Profesor Staněk: Hospodárska kríza príde. Otázka je, či za pár mesiacov, alebo za dva roky

0
Peter Staněk, vedecký pracovník Ekonomického ústavu SAV (Autor: archív PS)

Európska komisia predstavila minulý týždeň návrh rozpočtu EÚ na roky 2021 až 2027. Čo si myslíte o tom, že je aj napriek odchodu Veľkej Británie vyšší ako ten predchádzajúci?

Predovšetkým je nutné mať na zreteli, že európsky rozpočet by mal byť vyrovnaný. Bohužiaľ, už v minulosti vznikol určitý deficit, ktorý súvisí s mnohými problémami financovania európskeho rozpočtu. Z tohto hľadiska budú roky 2021 až 2027 problematické nielen v dôsledku výpadku šestnástich miliárd eur z Veľkej Británie, ale aj nutnosti riešiť deficit z predchádzajúceho obdobia. Vo väzbe na to bude treba urobiť niekoľko zmien. Jednak sa budú musieť zmeniť podmienky čerpania eurofondov. Hovorí sa o tom, že by sa zvýšil podiel domáceho financovania. Teraz je to päť až pätnásť percent, hovorí sa o tom, že do budúcna by to malo byť medzi 25 a 30 percentami. Ďalej sa bude treba sústrediť len na projekty s maximálnym multiplikačným efektom, aby prinášali zamestnanosť, konkurencieschopnosť, efektivitu rozvoja a tak ďalej. A tiež sa vážne uvažuje, že by sa niektoré druhy dotácií obmedzili, napríklad spoločná agrárna politika alebo politika súdržnosti. Otázkou je, ako sa k tomu postavia jednotlivé členské štáty a akým spôsobom sa na to bude dívať stredná Európa, teda V4.

Nekončia sa tým krajinám V4 „tučné roky“ z predchádzajúcich období, nehovoriac o tom, že súčasťou návrhu je aj mechanizmus, ktorý má fungovať ako palica na neposlušné štáty, v tomto prípade Poľsko a Maďarsko?

Faktom je, že sa budú musieť urobiť zásadné zmeny, pretože aj keď sa schválil podiel 1,3 percenta z ročnej sumy HDP do rozpočtu, tak väčšina krajín to nebude ochotná platiť, lebo bude argumentovať tým, že zároveň musí zvýšiť výdavky na obranu. Z tohto hľadiska treba skôr počítať s dimenziami mierneho zvýšenia rozpočtu o päť až desať miliárd, ale hlavný problém bude ten deficit z predošlého obdobia. Ak sa toto nevyrieši, tak to bude veľký problém. Deficit súvisí so šiestimi veľkými infraštruktúrnymi projektmi, ktoré sa pretiahli viac ako dvaapolkrát oproti plánovanej dĺžke výstavby, napríklad tá obrovská železničná stanica v Stuttgarte alebo letisko v Berlíne. A pretože sa tie projekty týkajú krajín pôvodnej pätnástky, tak nebude záujem to otvárať. V každom prípade treba počítať s tým, že rozpočet zmení minimálne podmienky čerpania eurofondov.

Aký je prínos dotácií pre krajiny strednej a východnej Európy? Jedni si ich nemôžu vynachváliť, podľa iných narobili dotácie v štruktúre ekonomiky mnoho škody, terčom kritiky býva nezmyselné smerovanie investícií, napríklad do cyklotrás či rozhľadní, alebo s nimi spojená korupcia.

Ide o dva smery dotácií. Ten prvý, to sú logické dotácie napríklad na modernizáciu železničných tratí, na budovanie diaľnic, na obnovu energetiky a tak ďalej. Tieto dotácie dávajú zmysel a majú logiku. Ale je pravda, že v mnohých projektoch išlo o nezmyselné investície. Na druhej strane treba priznať, že v našich krajinách sa nevymykajú nezmyselnosťou z financovania projektov v krajinách starej pätnástky, lebo keď si vybavíte rôzne dotácie napríklad na financovanie výstavby sauny pre kone vo Fínsku a podobné veci, tak z tejto nezmyselnosti sa nijako významne nevymykajú, a skôr ide len o kopírovanie týchto nezmyslov. Ale v oblasti infraštruktúry, predovšetkým dopravnej a energetickej, majú dotácie obrovský význam, pretože v mnohých prípadoch by prijímajúce krajiny nemali dostatok prostriedkov na modernizáciu týchto projektov. Navyše, keď zmodernizujem železničnú trať, ktorá napríklad prechádza cez viac štátov, tak z toho mám profit, lebo tá trať je funkčná, rýchla a bezpečná. Zhodnotil by som to tak, že sú hlúpe aj múdre dotácie. Ale ich rozmiestnenie závisí od prijímajúcej krajiny. Podľa toho, čo si dá ako priority, tak podľa toho možno chápať zmysluplnosť tých dotácií. Bohužiaľ, je tiež pravda, že v mnohých prípadoch je s poskytovaním dotácií spojená korupcia a ďalšie negatívne javy.

