Svoju knihu s názvom Kapitalismus, socialismus a budoucnost aneb Mikeš už přišel dorazila do Jablonca predstaviť ekonómka Ilona Švihlíková. „Knižka sa díva na súčasnosť z vyššej perspektívy. Ako keď orol letí nad krajinou a nevidí každý strom, ale vidí základy krajiny, ako zhruba vyzerá, a vidí v nej nejaké trendy,“ vysvetlila autorka, ktorá knihu napísala spolu s Miroslavom Tejklom.
Jednou z kľúčových tém v nej je rentiersky kapitalizmus. „Kľúčovým znakom kapitalizmu v minulých fázach bol zisk. Zároveň bol ten systém legitímny. Bola tam nejaká väzba. Vydávam niečo do nejakej ekonomickej aktivity, ktorá niečo vytvára, vracia sa to späť v podobe nejakej prirážky, ktorá sa dá nazvať ziskom,“ upozornila Švihlíková.
Problém je však podľa nej v tom, že to dnes platí čoraz menej. „Zisk hrá čím ďalej, tým menšiu rolu a namiesto neho nastupuje renta,“ uviedla ekonómka s tým, že renta je v súčasnosti dôležitá z niekoľkých dôvodov. „Je spätá s privilégiami. Prejavuje sa v rôznych formách. Typicky privatizácia penzijného systému. To je dobývanie renty ako vyšité. Ustupuje štát a dáva určitý sektor k dispozícii súkromníkovi. Ale ten to, samozrejme, neberie ako plošnú službu, ale len pre určitú skupinu, ktorá na to má,“ vysvetlila.
Možnosti dobývania renty sa podľa nej neustále rozširujú a zvyšuje sa kreativita, ako sa nasať na verejné zdroje a pre určitú skupinu ich čerpať. „Všimnite si, ako často ministerstvá nie sú schopné niečo právne rozhodnúť a najímajú si externých právnikov. Typické dobývanie renty,“ konštatovala.
Narastanie nerovnosti. Jedno percento sa úplne odtrhlo od zvyšku
Rozdiel medzi ziskom a rentou je ten, že zisk znamená niečo z určitej aktivity. „Renta je spojená s tým, že som a mám privilégiá,“ upozornila. Jedným z najsilnejších príkladov dobývania renty z medzinárodného hľadiska je podľa Švihlíkovej doložka ISDS – riešenie sporov medzi investorom a štátom.
„Umožňuje nadnárodným firmám žalovať štát, keby sa nejakým spôsobom zmenili podmienky pre ich podnikanie. Opačne to nefunguje,“ povedala ekonómka. „Ďalším spôsobom dobývania renty je vytváranie takých komplikovaných, neprehľadných zákonov, že sa v nich normálny človek nevyzná. Veľké nadnárodné firmy si však môžu najať najlepších špičkových právnikov, ktorí si nájdu nejakú medzierku, aby firmy neplatili dane a tak ďalej,“ uviedla.
Čo tento trend spôsobuje? „Je to nárast nerovnosti. Dobývanie renty spôsobuje, že to jedno percento sa úplne odtrhlo od zvyšku. Ak manažér zarába päťstokrát viac než priemerný zamestnanec, nesúvisí to s výkonnosťou,“ objasnila. Ako príklad dobývania monopolnej renty uviedla Warena Buffeta, obchodníka, investora a jedného z najbohatších ľudí na svete.
„Štýl jeho podnikania je vyhĺbiť priekopy okolo. Ja budem sám. To však nie je konkurencia. To nie je podnikanie, nehovoríme o zisku, ale o rente. Mimochodom, Buffet povedal: Áno, to, čo dnes prebieha, je triedna vojna a tá moja trieda – toho jedného percenta – vyhráva,“ prezradila. „Renta má neuveriteľné množstvo možností, ako na štáte parazitovať, zneužívať ho, ale tak, aby sa to koncentrovalo pre čím ďalej, tým menšie množstvo ľudí. Preto hovoríme o tom jednom percente. Preto máme všetky tie daňové raje, ale aj mechanizmy, ako sa vyhýbať daniam,“ povedala Ilona Švihlíková. A ako dodala, podľa OECD je dnes majetková nerovnosť rovnaká ako v roku 1820.
Súčasný systém je podľa Švihlíkovej nelegitímny. „Dospeli sme k tomu na základe toho, že tu máme skupinu, ktorá systematicky využíva privilégiá tak, aby jej nikto nič nemohol. Systematicky sa zakopáva v priekopách, aby sa chránila,“ uviedla. V uplynulých zhruba tridsiatich rokoch v daňových sústavách vyspelých krajín došlo k niekoľkým zásadným zmenám.
„Prvá z nich je, že sa znižovali sadzby pre tých najbohatších. To však veľmi často nemalo žiadny význam, pretože vďaka systému daňových rajov sa tieto extrabohaté skupiny dokážu vyhnúť zdaneniu úplne,“ konštatovala. V ostatných rokoch sme boli svedkami niekoľkých odhalení typu Panama Papers. „Čo sa odvtedy zmenilo? Vôbec nič. Aj keď sú v daňových rajoch uskladnené dolným odhadom desiatky biliónov dolárov. Akoby to nikoho nezaujímalo,“ čudovala sa.
