Absurdita s faktúrou prezidentovi je na pousmiatie. Expremiér Jozef Moravčík po 25 rokoch: Teraz som presvedčený, že sme nemohli urobiť lepšie, ako sa osamostatniť

0
Jozef Moravčík, bývalý predsada vlády SR (Autor: Jozef Hübel)

Boli ste historicky posledným federálnym ministrom zahraničných vecí ČSFR, predtým aj federálnym poslancom. Vedeli ste, že prijatím Ústavy SR 1. septembra 1992 bude definitívny koniec spoločného štátu?

Politické rozhodnutie o rozdelení federácie bolo prijaté už skôr. Prijatie slovenskej ústavy bolo jedným z legislatívnych krokov, ktorými sa toto rozhodnutie vyjadrilo v ústavnom systéme zanikajúceho štátu a vznikajúcich nových republík. Nijaké prekvapenie sa nekonalo.

Aké to bolo na medzinárodnej politickej scéne rokovať s poprednými svetovými politikmi a vysvetľovať im, čo sa to deje v Československu?

Naša najnovšia história ukazuje, že postavenie a úlohu prezidenta sme pri tvorbe ústavného systému celkom nedomysleli. Nemalo by dochádzať k takým absurditám, ako keď predseda vlády zrejme z čisto politických dôvodov pošle kvázi faktúru prezidentovi za jeho dopravu domov, keď je práve povinnosťou exekutívy prezidenta domov dopraviť. Je to vec na pousmiatie, keby za ňou nebola ústavná chyba, ktorá môže doviesť a aj dovádza spoločnosť k neporovnateľne vážnejším problémom. To zrejme už naša generácia nedorieši.

V medzinárodnom spoločenstve bolo cítiť obavy, že v strednej Európe môže vzniknúť bezpečnostná kríza. Našej diplomacii sa podarilo takéto obavy eliminovať. Kľúčovým bolo stretnutie Václava Havla s americkým prezidentom G. W. Bushom st. v Helsinkách počas konferencie o európskej bezpečnosti v rámci organizácie KBSE.

Prečo? Čo také kľúčové sa vtedy odohralo?

Vtedajšie Európske spoločenstvo reprezentované Spojeným kráľovstvom ako predsedníckou krajinou iniciovalo rokovanie s Vyšehradskou trojkou, ktoré zapadalo do nášho diplomatického úsilia ubezpečiť svet, a najmä Európu, že proces rozdelenia štátu prebehne pokojne a dôstojne, tak ako to zodpovedá histórii vzťahov našich národov. Navyše naša delegácia na londýnskom rokovaní, v ktorej boli i vedúci predstavitelia republík Václav Klaus a Vladimír Mečiar, mala príležitosť prezentovať aj naše ambície podieľať sa na procese zjednocovania Európy. Urobil tak i slovenský predseda vlády. Okrem toho sa v Londýne riešil i konflikt medzi Maďarskom a Československom okolo prehradenia Dunaja v súvislosti s naším jednostranným rozhodnutím začať s realizovaním spoločného projektu vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Podľa vtedajšieho právneho stavu projekt patril do kompetencie federácie, chápal sa však už ako záležitosť Slovenska a z toho hľadiska mohol skomplikovať česko-slovenské vzťahy. Európa spor s Maďarskom považovala za potenciálne bezpečnostné riziko. Britský premiér John Major vtedy oznámil svetu, že riešenie tohto konfliktu sa síce nedosiahlo, ale dohodli sme cestu, ako riešenie dosiahnuť. Spor bol postúpený na rozhodnutie Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu – z politicky turbulentného prostredia sa presunul do odborných právnických diskusií. V nich sme obstáli na jednotku.

Nakoniec sa o rozdelení spoločného štátu nerozhodlo v referende, ale dohodou politických reprezentácií na čele s Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom. Bolo to správne, že o takej historicky významnej otázke nerozhodli občania?

Referendum je dobrá vec, ale nie na každú príležitosť. Pripomeňme si napríklad referendum o brexite, možno by teraz Briti rozhodli inak. Pravdepodobne by sa naši občania vtedy vyjadrili v prospech spoločného štátu. Diametrálne rozdiely boli však v otázke, ako by mal spoločný štát vyzerať, aké by mali byť spoločné kompetencie, o čom by sa malo rozhodovať výlučne na národnej úrovni. Zdĺhavé rokovania na hradoch a zámkoch Čiech, Moravy a Slovenska ešte pred voľbami ukázali priepastné rozdiely v týchto otázkach medzi politickými predstaviteľmi v oboch republikách. Neveštili nič dobré, iba dlhodobo vlečúcu sa politickú krízu, ktorá by bola poškodila všetkých. Bola by dejinná škoda zaťažiť slovensko-české vzťahy balastom. V podobných historických situáciách musia politici prevziať zodpovednosť na seba. Môžu sa pri tom oprieť iba o svoje presvedčenie, že konajú dobre. Zavše sa vyskytli náznaky zvaliť zodpovednosť za rozdelenie na druhú stranu. Pre ilustráciu na rokovaní na bratislavskom Bôriku sme nadobudli presvedčenie, že komuniké zo stretnutia predložené ODS podsúva túto zodpovednosť na slovenskú politickú reprezentáciu. Vladimír Mečiar vtedy explodoval. Vedenie ODS si muselo vypočuť veľmi nelichotivé slová na svoju adresu. Václav Klaus požiadal o prerušenie rokovania. Po porade českej strany rokovanie bolo však dokončené zmierlivo s komuniké, ktoré akceptovali obidve strany.  

Aké boli v čase rozpadu podľa vás nálady občanov v oboch republikách? V Česku neprevládala snaha väčšiny ľudí rozdeliť federáciu, dokonca ani na Slovensku. Medzi politikmi však existovali pomerne silné kompetenčné spory. Bolo to teda nevyhnutné? Nebolo by referendum iba posunulo rozpad?

Myslím si, že občanov viac zaujímalo, aké bude spolužitie s našimi susedmi a ostatnými národmi Európy, a to aj cez videnie životnej úrovne. Sociologicky vzaté, myslenie politikov odráža názorovú hladinu ich voličov, občanov.  Na Slovensku jednoznačne dominoval názor – aj keď by sa udržal spoločný štát – do Európskej únie by každá republika mala ísť s vlastnou hviezdičkou. Ja som bol napríklad poverený vtedajším podpredsedom federálnej vlády Jánom Čarnogurským preveriť v Bruseli, či by to bolo legislatívne možné. Časť českej politickej reprezentácie jednoznačne preferovala rozdelenie štátu. Presadzovanie silnej federácie korešpondovalo zase s tendenciou, ktorá sa občas neskryte prejavila, chápať Československo ako prejav českej štátnosti, čo napokon symbolizuje aj osvojenie si vlajky ako jedného zo symbolov štátu Českou republikou. Pravda je, že sme sa v našich spoločných dejinách vzájomne potrebovali. Najmä pri samom zrode spoločného štátu. Paradoxne, aby sme si udržali vzájomnú dôveru a úctu, sme sa rozdelili. Presvedčení, že sa zakrátko stretneme v Európskej únii. Podarilo sa.

Vy ste zo začiatku boli blízkym spolupracovníkom Vladimíra Mečiara, dokonca jeho poradcom pre legislatívu, a neskôr rok i slovenským ministrom zahraničných vecí v jeho vláde. Kedy nastal zlom a povedali ste si dosť? Boli sme už predsa samostatným štátom… Kedy nastalo rozdelenie ciest s Mečiarom?

Určite nie v jednom okamihu. Osoby, ktoré mali k nemu blízko, nepríjemne zarazili niektoré negatívne črty jeho osobnosti, s ktorými boli postupne konfrontované. S Michalom Kováčom sme už po voľbách počas nášho pôsobenia vo federálnych orgánoch v Prahe došli k záveru, že Vladimír Mečiar nie je osobnosť, ktorá by garantovala demokratické pomery na Slovensku. Na druhej strane, bez jeho maximálneho nasadenia by sme ešte dlho hľadali optimálne riešenie pre vzťahy Čechov a Slovákov. V tom čase zmena vo vedení bola nepredstaviteľná a nemožná. Po vzniku Slovenskej republiky Michal Kováč kandidoval na prezidenta a bol od začiatku pevne rozhodnutý eliminovať pokusy o obmedzenie demokratického režimu. Dal jednoznačne najavo, že nebude straníckym prezidentom, hoci ho nominovalo HZDS. Podmienky pre zmenu však nastali, až keď Vladimír Mečiar stratil dôveru v časti poslaneckého klubu HZDS práve pre tie vlastnosti, o ktorých sme hovorili počas našich pražských rozhovorov. K poslancom sa pripojil z vlády ešte Roman Kováč, ktorý sa stal neformálnym vedúcim skupiny pripravujúcej vyslovenie nedôvery premiérovi. Všetci sme si uvedomovali, že bez V. Mečiara by nebolo samostatného Slovenska, žiaľ, ani rozvoj Slovenska s V. Mečiarom. Paradox, ktorý história zavše pripraví jej dejateľom.

Štrnásteho marca 1994 ste sa stali predsedom vlády SR, keď niektoré médiá vtedy písali, že to bolo po tzv. parlamentnom puči. Bol to podľa vás puč?

Vyslovenie nedôvery premiérovi, a tým aj vláde, je riadny ústavný prostriedok právneho štátu, aj keď nie často používaný. Pučom ho nazvali tí, ktorí nás považovali za zradcov. V skutočnosti to bolo naopak, odmietli sme zradiť naše politické presvedčenie. Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) sa postupne premieňalo na hnutie za autoritatívne Slovensko a V. Mečiar smeroval k vytvoreniu autoritatívneho režimu s ambíciou stať sa jeho vodcom. Svojich oponentov považoval za svojich nepriateľov. Medzi nami sa prehlbovala priepasť. Urobili sme ešte pokus v rámci HZDS dosiahnuť zmenu. Vytvorili sme Alternatívu politického realizmu. Nepresadili sme sa a boli sme vylúčení zo strany. 

Slovensko muselo svoj zápas o udržanie demokracie vybojovať hneď na začiatku svojej existencie ako samostatného štátu. Vyslovenie nedôvery premiérovi bol začiatok. Bolo potrebné ešte jedno volebné obdobie, veľmi turbulentné až zlovestné, aby sa HZDS oslabilo natoľko, aby nebolo schopné určovať smer politického diania v štáte, a ešte trochu viac času, aby zaniklo. Medzitým sme zistili, že demokracia nie je navždy samozrejmosťou po tom, čo bola nastolená, ale že ju treba permanentne obhajovať. Platí to o všetkých demokraciách na svete. Slovensko získalo skúsenosti, ktoré ho posilnili.

Keby ste sa mali predsa len obzrieť za vývojom ostatných 25 rokov, čo vo vás prevláda? Spokojnosť, že sme sa nakoniec rozdelili, alebo nostalgia za tým, že väčší štát mohol mať aj na medzinárodnom poli celkom iné postavenie ako dva menšie štáty?

Či samostatne alebo spolu na medzinárodnom poli, je to rovnaké. Dokonca ani Nemecko a ani Francúzsko samotné nemôžu byť v súčasnom svete prvkom, ktorý by medzinárodné dianie mohol významnejšie ovplyvňovať a presadiť svoje záujmy. Európa má za sebou veľa krvavých sporov. Malo by to stačiť na to, aby si Európania definitívne uvedomili, že ich šanca v terajšom svete presadiť svoje záujmy je iba vo vytvorení pevného spoločenstva. Európa dala svetu kultúrne a politické hodnoty, ktoré treba chrániť. Nacionalizmus nám pomáhal potlačiť feudálne predstavy o štátnosti, ale v rozvinutej občianskej spoločnosti, ktorá za celkom prirodzenú vec považuje aj rešpektovanie národnej kultúry a národných hodnôt, je nacionalizmus anachronizmom.

Určite sledujete aktuálny vývoj v oboch republikách, mnohí vaši politickí súputníci konštatujú, že Česko malo oveľa lepšiu východiskovú pozíciu pri štarte samostatných štátov. Slovensko však svojich susedov rýchlo doháňa. Súhlasíte s tým, že dnes je to možno aj lepšie, že sme sa osamostatnili a každý si „ide“ a žije „za svoje“?

Teraz som už presvedčený, že sme nemohli urobiť lepšie, ako sa osamostatniť a vstúpiť do Európskej únie.

Ako vnímate vývoj u našich západných susedov a ako u nás? Je podľa vás politická scéna v Česku a na Slovensku štandardná? Ide vývoj správnym smerom?

Česi mali vždy viac pochopenia pre experimenty, Slováci sú viac konzervatívni. V Čechách sa rýchlejšie šíril protestantizmus, ale aj komunistický režim sa hneď po vojne jednoduchšie presadil. V obidvoch republikách zaujali miesto v parlamente neštandardné politické strany, žiaľ, aj extrémne. Na Slovensku dominuje ľavicová strana, ktorá má šancu stať sa klasickou socialistickou stranou európskeho typu. Bolo by veľkou škodou, keby sa nedokázala vyrovnať so súčasnými problémami, ktoré zaťažujú ju, ale aj Slovensko. Horšie je to napravo, keďže stroskotala snaha Mikuláša Dzurindu vytvoriť silnú stredo-pravú stranu. Roztrieštenosť je nestabilnosť, a tak Smer zostáva v úlohe garanta politickej stability. Nádej vytvoriť silného oponenta na pravej strane sa zatiaľ ukazuje ako nereálna.

Nemám dostatok informácií o súčasnej českej politike na to, aby som mohol hodnotiť jej vývoj. Zostáva mi iba držať palce, aby sa vyvíjala k spokojnosti občanov.

Boli ste federálnym i slovenským ministrom zahraničných vecí, boli ste federálnym i slovenským poslancom, predsedom vlády, dokonca aj primátorom Bratislavy, toto u nás žiadny politik po novembri ´89 nedosiahol. Keď sa obzriete dozadu, ste spokojný a neľutujete, že ste vstúpili do vysokej politiky?

Nie. Mrzí ma ale, že pretrváva negatívny vzťah ľudí k politike a politikom. Oni pritom výrazne ovplyvňujú náš život. Politika sa začína voľbami a voľby sú tiež miestom, v ktorom je demokracia najviac zraniteľná. Tak mi to vychádza, že v občianskej spoločnosti by politika nikomu nemala byť ľahostajná.

A celkom na záver: čo dnes robí Jozef Moravčík? Sledujete politický vývoj u nás a nemali ste ešte niekedy chuť sa vrátiť? Napríklad ako poradca?

S priateľmi sme sa zamýšľali nad otázkou, v akom stave naša generácia prenecháva spoločnosť nasledujúcej generácii. V akom stave nám ju prenechali naši otcovia. Nejde o nič exaktné, keďže predely medzi generáciami sú veľmi neurčité, predsa však naša generácia z politiky pomaly odchádza. Pred časom som vyslovil názor, že naša generácia sa do dôsledkov nedokázala vyrovnať s únosom syna prezidenta Michala Kováča a že to musí urobiť nasledujúca generácia. Okolnosti ukazujú, že sa jej to môže podariť. Naša najnovšia história ukazuje, že postavenie a úlohu prezidenta sme pri tvorbe ústavného systému celkom nedomysleli. Nemalo by dochádzať k takým absurditám, ako keď predseda vlády zrejme z čisto politických dôvodov pošle kvázi faktúru prezidentovi za jeho dopravu domov, keď je práve povinnosťou exekutívy prezidenta domov dopraviť. Je to vec na pousmiatie, keby za ňou nebola ústavná chyba, ktorá môže doviesť a aj dovádza spoločnosť k neporovnateľne vážnejším problémom. To zrejme už naša generácia nedorieši. Tak je možné hovoriť aj o ďalších problémoch. Chcem tým dokumentovať, že vývoj u nás mi nie je ľahostajný ani teraz. S poradcami nemáme len pozitívne skúsenosti.

- Reklama -