Začiatkom tohto roka sme si pripomenuli štvrťstoročnicu rozdelenia Československa. Ako ste to vnímali?
To, že sa používajú rôzne politické klišé, ako že sme sa rozišli, aby sme sa mohli spolu stretnúť, je pravdivé, ale zároveň povrchné. Podľa mňa je za tým aj niečo viac, niečo iné. Je to dovŕšenie určitého emancipačného procesu oboch národov, uvedomenie si vlastnej identity.
Ale išlo tiež o silný zápas o moc, prípadne o majetky. Lebo neviem si predstaviť, ako by sa bolo privatizovalo, keby ostalo Československo. Aké animozity mohli vzniknúť, keby sme pustili silných českých privatizérov? Mohlo sa stať, že by mali ľudia opäť dôvod nadávať s tým, že už aj v slobodnom svete nám zasa berú majetky a stávajú sa z nich páni na Slovensku.
A ešte jeden prvok ma zneistil a prekvapil začiatkom deväťdesiatych rokov. Ale bol pravdepodobne nevyhnutný. Že keď sa po Nežnej revolúcii spoločnosť zbavila všetkých možných predsudkov, koľko sa zo Slovákov vyplavilo nenávisti a zla. Kde to všetko bolo? Kde to v nás driemalo?
Nenávisť a zlo? Proti komu alebo čomu sa vyplavili?
To nemuselo byť namierené proti niečomu, myslím v spoločnosti ako takej. Ukázalo sa, že sme nezvládli slobodu a neustrážili si v sebe noblesu. Ako tu cítiť, že nám chýbala aristokracia, protokol či diplomacia. Niečo také, čo by nás malo naučiť hovoriť aj nepríjemné veci veľmi kultivovane.
Veď si všimnite, aké obdobie nastalo v deväťdesiatych rokoch v politike, ekonomike, akí ľudia sa dostali do čela štátu, ako sa prudko zvýšila kriminalita.
Nie je to spôsobené aj tým, že väčšia sloboda si vyžaduje aj väčšiu zodpovednosť, na ktorú sme neboli pripravení?
Samozrejme, len kde sme sa ju mali naučiť? Aká zodpovednosť? Veď sme prakticky za nič neboli zodpovední. Slovo zodpovednosť sa dá ľahko zneužiť, pretože sa za týmto pojmom môže skrývať aj nejaký ideový monolit, nejaká jednota. A tá je vždy falošná.
To narážate na predchádzajúce socialistické zriadenie?
Na každé. Aj na to súčasné.
V čom konkrétne, veď predsa dnes máme slobodu slova, vyznania, voľného pohybu osôb či podnikania?
Nemyslím tým monolit, ktorý by obmedzoval práva jednotlivca, ale istý spoločenský systém. Napríklad systém fungovania vzťahov, republiky, systém, ktorý vás zväzuje. Napríklad v médiách. Hovoríme o slobode slova. Ale ja sa pýtam, čím je vykúpená tá sloboda slova? Veď dnes majú väčšinou médiá v rukách veľké finančné skupiny. Novinári sú závislí od toho, koľko získajú médiá reklamy. A keď idú proti tým, ktorí platia reklamu, tak tam je tá sloboda slova zovretá, zošnurovaná. Hoci ju máme uzákonenú v našej ústave.
Svojím spôsobom sa v súčasnosti médiá dostali na úroveň akéhokoľvek iného biznisu.
Presne tak, je to vlastne obchod s informáciami. A informácia má dnes už pomaly väčšiu cenu ako ropa. S informáciou všeobecne, nemám na mysli len médiá, sa dá dobre obchodovať, vydierať, manipulovať ľudí. Prostredníctvom informácií sa vyhrávajú voľby.
Ako je to podľa vás s voľným pohybom osôb?
To je veľmi podobné. Kto si dnes môže dovoliť cestovať? Tým nechcem nijako spochybniť slobodu cestovania alebo slobodu slova. Práve naopak. To je to, čo sa mi po Novembri 1989 najviac páči. Že naozaj môžeme cestovať, kam chceme. Lebo kto to nezažil, ťažko si vie predstaviť, aké to bolo ísť počas socializmu naozaj len do Viedne. To bolo ďalej, ako cestovať na Mars. My sme sa chodievali pozerať hore na Devín, odkiaľ sme videli do Rakúska za tie drôtené ploty. A zdalo sa nám, že to je iná planéta, iný svet. A dnes je to tak, že sa len tak môžem vybrať do Hainburgu na kávu, za pol hodinu som vo Viedni a ak chcem, tak večer zasa v Paríži.
