Paradoxne, na jednej strane sa ozývajú hlasy, že treba zavrieť kostoly a na druhej sa sarkasticky aj tie isté pýtajú, kdeže je ten Boh, keď nám nechce pomôcť poraziť pandémiu. Ale človek je najbližšie v spojení s Bohom práve pri slávení eucharistie, hovorí Pavol Prikryl, publicista, básnik, nositeľ ceny Fra Angelica, za trvalý prínos do kresťanskej kultúry na Slovenku, ktorú udeľuje Rada Konferencie biskupov Slovenska.
Vianočný čas má neskutočné čaro – svetielka, jasličky, Tichá noc. Kde, odkedy a prečo sa zvykne sláviť narodenie Ježiša Krista?
Prvé svedectvá o samostatnom sviatku Kristovho narodenia pochádzajú zo začiatku 3. storočia z Egypta. Tamojší kresťania ho však slávili v máji. Prvou miestnou cirkvou, kde sa sviatok Kristovho narodenia slávil 25. decembra, bol Rím. Otázka preto možno znie, prečo práve 25. december. Niektorí kresťania v minulosti sa domnievali, že Rimania, keďže mali k dispozícii archívne materiály zo sčítania ľudu, ktoré sa spomína aj v Evanjeliu podľa Lukáša, dokázali vypočítať skutočný dátum Ježišovho narodenia a tento sviatok slávili od apoštolských čias. Samostatný sviatok Ježišovho narodenia tam vznikol tesne pred rokom 350, pričom k jeho zavedeniu viedli praktické dôvody. Chronograf z roku 354 obsahuje občiansky kalendár, v ktorom je 25. december značený ako Natalis Invicti (sviatok božstva Sol Invictus). V Rímskej ríši sa totiž hlboko zakorenila oslava sviatku boha Mitru, no najmä slávnosť narodenia Slnka s názvom Natalis Invicti, čiže Narodenie Neporaziteľného. Tento pohanský sviatok bol natoľko obľúbený, že aj samotní kresťania boli v pokušení zúčastňovať sa na jeho obradoch. Keďže sa ho cirkevným predstaveným nepodarilo odstrániť, úspešne sa pokúsili zmeniť jeho obsah. S vedomím, že niektoré prorocké texty nazývajú „slnkom“ aj očakávaného Vykupiteľa, konkrétne slnkom spravodlivosti, ustanovili sviatok Ježišovho narodenia na 25. december.
Popravde, v súčasnosti to niekedy ide do takého gýča, až mrazí. Nie je to dehonestujúce, že sa to zvrhlo na konzum, sviatky hojnosti, obdarúvania?
Nuž, istá gýčovosť k Vianociam vždy akosi patrila a patrí. Otázne však je, kde je tá miera, za ktorou sa zo „zvykového“ gýča stáva supergýč. Možno táto hranica prechádza našim srdcom, vnútrom, ktoré je akýmsi rezervoárom nášho bytia. Čím ho však naplniť? A tu sme nielen pri zmysle bytia človeka, ale aj pri zmysle Vianoc. Zvyčajne je to tak, že človek býva zajedno s tým, čo ho obklopuje, resp. obklopí sa tým, čím ma naplnené vnútro, onen rezervoár. Praskúsenosť človeka je, že nielen z chleba sa žije, že je tu aj nutnosť vertikály života. Môžeme mať pohľad na Vianoce akýkoľvek, ale sú to sviatky práve onej vertikály. Aby sme si však rozumeli – odmietnuť Boha ešte neznamená zrušenie tohto rozmeru, možno len jej pokrivenie a otupenie. Zbaviť Vianoce ich transcendentálneho rozmeru je ich pokrivenie a otupenie, čo skôr či neskôr vyústi aj do takého reklamného sloganu, že na Vianociach je krásne jedlo… Ešte donedávna to bolo narodenie Božieho Syna, potom to boli sviatky rodiny a istého človečenstva, ktoré Vianociam dodávalo ešte ako-taký duchovný rozmer, no najnovšie sa tieto najobľúbenejšie sviatky zmenili na gurmánsku záležitosť. Biblicky povedané, naším „bohom je brucho“. Či ide o dehonestovanie sviatkov, nech posúdi každý sám.
Ste hrdý Oravčan, tento kraj je silne katolícky, dokonca sa hovorilo, že na šírení nákazy sa priamo podieľali spoločenské kontakty spojené s vierou – omše, birmovky, sväté prijímania, svadby. Sledovali ste tú situáciu, ako ste to vnímali?
