Štát je pri opatreniach ako jojo skákajúce od buka do buka a ľudia to vidia, hovorí exminister zdravotníctva Tomáš Drucker. Celoplošným testovaním podľa neho Matovič chcel opäť len získať pozornosť a nejako zdôvodniť, prečo nakúpili testy. Podľa Druckera premiéra nezaujíma, ako poraziť koronavírus, ale rieši len to, či on bude spasiteľom.
Premiér Igor Matovič avizoval cez víkend celoplošné testovanie. Ľudia cez víkend neriešili na sociálnych sieťach takmer nič iné, názory sú rôzne, niektorí súhlasia a niektorí sú absolútne proti. Vy ako bývalý minister zdravotníctva to vidíte ako?
Igor Matovič opäť iba nalákal pozornosť na seba. Tam niekde na summite v Bruseli zatúžil, aby ho brali za veľkého chlapca, tak vymyslel celoplošné testovanie obyvateľstva, aby obhájil nákup 13 miliónov testov. Keď už kúpil, tak musel niečo vymyslieť…
Je tam príliš veľa otáznikov. Veď len celoplošné testovanie za dva dni znamená otestovať zhruba každé dve minúty jedného človeka v každom okrsku na Slovensku v priebehu 16 hodín denne, bez detí do 10 rokov. Jedno testovanie sa pritom pre čakanie na výsledok realizuje okolo 15 až 20 minút… Premiér Matovič podľa mňa absolútne tápe a nezodpovedne sa vsúva do pozície súdruha riešiteľa. Ale to môže mať naozaj fatálne následky. Jeho nezaujíma, ako poraziť hnusobu. Zaujíma ho iba to, či on bude ten, ktorý bude spasiteľom. Je to iba o ňom.
Nakúpilo sa 13 miliónov testov, ich obstarávanie vyhrala vyhrala firma Eurolab Lambda z Trnavy, ktorá jednak riešila tesne pred obstarávaním dlh voči Sociálnej poisťovni, a rozpačito pôsobí aj to, že jej majiteľom je spolumajiteľ školy, ktorú navštevujú deti predsedu vlády. Na vás to pôsobí ako?
Podľa šéfa štátnych hmotných rezerv Rudolfa podpísali zmluvu až potom, ako vraj Eurolab Lambda, a. s., doplatili poistné. Tak mala táto spoločnosť alebo nemala evidovaný nedoplatok na poistnom v čase, keď sa o zákazku uchádzala? Na to by mali odpovedať, lebo to vyžaduje zákon. Máme stovky firiem na svete a vyhrá to spoločnosť z Trnavy, ktorá má 10 % ročný obrat v porovnaní so samotnou zákazkou… A majiteľ, ktorý je je aj spolumajiteľ a konateľ školy, ktorú navštevujú premiérove deti, tiež vzbudzuje pochybnosti. Očakávam, že Úrad pre verejné obstarávanie aj túto súťaž preverí.
Vráťme sa späť, ako hodnotíte pripravenosť vlády na druhú vlnu pandémie?
Čakali sme, že sa mesiace od júna, júla, augusta využijú na prípravy. To sa nestalo. Minister Marek Krajči síce 11. augusta predstavil verejnosti, že mal pandemický plán, ale ukazuje sa, že nefunguje alebo je nedostatočný. Bolo mnoho dát a opatrení z krajín postihnutých pandémiou v prvej vlne a dalo sa z nich vychádzať a kopírovať. Takže toto vnímam ako absolútne podcenenie situácie.
Čo sa týka ekonomickej pomoci, tam to vidíte ako?
Pokiaľ by sa zvýšili počty nakazených, spôsobuje to dva základné problémy: jedno je “prehltenie” a presýtenie intenzivistických lôžok alebo tej časti zdravotnej starostlivosti, ktorá sa venuje intenzívnej, akútnej zdravotnej starostlivosti,ale zároveň vysoká miera nakazenia zvyšuje práceneschopnosť a priamo ohrozuje našu ekonomiku. Preto je dôležité držať nákazu na nižších číslach.
