Vo vysokej politike ste sa pohybovali prakticky od novembra ´89. Ako ste vnímali porevolučné obdobie a vzťahy Čechov a Slovákov? Pamätáme si kompetenčné spory, pomlčkovú vojnu či otázky typu, kto na koho dopláca. Znamená to, že rozpad spoločného štátu bol vopred daný?
Obdobie 1990 – 1992 bolo o tom, či sú zlučiteľné predstavy českej a slovenskej strany o budúcnosti Československa. Bola tu historická skúsenosť zo spoločného štátu na jednej strane spojená so silným hospodárskym a kultúrnym rozvojom Slovenska, na druhej strane s pražským centralizmom z obdobia prvej republiky a tiež socialistického štátu. Krokom správnym smerom bola federácia, ale aj tá zostala silne centralistická, ako vyplývalo z povahy vtedajšej moci.
Po roku 1989 sa na Slovensku zdala reálna myšlienka voľnejšej federácie, v ktorej by oba národné štáty mali viac právomocí a boli aj medzinárodne viditeľnejšie, ale česká strana nevidela potrebu nejakých veľkých zmien. Svoj pokus o nové základy spoločnej štátnosti urobil prezident Václav Havel, ale keďže nebol úspešný, tak sa tejto úlohy ujali národné parlamenty, teda Česká národná rada a Slovenská národná rada, ktoré viedli podrobné rokovania zamerané na uzavretie dohody medzi oboma republikami o tom, aby bolo Československo ako federácia obnovené zdola. Tento pokus nebol úspešný.
Osobne si veľmi dobre pamätám, že Vladimír Mečiar ešte na začiatku februára 1991 v televíznej relácii Co týden dal jasne povedal, že chce zachovanie spoločného štátu, hoci na iných základoch, ako existovala dovtedajšia federácia. Po niekoľkých mesiacoch svoj názor úplne otočil. Ako si to vysvetľujete?
Po roku 1989 bola zástancom myšlienky samostatného Slovenska iba Slovenská národná strana. Myslím si, že zachovanie spoločného štátu, ale na iných základoch podporovala vtedy väčšina slovenskej spoločnosti. V tom čase ešte slovenská aj česká strana verili, že národné rady oboch republík dokážu nájsť dohodu o tých nových základoch. Po dlhých diskusiách rokovania dospeli k dohode, ktorá dostala pomenovanie Mílovská dohoda, ale medzi slovenskými politikmi prevládol názor, že je to málo, a dohoda pri hlasovaní v parlamente neprešla.
Vladimír Mečiar až tak úplne neotočil, ako hovoríte, pretože HZDS pod jeho vedením išlo do parlamentných volieb 1992 s piatimi alternatívami štátoprávneho usporiadania Československa, čiže netrúfal si jednoznačne povedať, že chce federáciu na iných základoch alebo samostatnosť. SDĽ išla do volieb s myšlienkou voľnejšej federácie, VPN sa hlásila k zachovaniu federácie, SNS k samostatnosti Slovenska. Čakalo sa na to, ako rozhodnú voliči v oboch republikách, ktorým stranám a ich programovým predstavám dajú podporu. U HZDS nebolo jasné, čo strana naozaj chce. Myslím si, že vo vnútri boli zástancovia každej z piatich alternatív.
Nedávno ste sa verejne vyjadrili, že argument KDH pri hlasovaní v roku 1992 proti Deklarácii zvrchovanosti SR a Ústave SR z dôvodu obáv rastu moci Vladimíra Mečiara bol nekorektný. Spomínaná deklarácia však bola 17. júla 1992 aj tak prijatá. Bol to podľa vás prvý konkrétny krok k samostatnosti?
Prvý návrh Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky bol predložený do slovenského parlamentu ešte pred júnovými parlamentnými voľbami. Predložila ho skupina poslancov, pamätám sa, že ho obhajoval Anton Hykisch, v tom čase zástupca SKDH, slovenskej platformy KDH, ktorá sa oddelila práve na štátoprávnych otázkach a išla potom do volieb samostatne. Proti textu nemali nič ani HZDS, ani SDĽ, ale nikto nechcel robiť nevratné kroky pred voľbami. Preto tento návrh dostal podporu, ale keďže parlament na môj návrh odsúhlasil, že vzhľadom na svoju závažnosť si vyžaduje ústavnú väčšinu, tak neprešiel.