Len je tu ešte ďalšia otázka. Ako veľmi to využívame? Kam sa to posunulo? Solventné vrstvy, samozrejme, môžu cestovať a na tých ostatných ostáva, aby chodili do zahraničia robiť. Napríklad ošetrovateľky do Rakúska či študenti na brigády do Írska. Má to teda aj svoju negatívnu stránku, pre mnohých ľudí je to len ako keby. Iba zdanie tej skutočnej slobody.
Ako vnímate klady a zápory kapitalizmu, v ktorom dnes žijeme?
Odpoveď je jednoduchá, najväčší problém, ktorý tu vznikol, je otázka nezvládnutej zodpovednosti. Ale takmer podobne vnímam aj stratu sociálnych istôt. V bývalom socialistickom režime boli sociálne istoty jednoznačne garantované, tam sa dokonca nedalo nepracovať. Pracovať musel každý, aj keď to bolo často len pro forma. Ale všetci mali istotu, nemuseli sa obávať exekúcií, neboli bezdomovci, kriminalita bola v porovnaní s dneškom relatívne nízka.
Na druhej strane to nijako nevyvažuje to, o čom sme hovorili. Vtedy ste síce mohli byť slobodný v neslobodnom svete, ale teraz je človek neslobodný v slobodnom svete. To je to, čo ma na tom najviac bolí, kde vidím tie negatíva. Ak ste pred Novembrom ´89 chceli, mali ste svoj okruh priateľov alebo ste sa do seba uzavreli a rozhodne ste sa mohli cítiť slobodný. Aj keď to boli len také ostrovčeky deviácie, ľudia utekali na chalupy a uzatvárali sa do seba. Kým teraz navonok akože môžete byť slobodný, ale nič vám to nie je platné.
Prečo?
Lebo takmer nikto nepočúva, čo chcete povedať a dnes je veľmi jednoduché byť slobodný. Sloboda je veľmi lacná, môžete si povedať, čo chcete. Ale pýtam sa, čo sa tým zmení? Zoberme si, keď v roku 1987 vyšla publikácia Bratislava nahlas, aký to vzbudilo obrovský rozruch. A pritom to je jedna relatívne neškodná kniha, bolo to len poukázanie ochranárov na to, že je tu zlý vzduch, že sa rúbu lesy. Za socializmu bola aj ekológia silné politikum.
Čo vtedy spravila jedna kniha? Dnes môžete napísať, čo chcete a nikým to nepohne. To sú tie paradoxy. Nechcem obhajovať predošlý režim a nijako nechcem zatracovať ten súčasný, naopak, som nekonečne rád, čo sa stalo, že môžeme cestovať, že môžeme spoznávať svet, že naše deti môžu študovať v zahraničí. To je úplne jednoznačné. A spochybňujem tých, ktorí tomu všetkému odmietajú tlieskať. Je to naša najväčšia generačná výhra. Ale to neznamená, že úplne bez výhrad môžeme akceptovať to, čo sa v súčasnosti deje.
Na čo narážate?
Už to tu čiastočne odznelo. Že túto spoločnosť si rozparcelovali tí, ktorí na to majú dosť peňazí a podľa nich sa musí všetko de facto riadiť – ekonomika, politika, médiá. Ide o tých ľudí alebo skupiny, ktorí vlastnia televízie, ďalšie médiá, politikov, tých, ktorí majú dosť peňazí, tých, ktorí sa nechajú korumpovať. To je predsa úplne zjavné, že to nie je ten svet, o ktorom sme snívali.
Vaše vyjadrenia sú pomerne skeptické. Zdieľate takýto pocit aj pri pohľade na súčasnú slovenskú spoločnosť?