Čísla idú stále smerom nahor, všetky okresy sú červené, nastúpila podľa premiéra posledná fáza pred lockdownom alebo teda najnovšie pred celoplošným testovaním so zatiaľ otáznou realizáciou a účelnosťou.
Treba tu povedať aj základnú premisu: to, že nám tento vírus sám nezanikne, je známe a jasné zhruba od polovice marca, pretože už v polovici marca bola pandémia roztrúsená po celom svete aj v pásmach, ktoré sú suché, teplé, chladné, vlhké, teplé a podobne. To znamená, že sezónna krivka, ako je známa pri chrípke, sa vplyvom letných mesiacov vytratí. A z tohto dôvodu sú možnosti toho, aby sme sa popasovali s vírusom len také, že buď budeme mať kolektívnu imunitu, alebo cielenú liečbu.
Cielená liečba na vírusy je mimoriadne náročná, môžete to liečiť len symptomaticky. V prípade kolektívnej imunity by ste museli mať 95 percent imúnnej reakcie spoločnosti, aby ste mali kolektívnu imunitu. Buď ju nadobudnete tým, že to premoríte, alebo máte vakcináciu.
Pri tej vakcinácii opäť – už v marci bolo jasné, že nech sa robí, čo sa robí, potrvá to aspoň jeden rok, kým bude vakcína, a ukazuje sa, že presne tak to bude: možno koncom roka, začiatkom budúceho bude vakcína. Ale aj tu je obrovské riziko, že vlastne s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nedosiahneme 95-percentnú zaočkovanosť.
Vrátim sa teda opäť k tomu, že ak máte takéto dáta a fakty na stole, je jasné, že sa musíte sústrediť na opatrenia. Tie opatrenia musia fungovať dlhodobo, a musia byť adresné, funkčné, účinné, nesmie pre ne skolabovať sociálny a ekonomický život a zároveň nimi nesmiete ohroziť ani zdravie, ani ekonomiku tým, že by sa to veľmi rozšírilo. A toto je nepodarené.
Mimoriadne dôležitou súčasťou akejkoľvek krízy je komunikácia, v tomto prípade ministra zdravotníctva, predsedu vlády a hlavného hygienika s verejnosťou. Tu je výrazne slabé miesto, aj prezidentka už upozornila vládu na to, že sú tu rezervy a treba komunikovať vecne, jasne a najmä spôsobom, ktorý vzbudí dôveru. Ak by ste vy mali ohodnotiť úroveň komunikácie, ako by to vyzeralo?
Komunikácia je nezvládnutá a to nielen smerom k verejnosti, ale aj k odborným zložkám, k nemocniciam, zdravotníkom, hygienikom. To, že máme málo hygienikov na dohľadávanie kontaktov, sme vedeli už v apríli. Opäť sme pri tom – čo sa urobilo pre nápravu? Nemocnice nie sú koordinované, nemajú jasné informácie a ja sa pýtam prečo? Takýchto vecí môžem povedať x. Veď človek často ani nevie, kam má zavolať, koho sa má opýtať, čo má robiť, ak má podozrenie. Bol skutočne taký problém zriadiť jedno call centrum s päťdesiatimi ľuďmi? Riaditelia škôl sa sťažujú, že majú problém sa dovolať na úrad regionálneho zdravotníctva. Chápem, sú preťažení, to, že chýbajú ľudia, je jedna vec, ale tu sa evidentne nezvládol ani prvý stupeň podpory.
