nečakal podraz od najbližších spolupracovníkov a ťažké srdce má najmä na Fedora Gála za ,,lustračné hry” (archív J. Budaja)

Napriek tomu ste mali vo VPN aj naďalej silné postavenie, do nasledujúcich volieb v roku 1992 však už išlo hnutie rozdelené na HZDS a ODÚ VPN. Prečo došlo k tomuto rozdeleniu a prečo ste sa vy osobne pridali spoločne aj s Milanom Kňažkom na stranu Vladimíra Mečiara? Vy, lídri nežnej revolúcie, v závese Mečiara?

Nie je to pravda, nevstúpil som do HZDS, ani som sa nepridal ku V. Mečiarovi. Podobne  ako ani napr. A. Dubček. Obaja sme však  odišli z Gálom ovládanej VPN. On do Sociálnej demokracie, ja som ostal mimo politiky. Ale ako som sa po čase dozvedel, aj tak som sa opäť  dostal pod dohľad tajných služieb, tentoraz federálnej tajnej polície (FBIS). Netajil som sa totiž názorom, že  Slovensko nemá ostať v takej istej pseudofederácii ako za Husáka. Ani názorom, že  slovenské politické elity sú –  ak sa stavajú za rovnocennú  federáciu, alebo za  zvrchovanosť  – zastrašované a  vydierané nezákonnými praktikami Federálneho ministerstva vnútra. Odtiaľ  totiž v tých mesiacoch,  čochvíľu tzv. unikali storaké zoznamy ŠtB, ktorými sa kompromitovali alebo zastrašovali nepohodlní Slováci – raz novinári, inokedy kňazi, biskupi, matičiari  či „nesprávne“ orientovaní politici. To bol veru nepekný úsek česko-slovenského spolužitia.

Prečo VPN skončila tak, ako skončila?

Aj príbeh revolučneho hnutia VPN sa poriadne zamotal…  Po mojej „poprave“ menila VPN jedného predsedu za druhým a jej nedobrá politika hnevala  čoraz  viac ľudí. V dôsledku toho žilo vedenie VPN  v kŕči strachu a hneve… Iba týmto si viem vysvetliť, že moji bývalí spolubojovníci z VPN zašli tak ďaleko, že naplánovali – očividne ako akt politickej pomsty –  odobratie nášho bytu, v ktorom som so ženou a dvoma malými deckami žil. Nebyť zamietavého rozhodnutia Najvyššieho súdu, boli by sme skončili ako bezdomovci. Nové vedenie VPN  tiež začalo  vydávať také materiály o Novembri 89, v ktorých sa falšovali nedávne  udalosti, retušovali sa moje fotografie. Zakázali tiež  uverejňovať akékoľvek moje články v denníku Verejnosť, ktorý som v Novembri 89 zakladal… atď. atď.  Smutné je o  tom  hovoriť, no aj taký bol  príbeh revolúcie.

Bolo jasné, že HZDS sa stalo hegemónom na slovenskej politickej scéne, voľby s prevahou vyhralo, no to už boli veľmi horúce otázky rozpadu spoločného štátu. Vy ste veľmi aktívne vystupovali za slovenskú samostatnosť, od roku 1991 ste boli členom petičného výboru za samostatnosť. Mečiar však ešte aj po voľbách v júni 1992 hovoril o spoločnom štáte, len možno na inom princípe, napríklad konfederácie. Nakoniec to bol práve on, ktorý spoločne s Václavom Klausom republiku rozdelili bez referenda a názoru občanov. Bolo to správne?