Vývoj pandémie na Orave som, prirodzene, sledoval s oveľa väčším záujmom ako v iných oblastiach Slovenska. Netvrdím, že na šírení nákazy nemali vplyv aj cirkevno-spoločenské akcie. No treba si uvedomiť, že ako všade, tak aj na Orave boli aj iné, necirkevné akcie, ktoré sa tiež podpísali za vtedajší stav. Nie som však odborník v tejto oblasti, aby som vedel posúdiť spôsob šírenia nákazy na Orave, pretože podobné akcie boli aj v iných oblastiach, kde však nedošlo až k takémuto prepuknutiu pandémie.
Aj v súčasnosti sú kostoly otvorené, keďže lobbing Konferencie biskupov Slovenska je veľmi silný. Pritom situácia je mimoriadne zlá. Je to naozaj také dôležité, aj v čase núdze, ísť do kostola aj s nebezpečenstvom nákazy?
Podľa mojich vedomostí sa protipandemické opatrenia najprísnejšie dodržiavali práve na cirkevných podujatiach. Moja osobná skúsenosť je dokonca taká, že samotní veriaci kontrolovali prichádzajúcich, či si dezinfikujú ruky, či majú rúška a či dodržujú dištančné sedenie v laviciach. Len pre zaujímavosť – manželke doslova dovolili sedieť v jednej lavici so mnou, ale musela si sadnúť na druhý koniec lavice… A keď sa sprísnili kritériá a počet veriacich na sv. omšiach sa limitoval na minimum, veriaci si pošomrali, možno zanadávali, ale nariadenia dodržali. Nevyšli protestovať do ulíc a nevolali po páde vlády.
Nájdete vo svete, v Európskej únii paralely?
Vo Francúzsku, kde sa prísne dodržiava princíp oddelenia štátu od cirkví, asi ťažko hovoriť o lobbingu tamojších biskupov. Keď sa tam zaviedol limit 30 veriacich na sv. omši bez ohľadu na veľkosť bohoslužobného priestoru, francúzski biskupi sa odvolali na Štátnu radu, ktorá plní funkciu najvyššieho administratívneho súdu vo Francúzsku. Verdikt súdu označil limit 30 osôb za disproporčný k ohrozeniu, a preto sudcovia uznali nariadenie vlády za nelegálne, navyše vážne porušujúce slobodu kultu. A len pre zaujímavosť – verdikt súdu zároveň konštatuje, že takéto tvrdé obmedzenia sa nevzťahovali na nijakú inú oblasť verejného života.
Nie je viera hodnotou, ktorú možno prežívať vnútorne? Potrebujú na to ľudia kľačať pred oltárom?
Isto, viera je vnútorná hodnota, ktorej dôsledky sa prejavujú aj navonok. Viera však nie je raz a navždy daná vec, aj tú treba tak ako iné veci či danosti nielen udržiavať, ale aj zveľaďovať. A kde inde je na to vhodnejšie miesto ako pri jej zdroji – v Božom chráme? Tu nejde len o kľačanie pred oltárom, to je sekundárna záležitosť, ide tu najmä o slávenie Eucharistie. Pre veriaceho katolíka je to Kristov príkaz: „Toto robte na moju pamiatku.“ A tento príkaz sa plní práve slávením pamiatky jeho obety, teda sv. omše.
TV Lux aj RTVS ponúkajú online prenosy bohoslužieb – nestačí to? Nie je to dostatočná náhrada?
Slovenskí biskupi udelili v októbri dišpenz od povinnej účasti veriacich na nedeľných bohoslužbách, ktorý platí doteraz. Zároveň požiadali rizikové skupiny veriacich, aby uprednostnili sledovania bohoslužieb prostredníctvom masmédií či internetu. To však neznamená, že ten, kto je zdravý, sa nemôže pri dodržaní predpísaných ochranných opatrení zúčastniť osobne na sv. omši. Moderná technika síce umožňuje mať účasť na vysielaných bohoslužbách, ale nikdy nenahradí osobnú účasť.
Je pre veriacich kostol aj istá forma socializácie, alebo prezentácie? Neprekáža im, že práve tam, v chráme Božom sa nakazia, keď evidentne ani Boh si nevie poradiť s tým, čo sa tu deje?
