Kto naozaj môže za vznik mafie a finančných skupín? Z pojmu Mečiarova divoká privatizácia sa stalo klišé, ktorým nasledujúce vlády zakrývali vlastné zlodejstvá, hovorí Kozlík

0
Sergej Kozlík (Autor: Jozef Hübel )

Ako by ste charakterizovali spoločný štát po Novembri ´89 až do jeho rozdelenia? Kompetenčné spory boli na dennom poriadku, rozhorela sa pomlčková vojna, kto na koho dopláca… Bolo to teda udržateľné?

Treba pripomenúť, že spor „kto na koho dopláca“  sa v bývalej československej federácii rozhorel ešte za tvrdej totality, niekedy v rokoch 1987 – 1988, i keď táto otázka tlela ako rozbuška už dlhšie predtým. Úvahy o zmene pragocentristického modelu štátu silne rezonovali napríklad v reformnom roku 1968. Utopili sa v normalizačnom procese po obsadení spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy. Neskoršie centralistické usporiadanie československého štátu bolo len paródiou na plnohodnotnú federáciu. Žiaľ, ani November ´89 nepriniesol v tomto smere zmenu. Centralistický model federálneho štátu pokračoval a dostal sa do rozporu s demokratizačným spoločenským pohybom, v ktorom myšlienka národného sebaurčenia začala hrať významnú úlohu. Z dlhodobého hľadiska situácia nebola udržateľná a jej neriešenie by vyvolávalo dlhodobú tenziu v živote spoločného štátu.

Ešte na začiatku roku 1991, teda takmer dva roky pred rozpadom spoločného štátu Čechov a Slovákov Vladimír Mečiar veľmi tvrdo presadzoval zachovanie spoločného štátu, hoci na iných princípoch ako dovtedy. Ako si to vysvetľujete?

Čo bolo, bolo. Mnohé veci sa vyvíjajú v čase a priestore. Podstatné je, že Mečiar ako predseda slovenskej vlády na prelome rokov 1991/92 viedol náročné rokovania s premiérom českej vlády Pithartom v Trenčianskych Tepliciach o novom usporiadaní vzťahov medzi Českou a Slovenskou republikou, aby bolo možné vytvoriť federáciu na princípe rovnocenného postavenia medzi oboma národmi. Práve podmienka nových štátotvorných a kompetenčných vzťahov bola v Mečiarových postojoch principiálna, i keď prechádzala určitým vývojom.  Napokon parlamentné voľby 1992 dali silnú odpoveď, akým smerom sa má vyvíjať budúcnosť československej federácie.

Napriek tomu aj dnes si drvivá väčšina Slovákov myslí, že v roku 1992 sa mali politické reprezentácie v oboch republikách opýtať občanov, či si želajú spoločný štát, alebo jeho rozdelenie. Je v poriadku, že referendum nebolo?

Oba národy boli vnútorne výrazne polarizované. Značná časť Čechov mala názor, keď Slováci chcú, nech si idú… Značná časť Slovákov bola vystrašená, čo len s nami po rozdelení bude, ale značná časť národa požadovala naplnenie princípu sebaurčenia… V takej situácii by pravdepodobne jedno referendum nasledovalo druhé podobne, ako je to v Škótsku, a československá federácia by bola v permanentnej politickej kríze. Keďže stanoviská vtedajších špičkových ústavných právnikov potvrdili ústavnú možnosť rozdelenia federácie bez nutnosti referenda, politické reprezentácie oboch národných štátov sa priklonili k tomuto riešeniu.

Za rozdelením niektorí ekonómovia hľadali príčiny aj v rozdielnom prístupe k ekonomickej reforme. V tom čase ju riadil najmä Václav Klaus, Vladimír Dlouhý a nedávno zosnulý Tomáš Ježek. Devalvácia československej koruny vtedy znamenala tiež približne 60-percentnú infláciu, čo bolo pohromou pre domáci dopyt a našich výrobcov. Bol to jeden z faktorov urýchlenia rozdelenia?