Po voľbách sa našla ústavná väčšina a deklaráciou sa Slovenská republika prihlásila k tomu, že o svojej budúcnosti chce Slovensko rozhodovať samo. Keď sa na rokovaniach slovenskej a českej reprezentácie ukázalo, že povolebné predstavy víťazov volieb, teda HZDS na Slovensku a ODS v Českej republike, sú nezlučiteľné, to bol skutočný krok k samostatnosti. Slovenská strana urýchlila práce na príprave ústavy, aby bol právny základ Slovenskej republiky nespochybniteľný a mohla existovať aj ako samostatný štát. KDH malo pocit, že text ústavy neovplyvnilo tak, ako chcelo, tak pri menovitom hlasovaní použilo formulku „nehlasujem za tento text ústavy“.
Pamätám si z tej doby, že v Česku, ako aj na Slovensku neboli zďaleka také silné separatistické tendencie volajúce po samostatnosti, ako by sa mohlo zdať. Prieskumy v tom období dokonca jasne naznačovali v oboch republikách, že väčšina ľudí chce zachovať spoločný štát. Súhlasíte?
Máte pravdu. V parlamentných voľbách 1992 získalo HZDS takmer polovicu mandátov v Slovenskej národnej rade. Ale ľudia ho nevolili preto, že od hnutia čakali samostatné Slovensko. Skôr čakali, že dokáže navrhnúť nové základy spoločného štátu, v ktorom budú národné republiky hrať významnejšiu úlohu. Aj Vladimír Mečiar išiel na prvé rokovania s Václavom Klausom ako predsedom ODS s tým, že ide hľadať spoločnú dohodu.
Ale česká strana prišla na rokovania s predstavou funkčnej federácie, teda usporiadania, v ktorom federálne centrum hrá dostatočne silnú úlohu na ovplyvňovanie chodu celého štátu. To nebola zmena, ktorú od rokovaní čakalo Slovensko, česká strana v podstate chcela pokračovanie dovtedajšieho stavu s malými úpravami. Takže áno, ľudia podporovali zachovanie spoločného štátu, ale v každej republike si ho predstavovali inak. Ale predovšetkým politické reprezentácie zistili, že ich predstavy o budúcnosti spoločného štátu nie sú zlučiteľné. Odtiaľ sa začala odvíjať cesta k samostatnosti oboch republík, ktorú česká aj slovenská strana považovali za lepšie riešenie ako spory o podobu budúceho štátu.
Jozef Prokeš, Vladimír Bajan a Milan Ftáčnik počas slávnostného aktu vzniku Ústavy SR v roku 1992. Zdroj: TASR
Federácia sa nakoniec rozdelila bez vôle občanov oboch krajín, teda bez referenda. Bolo to podľa vás korektné?
Strana demokratickej ľavice (SDĽ) bola zástancom referenda, podobne ako Česká strana sociálno-demokratická. Bolo viacero stretnutí aj za účasti ďalších osobností z oboch republík, ktoré presadzovali, že o takej vážnej veci, ako je rozdelenie spoločného štátu, musia rozhodnúť ľudia a nie iba politici. Ale HZDS ani ODS myšlienku referenda nepodporovali. Zrejme mali obavy z toho, čo by bolo, keby sa v referende vyslovila jedna republika inak ako druhá, čo by mohlo viesť k chaosu.
Politické reprezentácie oboch krajín dali prednosť dohode o rozdelení, ktorá predstavovala riadený proces a nakoniec sa aj uskutočnila ako zamatový rozchod bez násilia či nevraživosti. Aby všetko bolo v súlade s právom, museli byť všetky štátoprávne akty odsúhlasené vo Federálnom zhromaždení, a to v oboch jeho komorách. V Snemovni národov chýbal HZDS a SNS jeden slovenský hlas na to, aby návrh na rozdelenie prešiel. Pamätám si, ako vtedy Vladimír Mečiar vyvolal stretnutie s SDĽ a vysvetľoval, prečo je dôležité rozísť sa ústavným spôsobom. Po diskusii sme dospeli k dohode, že aj keď máme na postup iný názor, ten jeden hlas k hlasovaniu pridáme.