Nie som si istý, že „evidentne ani Boh si nevie poradiť s tým, čo sa tu deje“, práve naopak – už asi len on si vie s tým poradiť. A to je, myslím si, názor väčšiny veriacich, nielen katolíkov. Vzniká tu však paradoxná situácia – na jednej strane sa ozývajú hlasy, že treba zavrieť kostoly, no na druhej strane väčšina tých istých hlasov sa sarkasticky pýta, kdeže je ten Boh, keď nám nechce pomôcť poraziť pandémiu spôsobenú koronavírusom. Nechcem ísť do teologických výkladov, ale človek je najbližšie v spojení s Bohom práve pri slávení Eucharistie. Keď k tomu pridáme čisto svetský rozmer v podobe dodržiavania hygienických opatrení, nevidím dôvod, prečo by ľudia nemohli chodiť do chrámov na bohoslužby. Som presvedčený, že všetci sa tam modlia nielen za osobné problémy, ale aj za ochranu pred možnou nákazou a za ukončenie pandémie.
Konferencia biskupov Slovenska prostredníctvom svojho hovorcu upozornila na webové stránky, ktoré podľa nich šíria nepravdu a bludy, konšpirácie. Mňa osobne, keďže som o nich nemala ani tušenia, práve na ne upriamili. Aj vám prekážajú stránky Gloria.tv, Christianitas, Aliancia za nedeľu, Svetlo sveta, Infovojna, Slobodný vysielač, Bádateľ a Zem a Vek?
O všetkých spomínaných stránkach som počul, niektoré som aj navštívil, najmä tie kresťanské. Problém s alternatívnymi médiami je však širší, ako sa na prvý pohľad možno zdá. Myslím si, že sa v spoločnosti vytratila otvorená a vecná diskusia, v ktorej je vypočutý aj druhý hlas. Onálepkovanie oponenta negatívnymi, až hanlivými výrazmi či zosmiešňovanie jeho názoru je podľa mňa dláždenie cestičky k vzniku takýchto médií. Zakázať ich nepovažujem za správne, preto vítam počin hovorcu KBS, ktorý nabáda ľudí, aby si dobre vyberali svoje zdroje informácií, no nikomu „nebrániť, aby čítal a zdieľal to, čo chce“, pričom „dôrazne odporúča, aby si pri nich ľudia dávali dobrý pozor, a viackrát sa zamysleli, ktorá vec stojí za zdieľanie“.
Sú podľa vás veriaci natoľko nesvojprávni, že im treba hovoriť: dajte sa zaočkovať, nečítajte toto!
To si vôbec nemyslím, ako si nemyslím, že moji rodičia ma za nesvojprávneho považujú, keďže mi pri lúčení kladú na srdce, aby som jazdil opatrne. Je to normálny postoj milujúcej osoby. Cirkev má však nielen právo ľudí upozorňovať, ale je to zároveň aj jej povinnosť. Napokon, hovorca KBS vo svojom stanovisku k šíreniu dezinformácií prostredníctvom internetu spomína dva aktuálne príklady, a určite je ich oveľa, oveľa viac, ktoré ho pravdepodobne viedli k napísaniu stanoviska. To však určite nevypovedá o nesvojprávnosti adresátov, ale je to skôr ono rodičovské upozornenie, aby sme jazdili opatrne.
Ultrakresťanskí poslanci (Vašečka, Záborská a iní) svoju misiu v parlamente poňali ako boj proti interrupciám. Je to naozaj nevyhnutné polarizovať spoločnosť, ktorá sa borí s oveľa väčšími problémami?
A sme opäť pri hodnotách. Na jednej strane bojujeme proti infekčnému ochoreniu COVID-19, ktoré ohrozuje životy, na druhej strane pro-life angažovanie sa „polarizuje spoločnosť“, pričom počet obetí je neporovnateľný. Niektorí poslanci mali vo svojej predvolebnej agende aj otázku riešenia abortov, ako iní zase mali otázku riešenia zväzkov párov rovnakého pohlavia. Myslím si, že to, že hneď na začiatku volebného obdobia vystúpili so svojou agendou, je ich legitímne právo. Tieto témy vždy budú polarizovať spoločnosť a keď si dobre spomínam, nikdy nebol ten „správny“ čas na ich riešenie – raz bolo pred voľbami, raz hneď po voľbách, inokedy bola na programe dňa taká rozkrádačka, druhý raz onaký problém… Osobne si nemyslím, že by aktivity kresťanských politikov prihamovali boj s pandémiou, ako ich ani neurýchlia. Napokon, množstvo iných prijatých zákonov počas pandémie je toho dôkazom.
Na sviatky si zvykneme niečo želať…
V tomto období by som najradšej chcel zavinšovať všetkým požehnané a pokojné vianočné sviatky a naozaj len to najlepšie v roku 2021.
