Elišku Balzerovú poznajú diváci napríklad zo seriálu Nemocnica na okraji mesta alebo z filmu S tebou mě baví svět. V čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy mala devätnásť rokov. Jej najsilnejší zážitok z okupácie bol vraj tank, ktorého vodič nevedel, kam má ísť, pretože obyvatelia otočili ukazovatele a napísali na ne v azbuke MOSKVA. Tak sa otáčal a vytrhával dláždenie. Keď potom hovorili s vojakom, ktorý sedel na tanku, plakal, že nechcel ísť, že má v Rusku rodinu.
Ďalej spomína na predvečer okupácie. Pri ceste do Krumlova im vraj povedali, že sa tam stala tragédia, že niekoho zastrelili a že nesmú ísť ďalej. „Mladá pani s dieťaťom v náručí sa chcela pozrieť, čo to rachotí po ceste, pohla záclonkou za oknom a vojak vypálil dávku zo samopalu. Ona aj s dieťaťom bola na mieste mŕtva,“ spomína Eliška Balzerová. O takýchto incidentoch sa vraj len šepkalo a mali byť zabudnuté.
Bola vtedy presvedčená, že sa Sovieti Československa už nikdy nevzdajú. Bála sa, že sa z neho dokonca stane ďalšia zo sovietskych republík a či sa vôbec ešte otvoria vysoké školy. Podľa svojich slov ani neverila v socializmus s ľudskou tvárou. Bolo to pre ňu len ďalšie komunistické heslo.
Rozprávala, že keď išla so starou mamou do kostola, tak na rohu stál „fízel“ a zapisoval. „Socializmus, komunizmus alebo akákoľvek diktatúra nemá ľudskú tvár,“ tvrdí herečka. Alexander Dubček na ňu pôsobil ako niekto, kto čosi hrá. Balzerová uvádza, že neverila, že by bol taký naivný. „Musel predsa vedieť, keď tam študoval, s kým má tú česť,“ myslí si herečka.
Alexander Dubček. Zdroj: TASR
Po okupácii vraj začala spolu s priateľmi Rusov nenávidieť. „Začali sme nenávidieť aj ruštinu, ktorú som ja dovtedy mala celkom rada. Dodnes, keď počujem jej hrdelný prízvuk, cítim v tom okupantský tón a hovorím si – niektorí ľudia sa nestanú pokornými nikdy,“ zveruje sa so svojou dezilúziou Balzerová. Citovala Isaaka Babeľa a vetu, ktorá sa vraj na Rusov a ’68 presne hodí: „Ako my prinášame slobodu, to je strašlivé.“
Normalizačná atmosféra strachu ich vraj všetkých poznamenala, všade prebiehali čistky. Aj keď sa potom dostala na Západ, pri diskusiách o politike šepkala a obzerala sa. „Okupácia a následná normalizácia nás naučila nedôverovať ľuďom a so svojimi názormi sa uzatvárať pred okolím,“ zakončuje spomienky na inváziu vojsk a jej následky herečka Eliška Balzerová.
