Skončili sme tým, že pojem Palestína sa začal v politickom a o niečo neskôr etnickom zmysle používať až v 20. storočí, teda zhruba o štyritisíc rokov neskôr, ako na tomto území začali žiť Židia. Aké obyvateľstvo tam žilo?
Na území Palestíny sa za vlády Osmanov vytvárala špecifická arabská komunita. Centrálna vláda totiž často násilne presídľovala obyvateľov z krajov, kde rástlo protivládne napätie. A vždy ich vysídľovala do neúrodných a nehostinných krajov, ako bola Palestína. V 18. a 19. storočí tu žili moslimovia, ktorí etnicky pochádzali z Egypta, Sýrie a Jordánska, v podstate Arabi. Turci sa sem nikdy nehrnuli. Od čias Byzantskej ríše tu žili kresťania a od 16. storočia sa vo veľkých mestách usadzovali Židia, išlo o tých, ktorí boli vyhnaní zo Španielska. V druhej polovici 18. storočia sa sem presťahovala početná komunita chasidských Židov. Na konci 19. storočia sem po pogromoch vo východnej Európe emigrovalo veľa chudobných vidieckych rodín.
Čo znamenal pre Židov návrat do zasľúbenej zeme?
Nerobme si ilúzie, že títo Židia prichádzali do raja. Palestína je sama osebe pomerne nehostinná a oni sa museli uspokojiť s tými najhoršími miestami. Doslova tu umierali hladom. Vtedy im pomohol Edmond James de Rothschild, ktorý venoval obrovské prostriedky na podporu židovskej kolonizácie Palestíny. Legitímne vykupoval pozemky, za svoj život približne päťsto kilometrov štvorcových, zakladal dediny a dovážal technické zariadenia. Práve títo Židia dokázali chudobnú a nehostinnú krajinu zmeniť na úrodnú zem. Takže v rámci spravodlivosti ešte jedna dôležitá poznámka. Vďaka ich práci sa vyprahnutá kamenistá krajina stala prosperujúcou krajinou.
Kto prišiel s myšlienkou obnoviť židovský štát?
Idea obnoviť židovský štát na historickom území predkov sa objavila už na konci 19. storočia. Otcom koncepcie nazvanej politický sionizmus – podľa hory Sion v Jeruzaleme – bol Theodor Herzl, ktorý tiež predsedal v roku 1897 prvému Svetovému sionistickému kongresu v Bazileji. Ale prvé skutočné dejstvo drámy o obnovení Izraela sa odohralo až v roku 1917. Blížil sa koniec prvej svetovej vojny a Británii sa hodilo získať podporu na území nepriateľskej Osmanskej ríše. Vtedy bola prijatá slávna Balfourova deklarácia, Arthur Balfour bol britský minister zahraničia. Ten významný, hoci dvojsečný text znie: „Vláda jeho veličenstva vníma priaznivo zriadenie národnej domoviny židovského ľudu v Palestíne a vynasnaží sa, aby bol tento cieľ dosiahnutý, pričom sa jasne rozumie, že nebude urobené nič, čo by mohlo poškodiť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských spoločenstiev v Palestíne alebo práva a politické postavenie Židov v akejkoľvek krajine.“
Podarilo sa Britom uviesť Balfourovu deklaráciu do praxe?
V roku 1917 bola Palestína v rámci vojnových operácií obsadená Britmi, v roku 1919 bola potom na Parížskej mierovej konferencii podstatná časť jej územia zverená pod britskú správu. Tento protektorát sa nazýval Britský mandát v Palestíne a zmyslom bolo presadiť Balfourovu deklaráciu. Osmanská ríša patrila medzi porazených a víťazné mocnosti diktovali nové usporiadanie sveta. Palestína však bola z hľadiska štruktúry obyvateľov z väčšej časti arabská, len Jeruzalem a okolie boli židovské. A tu sa dostávame do uzlového bodu, od ktorého sa odvíja reťaz nesplnených politických sľubov, náboženských vášní a krvavého násilia.
Briti totiž nedali sľub len Židom. V texte tajnej Sykesovej-Picotovej dohody sľúbili samostatný štát aj Arabom, ktorý vtedy nemali ani oni, pretože boli v područí Turkov. Vtedy však ešte palestínsky národ neexistoval, dobovým jazykom išlo o palestínskych Arabov. Vplyv v oblasti mali aj Francúzi, ktorí ako protektorát držali susednú oblasť Zajordánska. Tí o žiadnej samostatnosti pre miestne obyvateľstvo neuvažovali. Tvrdo potlačili povstanie kráľa Fajsala za nezávislosť Sýrie. Arabom na palestínskom území bolo vzápätí jasné, že ani oni tak ľahko svoj štát nezískajú, ale hnev neobrátili proti Britom, ale proti Židom. V roku 1921 vypukli etnické nepokoje v Jaffe, ktoré stáli život takmer päťdesiat Arabov a rovnaký počet Židov.
Ako to v oblasti vyzeralo v období medzi dvoma svetovými vojnami?
