Na akciu, ktorú uvádzal novinársky nestor, bývalý redaktor Mladej fronty Milan Syruček, prišlo niekoľko desiatok záujemcov rôznych vekových kategórií. V úvode vystúpil slovenský veľvyslanec v Českej republike Peter Weiss.
Boli sme jednotky…
„Pri interpretácii príčin, priebehu a potom konca obrovskej nádeje, roku 1968, sme jednotní, ale predsa len je tu generačný záujem aj mladších generácií. Pretože nikdy vo svojich dejinách neboli Česi a Slováci v takej dôkladnej pozornosti ako v roku 1968,“ uviedol na začiatku svojho vystúpenia Weiss. „Vrcholila studená vojna, dozrievali isté procesy v západnej Európe, v USA a u nás v Československu. Pretože naša republika bola najvyspelejším štátom vtedajšieho sovietskeho bloku alebo socialistického tábora, bolo prirodzené – ja sa na tento moment snažím poukazovať pri každej príležitosti –, keď sa v západnej Európe objavili isté spontánne reakcie na nové civilizačné javy, na studenú vojnu, na dôsledky konzumnej spoločnosti, tak nebolo náhodné, že to vypuklo práve v roku 1968 aj u nás. Československo vstúpilo na trajektóriu vývoja ako priemyselne veľmi vyspelá krajina s demokratickou tradíciou a s osobitou skúsenosťou z vojnového aj povojnového obdobia.“ Podľa Weissa sa to začalo februárovým stretnutím ÚV KSČ v roku 1968 ako odpoveď na beštialitu stalinizmu, na obete, ktoré priniesol, na procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami a podobne. „Vnímal som to ako špecifické československé odpovede na výzvy, ktoré sme už vnímali, na rozdiel od iných krajín, ktoré z hľadiska vývoja priemyslu aj ekonomiky boli ďaleko za nami,“ poznamenal.
Hrdinní teoretici
„Môj priateľ, filozof František Novosád, pri mnohých príležitostiach napísal – a pridáva sa k nemu aj skvelý slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták –, že nikdy nesmieme posudzovať boje, ktoré si ľudia žijúci v danej dobe vybojovali, cez okuliare nášho poznania a našich skúseností. Pretože potom vyzeráme ako veštci, ktorí už vedeli, ako to dopadne. Ale oni vtedy nevedeli, ako to dopadne… Množstvo kníh hovorilo o možnosti konvergencie dvoch systémov vo svete. V tom studenou vojnou rozdelenom svete, ktorý si zažil chvíľu blízko jadrovej katastrofy,“ pokračoval Weiss. Teraz sa nám vraj zdá, že iná cesta nebola možná, len reštaurovanie, teda návrat k tomu, čo bolo pred rokom 1945 alebo 1948. „Ale ľudia to vtedy tak nevnímali. Dnes je zosmiešňovať, akí to boli hlupáci, že nechápali, že sa to nedá reformovať, nekorektné. Každá spoločenská zmena sa urobila tak, že prívrženci daného režimu, ako napríklad Veľká francúzska revolúcia, sa vzbúrili proti vlastnému režimu, proti vlastným životným podmienkam a došli k presvedčeniu, že treba pomery zmeniť,“ vysvetľoval veľvyslanec.
Peter Weiss a Milan Syruček Zdroj: Václav Fiala
„A ešte jednu poznámku k tomu československému pokusu. Mnohí vyčítajú Dubčekovi a jeho vedeniu, prečo to neodhadli, že predsa bolo jasné, že to Sovieti nemôžu pustiť. Na to mám dve odpovede. Áno, Dubček a jeho vedenie mohli ísť cestou príštipkárskych reforiem. Ako to urobil Gomulka v roku 1956. Vy starší si pamätáte, za akého hrdinu bol Gomulka na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Aký bol veľký reformátor. A kam sa dostali tie príštipkárske reformy? K tomu, že bol väčším jastrabom, než bol Brežnev,“ podotkol Weiss.
„Dnes vyčítame mužom vtedajšieho januára, že chceli príliš. Malo by to zmysel, keby chceli len príštipkáriť? Druhá vec, práve preto vedenie Komunistickej strany Československa chcelo ísť až na pôdu sociálnej demokracie. Vďaka tomu, že ambícia išla až tak ďaleko, sa zlomila chrbtica komunistického hnutia. Tým, že Brežnev podľahol tlaku v strane a vojensko-priemyselného komplexu a zastavil reformy. Znemožnil, aby sa z Československa stalo laboratórium postupných zmien, zmrazil sovietsku spoločnosť, ktorá sa ešte tešila z oteplenia, ktoré priniesol Chruščov. Aj keď už bolo niekoľko rokov po jeho páde, predsa len tam bola silná generácia ľudí, ktorí počúvali jeho prejav na dvadsiatom zjazde KSSZ. Tí takisto túžili po zmenách. Tanky v Československu zabili šancu na akúkoľvek zmenu aj v Sovietskom zväze, aj v iných krajinách,“ spomenul si Weiss na neradostnú dobu pochovaných očakávaní.
Gorbačov a Dubček
„My sme zažili obdobie, ktoré nazývame normalizáciou. Ale režim sa z toho už nespamätal, aj keď sme potom začali dúfať, že s tým Gorbačov ešte niečo urobí. Pretože sme si nevedeli predstaviť ten silný Sovietsky zväz, ako všetky jeho štáty zmiznú. Keď sa stretávate s americkými politikmi, tak vám hovoria, že si ešte v roku 1988, 1989 vôbec nedokázali predstaviť, že sa niečo také stane. My sme za to ako Československo zaplatili, naša generácia, ktorej pristrihli krídla – ja som mal vtedy 16 rokov. Práve preto ten sovietsky systém musel zmiznúť z cesty, pretože odmietol poslednú šancu niečo so sebou urobiť,“ konštatoval.
Dubček sa podľa Petra Weissa dostal do paradoxnej roly. „Nenávideli ho jeho bývalí normalizační súdruhovia. Ešte keď si vezmete 24. december 1989, posledné veľmi smutné a tragické plénum ÚV KSČ, z čoho mali najväčší strach? Že Dubček prehovorí na Letnej. A keď zistili, že tomu už nemôžu zabrániť, tak si povedali, že aspoň zabránia tomu, aby jeho prejav odvysielala televízia. Biľak sa vyhrážal, že to treba urobiť ako de Gaulle v roku 1968, rozprášiť to. Zároveň ten istý Dubček, keď prišiel po decembri, sa stal väčším nepriateľom pre mnohých, ktorí získali väčšiu moc po roku 1989, ako mali tí normalizační komunisti. Marián Čalfa sa na mňa nebude hnevať, ale väčším nepriateľom a nebezpečenstvom sa zdali Dubček a obrodári než Marián Čalfa a ďalší, ktorí plynule preplávali do nového režimu len tým, že mali stranícke knižky.“
Stalo sa to, že v časti českej a slovenskej spoločnosti sa začala vytesňovať spomienka na rok 1968 ako na niečo pozitívne. „Pretože keď sa hovorí, že režim bol od samého začiatku až do jeho konca zločinecký, že to bolo jednoliate obdobie štyridsiatich rokov, v ktorých sa nič pozitívne neurobilo, boli len samé nespravodlivosti… Spojte päťdesiate roky so šesťdesiatymi, ale ako teda vysvetlíte ľuďom, že v priebehu toho zločinného režimu Dubček 1. mája 1968 totálne splynul s tristotisícovým davom? Akoby bolo lepšie vyhlásiť, že Dubček je len mýtus, vytesňovať spomienku na Dubčeka, spomienku na šesťdesiaty ôsmy rok ako na obdobie obrovskej nádeje… My, ktorí sme to zažili, si vždy spomenieme na tú obrovskú nádej a jednotu, ktorá bola v československej spoločnosti, ktorú nám potom rozbili sovietske tanky. A viete, kedy som doma spieval československú hymnu, obe jej časti? Vo februári 1969,“ zakončil svoj prejav Peter Weiss za potlesku prítomných.
Česi a Slováci? Jeden alebo dva národy?
Slovo potom dostal Ján Čarnogurský, ktorý si v úvode krátko zaspomínal. „Chcem povedať, že pri tomto stretnutí je vo mne mnoho sentimentu, pretože budúci rok to bude päťdesiat rokov, čo som promoval na tunajšej právnickej fakulte,“ uviedol.
„Minulý rok vyšla v Rusku zaujímavá kniha o Slovensku, ktorá sa volá Sovietsky zväz a Slovensko 1939 – 1945: vojensko politické aspekty. Napísala to Valentina Marjina, pracovníčka ruskej akadémie vied. Ona tam cituje, že v priebehu Slovenského národného povstania odletela do Londýna delegácia Slovenskej národnej rady na čele s Lacom Novomestským rokovať s Benešom a londýnskou exilovou vládou o budúcom usporiadaní republiky. Už celkom samozrejme vychádzali z toho, že existujú dva národy, teda Česi a Slováci. A Beneš stále používal pojem ,československý národ‘ a stále trval na tom, že je to jeden národ. Povedal, že Česi a Slováci sú jeden národ, pretože podľa jeho zistení sú Česi orientovaní na Západ a Slováci sú orientovaní na Východ. Federácia vtedy nebola vôbec na programe. A Beneš ďalej pokračoval, že keby sa pripustilo toto delenie, tak že ďalší historický vývoj bude smerovať Čechov na Západ, Slovákov na Východ a pri najbližšej medzinárodnej kríze Česi splynú so Západom a Slováci s Východom. Toľko teda citácia,“ povedal Čarnogurský.