Zástancovia členstva Česka v EÚ, možno sa takí nájdu aj na Slovensku, dotáciami často argumentujú tým, že z Bruselu oveľa viac dostáva, než do neho posiela. Ale sú aj ľudia, ktorí sa odvolávajú na francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho. Ten tvrdí, že bohatšie západné krajiny si urobili z postkomunistických krajín strednej a východnej Európy svojho druhu kolónie, odkiaľ odvážajú bohatstvo. V prípade Česka to dokladá tým, že v rokoch 2010 až 2016 odišlo na dividendách 2 252 miliárd českých korún a na dotáciách prišlo 563 miliárd českých korún. Je krajina krmelec Európy, ako tento stav nazval ekonóm Karel Kříž? Alebo nie je namieste inkasované dotácie a odchádzajúce dividendy spájať?

Ak hodnotíme len finančné toky, tak má Piketty pravdu. Skutočne je to v úplne odlišnej rovine. Navyše treba pripomenúť, že nebyť pribúdajúcich členských krajín Európskej únie, tak v pôvodných pätnástich krajinách EÚ by už dávno vypukla kríza z nadvýroby, zatiaľ čo takto sa pre ne už od deväťdesiateho roku vytvoril obrovský priestor. Treba tiež vziať do úvahy, za aké ceny sa podniky v krajinách V4 v tom období 1990 až 2000 privatizovali, ako aj to, kto ich privatizoval. Neboli to Nemci, Francúzi, Rakúšania, Španieli? Ten problém, tok financií v dividendách, je viac viazaný na tzv. systém transfer pricing, ktorý v prípade nadnárodných korporácií znamená kreatívne účtovníctvo tak, aby pre hostiteľskú krajinu nezostalo nič a všetko sa to transferovalo do zahraničia. Objem transfer pricing sa ročne za Európsku úniu odhaduje na jeden a pol bilióna eur, z toho na strednú Európu pripadá približne 200 miliárd eur.

Čo proti týmto finančným tokom urobili členské krajiny Európskej únie, keď sa môžu oprieť nielen o smernicu OECD o transferovom oceňovaní, ale od roku 2016 existuje aj európska smernica?

No, neurobili nič, a to z pragmatického dôvodu. Vezmite si situáciu, že by ste zabránili transferovým procesom vo Volkswagene alebo v automobilke KIA. Tak vám povedia, že tie fabriky v Česku zatvoria a pôjdu niekam inam. No a politici si povedia, že preboha, tisíce pracovných miest, subdodávateľských firiem, to predsa nemôžeme ohroziť, takže budú potichu tolerovať odchod týchto peňazí. A ten sa deje jednak prostredníctvom dividend, ale predovšetkým v systéme transfer pricing a kreatívneho účtovníctva dovoľujúceho transferovať zisk vyprodukovaný na území V4 aj iných krajín. Spravidla sa to priznáva v Írsku, zdaní sa to zhruba 12-percentnou daňou korporátneho zisku a o hodinu neskôr sa tieto finančné prostriedky transferujú. To sú systémy finančných tokov známe ako „dvojitá írska“ a „holandský sendvič“. Čiže keby som urobil mechanickú bilanciu, tak vyjde, že podstatne viac peňazí z krajín V4 odišlo, než prišlo. Ale ten pomer by som si nedovolil presne kvantifikovať.

V Česku sa médiá predbiehajú v správach, ako dobre domáce hospodárstvo funguje. Zatiaľ naposledy o tom, že väčšina zamestnancov mladoboleslavskej automobilky mala na výplatnej páske za apríl vyše stotisíc českých korún hrubého. Bývalý guvernér ČNB Miroslav Singer vyhlásil, že česká ekonomika bude bez problémov fungovať niekoľko nasledujúcich rokov. Je taký optimizmus namieste alebo možno skôr veriť tvrdeniam, že česká ekonomika je tesne za vrcholom, v druhom polroku dôjde k jej výraznému ochladeniu a v druhej polovici budúceho roka už k recesii?