Nielen Slovensko, ale celkovo má stredná Európa problém s druhou vlnou pandémie a svet hovorí, že z úspechu zvládnutia v prvej vlne sa štáty v tomto regióne Európy tešili predčasne. Nechcem maľovať katastrofické scenáre, ale napríklad riaditeľ odboru zdravotníctva na Úrade Bratislavského samosprávneho kraja Tomáš Szalay, ktorý je aj v Pandemickej komisii sa vyjadril, že sme kúsok od kolapsu nemocníc, ktoré budú zahltné COVID-19 pacientami a začnú zomierať ľudia na infarkty a iné akútne ochorenia. Váš názor na túto potenciálnu prognózu?
Samozrejme, toto je jeden z aspektov, o ktorých som hovoril, že je riziko, ak pribudne príliš veľa nakazených. Vplyvom počtu nakazených sa absolútne zvyšuje zložka tých, ktorí si vyžadujú intenzívnu zdravotnú starostlivosť, tie ťažké prípady. Možnosti týchto lôžok sú konečné a nedajú sa navyšovať. Vyžadovalo by si to špeciálny personál, možnosti na to, aby ste zvládali desaťtisíce intenzívnych lôžok, tu nie sú, nie je to potrebné.
Ale pokiaľ máte pandémiu, vplyvom väčšieho počtu nakazených sa zvyšuje počet tých, ktorí túto intenzívnu starostlivosť potrebujú. V tej chvíli lôžka naplníte. Lenže okrem týchto sú tu aj mnohé iné prípady, či už sú to náhle mozgové cievne príhody, áristické situácie, zlyhávania pri operáciách a akútne pooperačné stavy, áno, v tej chvíli ohrozujete na živote bežných pacientov.
A nehovoríme vôbec o tom, že ľudské zdroje, ktoré sa im musia venovať, sa sťahujú a tie plánované, elektívne zákroky sa nerealizujú. Samozrejme, že je to veľký problém. Ale má to aj dôsledok na ekonomiku. Ak vám ostane 20 až 30 percent práceneschopných obyvateľov, tak to má obrovské dosahy a dôsledky na samotné fungovanie ekonomiky a spoločnosti. To bude mať štrukturálný následok. To naozaj treba manažovať funkčne, primerane a adresne.
Použili ste to už druhý raz: funkčne, primerane a adresne. V čom presne vláda postupuje inak?
Už na jar sa nám stalo, že premiér s ministrom vnútra posielali na hranice okresov policajtov a vojakov, aby zabránili počas veľkonočných sviatkov pohybu, presunu ľudí. Chceli tak akoby blokovať presun vírusu, čo znie veľmi logicky. Lenže zároveň v tom istom čase sa im tvorili nákazy v zariadeniach sociálnych služieb a tu bola veľká otázka: haló, haló, páni, ako sa vám toto môže stávať? Veď zariadenia sociálnych služieb tvorí riziková skupina ľudí, ktorí práve z titulu veku a ďalších ťažkých diagnóz sú oveľa viac zraniteľní a vystavení vyššiemu riziku nákazy, a teda potom aj tých komplikácií.
Druhý aspekt je, že hovoríme o fyzicky ohraničených miestach, ako sú budovy. Tam máme 75 percent ležiacich pacientov, to nie sú ľudia, ktorí pobehujú kade-tade. Čo to znamená? Tie opatrenia sú lepšie aplikovateľné na fyzicky zabezpečené miesto, že ako má vyzerať styk s takýmito ľuďmi, určite je to ľahšie zabezpečiť, ako je, s prepáčením, naháňanie ľudí po parku. A preto hovorím, že tie opatrenia majú byť účelné, adresné a funkčné. Nie celoplošné. Celoplošné opatrenia nezabezpečia riziko nákazy na cielených miestach. A teraz máme opäť ohniská nákazy v zariadeniach sociálnych služieb. No tak ako je to pripravené? A darmo sa mi bude niekto vyhovárať, že čo on s tým má? No veď treba vedieť prijať opatrenia a treba vedieť ich kontrolovať, a vedieť ich vyhodnocovať.