Ja som si partnerstvo s Čechmi vždy cenil,  ale v politike si neradno pestovať ilúzie. Zhruba rok po revolúcii  som si musel priznať, že za riekou Moravou už niet partnera na rovnocennú, partnerskú č-s federáciu. V OF strhli moc na seba  národní pravičiari (V. Klaus)  a tí mienili česko-slovenský štát scentralizovať, alebo rozdeliť. Hrali  už iba o to, aby Čierny Peter rozbíjačov ostal v rukách slovenských politikov. Aj preto som vyšiel verejne s  Iniciatívou za zvrchovanosť – bolo vtedy už načase prestať so servilným  divadlom a pripraviť sa na samostatnosť. No ak sa pýtate na Mečiara, ten  vtedy, v septembri 1991,  iniciatívu za zvrchovanosť nepodpísal. Ktosi ho k podpisovaniu pozval, ale na rozdiel od Kňažka a Michala Kováča, s ktorými prišiel, sa Mečiar poobzeral, porozprával , ale  keď som sa Romana Kaliského opýtal, či iniciatívu aj podporil,  ten iba začudovane krútil hlavou. Mečiar potichu odišiel  a ešte rok taktizoval – až pokým ho Klaus  z federácie nevyhnal. Mečiarovci neboli pripravení na samostatnosť.  Česká strana, tá mala – ako dnes už vieme – natlačené kolky na rozdelenie č-s  meny už v lete 1991, teda rok a pol pred faktickým rozpadom federácie…

Ján Budaj a Milan Kňažko

Lídrami nežnej revolúcie na Slovensku boli predovšetkým dvaja muži – okrem Jána Budaja to bol nepochybne Milan Kňažko (archív J. Budaja)

Po vzniku samostatného Slovenska neskôr odišiel od Mečiara aj Milan Kňažko a spoločne s ním ste najprv založili prvú liberálno-demokratickú stranu u nás a neskôr spoločne s ďalšími osobnosťami, ktoré odišli z HZDS, ste založili Demokratickú úniu. Štyri roky ste intenzívne pripravovali protimečiarovskú koalíciu SDK, ktorá nakoniec v roku 1998 Mečiara aj zosadila. Aké bolo obdobie mečiarizmu s odstupom času? Teda čistky, divoká privatizácia, rozkradnutie štátneho majetku, krachy dovtedy fungujúcich podnikov, izolácia Slovenska?

Od počiatku som predpokladal, že Kňažko sa u Mečiara nezohreje, a tak to aj dopadlo. Demokratická únia bola  prvou prozápadnou aj prvou liberálne demokratickou stranou na samostatnom Slovensku. Pre mňa bola druhou politickou stranou v živote a v nej pôsobím dodnes (vymenilo sa iba to, že sme pred názov Demokratická únia vložili  slogan Zmena zdola). Roky  zápasu s vládou V. Mečiara dnes  hodnotím ako roky demokratickej mobilizácie. Znamenalo to síce  isté zdržanie na ceste Slovenska do Európy, ale s odstupom času vidno, ako sa v tej dobe aktivizovali za demokraciu mnohí, čo to   „nestihli“ v čase totality. A to bolo niečo veľmi  pozitívne. Mečiar tak nechtiac dal slovenskej spoločnosti dobrý impulz: prebral a spojil proti sebe demokratické spoločenstvo Slovenska.  Nakoniec to vyvrcholilo veľkou volebnou účasťou (cca 85 %) a zmenou moci. Ako perličku dodám, že po voľbách som sa zo Správy  nového šéfa SIS, Vladimíra Mitra dozvedel, že za Mečiara  som bol opäť sledovaný a odpočúvaný, tentoraz nie federálnou, ale  našou tajnou službou, SIS vedenou Ivanom Lexom…

V roku 1998 ste sa vrátili do NR SR ako súčasť koalície SDK, viedli ste kultúrny a mediálny výbor. Vtedajšiemu premiérovi Mikulášovi Dzurindovi ste však už vtedy vyčítali, že Slovensko sa síce zbavilo Mečiara, no nie mečiarizmu. Ako ste to mysleli? Malo to súvis s kauzou „Skupinka“ a neskôr po rokoch aj s kauzou „Gorila“?

