Do tejto miery sme sa so stranou SMER-SD vzácne zhodli. Vláda Roberta Fica však na rokovaní Rady ministrov vnútra členských štátov EÚ zlyhala a nedokázala v súčinnosti s ďalšími „protestujúcimi krajinami“ obhájiť svoj postoj. Výsledkom je fakt, že povinné kvóty sa stali napriek jej nesúhlasu v EÚ realitou a utečencov, ktorých prijímame dobrovoľne nik neakceptuje ako náš príspevok k vážnej situácii v Európe.
Aby toho nebolo málo, SMER-SD sa v záujme aktívneho predvolebného boja rozhodla zatiahnuť Slovensko do ďalšieho konfliktu s členským štátmi. Odmieta sa totiž schválenej kvóte podriadiť a robí obštrukcie pri napĺňaní technických predpokladov pri jej realizácii. Iste, na stole je legitímna žaloba, ktorá môže vniesť viac svetla do toho, kto je v tejto situácii v práve. Kým však výrok nezaznie, tak platí Lisabonská zmluva, ktorú Robert Fico pred pár rokmi horlivo obhajoval.
Podľa jej pravidiel sa potom správanie našej vlády dá chápať ako odporujúce dobrým mravom, medzinárodným normám a zvyklostiam. Jednoducho povedané, Slovensko sa správa ako nedôveryhodný partner, ktorý si sám určuje pravidlá hry. To znamená, že akceptuje len tie, ktoré vláde Roberta Fica vyhovujú. To je najlepšia cesta do medzinárodnej izolácie, ktorá Slovensko poškodí ekonomicky aj politicky. Na medzinárodnom poli totiž stratíme kľúčových spojencov pri presadzovaní svojich záujmov. A to je to posledné, čo si pred prevzatím predsedníctva v Rade EÚ budúci rok môžme priať.
Navyše, takéto správanie je veľmi zlý príklad pre občanov, lebo ich priamo nabáda porušovať zákony, s ktorými nesúhlasia, ak pre nich predstavujú prekážku. Takýto svet bezprávia patrí len tým, ktorí majú ostré lakte, moc a neštítia sa používať násilie. S takouto politikou, ktorá ako hovoria bilboardy „chráni Slovensko“, však mnohí občania tejto krajiny nechceme mať nič spoločné.
