Z médií sa postupne takmer vytratili správy o migrantoch valiacich sa do Európy. Z toho mála vzbudila záujem jedna, podľa ktorej sicílska prokuratúra dala zhabať plavidlo španielskej neziskovej organizácie Proactiva. Tá priviezla do Talianska 218 migrantov. Je migračný tok do Európy – aspoň na nejaký čas – zastavený? A čo predovšetkým stojí za zmenou stavu, ktorý v roku 2015 predstavoval obrovskú hrozbu pre starý kontinent?
Talianska cesta je týmto v podstate zatvorená a nová vláda v Ríme nebude mať záujem ju znovu otvárať. Taliansko teraz bude mať dosť problémov zvládnuť imigrantov, ktorí už v krajine sú. Strana Lega chce ilegálnych imigrantov bez výnimky deportovať, to však neznamená, že sa jej to podarí. Ak sa zbavili dokumentov, ich rodné krajiny nejavia veľkú ochotu sa k nim hlásiť a brať ich späť.
Pašeráci, samozrejme, budú hľadať iné cesty. Na to je biznis s prevážaním ľudí do Európy príliš lukratívny, aby sa ho vzdali. Tresty, ktoré hrozia za pašovanie ľudí, sú takisto pomerne malé.
Domnievam sa, že uvidíme nárast pašeráckej aktivity cez Balkán, plavby po Čiernom mori a z Rumunska ďalej po pevnine. To ohrozuje aj Českú republiku, ktorá sa nachádza po ceste medzi Rumunskom a Nemeckom či Švédskom. Asi by bolo načase zvýšiť tresty za organizované pašovanie ľudí; napokon ide o aktivitu ohrozujúcu zo svojej podstaty ľudské životy. Zatiaľ adekvátne trestané nie je, napríklad v Nemecku dostáva väčšina usvedčených pašerákov ľudí nanajvýš podmienečný trest a pokutu.
Je taliansky recept tamojšieho ministra vnútra Marca Minnitiho, ktorý so svojimi úradníkmi rokoval s konkrétnymi africkými štátmi, čo zahŕňalo aj poskytovanie konkrétnej pomoci vrátane výcviku líbyjskej pobrežnej stráže a darovania deviatich strážnych plavidiel, tým riešením, po ktorom krajiny EÚ volali od vypuknutia migračnej krízy?
Podľa môjho názoru bol Minniti pri uzatváraní talianskej cesty úspešný aj preto, že si nechodil nechať schvaľovať každý krok do Bruselu. Tam by sa najskôr dozvedel, že je jeho činnosť nemožná a neľudská. Najväčšie nebezpečenstvo pre Taliansko aktuálne predstavujú kriminálne štruktúry, ktoré sa v krajine etablovali – patria medzi ne napríklad nigérijská mafia, ktorá ovláda obchod s nútenou prostitúciou a potrebuje si dovážať ďalšie otrokyne. Hoci proimigračné strany v Taliansku existujú, kríza im natoľko zrazila preferencie, že niekoľko najbližších rokov nebudú môcť presadzovať svoje predstavy v praxi.
Marco Minniti. Zdroj: TASR
Ale Európanom nemusí optimizmus ohľadom utlmenia migrácie vydržať dlho. Americký think tank Pew Research Center prišiel s analýzou, podľa ktorej v najbližších rokoch zasiahne Európu ďalšia migračná vlna. V rovnakom duchu sa vyjadril aj šéf potravinovej agentúry OSN David Beasley, ktorý očakáva krízu z dôvodu premiestnenia členov Islamského štátu z Blízkeho východu do Afriky. Ak európski politici nepomôžu krajinám sahelu – Burkina Faso, Čad, Niger, Mali a Mauritánia –, príde oveľa väčšia migračná vlna ako tá v súvislosti s konfliktom v Sýrii. Ide o reálnu hrozbu, a ak áno, prečo nebijú na poplach predovšetkým Európania?
Ľudia väčšinou reagujú na problém až vtedy, keď nastane. Prevencia je niečo, čo síce teoreticky skoro každý uznáva ako dobrý princíp, ale naša spoločnosť sa podľa toho nespráva. Najmä politici majú obvykle obmedzený rozhľad – na jedny voľby dopredu a dosť. Však sa stačí pozrieť napríklad na to, v akom stave sú pražské mosty – to nie je na druhej strane zemegule, to má náš magistrát pred očami a aj tak s tým nič nerobil.
