pondelok, 6 júla, 2020
20.4 C
Bratislava
Úvod Aréna Keď príde nemecký štátnik, ide do Lidíc alebo Terezína. A čo urobí...

Keď príde nemecký štátnik, ide do Lidíc alebo Terezína. A čo urobí Rus? Libor Rouček to naplno rozbalil o roku 1968

Nedávno ste vo Frankfurte debatovali o situácii v roku 1968. Čo zaujímavé tam zaznelo?

Zaujímavé je to, že aj päťdesiat rokov po Pražskej jari a invázii majú Nemci o históriu, ktorá je v prvom rade našou históriou, záujem. Na besede bolo asi dvesto ľudí. Prišli, samozrejme, krajania, ale prevažná väčšina boli Nemci. Prial by som si, aby sme sa takto zaujímali o vlastnú históriu aj my Česi. Niekedy na ňu zabúdame a neprial by som si to, aby sme pre zabúdanie a neznalosť niektoré chyby urobili znovu. Tvrdo by sme na to doplatili.

Určite sa vás pýtali na vaše spomienky…

Iste, pýtali sa. Hovorím všade, že rok 1968 ma najviac ovplyvnil. Mal som vtedy trinásť rokov a do chvíle, kým prišla Pražská jar, som sa ako každé dieťa o politiku nezaujímal. Vedel som len, že Antonín Novotný je náš prezident, pretože sme mali v škole na stene jeho fotografiu. Ale len čo prišiel Alexander Dubček, všetci začali o situácii hovoriť, v televízii, rádiu, boli toho plné noviny. Rodičia hovorili o politike, pani učiteľka v škole nám hovorila, že keď sa reformy podaria, budeme mať viac slobody, budeme sa môcť slobodne vyjadrovať, bude viac vecí v obchodoch a budeme mať možnosť cestovať. Aj cestovanie ma ovplyvnilo.

V roku 1968 rodičia dostali devízový prísľub do Juhoslávie a naspäť sme išli cez Rakúsko. Prekračovali sme hranice v noci z 20. na 21. augusta a prišla invázia. Nevedeli sme, čo robiť. Vtedy žiadne inteligentné telefóny neboli, informácie zneli protichodne. Nevedeli sme, či sa u nás strieľa alebo nie. Strávili sme niekoľko dní vo Viedni na ambasáde a spali v telocvični. Cez Viedeň sa valili stovky, ak nie tisíce, ľudí a všetci emigrovali.

Každý hovoril: Už toho máme dosť, už nechceme žiť pod komunistami a pod Rusmi, ideme do Nemecka, Švajčiarska, Ameriky. Niekto chcel zostať v Rakúsku. My sme o tom v rodine takisto diskutovali. Mama by aj zostala v zahraničí, ale otec povedal: Čo tu budeme robiť, keď nepoznáme jazyk? Máme doma dom, prácu, rodičov… A išli sme späť. Dodnes si pamätám, keď sme prekračovali hranicu, že všetci išli v opačnom smere na Západ. Nielen rakúski, ale aj československí pohraničníci nám hovorili, že sme jediní za celý deň, ktorí idú tým smerom, a pýtali sa, či sme si nepomýlili cestu a či naozaj chceme ísť späť.

Čo to vo vás zanechalo?

Práve pobyt v Rakúsku a potom v okupovanom Československu bol pre mňa rozhodujúci. Keď som si všetko neskôr v hlave dával dohromady, bolo mi jasné, čo chcem, že chcem slobodu. Neustále som premýšľal nad tým, prečo ju Západ má a my nie, prečo tam sú obchody plné a u nás nič nie je. Odvtedy som nemyslel na nič iné, len ako to zmeniť. Hovoril som si, že dianiu musím najprv rozumieť. Chcel som študovať politológiu, tak som si hovoril, že musím ísť najprv do sveta, vyštudovať. Keď som mal dostatok síl, išiel som za svojím cieľom a snom, ktorý sa zrodil práve v roku 1968.