To, čo sa tu deje, mi pripadá ako veľké Kocúrkovo. A vzniká tým jeden efekt, že sa človek opäť uzatvára sám do seba. Súčasne to nahráva rastu populizmu a extrémizmu. V tom vidím veľké riziko. Ako kedysi povedal Marcel Proust, že nemôže čítať noviny bez toho, aby si potom neumýval ruky. Že toľko je v nich špiny. Veď to je vlastne vojna nenávisti. Neviem, aký to má zmysel alebo až veľmi dobre viem.
Ale týmto kŕmiť celkové spoločenské vedomie, ktoré sa potom infiltruje do vedomia ľudí? Keď si prečítate niektoré statusy na sociálnych sieťach, to už hraničí so schizofréniou spoločnosti.
Výrazne tomu, samozrejme, napomáha aj možná anonymita sociálnych sietí.
To je to, o čom som uvažoval na začiatku. Odkiaľ sa tu zobralo toľko nenávisti? To musí niekde v tom národe byť.
Domnievate sa, že je to len fenomén, ktorý sa týka Slovenska?
To určite nie, ale pochybujem o tom, že by to ľudia vo Francúzsku, Nemecku alebo vo Švajčiarsku až tak prežívali. Predpokladám, že v takýchto civilizovaných krajinách asi nepociťujú takúto potrebu.
Ľuboš Jurík Zdroj: TASR
Svet je dnes výrazne zdynamizovaný aj v súvislosti s radikálnym prienikom moderných technológií, ktoré nás zahlcujú množstvom často zbytočných informácií. Plynutie času sa akoby výrazne zrýchlilo, človek „nemá na nič čas“.
Treba to brať v širších súvislostiach, lebo to zrýchlenie času nie je iba relatívne, ale aj reálne.
A ľudia to pociťujú na svojich životoch.
Evidentne. Keď nad tým rozmýšľam, aké obrovské zmeny sa udejú len počas života jednej generácie. Kedysi sme večer sedávali na dedine v dome môjho starého otca pri sporáku, niekto prikladal polienka, bolo príjemne teplo, svietila iba petrolejka. A on rozprával svoje zážitky, keď bojoval počas 1. svetovej vojny na Piave. A my ako deti sme ho počúvali. To bola naša televízia. Starý otec nebol žiaden ľudový rozprávač, nemal nejaké výrazné schopnosti. Ale bolo to také dramatické a zaujímavé a malo to silný emotívny náboj, čo vám už dnes nič nedá. Ani televízia, ani Facebook.
Chcete tým povedať, že moderné technológie výraznejšie obmedzili priamy kontakt medzi ľuďmi?
Paradoxne, komunikácia je väčšia ako bola predtým. Nebál by som sa ani obmedzenia priamej komunikácie, lebo ľudia sa stále stretávajú, len sú akokeby v pokluse.
Lenže najmä mladí ľudia, aj keď spolu sedia, mnohí z nich komunikujú skôr cez svoj mobil ako priamo s priateľmi pri stole.
Cestoval som raz vlakom do Košíc a v kupé som bol s dvomi mladými ľuďmi. Evidentne to boli partneri. Obaja mali v ruke dotykové mobily, sedeli oproti sebe a od Trnavy sa vôbec nerozprávali. Len ťukali do telefónov. Ich komunikácia bola asi takáto. On je ukázal mobil a dievčina vyslovila ááá, v opačnom garde som začul zvolanie óóó. A pravdepodobne v Žiline dostalo dievča orgazmus, keď zhíklo hááá. Žiadne iné slová nezazneli.
Touto smutnou metaforou chcem povedať, že súčasná komunikácia je naozaj obsiahla, lebo cez Google či sociálne siete sa môžete dostať k miliónom informácií. Ale chýba tomu emócia, bezprostredný ľudský dotyk, pohľad do očí či dotyk rúk. To mi dnes chýba, potom je život oveľa rýchlejší, ale zároveň oveľa plytkejší. Ale je na to veľmi jednoduchý liek. Prestať s tým.
Také jednoduché to zrejme nebude, vraj to pôsobí ako droga.
Ja to riešim takto. V miestnosti, kde mám veľkú knižnicu, si urobím si v krbe oheň a hodinu aj dve sa doň pozerám a nič ma netrápi. Samozrejme, predtým si urobím svoju prácu, aby som bol vnútorne spokojný. Potom si nalejem dve deci dobrého vína. A nepotrebujem pozerať televízor alebo komunikovať cez sociálne siete. To je spôsob, ako sa brániť takémuto šialenstvu doby.
