NOVEMBER ’89 Študentská líderka Mistríková: Všetko, čo sa na Slovensku deje, je dôsledkom Novembra

0
Zuzana Mistríková, revolučná študentka v roku 1989, dnes filmová producentka a konzultantka pre oblasť kreatívneho priemyslu (Autor: archív ZM)
Kde ste boli počas udalostí Novembra ´89 a ako ste sa zapojili do študentského hnutia? 
 
Bola som študentkou tretieho ročníka divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení. Konkrétne 17. 11. sme po mnohých rokoch obnovili tradíciu krstu prvákov a po celý deň organizovali pouličné divadlo, ktoré nám na poslednú chvíľu nedovolili a tak sme ho realizovali na nádvorí našej školy. Na tom istom, kde sme v pondelok ráno vyhlásili štrajk. V zásade v tom istom zložení, v ktorom sme organizovali piatkový program. A potom už veci nabrali rýchly spád, nebol čas uvažovať. Keď v utorok večer zavrel minister kutúry divadlá, aby sa nemohli stať miestom slobodného debatovania o tom, čo sa v našej krajine deje, vyhlásili sme na divadelnej fakulte na dnešnej Ventúrskej okupačný štrajk a od tej chvíle sa naša škola stala na najbližšie dni a týždne centrom všetkého diania. A my – študenti – sme boli, prirodzene, jeho súčasťou.
 
 
Zuzana Mistríková (v strede) bola od začiatku Nežnej revolúcie v epicentre diania a spoločenských zmien.
 
Prečo po Novembri ´89 ovládli slovenskú politiku ľudia, ktorí mali s Novembrom ´89 len veľmi málo spoločného (Mečiar, Čič, Čalfa…)? 
 
V deň Generálneho štrajku sa k Novembru prihlásila takmer celá krajina. Okrem úplne prvých dní je s odstupom ťažké „určiť“, kto bol na počiatku „na ktorej strane“. Vravím to len preto, že sa mi z tohto pohľadu javí veľmi zložité hodnotiť, kto je skutočne spojený s Novembrom a kto nie. Nie vždy to boli tí ľudia, ktorých „bolo vidieť“. V každej konkrétnej komunite to, samozrejme, vedia. A myslím, že nastal čas to zmapovať, lebo sme na Slovensku známi našou krátkou pamäťou, resp. schopnosťou dejiny si „prispôsobovať“. Odpoveď na túto otázku je „procesom“. Nemyslím si totiž, že hneď po Novembri ovládli slovenskú politiku ľudia, ktorí s ním nemali nič spoločné. Áno, aj takí boli od začiatku jej súčasťou, ale napríklad rozhodnutie „novembrovej“ časti politickej reprezentácie odvolať v 1991 Mečiara bolo podľa mňa dôkazom, že ich bolo v politike stále dosť. A morálna integrita im nedovolila tento krok nespraviť, aj keď to bola „politická samovražda“. 
 
Boli si lídri Nežnej revolúcie vedomí, komu dali do rúk dôveru?
 
Nie je pravda, že by si následkov svojho rozhodnutia neboli vedomí. Politické smerovanie Slovenska sa od Novembra 1989 odklonilo až po voľbách 1992 – inak s aktívnou účasťou aj ľudí spojených s Novembrom – J. Budajom, M. Kňažkom a ďalšími (a napríklad M. Čalfa s týmto procesom už nemal nič spoločné). A myslím si, že by sa dnes mnohí, ktorí hodnotia toto obdobie, mali zamyslieť nad tým, ako sa na tejto skutočnosti podieľali (napríklad hlasovaním vo voľbách 1992). No a, samozrejme, voľby v 1994 za Novembrom „definitívne zavreli vodu“.
 
Bol podľa vás vývoj po Novembri ´89 u nás jediný možný? Kde sa urobili prípadné chyby (neuplatnený lustračný zákon, absencia “hrubej čiary” a pod.), ktoré boli tie najväčšie (spôsob privatizácie či iné…), ktoré sa určite nemali stať? 
 
Často som si túto otázku kládla. Ešte v čase môjho pôsobenia v parlamente som rozmýšľala, prečo musíme – rovnako ako malé deti – spraviť každú chybu, ktorá sa urobiť dá… V komunite vždy ovplyvňujú veci jednotlivci, ktorí sú schopní poskytnúť víziu a ľudí o nej presvedčiť. Často stačí málo… Na druhej strane asi celkový stav spoločnosti neumožnil, aby prevážili pozitívne vízie nad tými populistickými. Museli sme si asi tými vecami prejsť. Nemyslím si, že niektoré z konkrétnych rozhodnutí malo väčšiu váhu ako iné. Morálna úroveň politikov, ktorí získali prevahu vo voľbách roku 1992, a najmä v 1994, viedla k hodnotovej devastácii spoločnosti, ktorá si svoje nové fungovanie ešte len hľadala. 
 
Ako sa to prejavilo v našom každodennom živote?
 
Všetky rozhodnutia, na ktoré sa pýtate, boli len dôsledkom. Politika pre týchto ľudí nikdy nebola nástrojom na realizáciu vízie rozvoja krajiny. Bola nástrojom na jej ovládnutie, znásilnenie a na udržanie si moci za každú cenu. Sme ale súčasťou väčšieho geopolitického priestoru. Krajiny okolo nás s podobnou minulosťou síce nezažili v 90-tych rokoch také brutálne zneužívanie moci, ale vývoj demokratických inštitútov sa am koná rovnako pomaly a korupcia tam zohráva rovnako závažnú úlohu. Nebude to asi také jednoduché.
 
 
Predstavy v Novembri ´89 o našej budúcnosti boli jedna vec, realita po 26 rokoch je celkom iná vec. Zuzana Mistríková (v strede) v televíznom štúdiu spoločne s protagonistami VPN V.Ondrušom, M.Kňažkom, J.Budajom a M.Kusým.
 
Akým smerom sa podľa vás uberá súčasný vývoj na Slovensku? Čo zostalo z odkazu Novembra ´89?
 
Všetko, čo sa na Slovensku deje, je dôsledkom Novembra. A, samozrejme, toho, čo sa v tejto krajiny dialo predtým (a nemyslím len obdobie po 1948). Pretože my sme nezačínali v roku 1989 „s čistým stolom“. Pre mňa boli napríklad voľby 1998 dôkazom, že ľudia nadobudli v Novembri vieru, že môžu veci zvrátiť. I keď ju zvyčajne uplatňujú až keď naozaj „ide o život“. Ostatné komunálne voľby ukázali viacero obdobných príkladov. 
 
V čom teda bol najväčší omyl po Novembri ´89?
 
Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi sme sa asi najviac mýlili v tom, že sme mali dojem, že demokracia je „stav“. Že sme si ju „vyštrngali“ a hotovo. Keď to na pohľad zvonku tak hladko fungovalo (v tom čase) v západných krajinách, bude aj u nás. Dnes už väčšina z nás vie, že je to proces. A že stav komunity i celej krajiny ovplyvňujú naše každodenné rozhodnutia. Na odkaz Novembra nadväzuje podľa mňa každý človek, ktorý dokáže prebrať zodpovednosť za seba a za svoje okolie. Ktorý si uvedomuje, že jednotlivec sa nemôže „mať dobre“, keď okolo neho vládne chaos a nespravodlivosť. Nemyslím si, že je takých ľudí málo. Každý z nás iste takého pozná. Možno by stačilo mu trochu pomôcť a Slovensko by sa stalo lepším miestom pre život.
 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu