„Bez Beneša by sme republiku nemali.“ Okrídlený Masarykov výrok, ktorý by sa dal vytesať do kameňa. „Aj z tej vety je zrejmé, ako hlboko si to T. G. Masaryk uvedomoval. Zatiaľ čo on mal imidž akéhosi demokratického monarchu s portrétmi na koni, Beneš oproti nemu vyzeral ako úradník, ktorý sa stále venuje svojim papierom,“ hovorí na úvod Zdeněk Čech. Práve pred sedemdesiatimi rokmi sa národ dozvedel o Benešovej abdikácii a potom už komunistom nestálo nič v ceste nasmerovať Československo extrémne doľava a na Východ.
Medzi mlynskými kameňmi
Ku koncu roka 1935 sa Beneš stal prezidentom Československa a vtedy sa vlastne začínalo obdobie jeho sklamania a nešťastia. „Spoliehal sa v Európe hlavne na Francúzsko. Veď aj v spojeneckej zmluve so Sovietskym zväzom bola vpísaná nadväznosť na predchádzajúcu pomoc Francúzska. No a po Mníchovskej dohode, keď určili štyri mocnosti – Británia, Francúzsko, Taliansko a Nemecko –, že Čechoslováci majú svoje pohraničie odstúpiť Nemcom, pretože inak ponesú zodpovednosť za vojnu, stratil svoju niekdajšiu vieru v západných spojencov,“ vysvetľuje Čech. Prvýkrát zo svojej funkcie rezignoval pár dní po Mníchove, abdikoval v októbri 1938 a opustil krajinu. Po okupácii oklieštených Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom vytvoril v Londýne exilovú vládu, ktorú definitívne uznali v roku 1941.
„Úvahy o tom, že sme mali v roku 1938 odmietnuť Mníchovskú dohodu a bojovať proti nacistickému Nemecku, pôsobia, samozrejme, v romantických predstavách hrdo a dobre. Mali by sme potom naozaj viac svojich hrdinov, ale aj pekelné straty. Vtedy bol pomer vojenskej sily zhruba päť ku dvom v náš neprospech. Bez spojencov sa skrátka taká vojna s vidinou úspechu viesť nedala. Nemci boli v nepopierateľnej presile. Naši by určitý čas so svojimi pevnosťami a dobre vybavenými divíziami iste vzdorovať dokázali, ale mestá by sa pritom menili na ruiny. Beneš to dobre vedel. Cúvol a pražská vláda sa spolu s ním rozhodla prijať veľmocenský diktát z Mníchova. Bol to taktický ústup pre sebazáchovu národa.“
Publicista Zdeněk Čech
Ako vedúci predstaviteľ zahraničného odboja bol potom Beneš účastníkom diskusií o budúcom osude sudetských Nemcov. Najprv navrhoval menšie úpravy hraníc a čiastočný transfer nemeckého obyvateľstva. Protektorátny odboj to však odmietol a Benešova exilová vláda teda presadila odsun rozhodujúcej väčšiny „sudeťákov“, čo na povojnovej konferencii v Postupime potvrdili víťazné mocnosti. „Vtedy sa na odsune tunajších Nemcov za hranice zhodli všetci spojenci. Netreba sa za to nikomu ospravedlňovať a venovať sa nášmu tradičnému flagelantstvu,“ dodáva Čech.
Lož prichádza z Kremľa
„Beneš bol československým prezidentom dvakrát. A vždy v najťažších obdobiach existencie štátu. Dá sa povedať, že to bol vlastne najnešťastnejší politik tejto krajiny. Musel rozhodovať v najťažších časoch a rozhodovať s chladnou hlavou, hoci v posledných rokoch života trpel Ménièrovou chorobou a častými migrénami. Vždy sa snažil aplikovať politiku možného,“ dopĺňa Zdeněk Čech, autor tetralógie Drsný střed Evropy, v ktorej opísal históriu najrôznejších stretov na území Čiech a Moravy a venoval dosť priestoru aj Benešovi. „Niet divu,“ hovorí dnes, „že sa Beneš neskôr začal orientovať skôr na Východ. Pomníchovské vytriezvenie zo západných spojencov bolo vo veľkej časti obyvateľstva obrovské a Beneš nebol výnimkou.“
Z čoraz mocnejších komunistov však takisto vytriezvel. Vo februári 1948 prijal pod ich tlakom demisiu ministrov a Klement Gottwald zostavil novú vládu. Naposledy sa vzoprel, keď odmietol podpísať novú československú nedemokratickú ústavu, ale to už bolo neskoro. „Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky, kto je komunista, je klamár – je to spoločný rys všetkých komunistov a najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal veriť, že ma aj Stalin chladnokrvne a cynicky klamal, nielen v roku 1935, ale aj neskôr, a že jeho uisťovanie mňa aj Masaryka bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom,“ povedal Edvard Beneš v zrejme poslednom rozhovore pred smrťou švédskej spisovateľke Amelie Posse-Brázdovej.
Málokto vie, že abdikoval už druhého júna, ale oficiálne abdikáciu zverejnili až siedmeho. A o štvrť roka neskôr, na začiatku septembra, zomrel vo svojej vile v Sezimovom Ústí, kde sa dnes často usporadúvajú dni otvorených dverí. Pochovaný je v miestnom parku spolu so svojou manželkou Hanou. V roku 2004 česká Poslanecká snemovňa aj napriek vetu Senátu opakovane schválila zákon tvorený vetou „Edvard Beneš sa zaslúžil o štát“, ktorý však prezident Václav Klaus nepodpísal.