Treba si uvedomiť jednu zásadnú vec. Celý boom od krízy v roku 2008 je daný dvoma skutočnosťami. Masívnym vydávaním nových nekrytých peňazí a je jedno, či hovoríme o ECB alebo FED. Veď napríklad ECB vyprodukovala 2,7 bilióna nových nekrytých eur, inflácia je nula, žiadne problémy neexistujú. Tak to už neplatia ekonomické zákony? Druhá vec. Spotreba v Česku aj na Slovensku sa z viac ako deväťdesiatich percent uskutočňuje na úver. Že je na Slovensku priemerná mzda tisíc eur? Áno, ale musí sa vziať do úvahy niekoľko skutočností. Tá cifra vzniká spriemerovaním malej úzkej skupiny, ktorá má plat asi dvadsaťtisíc eur, a masy ľudí, ktorých priemerný plat je 600 až 700 eur, žiadnych tisíc eur. Druhá skutočnosť. Ak prieskumy v Česku a na Slovensku ukazujú, že 70 až 80 percent ľudí žije od výplaty k výplate, tak sa nad tým asi musíme zamyslieť. A po tretie musíme povedať, že úvahy o raste platov a spotreby sú z 90 percent viazané na obrovský nárast zadlženosti obyvateľstva.

Ako sú na tom Česko a Slovensko z tohto pohľadu v rámci Európskej únie?

Dá sa povedať, že slovenské obyvateľstvo sa zadlžuje najrýchlejšie z krajín Európskej únie. Je tiež pravda, že zadlženosť obyvateľstva je v súčasnosti 41 percent z HDP, v Nemecku 68 percent, vo Veľkej Británii 118, v Španielsku 135 percent, čiže sme hlboko pod. Ale musíme brať do úvahy kúpnu silu a silu priemernej mzdy. Preto by som zásadne varoval pred argumentovaním priemernou mzdou a priemerným rastom spotreby. A ešte jedna veľmi závažná skutočnosť. Ak všetko ide na úver a tie mzdy vôbec nerastú žiadnym tempom, ako si niektorí predstavujú, tak sa pýtam, kedy narazíme na maximálne prijateľnú hranicu zadlženia obyvateľstva. Spomeňte si na závery z Davosu pred dvoma rokmi – zadlženie obyvateľstva dosiahlo kritickú fázu a ohrozuje ďalší vývoj. To sme vymazali?

A ak sa obrovský tok financií prelieva do daňových rajov – dnes tam je 91 biliónov dolárov –, nikde tie peniaze nechýbajú? A musíme si uvedomiť, že sa finančný sektor stal virtuálnym finančným sektorom. Virtuálny finančný sektor znamená, že len presúvate čísla, nie reálne hodnoty, nie reálne výrobky, nie reálne skutočnosti. A ak toto zadlženie obyvateľov je kritickým faktorom ďalšieho vývoja, tak sa pýtam: Nebodaj to vyrieši zákon o individuálnom konkurze a vyrovnaní? A ďalší ukazovateľ. Koľko máte exekúcií v Českej republike? Oficiálne sa uvádza okolo 1,6 milióna. Lenže ak započítate exekúcie sociálnej poisťovne, zdravotnej a tak ďalej, máte exekúcií viac ako päť miliónov, z toho 890-tisíc exekúcií sú exekúcie, kde ide o osem a viac exekúcií. To vzniká z dlhej chvíle ľudí? Na Slovensku máme 3,5 milióna exekúcií. To ľudia neplnia svoje záväzky, čoho dôsledkom sú exekúcie, len z dlhej chvíle? Alebo nevedia ako ďalej?

Chápem to správne, že so spomínaným optimizmom bývalého guvernéra ČNB Miroslava Singera týkajúceho sa najbližšieho vývoja ekonomiky tak úplne nesúhlasíte?

Ak citujeme niektorých ekonómov, citujme aj iných, ako sú Warren Buffett, Marc Faber a ďalší, ktorí hovoria, že nie je diskusia o tom, či príde zásadná finančná kríza. Diskusia môže byť len o tom, či nastane za niekoľko mesiacov, alebo za dva roky, pričom sa odhady pohybujú medzi 10- až 20-násobkom dôsledkov krízy z roku 2008. Takže o čom to je?