Klausova radikálna reforma spojená s unáhleným otvorením vnútorného trhu, razantnou devalváciou československej koruny, nekontrolovanou 60-percentnou infláciou, opustením východných trhov a s nekritickým presadzovaním neoliberálnej politiky neviditeľnej ruky trhu znamenala prepad ekonomík ČR a SR o 25 % a na Slovensku dramatický nárast miery nezamestnanosti z dvoch na 11 % v roku 1991. Na to nebolo možné reagovať a volebný program HZDS pre voľby 1992 jasne deklaroval, že najmä v prechodnom období k trhovému hospodárstvu štát musí plniť svoje regulačné funkcie. Nesporne aj tento moment prispel k úvahám o rozdelení federácie. Musím však podotknúť, že vývoj v ďalších rokoch potvrdil oprávnenosť pozície HZDS a svoje politické postupy korigovala aj neskoršia politická reprezentácia ČR.

Často sa dáva za vinu vtedajšiemu federálnemu prezidentovi Václavovi Havlovi, že politickým rozhodnutím o zastavení zbrojárskej výroby značne poškodil slovenský priemysel. Zabúda sa ale na to, že vplyv Havla netrval ani do konca roku 1992, teda veľmi krátko. Slovensko sa podľa viacerých kapitánov priemyslu pokojne mohlo rozhodnúť po vzniku samostatného štátu v zbrojárskej výrobe pokračovať a niektorí tvrdia, že nie Havel, ale slovenská zbrojárska loby zničila tento priemysel. Pripúšťate to?

O zastavení zbrojárskej výroby na Slovensku rozhodli federálne orgány, ktoré to v rokoch 1990/1991 mali v kompetencii,  a to s politickou podporou vtedajšieho prezidenta Havla. Dokumentácia k tejto výrobe bola federálnymi úradníkmi odvezená do Čiech. Najhoršie na tom celom bolo, že federálne orgány rozhodli o zastavení tejto výroby bez toho, aby premysleli, presadili a zorganizovali pre dotknuté fabriky náhradné výrobné programy. Výrobu cestných a stavebných mechanizmov, odmínovacích zariadení a podobne. Alebo umožnenie práce v zahraničí. Predsa primárny tlak na zastavenie zbrojárskej výroby pochádzal zo západnej Európy. Zo dňa na deň sa tak na Slovensku ocitlo na ulici 80-tisíc kvalifikovaných robotníkov. Tzv. zbrojárska slovenská loby sú len rečičky na zastieranie pravdy.

Rozdelil sa podľa vás federálny majetok spravodlivo? Bývalý minister financií za HZDS Július Tóth, jeden z hlavných aktérov delenia zo slovenskej strany, mi neformálne pred rokmi potvrdil, že nebyť jeho tvrdého postoja, bolo by Slovensko obišlo s delením majetku oveľa horšie. Je to pravda?

Pre nás bolo kľúčové v rámci základného delenia 2:1 a územného princípu mať k 31. 12. 1992 doma na Slovensku čo najviac zo spoločného majetku a mať podpísané zmluvy o delení majetku, ktorý nepodliehal územnému princípu (napr. majetok diplomatických služieb). Česká strana mala v rukách všetky tromfy, kompletnú dokumentáciu a znalosti. Určite získala na delení niečo viac, ale z historického pohľadu sú to len zlomky. Július Tóth ako minister financií nepochybne významne prispel k tvorbe našej novej štátnosti, ale v prvom rade to bola tímová záležitosť, v ktorej kľúčovú rolu zohrala osobnosť Vladimíra Mečiara.

V roku 1992 ste boli jeden z gestorov ekonomického programu HZDS a vtedy ste odmietli centralistické riadenie reforiem z Prahy. Myslíte si, že to, čo sa ale potom odohralo na Slovensku, nebola naozaj divoká privatizácia, kde sa množstvo fabrík dostalo do rúk ľuďom blízkym HZDS a Mečiarovi?