Pomoc Afrike už prebieha nejakých 80 rokov a myslím si, že by sme v nej už nemali pokračovať, aspoň nie tak ako doteraz. Výsledky nie sú dobré. Vzbudzujeme tým v africkom obyvateľstve klamný dojem, že Európa má záväzok sa o nich starať, a to je jeden z dôvodov, prečo časť z nich mieri na sever – ak dostanú doma to či ono, koľko potom bude „priamo pri zdroji“? Navyše tým naším opatrovateľským komplexom Afričanom de facto hovoríme, že podľa nášho názoru nie sú schopní sa o seba postarať sami. To je zásadná chyba, infantilizácia celého kontinentu. Východná Ázia sa dokázala postaviť na vlastné nohy sama a dnes je naším dokonca významným priemyselným a technickým konkurentom. A to pritom okolo roku 1950 boli taká Kórea alebo Taiwan chudobnejšie ako napríklad Ghana. Na almužnách sa nedá postaviť dôstojná existencia.
Destabilizácia Líbye je jednou z príčin, prečo mohlo toľko ľudí z Afriky nelegálne zamieriť do Európy. Jej rozvrat je spojený aj s vojenskou intervenciou z marca 2011 za účasti najmä amerických, britských a francúzskych vzdušných síl a následným pádom režimu Muammara Kaddáfího. Nepôsobí teraz tá intervencia vo svetle zatknutia exprezidenta Nicolasa Sarkozyho za nezákonné prijatie až 50 miliónov eur na volebnú kampaň v roku 2007 práve od Kaddáfího vlády ako pokus to celé zakryť likvidáciou darcu, teda vtedajšieho líbyjského vodcu?
Zásah proti Kaddáfímu v roku 2011 bol veľmi silno tlačený vtedajším francúzskym prezidentom Sarkozym a práve ten si od polície vypočul obvinenie za porušenie volebného zákona a za korupciu, ktorej sa dopustil prijatím „čiernych fondov“ z Líbye. Polícia má na neho teda dostatok dôkazov na to, aby mu hrozil trest. Nie je to pritom prvý francúzsky prezident, ktorý sa bude musieť zodpovedať pred súdom za korupciu. Potrestaný bol už Jacques Chirac, a to z podobného dôvodu – ilegálne financovanie strany z korupčných fondov. Dostal však len podmienku, pretože mal v čase rozsudku 79 rokov. Zároveň ale, na rozdiel od Sarkozyho, nerozpútal v tejto súvislosti žiadnu vojnu.
Vo Francúzsku nielen v dôsledku migrácie, ale aj z titulu jej pozície ako bývalej koloniálnej mocnosti prudko narastá podiel moslimského obyvateľstva. Židovská komunita, ktorá je vo Francúzsku stále najväčšia v Európe, sa naopak znížila z pol milióna v roku 2000 na súčasných necelých 400-tisíc osôb. To súvisí s antisemitizmom, ktorý dnes vo Francúzsku viac než od extrémnej pravice pochádza od jedincov, ktorí vyznávajú moslimskú vieru a kultúru. To som citoval bývalého premiéra Manuela Vallsa, ktorý ešte dodal, že minimálne za uplynulých dvadsať rokov všetky protižidovské útoky, pri ktorých sa podarilo odhaliť páchateľa, spáchali moslimovia. Môžete osvetliť, prečo ostatní francúzski politici mlčia? Je to strach alebo len prispôsobenie sa skutočnosti, že bez moslimských voličov je prakticky už nemožné vyhrať voľby?
Bývalý prezident Hollande vyhral voľby v roku 2012 pomerne tesne, o zhruba milión hlasov. Keďže v niekoľkomiliónovej moslimskej komunite mal drvivú prevahu – 93 percent moslimov hlasovalo za Hollanda, dá sa povedať, že ho do Elyzejského paláca dostali práve hlasy moslimov.
Inak sa však domnievam, že socialistom ich stávka na moslimské hlasy nevyšla. V roku 2017 sa prepadli na 6 percent hlasov, a to aj napriek tomu, že ich kandidát Benoit Hamon bol voči moslimskej komunite taký ústretový, že si od posmievačov vyslúžil prezývku „Bilal“.
Židovská komunita vo Francúzsku podľa môjho názoru ešte za našich životov zanikne. Mladí odchádzajú do Izraela a zakladajú rodiny tam, starí umierajú. Každú chvíľu sa stane nejaký zločin, ktorý povzbudí ďalších mladých, aby odišli.