Na debate vo Frankfurte sa všetci smiali, keď som hovoril, že by som vlastne mal Brežnevovi a Sovietom poďakovať, mal som určitý zmysel života, za ktorým som išiel. Rok 1968 bol pre mňa rok, ktorý môj život totálne ovplyvnil. Ak by k augustovým udalostiam nedošlo, môj životný príbeh by sa pravdepodobne uberal inou cestou.

Alexander Dubček a Leonid Iljič Brežnev

Alexander Dubček a Leonid Iljič Brežnev  Zdroj: TASR

Ako by si mohli Česi pripomínať výročie a ako si ho pripomeniete vy?

Som presvedčený, že by sme si ho mali pripomínať ako národ. Rok 1968 je pre naše novodobé dejiny veľmi významný. Ako si pripomíname rok 1918 alebo nacistickú okupáciu, tak by sme si mali pripomínať aj rok 1968, že to bol pokus mať určitý stupeň slobody a demokracie.

Samozrejme, nepodarilo sa to. Len čo ľudia dostali časť slobody, bola zrušená cenzúra, bola možnosť sa zhromažďovať, tak začali slobodne hovoriť, novinári písať, vznikol znovu prípravný výbor pre obnovenie sociálnej demokracie, organizácie ako KAN a to sa, samozrejme, Sovietom nepáčilo. Na Dubčeka tlačilo nielen reformné vedenie zo Sovietskeho zväzu, ale aj z východného Nemecka, napríklad Walter Ulbricht, pretože aj ten sa bál o budúcnosť NDR. Navyše verejnosť chcela ísť ešte ďalej. Výsledkom bola invázia.

Mali by sme si rok 1968 pripomínať aj preto, že sme upútali pozornosť po celom svete. Nie je náhoda, že Nemci, a to nielen staršia generácia, sa o to zaujímajú. V histórii 20. storočia naša Pražská jar, či sa to u nás niekomu páči, alebo nepáči, určitú rolu hrala a za to by sme sa nemali hanbiť. Tiež si myslím, že po tých päťdesiatich rokoch už by sme mali byť tak ďaleko, aby sme sa na rok 1968 a inváziu dokázali pozrieť s nadhľadom, férovo a poctivo si vývoj zhodnotiť, aby sme stále neriešili len prestrelky a nebolo všetko len o čierno-bielom videní.

Nielen poslankyňu ODS Miroslavu Němcovú rozladilo, že prezident Zeman venoval výročiu len „tichú spomienku“. „Neviem si predstaviť žiadnu normálnu demokratickú krajinu, kde by hlava štátu podobné tragické výročie ignorovala,“ uviedla na Forum24.cz. Prekáža to aj vám alebo to nie je dôležité?

Samozrejme, je to dôležité. Aj mne to prekáža. Hovoril som, aký bol rok 1968 dôležitý, ako ovplyvnil generáciu, naše myslenie, náš vzťah k svetu, k vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, potom k Rusku. A keď to vezmeme vo vzťahu ku komunistom, tak rok 1968 bola ich posledná nádej. Časť verejnosti, ani nie z dôvodov, že by boli zástancami komunizmu, videla dianie ako nádej na lepší život. Viac slobody, viac tovaru v obchodoch. Inváziou sa táto nádej skončila. Prevažná väčšina ľudí potom došla k názoru, že socializmus je nereformovateľný, a ak sa to raz podarí, musíme mať niečo iné. Nielen u nás, ale aj v ostatných krajinách východného bloku vrátane bývalého Sovietskeho zväzu sa ukázalo, že komunizmus ako ideológia je mŕtvy a smrť sa začala v roku 1968 vďaka sovietskej invázii.

V západnej Európe vznikol tzv. eurokomunizmus, keď komunisti ešte zostávali ideovo komunistami, ale Moskvu na to nechceli. A keď sa Gorbačov pokúsil o niečo podobné, len do Moskvy nemohli prísť tanky, tak sa všetko zrútilo ako domček z karát.