SDĽ presadzovala ešte pred rozpadom model voľnejšej federácie, či dokonca konfederácie, kde by boli spoločnými mena, obrana a zahraničná politika. Mal by podľa vás takýto model šancu uspieť a fungovať?
Na dohodu bolo treba dvoch. My sme dlho diskutovali o tom, na akých základoch by mal stáť spoločný štát, aby sme naplnili očakávania svojich voličov. Študovali sme modely zo zahraničia, diskutovali sme s odborníkmi a boli sme presvedčení, že myšlienka voľnejšej federácie s posilneným postavením oboch národných republík by mohla byť to riešenie. Vedeli sme si predstaviť aj podporu konfederácie, čo bol jeden z piatich štátoprávnych modelov HZDS, kde je postavenie republík ešte silnejšie a spoločne riešia len tie veci, ktoré sú pre nich výhodné.
Ako som už uviedol, česká strana sa jednoznačne postavila na stranu silnej federácie schopnej z centra ovplyvniť kľúčové otázky fungovania štátu a inú predstavu odmietala. Čiže podľa nás sme ponúkali realistickú alternatívu, ktorá by mala aj podporu občanov, ale neboli sme víťazmi volieb a na jej presadenie sme nemali partnerov ani na slovenskej, ale najmä na českej strane.
Historici aj mnohí politológovia sa zhodujú v jednom. Spoločný štát by sa bol skôr či neskôr aj tak rozdelil. No veľkou motiváciou oboch hlavných aktérov rozdelenia, teda Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, bola túžba po moci a byť tým „prvým“ vo svojich krajinách. Súhlasíte s takýmto pohľadom?
Podľa mňa je tento pohľad príliš zjednodušujúci. Určitým signálom, kde vidia strany ťažisko povolebnej politiky, bolo obsadenie kandidátok do národných rád a do Federálneho zhromaždenia. Obaja hlavní aktéri ako predsedovia dvoch najsilnejších strán, ale aj predsedovia ďalších politických strán kandidovali na kandidátkach do Slovenskej národnej rady a Českej národnej rady. Tam videli priestor na riešenie osudu krajiny, nie vo Federálnom zhromaždení ani vo federálnej vláde.
Václav Klaus, ako aj Vladimír Mečiar boli prvými mužmi svojich republík, na to nepotrebovali rozdelenie. Predvolebný vývoj ukázal, že zachovanie a rozvoj spoločného štátu sú možné len na základe dohody oboch národných štátov. Keďže sa to nepodarilo ich reprezentáciám do volieb, tak nastúpili víťazi volieb s mandátom od voličov. Ten slovenský mandát bol ale nejasný, lebo nebolo jasné, či tí, ktorí volili HZDS, volili tým federáciu, konfederáciu alebo samostatnosť. Myslím, že v tom nemal jasno ani Vladimír Mečiar a definitívne sa rozhodol, až keď narazil na jasný, ale pre Slovensko neprijateľný, postoj českej strany.
Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Zdroj: TASR
Nakoniec sa spoločný štát predsa len rozdelil, vznikli dva samostatné štáty. Bolo podľa vás napríklad rozdelenie spoločného majetku spravodlivé?
Pre mňa je dôležité, že sa to udialo na základe zákona, hlasovaním zástupcov oboch strán, čiže na základe dohody a nie neriadeným spôsobom. Pravda je taká, že česká strana bola na rozdelenie majetku omnoho lepšie pripravená. Mala podstatne viac skúseností z vládnutia ako slovenská strana, mali aj viacej úradníkov, ktorí poznali chod štátu nielen na národnej, ale aj na federálnej úrovni. Mali aj viacej rozumu, a preto si v priebehu roku 1992 (a možno aj skôr) pripravovali podklady, aby boli pripravení na každú alternatívu.
