28. október je vlastne tým najdôležitejším bodom v národných dejinách! Upozorňuje renomovaný historik Dušan Kováč

0
Dušan Kováč, historik, Historický ústav SAV (Autor: Jozef Hübel)

Kde vidíte zásadné medzníky v histórii slovenského národa, ktoré nás predurčili k tomu, že po Novembri 1989 sme napríklad dosiahli slobodu a od roku 1993 žijeme v samostatnom štáte? Sú tie korene napríklad v roku 1918, keď vzniklo Československo?

Samozrejme, história prebieha kontinuálne a sú tam medzníky, ktoré urýchľujú dej, ale nič sa nezačína nejakým rokom. Rok 1989 nie je „rokom nula“ v slovenských dejinách. Odrazil by som sa od toho, že my sme prežili iba malú časť dejín, ja osobne od druhej svetovej vojny po dnešok a to všetko, čo bolo predtým, je záležitosť našich predkov. Ale kontinuita existuje aj v tomto.

Čo máte teraz na mysli?

Kontinuita, pokiaľ ide o Slovákov a ich politické programy, pretože jedna vec je Slováci ako ľud, ako etnikum, ktorý tu žije od dávnejších storočí a druhá vec je Slováci ako uvedomelý národ, ako jednotka, ktorá má vedomie slovenskej identity a hlási sa k nejakému národnému programu. Povedzme, že vyznáva nejaké národné symboly či farby, má svojich vedúcich predstaviteľov, ktorí ho nejakým spôsobom reprezentujú. Toto je záležitosť 19. storočia, pripomíname si teraz okrúhle 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Samotný Štúr je, samozrejme, len jeden z viacerých z jednej skupiny mladých ľudí, ktorí si predsavzali, že slovenský ľud premenia na slovenský národ. To znamená, že ho budú národne uvedomovať a že mu vytvoria politický program.

Kedy vznikol spomínaný politický program?

Takýto politický program vznikol napríklad počas revolúcie v rokoch 1848-49. To je prvý politický program, ktorý bol pre Slovákov ako národ vytvorený a keď sa naňho pozrieme, tak jeho obsahom bolo, že Slováci sú samostatný národ a ako samostatný národ majú mať aj politické práva v Uhorsku. Požadoval pre Slovákov politicko-územnú autonómiu v rámci Uhorska, čiže bol postavený na pôde Uhorska. V určitom zmysle sa podobný program zopakoval aj v roku 1861 v Memorande národa slovenského. Opäť išlo o to, že slovenskí predstavitelia postavili svoj program na uhorskej pôde. Uhorsko bola tá tisícročná vlasť, v ktorej Slováci žili a boli uhorskí vlastenci, pričom chceli iba politické práva pre Slovákov v rámci Uhorska.

Kedy teda došlo v nejakej významnejšej zmene tohto vnímania?

K zásadnej zmene došlo až počas prvej svetovej vojny. Obdobie pred touto vojnou je obdobím, keď sa slovenská elita, reprezentanti Slovákov nejakým spôsobom odcudzili uhorskému štátu, lebo videli, že maďarizácia postupuje, Slováci nemali svoje školy, nemali žiadnu podporu od štátu, tak keď sa naskytla možnosť, rozhodli sa pre iné riešenie. To je v stručnosti vývoj do roku 1914.

Čo nasledovalo neskôr, teda vo vojnových rokoch?

Počas prvej svetovej vojny vznikol program vytvorenia československého štátu a väčšina slovenskej elity sa k tomuto programu prihlásila, nie však všetci. Na to niekedy zabúdame, že stále tu bola určitá skupina ľudí, ktorí boli uhorskí vlastenci, čo považujeme za normálne, pretože žili v Uhorskom štáte a byť lojálnym voči štátu, v ktorom žijem je vlastne normálne.

Ktorí boli hlavní predstavitelia oboch prúdov?

Tých, ktorí chceli zmenu a prihlásili sa k Československu, bola veľká väčšina. Je známe, že bola utvorená Slovenská národná rada, to boli účastníci martinského zhromaždenia, ktorých bolo 200 na čele so Slovenskou národnou stranou a Matúšom Dulom, jej tajomníkom Karolom Antonom Medveckým, s Vavrom Šrobárom, Milanom Hodžom. To bol prúd, do ktorého patril aj Andrej Hlinka, ktorý sa prihlásil k Československu.