Mikuláš Dzurinda dostal legitimitu materských strán aj vďaka mne (a Ivanovi Šimkovi), no zdá sa mi, že nikdy neprijal hodnotovú misiu SDK, na čelo ktorej sme ho navrhli. Akosi nechápal, že ľudia nechceli len odchod V.Mečiara, ale aj jeho spôsobu užívania si moci. Toho sa  Dzurinda zriecť nedokázal… Naplnili sa tak pochybovačné slová múdreho klauna Jula Satinského. Ten mal totiž pri štarte kampane SDK za úlohu predstaviť nového lídra Dzurindu. Stáli sme so Satinským v Redute, kde sa tá paráda konala, všade lietali balóniky, pekné hostesky a čakalo sa len na Satinského úvodné slová… Ten si všakstále obzeral Dzurindu, videl som, ako si čosi mrmle pod  fúzy a tak som ho drgol: no povedzte Majstre, čo naňho hovoríte? A Satinský odpovedal  – len či vám to nové SDK,  tento tu  nedodzurindá?  Neskôr vidiac, že pod premiérom Dzurindom kvitne korupcia, kritizoval som ho ako člen SDK. Potom aj verejne ako poslanec,   som  žiadal o odvolávanie  jeho tzv. obľúbencov, ako bol G. Palacka  či Ľ. Černák  a ďalší. Médiá ma v snahe uchovať pôvodný program SDK nepodporovali, najmä tie tzv. pravicové. Ale to, že Dzurinda neplní demečiarizačný program SDK , to bolo zrejmé už za jeho prvej vlády. No  voliči  pred voľbami 2002 ešte raz uverili,  že hoci je aj Dzurinda  tzv. menším zlom, je ochranou pred návratom Mečiara. A tak ho  poslali  zostaviť aj druhú vládu, ktorá v našich dejinách ostane ako  éra „Gorily“ . 

Ján Budaj

Ján Budaj sa vo ,,veľkej politike” zdržal naozaj iba niekoľko rokov a ani táto krátka skúsenosť nepatrila medzi tie najpríjemnejšie (archív J. Budaja)

Podľa vás od časov prvej Dzurindovej vlády u nás trvá kríza pravice. Prečo k nej došlo? Máte pocit, že predstavitelia pravicových strán sú až príliš odtrhnutí od problémov bežného občana? Alebo sa o neho dokonca ani nezaujímajú? Vidíme to napríklad na súčasnej úplnej rezignácii Mikloša s Dzurindom, ktorí „vyhoreli“, nemajú ľuďom čo ponúknuť. SDKÚ prakticky neexistuje.  Pripúšťate takéto „vyhorenie“ pravice?

A ide tu vôbec o to, kto je pravica ? A čo Smer? To sú vari ľavičiari? Celé takéto  delenie je  virtuálne. V skutočnosti nám politiku viac ako idey ovplyvňujú niekoľkí  veľkí vlastníci a finančné skupiny, čo sa naučili formovať aj deformovať politickú scénu aj verejnú mienku. Celý politický systém títo ľudia  nastavujú tak, aby ho čím menej mohli ovplyvniť  voliči, a čo najviac peniaze. Veľké peniaze. A tie si potom finančníci za pomoci istých kooperujúcich strán zo  štátu zasa vyžmýkajú aj  tisícnásobne. To isté sa deje aj napr. na úrovni bratislavskej politiky.  Žijeme v ére oligarchickej politiky.  Ale stále máme v rukách volebný lístok a kým je to tak, tak môžeme poslať do minulosti aj túto nebezpečnú úchylku demokratickej  politiky.  Hoci aj v nastávajúcich voľbách 2016.

Ako hodnotíte Róberta Fica, politiku Smeru  a jeho dve vlády? Ekonomika prepad nezaznamenala, medzinárodná akceptácia Slovenska sa neznížila, obavy, že ak nebudú reformy, že sa dostaneme do izolácie sa ukázali byť neopodstatnené. Na druhej strane sa hovorí, že klientelizmus nikdy nebol taký siný, ako je v posledných rokoch. Je to tak?