„V knihe ukazujem, akým spôsobom sa znižovalo daňové zaťaženie korporácií. Štáty sú do toho jednoznačne zapojené, a to nielen čo sa týka znižovania daní. Firmám sa predsa musia urobiť čo najlepšie podmienky, treba dotovať pracovné miesta, dávať im infraštruktúru za korunu… Tieto preteky ku dnu neustále prebiehajú,“ upozornila.
Čoraz väčší dôraz sa podľa nej dáva na nepriame dane typu DPH. „Na jednej strane sa najbohatšie skupiny zdaňujú čím ďalej, tým menej a naopak čím ďalej, tým väčšie bremeno sa dáva na DPH. To je digresívna daň, čo znamená, že najviac dopadá na tých najchudobnejších. Máme teda situáciu, keď bohatí miznú, neplatia do spoločného, ale majú z neho čím ďalej, tým viac privilégií. Parazitujú na verejných rozpočtoch rôznymi spôsobmi. A potom tu máte tú masu, ktorá počúva – a nielen u nás –, že nebude na dôchodky, nie sú peniaze na stavbu bytov a na nič nebude. A zároveň táto skupina platí čím ďalej, tým viac a je na ňu nakladané čím ďalej, tým väčšie bremeno. To nie je legitímny systém,“ poznamenala.
Upozornila napríklad na skupovanie patentov. „Veľké nadnárodné korporácie majú obrovský záujem skupovať patenty. Len preto, aby si to poistili. Ale na tej aktivite nemajú záujem. Je to snaha minimalizovať pre seba riziko a maximalizovať čerpanie renty,“ uviedla. V knihe autori pripomínajú bitku, ktorá sa viedla v devätnástom storočí medzi kapitalistami so ziskom a aristokraciou s jej rentou, a domnievajú sa, že podobná bitka sa odohráva aj dnes.
Ľudia sa búria proti poriadku. Vládnuca elita bráni svoje privilégiá
„Nedá sa hovoriť o legitimite systému, keď jedna veľká skupina – spoločenská väčšina – je nútená vydávať čoraz viac za obsluhu niečoho, z čoho má čoraz menej. Zároveň vidí, že to, čo platí, ide jednému privilegovanému percentu,“ konštatovala s tým, že to má zásadný politický vplyv. „Veľa ľudí tieto veci intuitívne cíti. Začína sa to na politickej úrovni prejavovať, aj keď nie vždy ideálnym spôsobom. Ľudia hľadajú svoj hlas, a preto sa búria proti poriadku.
Vidíme to všade. Aj voľba Trumpa bola toho príkladom. Podľa mňa to bolo síce naivné a mimo, ale čo bolo jeho hlavným volebným motívom? Že vysuší washingtonské močarisko. To je to isté, čo hovorím tu – že ich zbaví privilégií. Ten slogan je geniálny. Samozrejme, že Sandersovi by som to verila oveľa viac než Trumpovi,“ podotkla. „Politická reakcia sa prejavuje v tom, že ľudia dávajú čím ďalej, tým väčší priestor antiestablishmentovým hlasom. To neznamená vždy, že to je dobrá voľba, ale je to hľadanie,“ pokračovala.
„Ďalším príkladom je Taliansko. Desaťročia volilo establishmentové proeurópske strany. A zrazu šesťdesiat percent Talianov dalo hlas Hnutiu piatich hviezd a Lige severu,“ upozornila. „Tí, ktorí stoja proti nám, nie sú hlúpi a toto si uvedomili. Ako príklad uvediem francúzske voľby. Macron je nádherný príklad toho, ako sa hrať na antiestablishment a tvrdiť, že ja to všetko zmením, aby sa v skutočnosti nezmenilo vôbec nič. Ale tlak na tú zmenu tu je. Pretože zdrojom skutočných revolúcií je vždy práve nedostatok legitimity,“ zdôraznila.
Emmanuel Macron Zdroj: TASR
„Myslím si, že ľavica a pravica stále existuje. Ale to, čo teraz dominuje vo vyspelých krajinách, je rozdelenie na establishment a antiestablishment. Vládnuca elita to dobre vie a začína svoje privilégiá brániť,“ konštatovala Švihlíková a upozornila na dve veci, ktoré sa na nás rútia. „Jednou je GDPR (nariadenie EÚ o ochrane údajov), čo je šialenosť, ktorá tu je preto, aby sme nemohli komunikovať medzi sebou. Aby sa ľudia nemohli spájať a šíriť informácie,“ povedala. A druhou je takzvaný boj proti fake news. „Má sa stanoviť celoeurópske ministerstvo pravdy a lásky, ktoré má dohliadať na to, čo a ako sa bude písať. Je to namierené na to, aby sa zatvárali alternatívne weby. Tieto opatrenia sú však známkou, ako sa im to rúca, nemajú to pod kontrolou a strácajú svoje pozície,“ uzavrela Ilona Švihlíková.