Kto bol naopak za zachovanie Uhorska?

Na druhej strane boli predstavitelia, ktorí boli v menšine, ale presadzovali aj v tomto období aj po celé medzivojnové obdobie návrat do Uhorska. Najznámejším predstaviteľom tohto prúdu bol František Jehlicska, ktorý bol istý čas aj reprezentantom Slovákov v Národnom zhromaždení, ktoré vzniklo po roku 1918. Ale už pracoval na revízii mierových zmlúv a znovuzačlenení Slovenska do Uhorska, na východe bol Viktor Dvortsák, ktorý dokonca vyhlásil samostatnú republiku a bol tu celý rad ďalších ľudí. Väčšina obyvateľov, ktorí politicky nerozmýšľali a nepatrili medzi elitu, to bol slovenský roľník, ten bol lojálny voči svojmu panovníkovi, voči kráľovi. Chvíľu to trvalo, kým sa preorientoval a zistil, že je v Československej republike a postupne nadobúdal inú identitu, inú lojalitu. Bol to proces doformovania Slovákov ako národa. To bol medzník, ktorý pre Slovákov znamenal veľa, lebo dostali svoje administratívne územie, hranice Slovenska, ktoré predtým neexistovali a tie hranice boli potvrdené mierovými zmluvami, teda veľmocami. Stali sa štátoprávnym národom, vo veľmi krátkom čase sa teda doformovali ako moderný európsky národ, nehovoriac o tom, aký obrovský kultúrny boom zažili Slováci počas obdobia prvej republiky.

Čo napríklad nám to prinieslo v praxi?

Od základnej školy po univerzitu, národné divadlo, všetky kultúrne ustanovizne, neskôr rozhlas, začiatky slovenského filmu, jednoducho tých 20 rokov po roku 1918 znamenalo pre Slovákov mimoriadne veľa.

Keď sa veľmi zjednodušene spýtam, keby nebol 28. október 1918, existovali by sme dnes ako samostatný štát?

Je to, samozrejme, veľmi hypotetická otázka. Ako samostatný štát, to je jedna vec, druhá vec je, že sa hovorilo o tom, že Slováci by prestali existovať ako národ. Toto nie je veľmi pravdepodobný scenár, lebo národy len tak jednoducho nezanikajú. Samozrejme, Slováci ešte neboli doformovaní ako národ, boli ako ľud, mali svoj jazyk. Po roku 1918 došlo predsa len nielen v strednej Európe, ale v celej Európe, k určitému posunu v tom, že sa dali ľuďom politické práva, že aj tie najnižšie spoločenské vrstvy sa začali politicky angažovať a politicky rozmýšľať. Nemyslím si, že by to bolo také jednoduché zastaviť proces formovania národa. Určite by ten proces trval dlhšie, keby Slováci zostali v Uhorsku. Maďarská vláda sľubovala Slovákom autonómiu, ktorú im predtým nechcela dať, ale po roku 1918 by tú autonómiu aj Slováci boli dostali, ale určite nie v takej miere a v takých hraniciach, aké malo Slovensko v ČSR.

Z pohľadu renomovaného historika myslíte si, že je dostatočné, ak 28. október je na Slovensku iba pamätným dňom? V susednom Česku je to štátny sviatok a Československá republika bola predsa spoločným štátom oboch národov. Nezaslúžime si aj my mať tento deň ako štátny sviatok?

Hovorím to roky systematicky a niekedy ma to už aj nudí stále to opakovať. Keď sa pozrieme na historický proces vývoja Slovákov ako národa, teraz nehovoríme o civilizačných veciach, uhorský štát nepatril síce medzi tie najpokrokovejšie, ale už tu bola určitá industrializácia, civilizačné a modernizačné prvky tu fungovali, v tom Slováci nemuseli mať problémy. Čo tu ale nefungovalo, to bola národná rovnoprávnosť, to Slovákom chýbalo. A z tohto hľadiska, keď sa na to pozeráme z hľadiska Slovákov ako národa, rok 1918, 28. október, je vlastne tým najdôležitejším bodom v národných dejinách! Všetko ostatné sa istým spôsobom odvíjalo práve od tohto momentu. Prečo to nie je u nás štátny sviatok, túto otázku treba dať asi niekomu inému, teda tomu, kto rozhoduje o štátnych sviatkoch, ja o nich nerozhodujem. Môj názor je – a už som ho publikoval niekoľkokrát, že je to dôsledok zdeformovaného historického vedomia. Historické vedomie Slovákov, pokiaľ ide o vzťah k vzniku Československa, bol deformovaný dvakrát. Raz bol deformovaný ľudákmi po roku 1939, ktorí si aj uvedomovali, že oni rozbili republiku spoločne s Hitlerom, no potrebovali nejako zdôvodňovať, že ten štát nestál za nič.