Tento víkend sa v jednom parížskom byte našlo pobodané a spálené telo 85-ročnej pani, ktorá prežila holokaust. Dnešné Francúzsko, bohužiaľ, neprežila. Polícii sa už podarilo zadržať dvoch podozrivých a prokuratúra uvádza, že vražda bola motivovaná príslušnosťou k rase a náboženstvu. Zlé znamenie je aj to, že obeť sa predtým niekoľkokrát sťažovala na polícii, že sa jej niekto vyhráža smrťou. Od štátu, v ktorom strávila celý život, sa nedočkala žiadnej ochrany.
Najväčšiu ťarchu migračnej vlny z roku 2015 nieslo Nemecko. Vy situáciu v krajine dôkladne sledujete a komentujete na serveri Kechlibar.net. Ako stav tamojšej spoločnosti masívna migrácia ovplyvnila, čo s Nemeckom urobila, zvládlo ju bez vážnejších otrasov?
Nezvládlo. Veľkým otrasom boli hlavne zločiny, ktoré niektorí imigranti spáchali na mladých dievčatách. V mestách, ako je Kandel, miesto vraždy pätnásťročného dievčaťa, dochádza k demonštráciám, kde proti sebe stoja Antifa a priaznivci AfD. V Cottbuse v Dolnej Lužici spôsobili miestne zločiny také rozvírenie vášní, že mesto prestalo prijímať ďalších utečencov. Pred pár dňami bol tiež vo Freiburgu odsúdený na doživotie vrah študentky medicíny, ktorá si išla zabehať. Pri jeho procese vyšlo najavo, že klamal úplne o všetkom – o svojom veku, o svojom pôvode alebo o tom, že je sirota. Nakoniec sa proti nemu obrátil vlastný otec, ktorý sa ozval z Iránu a nemeckým úradom oznámil, že jeho nezdarný syn nemá 17, ale 33 rokov.
Ale ten proces sa ešte nekončí. Rôznymi cestičkami do Nemecka stále prichádza 150- až 200-tisíc žiadateľov o azyl ročne. To má kumulatívny efekt.
Môžu byť migrácia a islam niečím, čo by mohlo rozbiť čerstvo a prácne vzniknutú koalíciu v Nemeckej spolkovej republike? Ako si vysvetľujete, že novovymenovaný nemecký minister vnútra a predseda CSU Horst Seehofer vyhlásil, že islam do Nemecka nepatrí, hoci bývalý nemecký prezident Wulff v roku 2010 povedal, že islam je súčasťou Nemecka, a v roku 2015 sa na jeho slová odvolávala kancelárka Merkelová, s ktorou sa teda Seehofer nutne dostáva do konfliktu?
Debata o tom, či islam patrí alebo nepatrí do Nemecka, je ďalším krokom v zložitom procese akceptácie reality. Posun je pomalý, ale zrejmý. Na vrchole migračnej krízy v roku 2015 boli noviny plné – pokojne poviem – bludov o úžasnej mravnej sile Nemecka a o tom, ako je nevyhnutným morálnym imperatívom a zodpovednosťou otvoriť brány a srdce utečencom. Kto sa tomu bránil, ako napríklad Maďarsko, ten bol označovaný za pohrobka nacizmu. Politici hlásali slogany typu „Dostávame ľudí darom“ (Katrin Göringová-Eckardtová, Zelení) a „To, čo nám utečenci prinášajú, je cennejšie než zlato“ (Martin Schulz, SPD). Postupne tieto hlasy umĺkali a nastávalo rozpačité ticho. To bol druhý krok. Tretí krok vidíme teraz, to sú tie bezmocne znejúce debaty o tom, aký vplyv bude mať tento proces na budúcnosť, a snaha uistiť seba samého, že žiadny podstatný. Necháme sa prekvapiť, kam sa diskusia posunie za ďalší rok.
Seehofer je človek, ktorý viac rozpráva, než koná, ale v tomto prípade za jeho názorom, že islam k Nemecku nepatrí, stojí väčšina občanov. Bavorskí členovia CSU, samozrejme, nie sú nadšení z toho, že kancelárka na ich straníckeho šéfa verejne vŕši kritiku, a ešte v takejto citlivej veci, ktorá im môže spôsobiť problémy v bavorských krajinských voľbách o pol roka.
Horst Seehofer. Zdroj: SITA
Domnievam sa však, že keby sa CSU stala príliš odbojnou, mohlo by dôjsť k tomu, že by kancelárka rozpustila koalíciu CDU/CSU a vymenila Bavorov za stranu Zelených. Pred pár dňami jej vrchný politik Zelených Anton Hofreiter verejne navrhol, nech to urobí.