Toto mal prezident republiky, ktorá rok 1968 zažila, pripomenúť. Mohol výročie pripomenúť aj v širších súvislostiach nielen vtedajšieho Československa, ale aj Európy alebo vývoja komunizmu. Zodpovedný štátnik by to urobil a zároveň využil výročie na celospoločenskú diskusiu nielen u nás, ale aj v zahraničí. Keby mal koncept, mohli by sme spoločne so Slovákmi s témou Pražskej jari obísť celú Európu a pozitívne sa pripomenúť. My toho nie sme schopní. Ani politické vedenie, ani prezident. Potom sa zvolí vôbec najhoršie riešenie, že prezident nič nepovie, že výročiu venuje tichú spomienku, ako povedal hovorca Jiří Ovčáček. To je úplne nedôstojné hlavy štátu, prezidenta. Je to zlé nielen pre neho, ale aj pre celú našu spoločnosť.

Miloš Zeman

Miloš Zeman  Zdroj: TASR

Predseda KSČM Vojtěch Filip v rozhovore pre britský denník The Guardian uviedol, že v augustovej invázii Rusko hralo len malú rolu. Hlavnú úlohu podľa neho mala ukrajinská armáda. „História bola zo sto percent sfalšovaná. Nikto nenapíše, že celá idea je postavená na pozícii proti Rusku,“ povedal v rozhovore. Mnoho ľudí naštval, aj vás? Môže mať v niečom pravdu?

Vojtěch Filip nemá pravdu v ničom a on ako komunista to vie. To len ukazuje jeho bezcharakternosť, pokrivenosť, to, aký je človek. On ako kovaný komunista, ktorý v komunistickej ideológii vyrástol, samozrejme, vie, že celý východný blok bol postavený na vedúcej role komunistickej strany. Na špici boli ústredný výbor a sovietske politbyro a kontrolovali vývoj v celom východnom bloku od východného Berlína a Prahy až po Vladivostok. V Sovietskom zväze bola spoločnosť multinárodná, bolo jedno, či je niekto Rus, Ukrajinec, ľudia boli pomiešaní a možno to vidieť napríklad aj na Donbase na Ukrajine. Bolo to úplne jedno. Až dnes, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, uvažujeme v koncepte viacerých národov a nacionalizmu.

Je to jasné, že v armáde boli Ukrajinci vedľa Rusov, tiež Tadžici, Kazachovia, ľudia z celého Sovietskeho zväzu. Dávať dnes vinu Ukrajine je nielen falšovanie histórie, ale aj úplne pokrivené a podlé.

Písali ste na sociálnej sieti o tom, že ste zvedavý, či sa dnešní ruskí vládcovia v Kremli, vedení Vladimirom Putinom, ospravedlnia za augustovú inváziu a následnú okupáciu pred 50 rokmi: „Podobne ako sa už mnohokrát ospravedlnili Nemci za ich inváziu a okupáciu v rokoch 1938 – 1945.“ Mali by sa Rusi ospravedlniť, pomohlo by to niečomu?

Som presvedčený, že by to, samozrejme, pomohlo. Skoro pri každej príležitosti to pripomenú Nemci. Nemci sa všetkým ospravedlňujú za druhú svetovú vojnu a nacizmus. Keď príde nejaký nemecký štátnik, často zavíta do Lidíc, do Terezína, je to úplne normálne a prirodzené. Takéto konanie a gesto, samozrejme, oteplí vzájomné vzťahy. Iste, je to minulosť, ale oni to ľutujú, tak začnime budovať vzťahy na vzájomnej dôvere. Keď si vezmeme česko-ruské vzťahy, tak ani 27 rokov po odchode sovietskych vojsk tu nie je vzájomná dôvera. Ja si myslím, že je to zlé. Rovnako ako v česko-nemeckých vzťahoch by sme sa mali z histórie poučiť, povedať, že je to zlé. Bolo by to hlavne v záujme Rusov.