Ako konkrétne to zdôvodňovali?

Vymysleli tézu, že bolo síce pozitívne, že Československo vzniklo, maďarizácia sa skončila, ale podľa nich sa vznikom Československa riešila iba česká otázka, nie slovenská, čo je podľa mňa nezmysel, lebo slovenská otázka v roku 1918 bola otázka doformovania Slovákov ako národa. A toto sa v Československej republike doriešilo! Že ten vzťah nebol úplne vyrovnaný, to je, samozrejme, úplne iná otázka, o tom sa dá veľa diskutovať. Ale zásadná vec je tá – na rozdiel od Čechov, ktorí sa už v Rakúsko-Uhorsku dokázali doformovať, lebo v rakúskej časti monarchie boli liberálnejšie pomery ako v Uhorsku – práve Slováci ako národ získali oveľa viac. Získali možnosť stať sa jedným z moderných európskych národov, štátotvorným národom. A nezabudnime ešte aj na to, prvá Československá republika bola demokratickým štátom. Prvýkrát v dejinách Slováci žili v demokratickom systéme. Dostali volebné právo, v Uhorsku zhruba iba päť percent obyvateľov malo volebné právo, právo voliť dostali nielen muži, ale aj ženy, čo bol obrovský zlom v politickej kultúre. Takže nepochybne táto ľudácka deformácia bola jedna a druhá bola komunistická, kde sa tvrdilo, že Československo síce vzniklo, v poriadku, ale bol to buržoázny štát a Masaryk s Benešom boli imperialistickí agenti. Poznáme celú tú deformáciu a toto sa dostávalo do povedomia aj cez školy, aj cez médiá a nejakým spôsobom to v hlavách asi prežíva.

Máte na mysli pod tým zlomom Február ´48?

Áno, vo Februári ´48 sa začala raziť téza, že prvá československá republika bola buržoázna, po VOSR v Rusku všetko, čo bolo pozitívne a pokrokové, mohlo byť len socialistické. To boli veľmi zjednodušené pohľady na historický proces a z toho dôvodu si myslím, že v hlavách ľudí nejakým spôsobom to, čo sa im vštepovalo cez školu a cez rôzne iné médiá, pretrváva. A nie sú ochotní nejako znova premyslieť svoj pohľad na dejiny. Majú asi iné starosti, politici musia robiť politiku, musia sa zaujímať o migrantov, ľudia sa musia starať, aby si udržali zamestnanie, tí, ktorí ho nemajú, tak ho hľadajú. Netvrdím, že toto je jediná otázka, ktorá spoločnosť zaujíma, preto si uvedomujem, že proces premeny historického vedomia je dlhodobý. Ale zásadne treba povedať, že toto je skutočne zásadný medzník v dejinách Slovákov.

Kde sú korene vzniku federácie? Bol to až rok 1968, či to spustil August ´68 alebo to bolo ešte skôr? Ako v živote Slovákov vidíte význam vzniku federácie?

Ak chceme hovoriť o Auguste ´68, musíme sa ešte raz vrátiť k roku 1918. Vráťme sa do Turčianskeho sv. Martina 30. októbra, tam sa diskutovala známa Deklarácia slovenského národa. Starý program Slovákov bol, Slováci sú samostatný národ a žiadajú pre seba autonómiu, teda nie samostatný štát, ale autonómiu. To znamená, že v slovenských programoch si všetci predstavitelia Slovákov uvedomovali, že Slováci sa môžu uplatniť a realizovať iba v nejakom väčšom, či širšom celku. To bola jedna zo základných myšlienok, že nie sú ešte natoľko pripravení, aby mohli mať svoj samostatný štát. To bolo nereálne. V Turčianskom sv. Martine bol predložený aj jeden variant Deklarácie, ktorú vytvoril Emil Stodola a tam bola požiadavka autonómie, podobne, ako to chceli americkí Slováci v Pittsburghu, teda predstava, že Slováci by mali mať autonómiu v rámci Československa. Pri diskusii v Turčianskom sv. Martine sa ukázalo, že táto požiadavka nie je aktuálna.