My Slováci sme do toho išli viac srdcom, my sme majstri improvizácie a riešenia vecí na poslednú chvíľu. Takže si viem predstaviť, že sme v konkrétnych prípadoch ťahali za kratší koniec, nielen v tých, ktoré sú verejnosti známe, ale aj v mnohých ďalších. Bola to daň za to, ako sa to vyvinulo, že sme veci riešili za pochodu. Aj tak treba poďakovať všetkým, že sme to zvládli aspoň takto. Sú krajiny, kde rozdelenie štátu prebiehalo omnoho dramatickejšie ako u nás v Československu.
Od rozdelenia federácie uplynulo 25 rokov. Ako by ste zhodnotili plusy a mínusy existencie dvoch samostatných štátov? Čo podľa vás prevláda?
Podľa mňa jednoznačne prevládajú pozitíva. Za svoj osud sme zodpovední sami, lebo samostatnosť to je aj zodpovednosť. Už sa nemôžeme vyhovárať na to, že to rozhodli v Prahe, alebo na to, kto na koho dopláca. S odstupom času aj ľudia prijali Slovensko ako samostatný štát za svoje. Určite u časti z nich cítiť nostalgiu za Československom, ale prevláda názor, že samostatnosťou sme získali. Aj lepšie vzťahy s Českou republikou, ako sme mali v spoločnom štáte. Aj šancu dokázať, že ako národ sa dokážeme presadiť v rodine európskych národov.
Mali sme pritom svetlé chvíle, ale aj chvíle, na ktoré ťažko byť hrdý. Ľudia sa dokázali zmobilizovať v nebývalom počte a v parlamentných voľbách 1998 poraziť Mečiara, ktorého politika nás vytláčala z demokratickej Európy aj z NATO. Politici dokázali potiahnuť za jeden povraz a presvedčiť ľudí, aby prišli k jedinému úspešnému referendu za 25 rokov o vstupe do Európskej únie. Zdalo sa to nemožné, ale dokázali sme nájsť zhodu aj na zrušení Mečiarových amnestií, aj keď to trvalo dlhšie, ako by sme chceli. Čoraz viac chápeme, že v globalizovanom a čoraz zložitejšom svete je budúcnosť našej krajiny v Európskej únii a v tom, čo dokážeme spolu s inými urobiť pre jej lepšie fungovanie.
Žije sa nám lepšie po štvrťstoročí samostatnej existencie? Prehĺbili sa sociálne rozdiely, ekonomika síce navonok rastie, no bežní ľudia rast HDP či znižujúcu sa nezamestnanosť akosi nepociťujú. Súhlasíte?
Štatistiky nás presviedčajú, že ako krajina sa máme najlepšie od vzniku Československa v roku 1918. Vďaka transformácii hospodárstva po roku 1989 postupne rastom HDP a jeho podielom na obyvateľa dobiehame priemer Európskej únie. Stali sme sa automobilovou veľmocou, prijali sme euro. Ale máme aj veľké regionálne rozdiely, ktoré sa riešia len veľmi pomaly. Vnímame veľké sociálne rozdiely medzi malou skupinou bohatých, ktorí zbohatli až príliš rýchlo a bohatnú ďalej, a väčšinou, ktorá pracuje za nízke mzdy. Tie boli našou konkurenčnou výhodou, ktorá ťahala krajinu ekonomicky dopredu, ale to nie je udržateľné. Lebo to bolo na úkor ľudí, ktorí čakali a stále čakajú, že keď sa krajine bude dobre dariť, tak sa bude lepšie dariť aj im. Priestor tu je, veď Slovensko má nízky podiel miezd na HDP oproti priemeru Európskej únie.
Čakáme, že politici budú robiť opatrenia, z ktorých bude mať prospech väčšina národa, že prispejú k tomu, aby sme náš ekonomický rast založili viac na využití nášho rozumu ako na princípe montážnej dielne, že dokážu lepšie riešiť potreby menšinových spoločenstiev, že budú viac myslieť na ľudí než na záujmy oligarchov, že dokážu obmedziť priestor pre korupciu, ktorá deformuje náš verejný život. Chceme, aby samostatné Slovensko bolo krajinou, na ktorú môžeme byť hrdí nielen pri veľkých športových úspechoch, ale preto, lebo je dobrým miestom na život.