Skúška sa blíži…
„Vidíte, máme za sebou toľko rokov, čo sú pojmy český národ a slovenský národ bezproblémové, aj keď sme sa pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi rozišli do dvoch štátov. Zatiaľ sa žiadne takéto riziko, o ktorom hovoril Beneš, nenaplnilo. Ale myslím si, že Česi a Slováci ešte neprešli záverečnou skúškou svojho nového vzťahu, a to medzinárodnou krízou, do ktorej ich zatiahnu,“ varoval bývalý politik. „Bude to tá posledná skúška nášho dobrého bratského vzájomného vzťahu, a to hovorím bez akéhokoľvek pátosu. Je nutné, aby sme vystupovali spoločne na jednej strane. Samozrejme, nebude to záležať len na nás, ale ide o to, aby sme aspoň prejavili snahu vystupovať na jednej strane barikády,“ pokračoval.
„My, ktorí sme zažili rok 1968, si pamätáme na heslo, čo má byť prvé – či federalizácia, alebo demokratizácia,“ pripomenul Čarnogurský. „Myslím si, že to bolo falošné a že tak otázka nestála. Ale bola nastolená, a ako si mnohí pamätáte, dosť vyplňovala verejný priestor. Nazývajme to poučením sa z dejín z roku 1969. Vôbec sa na verejnosti neobjavila otázka alebo dokonca problém nového štátoprávneho usporiadania, ako sa o ňom hovorilo v šesťdesiatom ôsmom alebo ako sa hovorilo o rozdelení a samostatnosti Čechov a Slovákov. Zažil som to, týkalo sa to Slovenska a ani tam sa také heslá neobjavili. Predstavte si, keby existovali, či by vôbec na nasledujúci deň ľudia prišli na námestia v Prahe a v Bratislave. Pretože by si povedali – veď hrozí rozpad republiky, tak radšej to nechajme tak. Takže odkaz roku 1968 bol taký akademický. Skrátka žiadne zmienky o tom, že bude nejaká nová úprava vzťahov Čechov a Slovákov. Vystupovali sme jednotne, a tak sme si tie pochybnosti ani nepripustili,“ poznamenal Čarnogurský.
Ján Čarnogurský Zdroj: Václav Fiala
Slovenská vláda bez reakcií. Bude to precedens?
Potom sa venoval súčasnej situácii na Slovensku po demonštráciách. „Keď vznikli demonštrácie po vražde Kuciaka a jeho priateľky, tak keď hovorím z vlastnej pozície, niesli znak toho, že táto tragická udalosť sa z hodiny na hodinu preformátovala do vnútropolitických žiadostí a kritík. Ako potom tie demonštrácie pokračovali, tak tú tragickú a odpornú udalosť, tú vraždu dvoch mladých ľudí, odsunuli do pozadia a na deväťdesiat percent sa hovorilo o vláde, o odvolaní najprv ministra vnútra, potom predsedu vlády, potom o nových voľbách a tak ďalej. O vražde Kuciaka sa hovorilo pre formu pár viet a to bolo všetko. Vo svojom článku Zápas o námestia som trochu vychádzal zo skúseností, ktoré poznáme z Ruska. Viete, ja som na Slovensku vyhlásený rusofil…“ priznal sa Čarnogurský a možno sa aj trochu začervenal.
„V roku 2012 pri voľbách, ktoré vyhrala Putinova strana, sa konali demonštrácie proti Kremľu. Boli dva-tri dni a hovorilo sa o nich aj v televízii. A kremeľský tábor zmĺkol, akoby neexistoval. Zorganizovali sa proputinovci a ich manifestácie boli oveľa väčšie než tamtie. Takže proputinovské mali nakoniec navrch nad protiputinovskými. Ale na Slovensku, divím sa, že tam vznikli demonštrácie proti vláde, ktorá pred necelými dvoma rokmi veľkou väčšinou vyhrala voľby, v prieskumoch verejnej mienky dokonca aj teraz vyhráva nad opozíciou – ale tento vládny tábor na Slovensku nebol schopný zorganizovať demonštrácie na svoju podporu, v inom čase a na inom mieste. Aby dal najavo, že existuje a že nie celé Slovensko sa stotožňuje s demonštráciami na Námestí SNP. Pýtal som sa Fica, prečo niečo neurobí. Nič sa nedialo.“
Pripravme sa!
To je podľa Čarnogurského otázka nad súčasným Slovenskom. „Ako keby bolo schopné len takej kuloárovej politiky, ako dopadnú voľby, podľa volieb a koaličných zmlúv – teda vládny tábor. A nie je schopný robiť politiku na uliciach. Hovorilo sa, že v máji 1968 Dubček splynul s tými tristotisíc ľuďmi. Na Slovensku teraz nič také nenastalo. To je nedostatok súčasného vládneho tábora na Slovensku. Je tu istá otázka, tak, ako sa politická situácia vyvíja a nastane určitá stredoeurópska kríza, že do akej miery na to Slováci dokážu reagovať. Od novej Pellegriniho vlády nevidím znaky, že by týmto smerom chcela niečo podnikať. A trebárs pripravovala Slovensko na rôzny vývoj situácie, ktorý môže nastať,“ uviedol trochu temnejšie hosť diskusného popoludnia k Pražskej jari a česko-slovenským vzťahom.