Prečo nebola aktuálna?

Nebola dobre načasovaná, lebo Slováci ešte neexistovali ako celok, ako doformovaný národ a boli v tom veľké riziká. Napríklad, že by sa mohla slovenská autonómia zneužiť na to, aby sa Slovensko vrátilo do Uhorska. Jednoducho, slovenskí predstavitelia doma si veľmi dobre uvedomovali, nakoľko je situácia reálna medzi Slovákmi. Tak tam požiadavku autonómie vtedy neprijali, ale ju ani neodmietli. V diskusii – a máme to zaznamenané – sa hovorilo o tom, že myšlienka slovenskej autonómie bude aktuálna vtedy, keď sa Československá republika skonsoliduje, keď bude potvrdená medzinárodnými zmluvami a bude tu už nejakým spôsobom pokoj. Vtedy mali Slováci vystúpiť jednotne a položiť tú požiadavku – boli také prísľuby z českej strany – že Slováci, čo budete chcieť, to dostanete. Takáto situácia asi bola pri vzniku Československa.

Z tohto obdobia sa ale spomína aj jedna udalosť v súvislosti s Andrejom Hlinkom. O čo išlo?

Tam došlo k jednej malej epizóde, ktorej „hercom“ – nie veľmi šťastným – bol Andrej Hlinka, ktorého práve už spomínaný maďarský renegát František Jehlicska nahovoril, aby išiel do Paríža na mierovú konferenciu a požadoval tam pre Slovákov autonómiu, čo bolo vtedy naozaj veľmi nevhodné, lebo nielenže v tom čase Československo nebolo skonsolidované, ale na mierových rokovaniach sa viedol tvrdý spor s Poliakmi o niektoré územia na našom severe. Svojím spôsobom to bola skoordinovaná protičeskoslovenská akcia medzi Maďarmi a Poliakmi a Andrej Hlinka sa stal, zrejme z nevedomosti, nie preto, že by bol chcel, veď Československú republiku zakladal, ale jednoducho podľahol agitácii Jehlicsku a išiel do Paríža. Samozrejme, tam sa vôbec nedostal k slovu, vrátil sa naspäť, jeho kumpáni, ktorí tam s ním cestovali, zostali v zahraničí, on sa vrátil do Československa a bol uväznený. Podľa mňa Hlinka hľadal z aféry čestné východisko tým, že predložil požiadavku slovenskej autonómie ako legálnu požiadavku Národnému zhromaždeniu, teda parlamentu.

Z dejín ale vysvitlo, že Hlinkovi tento prešľap výraznejšie neuškodil, alebo áno?

Máte pravdu. Čo sa teda ale stalo? Bolo to ešte v čase, keď tí ďalší politickí partneri na Slovensku tento program nepresadzovali a pre Hlinku a jeho Slovenskú ľudovú stranu sa tento program stal jeho politickým kapitálom. Tak sa vlastne stalo, že Slováci požiadavku autonómie nenastolili vtedy, keď bola republika skonsolidovaná a nepostavili ju jednotne, ale postavil ju Hlinka v nevhodnom čase a urobil si z toho svoj politický program. Tak sa stalo, že aj politická agitácia medzi Slovákmi za prvej republiky bola rozdielna: národná bola jednotná, Slováci sú jeden národ, ale tá politická bola dvojaká. Autonomistická a neautonomistická. Slovo centralistická tam nie je vhodné, lebo aj taký Milan Hodža si uvedomoval, že to bude treba riešiť skôr alebo neskôr, no v tej chvíli to nepovažoval za vhodné. A tak sa vlastne tí najväčší hráči na slovenskej politickej scéne – teda Hlinka a Hodža – dostali do konfliktu. Hodža ako agrárnik, to bola druhá najväčšia strana na Slovensku, v Československu najsilnejšia.