Problém bol v tom, že v Európe s nástupom nacizmu rástol antisemitizmus a na územie Palestíny mierili ďalší a ďalší Židia. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou ich prišlo takmer 400-tisíc. Briti stanovili kvóty, koľko Židov sa smie prisťahovať. Ako vidíte, politici milovali migračné kvóty už pred sto rokmi. Ale ani vtedy to nefungovalo. Počas druhej svetovej vojny rástlo legálne, ale aj nelegálne prisťahovalectvo, navzdory tomu, že Briti zadržiavali lode plné utečencov. Takže opäť žiadna novinka. Animozita medzi moslimami a Židmi rástla, ale treba pripomenúť, že na vine bola predovšetkým Veľká Británia svojou bezcharakternou politikou, pretože obratne ich spory využívala. Pritom to bola ona, ktorá obom stranám sľúbila samostatný štát.
Druhá svetová vojna priniesla Židom nesmierne utrpenie, ale jej koniec im – čo sa týka územia Palestíny – pokoj nepriniesol. Čo bolo hlavnou príčinou?
Po roku 1945 spory medzi Židmi a Veľkou Britániou eskalovali, Židia obviňovali Britov, že strania Arabom, čo bola čiastočne pravda. Po sérii teroristických útokov – aj Židia vedeli, ako na to – sa Veľká Británia v roku 1947 vzdala mandátu v Palestíne bez toho, aby tam za tridsať rokov čokoľvek urobila či vyriešila.
Novovytvorená Organizácia Spojených národov hneď v roku 1947 rozdelila Palestínu na časť židovskú a časť arabskú s tým, že Jeruzalem zostane pod medzinárodnou správou. Tento návrh pripravila komisia, v ktorej zasadal aj zástupca Československa. V tom čase tu žilo 1,2 milióna Židov a 650-tisíc Arabov. Židia plán prijali, aj keď mali získať predovšetkým neúrodnú pôdu (uvádza sa, že až 75 percent bola púšť), Arabi (hoci mali dostať skoro rovnako veľké územie, ale oveľa úrodnejšie) ho odmietli s tým, že je porušená Charta OSN, „ktorá dáva národu právo na určenie vlastného osudu“. V celom arabskom svete okamžite vypukli nepokoje, bolo zabitých niekoľko desiatok Židov, boli vypálené domy a synagógy, Arabi v Palestíne niekoľko dní štrajkovali. Vtedy ešte existovala cesta k zmierlivému riešeniu, ale bez toho, aby som chcel robiť sudcu, ťažko môžem súhlasiť s tým, že vina za problémy celého regiónu padá na hlavy Židov. Neochota Arabov sa vzápätí ukázala v plnom svetle.
Ako to na území Palestíny vyzeralo v období okolo vyhlásenia samostatného Izraelského štátu?
Od konca roku 1947 zúrila v Palestíne gerilová vojna medzi Arabmi a Židmi. Na Palestínu bolo uvalené embargo na dodávky zbraní. Lenže odchádzajúce britské sily odovzdávali svoje policajné stanice aj so zbraňami Arabom, Židia však boli vyzbrojovaní z Európy, mnoho zbraní pochádzalo z Československa. V občianskej vojne od jari 1948 mali Arabi početnú a technickú prevahu. Napriek tomu sa židovskej domobrane podarilo prebiť z obkľúčeného Jeruzalema a v niekoľkých dňoch obsadila Haifu a celú Galileu.
Deň pred ukončením Britského mandátu v Palestíne bol 14. mája 1948 vyhlásený Izraelský štát. Deň po vyhlásení nezávislosti ho napadli vojská piatich arabských štátov. Nemá cenu opisovať hrôzy tohto ani ďalších masakrov. Palestínska pôda bola vždy nasiaknutá krvou. A taká aj zostala. V máji to bude sedemdesiat rokov, čo bol vyhlásený samostatný Izraelský štát. Sedemdesiat rokov násilia, impotentnej západoeurópskej a americkej diplomacie, naivných deklarácií OSN a neochoty akceptovať realitu. Sedemdesiat rokov, v ktorých bol generovaný palestínsky národ.
Ako sa „podriekol“ v rozhovore pre holandský denník v roku 1977 člen Organizácie za oslobodenie Palestíny Zahír Músejn: „Žiadny palestínsky národ neexistuje… O palestínskom ľude hovoríme dnes len z politických a taktických dôvodov, pretože národné záujmy Arabov vyžadujú, aby sme ako účinný prostriedok na boj proti sionizmu vyzdvihli existenciu osobitného palestínskeho národa.“
Existuje vôbec riešenie, ako by sa po tých sedemdesiatich rokoch dalo to takmer nepretržité násilie ukončiť?
Doteraz sa znepriatelené strany nedokázali dohodnúť a rozhodne to nedokážu ani v najbližšej budúcnosti. Zásahy amerických, ruských a európskych politikov zatiaľ všetko len komplikujú a zhoršujú a rozhodne k ničomu dobrému nepovedú ani v budúcnosti. Arabi nikdy nepripustia, aby na „ich“ území žili Židia. A Židia radšej zomrú, než by sa vzdali svojej odvekej vlasti. V podobných situáciách existuje jediná možnosť. V dejinách si totiž nakoniec vždy museli znepriatelené strany vyriešiť spory samy tvárou v tvár. A bez rukavičiek. Ako je totiž zrejmé, je ťažké nájsť odpoveď, na čej strane je pravda. Každý má tú svoju a z nich jednu spoločnú neupletiete. Alebo azda chcete, aby sa tu ľudia ďalšie desaťročia a stáročia zabíjali a stovky a tisíce politikov a aktivistov sa živili na tomto tragickom konflikte bez toho, aby sa čokoľvek vyriešilo?