Ak budeme stále tvrdiť, že je to skvelé, tak sa pýtam, ako dlho môže vydržať rast založený len na raste zadlženosti populácie a ekonomických subjektov. Veď musíme vziať do úvahy, že celkové dlhy nie sú tých 165 biliónov, ako sa nedávno publikovalo v správe Medzinárodného menového fondu. V správe pred dvoma rokmi sa uvádzalo, že celková zadlženosť v období 2008 až 2015 sa zvýšila o 59 biliónov a dosiahla kritickú hranicu 231 biliónov dolárov. Teraz zrazu niekto hovorí len o 165 biliónoch. Odkiaľ sa vzali tie čísla? Nie je to len rečnenie o pozitívnom vývoji?

Kým vypukla kríza v juhovýchodnej Ázii v roku 1996, tak sa všetci predbiehali v nadšení, aké to bude skvelé, aký to bude investičný boom, ako celá tá oblasť bude rásť a tak ďalej. A potom zrazu v priebehu dvoch týždňov prišiel totálny kolaps a všetko sa zosypalo. Čím viac budú hovoriť o prechádzke ružovým sadom, tým bližšie – s tým počítajte – sa dostávame ku kríze.

Česko dosiahlo v apríli unikátny stav nezamestnanosti, keď na jedno voľné pracovné miesto pripadalo 0,91 uchádzača. Ako sa na túto asi len zdanlivo príjemnú skutočnosť dá reagovať?

Ak máte nedostatok pracovných síl, môžete hľadať lacnú pracovnú silu v zahraničí alebo začať investovať do nových robotických technológií, ktoré vám z dlhodobého horizontu zabezpečia produktivitu, konkurencieschopnosť aj technický rast. Alebo je jednoduchšie nájsť nejakých ľudí z Vietnamu, zo Srbska alebo z Chorvátska a zaplatiť im opäť tú minimálnu mzdu, zamestnať ich, vyplniť tú medzeru na trhu práce a hovoriť si, aké je to skvelé? K tomu hovorím jedno. Hlavným problémom strednej Európy sú stále nesmierne nízke mzdy v porovnaní s odmenami ľudí v západnej Európe.

Vezmite si, že v Nemecku predstavuje spotreba dôchodcov, teda ľudí nad 65 rokov, 49 percent vnútronemeckej spotreby. Na Slovensku je to 18 percent, v Česku to až o toľko viac nebude. Dôchodcovia stabilizujú domácu ekonomiku, všetkých tých živnostníkov, malé firmy, služby a tak ďalej. Ale ak tí dôchodcovia budú chudobní – a z miezd v Česku a na Slovensku chudobní budú –, tak žiadna vysoká podielová spotreba ľudí nad 65 rokov tu nebude ani za dvadsať rokov. Ak niekto hovorí o výplate stotisíc korún na zamestnanca v Mladej Boleslavi, tak ja môžem takisto povedať, že niektoré IT firmy na Slovensku majú platy 2,5- až tritisíc eur. Ale akú váhu má táto skupina zamestnancov na celkovej príjmovej certifikácii v podmienkach Českej alebo Slovenskej republiky? Tých pár tisíc zamestnancov so stotisícovými platmi bude fungovať presne ako ten krycí manéver v priemernej mzde. Z tohto hľadiska by sme nedostatok pracovných síl a nízku nezamestnanosť mali skôr chápať ako šancu na to, aby sme rozbehli investície v technológiách. A pýtam sa, prečo v posledných rokoch investície neustále klesajú. Je to len preto, že nikto nechce investovať alebo sú lacné pracovné sily? A ešte jedna poznámka k tej nezamestnanosti. Môžete tam vidieť aj metodickú zmenu, podobne ako v Spojených štátoch, kde majú nezamestnanosť štyri percentá. Všetci, ktorí sa uchádzajú o prácu dlhšie než dvanásť mesiacov, sú vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie. A máte to vyriešené.

S témou nezamestnanosti súvisí aj vystúpenie guvernéra Bank of England Marka Carneyho na konferencii o technologickom pokroku Canada Growth Summit, v ktorom varoval, že vzostup umelej inteligencie a technologických strojov vyvolá obrovské sociálne rozdiely medzi vysokokvalifikovanými pracovníkmi, ktorí dokážu technologický rozvoj využiť, a tými, ktorí v dôsledku neho prídu o prácu. Očakáva, že vznikne masa nezamestnateľných a frustrovaných ľudí, ktorí by sa mohli uchýliť k ideám Karla Marxa a komunizmu. Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy?