Čiže už tam boli niektoré náznaky možného neskoršieho vzniku federácie?

Došlo k tomu, že Slováci sa rozdelili a už tu existovala diskusia o autonómii, ktorá by mohla v určitom slova zmysle prerásť aj do federácie. Tak sa teda stalo, že v prvej Československej republike fungovala oficiálne doktrína československého národa, ktorá bola politická a rešpektovala, že Slováci majú svoj jazyk, školy so slovenským vyučovacím jazykom, že píšu po slovensky. Ale z politického hľadiska sa deklaroval československý národ a v tej oficiálnej doktríne videli vtedajší predstavitelia záruku určitej jednoty a zachovania Československa v pomerne nepokojných európskych časoch. Potom, keď bolo Československo násilne rozbité Hitlerom, bola Československá republika obnovená a v procese obnovovania Československej republiky znova došlo k diskusiám o tom, v akej forme. Záver bol, že oficiálne už po roku 1945 sa neobnovovala Československá republika ako republika jednotného československého národa, ale ako republika dvoch bratských národov. Čiže tá oficiálna doktrína prestala platiť, no išlo o to, ako to bude vyzerať v praxi.

Ako to teda vyzeralo v tej praxi?

V praxi prezident Edvard Beneš zotrvával na svojich starých dogmách a smeroval k pomerne silnému centralizmu. Slovenská národná rada, aj povstalecká sa s ním dostala do určitého konfliktu. Tento stav potom pretrvával. Po Februári ´48 sa slovenská otázka dostala úplne do úzadia. Systém, ktorému sa niekedy hovorí socialistický, no podľa mňa to nie je úplne presné, to bol boľševický systém prevzatý od boľševického Ruska a podľa mňa toto je správny termín pre to, čo sme tu mali v minulých desaťročiach, ten systém je od princípu centralistický. Každá diktatúra je centralistická. Neexistuje diktatúra, ktorá by vám dala nejaké regionálne právomoci a robte si na svojom území, čo chcete. Toto zostalo nejakým spôsobom tabu, niekde v úzadí a vo vedomí niektorých ľudí a komunistov, ako bol napríklad Husák. Potom to Husákovi konkurenti v boji o moc využili a „odpratali“ z buržoázneho nacionalizmu obvineného Husáka.

Takže to sme sa pomerne dlhou okľukou dostali naspäť k Augustu ´68. Prečo to bol ďalší medzník?

Rok 1968 bol preto medzníkom, lebo vtedy došlo k uvoľneniu a keď je atmosféra uvoľnená, tak sa aj diskutuje. A začalo sa diskutovať aj o federácii. Teda nie o autonómii, ale o federalizácii spoločného štátu. Diskusie nakoniec priviedli k tomu, že federácia sa naozaj stala skutočnosťou, ale, žiaľ, k realizácii došlo až po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa už zastavila demokratizácia spoločnosti a federácia nesie presne znaky normalizačného systému a neznamenala nič.

Čiže myšlienka pôvodného zámeru modelu federácie tak, ako ju chceli Alexander Dubček s Viktorom Pavlendom sa minula účinku a išlo sa podľa nôt Gustáva Husáka?

Myslím si, že aj Husák pôvodne patril do tej skupiny, ktorá federáciu presadzovala. Lenže, keď sa už Husák dostal k moci, pre neho bola podľa mňa vždy dominantná moc. A keď sa už dostal k moci a bol v Prahe, stratil záujem na reálnej federalizácii. Pretože federácia, ktorá sa uskutočnila, bola čisto formálna a iba štátoprávna. Mali sme viac parlamentov, viac ministrov, ale nefederalizovala sa Komunistická strana. Tá zostala v rovnakej podobe, ako bola predtým. Bola Komunistická strana Slovenska (KSS) a Komunistická strana Československa (KSČ), ktorej ale KSS bola súčasťou. Pritom neexistovala česká komunistická strana. Čiže federalizácia zostala iba ako keby na úrovni štátoprávnej a administratívnej, a keďže v tomto systéme sa o všetkom rozhodovalo na pôde KSČ, ktorá nebola federalizovaná, tak celá federácia bola v podstate „papierová“. 

- Reklama -