R. Fico je dnes na Slovensku pre mnohých sklamaním, no stále aj  menším zlom. Však tzv. pravica nedokázala ani len dovládnuť. R. Fico síce nezačal s oligarchizáciou slovenskej politiky, ale  ani nás jej nezbavuje. Naopak, učí ľudí, aby nadvládu oligarchickej politiky  považovali za normálny a trvalý stav. Ale život si už naliehavo vyžaduje  zmenu. Súčasná „štandardná“ politika už  Slovensku nepomáha, ale ho brzdí. Je dôvodom celonárodnej frustrácie,  spomaľovania hospodárskeho vývoja,   a čo je najhoršie – úniku mladých a schopných do zahraničia. Slovensko potrebuje dokončiť cestu k demokracii, a to značí urobiť  tretí krok ku slušným pomerom: Ak tým prvým bolo nastolenie demokratického systému (voľby 1990) a druhým krokom bolo obhájenie západnej orientácie samostatného Slovenska (voľby 1998), tak  teraz je na rade odstránenie korupcie a straníckeho klientelizmu. Znovu k tomu bude potrebná veľká mobilizácia verejnosti – spomeňme si, že v prvých voľbách 1990  prišlo k urnám 98 % voličov a vo voľbách 1998 nejakých 85 %. Znovu k tomu bude treba získať do politiky najschopnejšie hlavy generácie –  a znovu sa bude musieť angažovať aj kultúrna a vedecká elita.

Vy ste sa posledné roky sústredili na komunálnu politiku, v ktorej ste aktívne od roku 2006. Boli ste aj námestníkom Milan Ftáčnika v minulom volebnom období. Voliči tvrdia, že napriek vašej snahe aj mnohým iniciatívam sa vám nepodarilo presadiť veľa, napríklad nezvrátili ste osud PKO, nezabránili straníckym nomináciám do mestských podnikov a organizácií, mesto je zadlžené, nerozvíja sa. Naopak,  developeri si v ňom robia, čo chcú. Hlavná architektka akoby ani neexistovala.  Máte pocit, že je to v poriadku? Po minuloročných komunálnych voľbách vediete najsilnejší poslanecký klub v mestskom zastupiteľstve. Viete reálne ovplyvniť život Bratislavy tak, aby občania prestali konečne nadávať a kritizoval mesto, že nič nerobí?

Ovplyvňujeme, čo sa len dá … najnovšie sme napr.  zastavili primátorove plány na 100 % zvyšovanie  daní  za bývanie.  Ale máte pravdu, že obchodníci  si  často  zjednajú  proti nám väčšinu poslancov a tá nás prevalcuje, hoci aj sme najsilnejším klubom. Recept je na to  prostý – do zastupiteľstva treba poslať viac poctivých poslancov.  K  minulým voľbách prišla  len tretina bratislavských voličov –  takto  sa však zmena k lepšiemu nedosiahne!  My slúžime tak, ako sme voličom sľúbili.  Ale aj bratislavskí voliči sa  musia svojho  mesta zastať aj po voľbách…  Môžem vám totiž garantovať, že  dnes je v MsZ  najväčšia skupina poctivých a antikorupčných poslancov od čias, čo tam chodím, čiže za posledných 10 rokov. A nemám na mysli len tých dvanástich z Bratislavského klubu, prinajmenej troch až piatich  takých nájdete aj v iných kluboch. Ale hoci aj máme argumenty a  obhajujeme verejné  záujmy –  počty nepustia, nie je nás väčšina. Ak chceme  aj  tak presadiť  rozumné veci, potrebujeme podporu od verejnosti . Lenže tá bratislavská zvykne  po voľbách  hodiť  mestskú politiku za hlavu. A  to je problém! Lebo aj poslanci, čo sú na  strane Bratislavčanov, tí poslanci,  čo  odmietli lukratívne ponuky a  osobné výhody  – aj tí potrebujú politickú oporu a signál,  že ich  verejnosť vníma. Nekašlite na slušných a poctivých poslancov! Lebo  ich nabudúce nepribudne, ale ubudne.

Ján Budaj na tribúne    

Z myšlienok Novembra 89 nezostalo po 26 rokoch takmer nič, možno už iba spomienky a legendárna ,,budajka”… (archív J. Budaja)

Keď sa teraz pozriete na Slovensko od Novembra 89, čo z toho, o čo vám vtedy išlo, sa naplnilo a z čoho ste, naopak,  rozčarovaný?

