Od deklarácií na svojich web stránkach k reálnej úcte k zákazníkom vedie ale dlhá cesta. Niekedy zúfalo dlhá, a to musíte ešte stáť aj v šóre.
Pred niekoľkými mesiacmi Bratislava zrušila bezplatné cestovanie invalidom, účastníkom protifašistického odboja a ich rodinným príslušníkom, účastníkom protikomunistického odboja vrátane ich blízkych rodinných príslušníkov a tiež aj obetavým darcom krvi. Mali sa uspokojiť s 90-percentnou zľavou na cestovnom. Oficiálnym dôvodom bolo spustenie integrovaného dopravného systému v rámci Bratislavského kraja. Vraj to inak nešlo, zdôvodňovali úradníci z magistrátu – v tarifách sa musel urobiť poriadok. Ale netreba si navrávať, že šlo iba o poriadok, a nie aj o rozpočtové úspory.
Lenže ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím a ich aktívni zástupcovia nemali pre túto novotu pochopenie. Primátorovi poslali petíciu s takmer 3 tisíc podpismi. Požiadali ho, aby pre nich v bratislavskej MHD naďalej platila 100-percentná zľava. Argumentovali tým, že spoplatnením cestovania mesto najviac poškodí ľudí, ktorých „jediný príjem predstavuje invalidný dôchodok vo výške 300 eur mesačne“.
A ľaľa, mesto im pred pár dňami ustúpilo!
Medzitým sa však zaviedol integrovaný systém spôsobom, že doteraz mnohí cestujúci, nehovoriac o turistoch, sú z nových pravidiel jelene. Medzitým cestovanie v Bratislave zdraželo, o čom sme sa dozvedeli z jedného dňa na druhý. Veď načo vopred upozorňovať občanov? Nech žije šoková terapia!
Zvláštne je, že hoci ťažko postihnutí bojovali len za seba, pomohli svojím tlakom i darcom krvi, účastníkom protikomunistického odboja i politickým väzňom vrátane ich blízkych rodinných príslušníkov. Opäť všetci budú môcť cestovať zadarmo. Protifašistickí odbojári a ich rodiny však nie. Tí už zo 100-percentnej zľavy vypadli. Možno v ich prípade už zaúradoval neskrotný čas a možno je to v tejto úradníckej zápche len ďalší z „preklepov“.
Ako je teda možné, že najprv cestovanie „zadara“ nešlo zo systémových dôvodov a teraz ide zo sociálnych? Vraj preto, lebo mesto údaje o počte poberateľov zliav nadsadilo, takže na dotácie prepravcom minie reálne menej a vďaka tejto úspore môže byť ústretovejšie. Tomu by sa dalo uveriť, keby mesto nebolo v takom finančnom stave, v akom je. Zjem teda jed, že je v tom najmä politika. Odrazu sú tu nové kalkulácie a mesto dokonca ide týmto zvýhodneným cestujúcim vracať peniaze, ak si už stihli kúpiť „električenky“ s 90-percentnou zľavou.
Moja zásadná otázka znie – načo toto všetko bolo dobré, keď sme sa dlhým oblúkom vrátili do bodu nula? Načo bol dobrý tento necitlivý radikalizmus, prečo museli zdravotne ťažko postihnutí ľudia úporne bojovať o súcit politikov a svoju ľudskú dôstojnosť, prečo si museli vystáť rad na kúpu električenky, minúť na ňu svoje peniaze a teraz čakať, kým im ich mesto vráti? Akože peniaze sa musia v ekonomike točiť? Tak fajn.
Viete, prečo to tak je? Lebo reči o zákaznícky orientovaných verejných službách sú zväčša len kydy. Ak sa nás páni politici neboja, len na nás kašlú.