Štvrtá priemyselná revolúcia spolu s digitalizáciou bude znamenať zásadnú zmenu spotreby práce v ekonomike a v spoločnosti a tiež zásadnú zmenu v štruktúre zamestnanosti. Na to sa názory veľmi rôznia. Od 30 až po 75 percent miest, ktoré v budúcej dekáde zaniknú. Síce budú vznikať nové miesta, ale budú s tým dva problémy. Jednak väčšina z tých miest bude len na čiastočný, nie plný úväzok, čiže bude problém s odmenou. A tiež sa bude vyvíjať úzka skupina vysokošpecializovaných kvalifikovaných ľudí, ktorí budú chápať architektúru súvislostí, a tí budú skvele odmeňovaní. Problém bude v tom, že väčšina dnešnej podoby potreby práce zanikne. Nevznikne dostatočný počet nových pracovných miest a pred ekonomikami bude stáť fundamentálna otázka: Čo s tými ľuďmi, ktorí sú prebytoční, ale v spoločnosti, ktorá je založená na spotrebe? Niektorí tvrdia, že by to mohol vyriešiť nepodmienený príjem. Dostanete nejaké peniaze a nemusíte robiť, spotrebu nimi pokryjete. Dokonca aj finančne by sa to dalo zariadiť, pretože by stačilo tridsať percent z peňazí, ktoré sa točia v sivej a čiernej ekonomike, aby sa dal zabezpečiť nepodmienený príjem. S tým však súvisí veľa ďalších otázok. Čo budú robiť tí ľudia s voľným časom? Vrhnú sa na drogy, na hry, na cestovanie? Táto situácia navyše navodí fundamentálny problém, aký zmysel má táto spoločnosť a aký zmysel má ľudský život. To už nebudú technické alebo filozofické otázky. To budú kľúčové otázky zmyslu života.

A s nimi si budú tí ľudia klásť aj otázky, prečo niektorí môžu žiť v prepychu, zatiaľ čo oni si toho môžu dopriať len minimum?

Predstavte si, že tí ľudia skutočne dostanú peniaze, sú doma celý deň a budú premýšľať, čo s načatým večerom. Tam je riziko návratu k ideám Marxa veľmi reálne. Keď stále pokračuje príjmová diverzifikácia spoločnosti – ktorá sa, bohužiaľ, prehlbuje –, tak to bude znamenať, že tu bude úzka elita niekoľkých percent super bohatých ľudí, ktorí budú mať všetky reálne zážitky, a potom tu bude masa deväťdesiatich percent ľudí, ktorí na to nebudú mať, takže im zostane len trojrozmerný virtuálny svet a virtuálne zážitky. A teraz si predstavte, ako dlho vydrží táto asymetria spoločnosti. Ak niekto tvrdí, že budú vznikať nové miesta, tak áno, budú, ale treba si uvedomiť, čo bude umelá inteligencia znamenať. To nebude len zánik robotníckych profesií, ale zaniknú aj profesie vo finančnom sektore, v bankovníctve, v právnických sférach, v dizajne, v architektúre, v strojárstve, v projektovaní a tak ďalej. Čiže to bude mať vplyv na všetky kategórie zamestnancov.

Kto bude mať na pracovnom trhu najväčšiu šancu uplatniť sa?

Všetky štúdie sa zhodujú, že na pracovnom trhu prežije len ten, kto chápe architektúru súvislostí, chápe, kam zaradiť informácie, ktoré získava, a navyše je to človek s kreatívnym myslením. Ale vychováva súčasné školstvo deti a mládež s týmto spôsobom kvalifikácie? Keď sa budú vyžadovať znalosti o fungovaní spoločnosti, základná funkcia školstva bude v tom, že bude nutné celoživotne študovať nové prístupy architektúry spoločnosti. Ak nebudete študovať, ako budete chcieť komunikovať s umelou inteligenciou napríklad na úrade? A ak sa všetci zhodujú, že Priemysel 4.0 bude znamenať individualizovanú výrobu podľa predstáv zákazníka, špecificky modulovanú, bude väčšina ľudí schopná predstavu o svojom budúcom výrobku nadizajnovať? Nebudú to len roboti alebo umelá inteligencia. Budú to nové materiály, ktoré dodajú dnešným výrobkom skvelé vlastnosti. Nebudete musieť výrobky obmieňať, môžu vám slúžiť desiatky rokov. Alebo dôjde na to, čo začína teraz preferovať Európska únia a čo sa nazýva dočasná elektronika. V mikroprocesore máte zabudovaný deštruktívny faktor, ktorý po dvoch rokoch ten mikroprocesor zničí vrátane dátovej sústavy. To sa vám bude páčiť alebo nebude? Čiže tento proces je nesmierne zložitý. Takže guvernér Mark Carney skutočne upozorňuje na jeden z kľúčových tektonických zlomov. Ale ten zlom siaha nesmierne do hĺbky a do štruktúry.