Gestorom volebného programu som bol aj v roku 1994, keď jedným z jeho bodov bolo aj pokračovanie privatizácie. Mali to v programoch všetky rozhodujúce politické strany na Slovensku. Bola to podmienka pre to, aby Slovensko bolo zaradené medzi rozvinuté trhové ekonomiky, čo významne znižovalo ceny zahraničných úverov. V tom čase podiel privátneho sektora na Slovensku predstavoval necelých 30 % ako výsledok tzv. malej a kupónovej privatizácie. Tieto formy privatizácie boli realizované v čase, keď Mečiarovo HZDS bolo v opozícii a bola to veru riadne divoká privatizácia. Z malej privatizácie vzišli mafiánske skupiny, s ktorými sa doposiaľ potýkajú súdy, a zostali po nich desiatky miliárd nedobytných úverov v bankách. Kupónová privatizácia predstavovala zhruba 180 miliárd korún účtovného majetku a väčšina občanov, a ani štát z neho nevideli ani korunu. Anonymní vlastníci bez kapitálového vybavenia doviedli rad podnikov do krachu. Vytvorili sa však finančné skupiny, ktoré dodnes dominujú na Slovensku.

Za Mečiarových vlád sa privatizovalo zhruba 160 miliárd korún majetku, zväčša formou manažérsko-zamestnaneckých spoločností. Treba priznať, že sa objavili aj privatizačné rozhodnutia, kde nadobúdatelia nemali jasné pozadie, čo formu priamej privatizácie značne poškodilo. Aj v tomto prípade viaceré podniky skrachovali, ale mnohé fungujú doposiaľ. Treba tiež uviesť, že Mečiarova vláda zákonom nedovolila privatizovať strategické podniky sieťových odvetví energetiky, plynárenstva, telekomunikácií, banky a poisťovne. Tento zákon zrušila Dzurindova vláda, ktorá následne tieto strategické  podniky v účtovnej hodnote zhruba 500 miliárd korún sprivatizovala za zlomok ceny v privatizácii, ktorá svojou divokosťou nemá obdobu a doposiaľ negatívne vplýva na našu ekonomiku. Z pojmu Mečiarova divoká privatizácia  sa stalo klišé, ktorým nasledujúce vládnuce garnitúry, vrátane tej súčasnej, zakrývali a zakrývajú vlastné zlodejstvá a prešľapy.

Ako s odstupom rokov vnímate osamostatnenie sa Slovenska? Ekonomicky sme pomerne dlho doháňali susedné Česko – aj vzhľadom na nerovné podmienky na štartovacej čiare – no dnes sme v mnohých ukazovateľoch lepší. Súhlasíte?

Tvrdenia mnohých aj renomovaných odborníkov a inštitúcií, že samostatné Slovensko za pár mesiacov padne na kolená, sa nenaplnili. Slovensko sa svojou výkonnosťou významne priblížilo Českej republike, ale vyrovnať jej výkonnosť ešte nejaký čas potrvá. Česko zdedilo výrazne lepšiu štruktúru hospodárstva, s podstatne vyššou mierou finalizácie a pridanej hodnoty. Rovnako ako Slovensko je však značne závislé od investičných aktivít, o ktorých sa rozhoduje za hranicami a miera rozhodovania o vlastnej budúcnosti je v oboch štátoch obmedzená. Čas ukáže…

Mali ste možnosť pôsobiť 10 rokov ako europoslanec v Európskom parlamente a teda zblízka vidieť a vnímať to, aký význam má pre Slovensko spoločný trh, prípadne spoločná obrana. Je pre nás EÚ a NATO nevyhnutnosťou? Existuje podľa vás aj nejaká „tretia cesta”?

Význam Európskej únie vidím primárne v existencii jednotného trhu, jednotnej meny a voľného pohybu osôb. To je nevyhnutnosť. Samozrejme, som si vedomý mnohých nedostatkov, ktoré zatiaľ v EÚ existujú. Nie som zástanca ďalšieho ´skrutkovania´ kompetencií z Bruselu. Skôr si myslím, že treba riadne dotiahnuť tie veci, ktoré už boli zavedené, ako je možnosť podnikať a pracovať na území všetkých členských štátov Únie. Veľkou prekážkou sú administratívne prekážky, skryté bariéry, diskriminačné prístupy k pracovníkom a firmám z iných štátov, ale napr. aj stále nemožná dohoda o zavedení jednotných účtovných štandardov v Európe. EÚ nie je v danom čase v stave sformovať spoločnú obranu, ale jej existencia je, i keď obmedzeným, garantom mierového spolužitia v Európe. Pokiaľ sa týka členstva Slovenska v NATO, vnímam to hlavne ako manželstvo z rozumu. Naša malá krajina musí byť zavesená v bezpečnostnom systéme spoločenstva štátov a iný momentálne nie je k dispozícii. Čo ma trápi, že všetky relevantné vojenské zoskupenia pristupujú k otázkam mierového spolužitia so štrnganím zbraní a preteky v zbrojení sa nezastavujú. Je to doposiaľ neprekonané prekliatie ľudského rodu. Tretia cesta je utópia.

Je podľa vás Slovensko na dobrej ceste? Bežný občan rast HDP nejako nepociťuje, čísla o klesajúcej nezamestnanosti sú podľa mnohých značne skreslené tým, že ľudia bez práce jednoducho po vypadnutí z evidencie už nikde evidovaní nie sú. Je to podľa vás zdravý vývoj?

Štatistika o nezamestnanosti je ako dámska podprsenka – skresľuje skutočnosť. Za Mečiarovej vlády miera nezamestnanosti dosahovala 13 – 14 %, ale zahŕňala bez výnimky všetkých ľudí bez trvalého pracovného pomeru, pričom v zahraničí v tom čase pracovalo len zhruba 40-tisíc občanov Slovenska. Potom sa začali čachre-machre. Stačilo zakopnúť o lopatu a už bol človek vedený ako zamestnaný. V zahraničí dnes pracuje okolo 300-tisíc občanov. Takže je aj nízka miera nezamestnanosti. Zdravý vývoj by bol, keby sa aspoň 100-tisíc ľudí vrátilo späť na Slovensko a našlo tu dostatok slušne zaplatených pracovných príležitostí. Pokladám to za absolútnu výzvu pre ďalšie vládne garnitúry.

Je snaha Roberta Fica, aby sa Slovensko stalo súčasťou jadra EÚ, správna a reálna? Máme na to?

V prvom rade pán Fico doposiaľ podrobnejšie nevymedzil, aké parametre má spĺňať jadro EÚ a čo to občanom Slovenska môže priniesť. Za daného stavu preto tento výrok pokladám len za mediálnu hru. V predchádzajúcej odpovedi som uviedol, že vnímam priestor EÚ pozitívne, i keď je mnoho vecí, ktoré je potrebné zmeniť a dotiahnuť. Na to vari v EÚ máme.

V ostatných rokoch ste sa akosi vytratili zo slovenskej politiky, podporovali ste neúspešného kandidáta na bratislavského župana Martina Jakubca, ktorý vzbudzoval na tvárach ľudí skôr úsmev ako úctu a rešpekt. Nebol to hazard s vaším menom? Máte ešte v blízkej budúcnosti vlastné politické ambície? Napríklad skúsiť tretí raz boj o europoslanecké kreslo?

Desať rokov v Európskom parlamente ma vysunulo zo slovenskej politiky viac, než sa mi z Bruselu zdalo. Medzitým sa rozsypalo HZDS a nový politický subjekt, najprv v podobe Strany demokratického Slovenska, neskôr transformovaný na súčasnú Národnú koalíciu, nedokázal prekročiť jednopercentnú hranicu. Programovo by sme stíhali, máme 1500 členov, okresné aj krajské štruktúry, ale tiež finančné suchoty, s ktorými sa nedá vo veľkej politike úspešne preraziť. Preto sme ani nevstúpili do ostatných parlamentných volieb. Pokúšame sa osloviť skupiny stredných podnikateľov i výrazných jednotlivcov. Tí vedia pritiahnuť voličov. Martin Jakubec prejavil záujem politicky sa angažovať a kandidovať za predsedu bratislavského VÚC. Začal aktívne, spoločne sme vypracovali a prezentovali hlbšiu kritickú analýzu rozpočtového vývoja tohto kraja. Neskôr zmenil prístup,  do volieb VÚC vstúpil ako nezávislý kandidát a naplno sa odprezentoval v pozícii šoumana. Na dlhé roky sa tak nastavil do pozície zabávača a nie politika. Okolo politiky sa trošku mocem skôr z odborného záujmu ako z titulu ambície alebo vidiny funkcie. Možno príde čas, keď budem niekomu môcť poradiť, možno nie. Nie je to pre mňa otázka života a smrti.              

- Reklama -