Tu asi opäť chýba najmä komunikácia…
Áno, veľmi, veľmi tu chýba komunikácia. A keď ľudia nemajú dostatok informácií, ľahko podliehajú dezinformáciám, búria sa, nechcú dodržiavať pravidlá. Netreba robiť nátlak, netreba sa ľuďom vyhrážať, treba vedieť správne a včas komunikovať. Potom je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom.
Boris Kollár na konci minulého týždňa navrhol ako-taký ekvivalent poľnej nemocnice, pandemický vlak s tristo lôžkami pre COVID-19 pacientov, dosť vás tým pobúril.
No vidíte, takéto scestné nápady, ja neviem, či sa inšpiroval v Severnej Kórey, ale je to nezmysel. Však taký vlak ani nemáme. Tristo lôžok pre pacientov, ktorí majú mať zabezpečený nejaký štandard, plus personál… Celé je to nezmysel. Ale Boris Kollár sa postaví pred mikrofón a týmto štýlom navrhuje riešenia. Takto sa nedá riadiť krajina.
Osobne by som sa inšpiroval skôr Českom, ktoré síce dáva do opatrení viac peňazí, ale ako sa hovorí, je dva, či tri týždne pred nami a teda to, čo oni majú dnes, by sa u nás malo dostaviť o dva až tri týždne… Oni hovoria o poľných nemocniciach. Netvrdím, že tiež ju musíme začať teraz stavať, ale buďme pripravení. Hľadajme nástroje a možnosti. Osobne nerozumiem, prečo sa nevytvorila na ministerstve zdravotníctva aj spolupráca, nemáme s Čechmi jazykovú bariéru, mohli sme sa od začiatku inšpirovať spoločne, nemusíme byť pritom ako jednovaječné dvojčatá. Prečo sa ale nezaoberáme návrhmi z Česka? Namiesto toho riešime celoplošné testovanie a pandemické vlaky s 300 lôžkami. Ten vlak je nereálny a je to nezmysel.
Akú sú vaše odporúčania pre ľudí, aby Slovensko čo najlepšie zvládalo kritickú situáciu pandémie?
Ja vyzývam na opatrnosť, nemáme dostatok informácií nielen tu, ale na celom svete o všetkých rizikových skupinách, nemá ich ani Svetová zdravotnícka organizácia. Opatrnosti nikdy nie je dosť. Ak sa ukazuje, že nosenie rúšok má nejaký zmysel, tak ich treba nosiť. Ale zasa – dávať ich na prvom stupni základnej školy, kde si ich deti po každej hodine vymenia, lebo jeden má na rúšku dráčika, druhý lienku, tak to asi nie je celkom účelné. Tie opatrenia majú byť primerané.
Buďme zodpovední. A na to, aby ľudia opatrenia prijímali, musia vidieť, samozrejme, aj ten pozitívny vzor aj u ľudí, ktorí predstavujú elitu. A elita sú aj ľudia, ktorí riadia krajinu, či je to minister, alebo premiér. Nemôže sa im premiér vysmievať, vyhrážať sa alebo nadávať im. Nemôže porušovať vlastné pravidlá. To všetko má dosah v podstate na to, ako sa ľudia budú správať. A komunikácia. Vysvetľovať, požiadať, spolupracovať. Ale zároveň ľudia musia vedieť, že ak dneska niečo strpia, ak musia zavrieť svoju prevádzku alebo ostať doma s dieťaťom, ktoré nemôže chodiť do školy, tak viem, že ten štát ma “nenechá na holičkách” a viem, že sa môžem spoľahnúť, že mi pomôže… A keď toto budú ľudia cítiť, nebudú s tým mať problém. Lenže oni to necítia a nevidia, že štát vie, čo robí. Vidia, že štát je ako jojo skákajúce od buka do buka a to sa im, samozrejme, nepáči, lebo to vyzerá, že účet sa vystavuje len občanom a oni nemajú pocit, že je to zmysluplné.