Zdroj: Facebook / Libor Rouček

My sme vždy boli tak trochu proruskí. Nesusedili sme s Ruskom. Napríklad poľská história sa dá interpretovať aj ako neustále potýkanie sa, strety a boje s Ruskom. Geograficky sme inde a historická skúsenosť v roku 1945 bola pozitívna, pretože to bol v prvom rade Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil od nacizmu. A to bol tiež dôvod, prečo Komunistická strana Československa vyhrala v roku 1946 slobodné voľby a prečo sme sa tak priklonili na stranu Sovietskeho zväzu. Mali sme tragickú skúsenosť so Západom, obavy z obnovenia nejakého veľkého Nemecka. Negatívna skúsenosť prišla až v roku 1968.

Keby boli Rusi múdrejší, tak sa za inváziu ospravedlnia a budú sa snažiť česko-ruské, rusko-české vzťahy formovať na tom, čo možno v histórii chápať ako pozitívne. Vzájomné vzťahy však neustále zaťažuje august 1968. Kým toto Rusi a ruské vedenie nepochopia, neustále tu bude nedôvera a nepohneme sa nikam. Rusi, samozrejme, musia pochopiť, že naša voľba je tam, kde geograficky, kultúrne a civilizačne sme, teda že sme ukotvení v EÚ a NATO, ale to neznamená, že by sme nemali mať priateľské a dobré susedské vzťahy s Ruskom. Rusko si však musí samo uvedomiť, že to, ako sa správa nielen voči nám, ale aj k ostatným susedom, voči Ukrajine, len krátkodobo posilní ruský nacionalizmus a umožní Vladimirovi Putinovi silnejšie vládnuť, ale z dlhodobejšieho hľadiska je to kontraproduktívne.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

Scenáre politického vývoja diplomovky? Od pohodlného variantu až po machiavellistický štýl. Rozoberá politológ Lenč

Kauza plagiátorstva pri diplomovke môže mať viacero pokračovaní. Od postupného odchodu dostratena až po odchod Kollára z koalície. Pre ParlamentnéListy.sk načrtol tri možné scenáre vývoja politológ Jozef...

Macron vymenuje novú vládu v pondelok

Francúzsky prezident Emmanuel Macron chce predstaviť nový kabinet v pondelok. Pre agentúru Reuters to potvrdili dva nemenované zdroje z Elyzejského paláca.

Grécko pozastaví vstup srbským občanom na svoje územie

Grécko v snahe obmedziť šírenie nového koronavírusu počas turistickej sezóny pozastaví srbským občanom do 15. júla vstup na svoje územie. V nedeľu...

Izrael sprísni opatrenia pre spomalenie šírenia koronavírusu

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v nedeľu upozornil, že na spomalenie šírenia nového koronavírusu budú zrejme potrebné rozsiahlejšie opatrenia. „Sme...

Chorvátske voľby: Podľa exit pollu najviac hlasov má vládnuca HDZ

Vládnuca konzervatívna Chorvátska demokratická únia (HDZ) získala v nedeľňajších predčasných parlamentných voľbách najviac hlasov. Vyplýva to z exit pollov, o ktorých informovali...

Bödöra po 10 hodinách rozhodovania sudca prepustil

Aktualizovaná správa Nitrianskeho podnikateľa Norberta Bödöra nevzal sudca Špecializovaného trestného súdu Michal Truban pre obvinenie v kauze Dobytkár do...

Stiahnu chvost. Matovič komentuje postoj SaS a Za ľudí ku Kollárovi

„Keď chceme, aby táto koalícia vydržala, Sme rodina musí zostať v koalícii," vyhlásil premiér. Je totiž presvedčený, že v prípade odvolania Kollára...
Slovensko
Pozitívne vzorky 1,764 Úmrtí 28 Uzdravení 1,466 Infikovaných 270 Last updated: 6. júla 2020 - 03:37 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky