Naďa Čižmárová sa stala jednou z 12 obetí útoku radikálneho islamistu na vianočný trh. Jej manžel, ktorý vtedy prežil tri dni hrozivej neistoty, je presvedčený, že stačilo málo a ešte by žila. Nemecké úrady podľa neho ale mnohokrát pochybili. Nemeckí politici zase odmietli prijať zodpovednosť, myslí si.
Štyridsaťštyriročnej Nadi Čižmárovej sa vlani 19. decembra na vianočné trhy ani veľmi nechcelo, tešila sa, že bude doma a pustí sa do prípravy vianočného pečiva. Nakoniec ale s kolegami z práce večer vyrazila. Keď sa asi po dvoch hodinách krátko po 20:00 chystali ísť domov, vošiel na trh na námestí Breitscheidplatz kamión.
Petr Čižmár, ktorý bol v tom čase s päťročným synom Davidom v byte vo stredonemeckom Braunschweigu, dostal ešte v noci od francúzskej kolegyne svojej ženy na Facebooku správu, že sa nehlási, a či o nej niečo nevie. „Ja som, samozrejme, nič nevedel, skúsil som jej zavolať, ale telefón bol vypnutý,“ rozpráva. „Nevidel som hneď ten najhorší, pesimistický variant, že sa niečo fakt stalo. Myslel som si, že sa do rána ozve.“
Keď sa tak nestalo, vyrazil druhý deň do Berlína, kde sa snažil zistiť, čo je s manželkou. Zastavil sa v byte, ktorý Naďa cez pracovný týždeň využívala, bol na polícii a pátral aj v jednej z berlínskych nemocníc. „Už som si uvedomoval, že tá situácia môže byť vážna,“ spomína tridsaťdeväťročný inžinier. Snažil sa tiež dovolať na špeciálnu linku, ktorá ale pod náporom kolabovala. „Keď som sa potom dovolal počas dňa, tak mi akurát hovorili, že na zozname nie je,“ líči.
Večer Čižmár strávil asi dve hodiny vyplňovaním rozličných formulárov na oddelení nezvestných osôb. Od polície sa dozvedel len to, že na identifikáciu potrebuje odtlačky prstov, DNA a údaje od stomatológa. „Vysvetlili mi, že potrebujú na identifikáciu tieto veci a ináč, že mi nič povedať nemôžu,“ podotýka Čižmár, ktorého niekoľkodňová neistota frustrovala. „Keby aspoň povedali: Dobre, situácia je tá, že tu máme v mrazničke pravdepodobne vašu manželku, je to tak na 95 percent, ale na 100 percent vám to môžeme povedať, až urobíme všetku túto identifikáciu. To mi pokojne povedať mohli, nemusel by som čakať tri dni.“
Český štát sa zachoval veľmi dobre a pekne
Najhoršie obavy nakoniec večer 22. decembra potvrdila návšteva policajtov a neskôr aj českého veľvyslanca v Nemecku Tomáša Podivínského. Druhý deň Čižmárovi volal minister zahraničia Lubomír Zaorálek, neskôr ho na Hrad pozval prezident Miloš Zeman. „Český štát sa zachoval veľmi dobre a pekne,“ hovorí Čižmár, ktorému na nemeckej strane chýbala podobná reakcia.
Prvý list z úradu nemeckej kancelárky mu prišiel až takmer po roku, šéfka vlády Merkelová niekoľkokrát odmietla stretnutie s pozostalými a ani im listom či telefonicky nekondolovala. „Keby som ja bol na jej mieste, tak by som určite kondoloval,“ je presvedčený Čižmár, podľa ktorého je to slušnosť. „Ja som nevedel, prečo sa rozhodla s nami nekomunikovať. Ja sa jej na to rád opýtam, pokiaľ na to budem mať príležitosť,“ poznamenáva. Dostať by ju mal 18. decembra, keď sa Merkelová stretne s pozostalými, ktorí jej nedávno napísali veľmi kritický otvorený list.
Neochota nemeckých politikov prijať zodpovednosť aj napriek mnohým chybám, ktoré sa v prípade tuniského teroristu stali, je jednou z vecí, ktoré Čižmárovi dodnes prekážajú. „Pôsobilo to na mňa tak, že by pre nich možno bolo najlepšie celú vec zamiesť pod koberec. Budeme to ignorovať a budeme robiť, že sa nič nestalo,“ opisuje svoj dojem.
Za uplynulý rok však narazil aj na politikov, ktorí sa angažovali. Vládny splnomocnenec pre obete útoku Kurt Beck mu napríklad pomohol pri hľadaní školy pre šesťročného syna po tom, čo sa v lete presťahovali do Drážďan. Našli sa aj súkromné osoby, ktoré im dali finančnú podporu, pomohol aj Červený kríž.
Okrem stretnutí s Merkelovou teraz Čižmára a jeho syna čaká aj účasť na spomienkovej akcii, pri ktorej bude 19. decembra na mieste útoku odhalený pamätník, ktorý pripomenie obete. Na jednom zo schodov vedúcich k Pamätnému kostolu cisára Viliama na námestí Breitscheidplatz bude aj meno Nade Čižmárovej.
„Tá vec ešte rozhodne nie je uzavretá,“ hovorí o svojich pocitoch Čižmár, ktorý by bol rád, aby sa na jeho manželku a ďalšie obete nezabudlo. Hlavné je teraz pre neho vrátiť sa pokiaľ možno do bežného života a vychovať syna Davida tak, aby bol tragédiou čo najmenej postihnutý. „Naším cieľom je viesť úplne čo najnormálnejší život, v rámci možností. Uvidíme, ako nám to pôjde.“
- Reklama -