Máme slobodu a o ňu v Novembri 89 išlo. Zažili sme štvrťstoročie mieru, ani to  nie je v Európe  bežná vec. Bez krviprelievania sme založili svoj štát. Jeho demokracia sa rôzne formovala aj deformovala – ale my sme stále udržali v ruke voličský lístok. Stačilo už „len“ odlíšiť poctivých od nepoctivých kandidátov a potom vhodiť lístok do volebnej urny. No ani to sa nám nedarilo, väčšina z nás ani nechodí voliť. Republika však potrebuje starostlivosť občanov, potrebuje, aby ju strážili pred rozkradnutím, pred extrémistickou politikou, pred obmedzovaním demokracie… atď.  Teraz sú však slovenskí voliči dezorientovaní, politické hry im zakrývajú skutočné problémy  aj šance, ktorými by mohli byť voľby 2016.  Opäť im politici naháňajú strach – a to býva pre voličov ten najhorší  radca. Spomeňme si, že minulé voľby  boli predčasnými (a vláda Ivety Radičovej padla) iba pre veľký strach z tzv.  eurovalu… a kto dnes už vôbec vie, čo to bol za problém ? Prečo sme sa ho mali báť ? To už nikto nevie – ale ten strach zhodil vládu a priniesol prvú jednofarebnú vládu od Novembra 89, vládu Smeru. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách by sme potrebovali voličov, čo budú vyberať politikov podľa ich činov, nie podľa politického  marketingu. Potrebujeme odvahu ku zmene – aby sme sa netočili na mieste, ani  neurobili  iba nejaký  krok – ale poriadny skok dopredu.

Keby ste mohli vrátiť vývoj naspäť, ktorých chýb by ste sa dnes vyvarovali , jednak vo vysokej politike a jednak na komunálnej úrovni?

Nič v živote sa nedá vrátiť a pripadá mi márne pýšiť sa dodatočnou múdrosťou. Dodatočne, keď poznáme , ako veci dopadli,  vie súkať múdre riešenia každý hlupák.

Prečo sa nezobrali na trestnoprávnu zodpovednosť napríklad tí, ktorí rozkradli túto krajinu divokou privatizáciou – bez ohľadu na to, za ktorej vlády sa tak udialo – alebo aj tí, ktorí rozpredali majetok hlavného mesta?  Sme horší ako Rumuni či Chorváti, ktorí si s tým poradili úplne inak?

Prečo sa nepotrestali zlodeji? Prečo vlastne nemáme právny štát? Lebo k tomu by sa muselo všeličo zmeniť v polícii, prokuratúre  aj súdnictve – a to  si  neželali poslanecké väčšiny, zvolené občanmi Slovenska do NR SR. Aj o NR SR platí to isté, čo som povedal o mestskom parlamente: pošlite tam viac slušných a múdrych poslancov a tí urobia slušnejšou a múdrejšou aj  politiku. Inak budú  slušní možno na scéne, ale stále v menšine.

Aké ciele si ešte dávate v politike? Čo by ste chceli a čo viete reálne ovplyvniť a zmeniť?

Ja nie som kariérny politik, byť v politike, to je čosi, čo  sa mi iba prihodilo… vlastne pre moje  občianske postoje. Neplánujem si v politike  žiadne osobné  ciele. Proste sledujem veci okolo seba, snažím sa napomôcť dobrému a hovorím o tom všetkom otvorene a nahlas. To je všetko.  A čo by som ešte rád videl? Dokončenie toho tretieho kroku k usporiadaným demokratickým  pomerom, o ktorom som vám hovoril. Slovensko môže byť tou najlepšou krajinou na život. Nik na svete nám v tom nebráni… akurát  len my sami. 

728*90

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

- Reklama -
Slovensko
Pozitívne vzorky 0 Úmrtí 0 Uzdravení 0 Infikovaných 0 Last updated: 20. októbra 2021 - 04:02 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -spot_img