Začali sme Európskou úniou, tou aj skončíme. Konkrétne jej energetickým zabezpečením. Podľa amerického denníka The Wall Street Journal navrhuje americký prezident Donald Trump Nemecku, aby sa vzdalo projektu Nord Stream 2, teda ďalšieho rusko-nemeckého plynovodu pod Baltským morom, ktorý sa vyhýba tranzitným krajinám a ktorý zvyšuje závislosť od Ruska, ale aj od Nemecka. Trump Nemecku ponúka, že keď sa tohto plynovodu vzdá, vyhne sa obchodnej vojne a americkým tarifám na oceľ, hliník a možno aj na automobily. Ako vám znie taká ponuka?

Keď sa minulý rok finalizovali rokovania okolo TTIP, tak sa objavila kauza Dieselgate. A zrazu mal Volkswagen problémy s emisiami, so softvérom a so všetkým. Paradoxné je, že o týchto problémoch falošného softvéru vedeli na americkej strane už tri roky predtým. Prečo to vytiahli práve vo fáze finalizácie rokovaní o TTIP? A ak americký Kongres schválil výstavbu obrovského podniku na skvapalňovanie plynu v Chesapeake Bay, čo je výnimka, a Spojené štáty teraz mohutne ťažia ropu a zemný plyn frakovaním, budujú flotilu lodí, ktoré majú prepravovať kvapalný plyn do Európy, nové terminály v Marseille, v Terste a tak ďalej, tak tieto projekty nebudú mať zmysel, ak bude Nord Stream 2. Pretože to jediné, o čom nechcú Američania hovoriť, je cena takto dodávaného plynu. Tá bude možno dvakrát až trojnásobne vyššie ako dodávka plynu cez Nord Stream 2. Samozrejme, vzniká otázka, čo bude dôležité pre Nemecko a Európu. Drahý plyn zo Spojených štátov presadzovaný geopolitickými záujmami alebo lacnejší plyn z Ruska, ktorý však bude napádaný Spojenými štátmi?

Tu je každá rada drahá. Ako sa to môže skončiť?

Ak niekto hovorí, keď nezrušíte Nord Stream 2, tak vám zavedieme clá na oceľ a hliník, tak tomu sa v bežnej praxi hovorí vyhrážanie, nie je to pravda? A ak to chce americká administratíva urobiť, tak sa pýtam: Vydržalo to ako dlho, než teraz dospeli k záveru, že tieto clá budú mať výnimku vo väzbe na Čínu? Pretože Čína pohrozila zásadnými odvetnými opatreniami. Bude mať aj Európska únia dostatočnú silu, aby odpovedala rovnako a povedala Spojeným štátom, že ak sa chcú miešať do energetickej stratégie Európskej únie, tak sa podnikne séria krokov protiopatrení? Alebo je to prostá geopolitika, kde Európa zrazí päty, zvýši výdavky na obranu, odstráni Nord Stream 2 a bude pokorne kupovať drahý kvapalný plyn zo Spojených štátov? Potom sa pýtam, kde je svojprávnosť Európskej únie. Alebo to tým špičkovým predstaviteľom nedochádza? Alebo nechcú, aby im to došlo? Bohužiaľ, toto je skutočnosť. Musím otvorene povedať, že geopolitika už dávno nehľadí na ekonomické dôsledky. Pretože ak by hľadela, tak sa musí Európska únia pýtať, ak ju doteraz sankcie proti Rusku stáli vyše 500 miliárd eur, či bude aj naďalej taká veľkorysá a bude tolerovať tieto skutočnosti, ktoré Spojené štáty nestáli jeden jediný dolár. Tak kde potom sme? Kde sú medze svojprávnosti jednotlivých krajín alebo zoskupenia štátov?

- Reklama -