Pokiaľ ide o mladú generáciu, nie som úplný skeptik, verím v jej pud sebazáchovy. Oni si asi cez to potrebujú prejsť. Ten komunikačný kanál je obrovský ako Amazonka, tak ho musia do seba vstrebať. Ale príde chvíľa, keď ho budú nasýtení a budú chcieť celkom niečo iné. Aspoň tomu chcem veriť.
Čo hovoríte na súčasný trend roztvárajúcich sa nožníc medzi bohatstvom a chudobou. Aj v takzvaných vyspelých krajinách totiž neustále bohatne pomerne úzka skupina ľudí a zvyšok príjmovo i majetkovo stagnuje alebo dokonca padá.
Myslím si, že za to môže zle nastavený systém, ktorý umožňuje takéto prudké bohatnutie a dovoľuje ľuďom, aby sa čoraz viac majetku hromadilo v rukách jednotlivcov či skupín. Premýšľal som nad tým, či to nemôže byť aj otázka takých základných dokumentov, ako sú ústavy. Možno som naivný, ale od ústavy ako od základného dokumentu spoločnosti sa môžu odvíjať aj ďalšie zákony. A tie by majetkovú nerovnosť mohli regulovať. Uvedomujem si, že sa dostávame na vratkú pôdu, lebo regulácia je vlastne proti voľnému trhu, slobode podnikania. Takto by sme zrejme popierali základné ľudské práva.
Regulácie v niektorých odvetviach sú však typické aj pre súčasnú spoločnosť.
Alebo by sa to možno dalo riešiť formou radikálnych daní či nejakých obmedzení, ktoré by nedovolili akumulovať také obrovské množstvo majetku. Pretože potom to môže spôsobiť aj sociálne napätie a to sa skôr či neskôr obracia proti tým, ktorí takto rýchlo bohatnú. To som nevymyslel ja, je to známe ešte spred čias Marxa.
Navyše vyvažovať stabilitu spoločnosti je aj v záujme bohatých ľudí. Nestačí byť len filantrop a rozdávať časť majetku ako Bill Gates alebo George Soros. Tu jednoducho musí štát zaviesť nejakú reguláciu a zabrániť tomu, aby sa finančný kapitál akumuloval v rukách takej malej skupiny ľudí.
Niekoľko rokov ste pôsobili priamo vo víre politiky ako hovorca predsedu parlamentu. Ako by ste charakterizovali súčasnú politickú scénu?
Keď si človek len tak povrchne prečíta programy politických strán, tak skoro každý z nich je dobrý. Dokonca aj tie silne extrémistické strany majú program, s ktorým by ste vlastne mali súhlasiť. Jedna vec však je, čo je v programe a druhá, ako sa to potom v skutočnosti realizuje. Niekedy mám silný pocit, že zásadné politické rozhodnutia sa robia len akoby, musí to byť pred kamerami. Potrebujete byť čo najviac v médiách, musíte tam prsknúť niečo, čo niekoho poteší, druhého nahnevá. Programy politických strán sa potom už len zužujú na nejaké vystúpenia v médiách. Aj keď tam je nejaký škandál, aj keď sa tam ozve nejaké silné slovo. Ale skutočnú reálnu politiku riadia, a to nehovorím nič nové, ľudia, ktorí majú finančný vplyv. Ide im o zákazky, najlepšie o štátne. Tak potom je veľmi ťažko sa k nejakej strane prikloniť.
Keď si zoberiete sociálnu demokraciu, liberálov, národniarov, dokonca aj to živelné OĽaNO, keď si zakryjete názov tej strany, podpíšete sa pod ktorýkoľvek program. Všetci chcú dobro národu, pokojný život, bezpečnosť, všetci chcú vysoké platy, sociálne istoty.
Skutočná podstata politiky a moci však vôbec nie je v tom, aby záujmové skupiny robili ľuďom dobre. Chcú urobiť dobre najmä sami sebe. A to je pre mňa veľké sklamanie, veľká dezilúzia z politiky. Aj som to niekde napísal. Kto chce stratiť všetky ilúzie, nech ide do politiky.
