Keby u nás Rusi začali pobíjať civilné obyvateľstvo, pravdepodobne by pasívny odpor prerástol do vojny. S historickým publicistom Zdeňkom Čechom o invázii v roku 1968

0
Sovietsky tank v roku 1968. (Autor: TASR)

Máme tu päťdesiate výročie smutných udalostí. Rôznych pripomienok, pamätných dní či výstav sa koná nespočet. Prečo však o roku 1968 nevznikol napríklad žiadny hraný veľkofilm?

Viem o jednom filme, volá sa Anglické jahody, je o roku 1968 a veľmi ma nenadchol. Viete, my, úprimne povedané, veľkofilmy veľmi robiť nevieme. Nie sú na to peniaze, nie je na to čas. Veď koľko drahých epických filmov sa u nás natočilo o rokoch 1918, 1948 či 1989? O februárových udalostiach vznikla snímka Vítězný lid, ale to bolo len zúfalé tendenčné filmové fušerstvo. Existujú skôr len filmy, ktoré sa tých dát nejako dotknú. Napríklad Kolja. Alebo Pelíšky.

Je scéna z filmu Pelíšky, kde sa otec-vojak v podaní Miroslava Donutila, ktorý stále veril v socializmus, chcel po invázii v auguste 1968 obesiť, reálna?

Osobne som nepoznal rodinu, v ktorej by vtedy niekto páchal samovraždu, pretože sa mu zrútil svet. Počul som však, že v našej armáde sa nejakí dôstojníci zo zúfalstva zastrelili. Vo skvelom filme Pelíšky je to teda vyhnané ad maximum, pretože to patrí ku katarzii príbehu. Ale nepochybujem, že o samovražde ľudia, ako bol major Šebek vo filme Pelíšky, naozaj premýšľali. Náraz to bol vtedy strašný.

Dalo sa začiatkom augusta očakávať, že do Československa vtrhnú cudzie vojská zatočiť s „kontrarevolúciou“?

Všetci sme vedeli, že veci sú dosť napäté. Môj otec bol nesmierne skúsený človek, navštívil vo svete veľa krajín, bol ostrieľaný diplomat, ale tiež medzinárodný právnik. To, že by mohol byť európsky štát v hlbokom mieri prepadnutý spojeneckou veľmocou a jej vernými „drabantmi“, si otec nedokázal predstaviť. Bolo by to predsa v absolútnom rozpore s právom! Ale niektorí ten vpád očakávali.

Ako deň invázie váš otec, ktorý pracoval na ministerstve zahraničia, vlastne prežíval?

Bol šéfom konzulárneho odboru, čo je azda najhoršia varta na celom ministerstve. Ide totiž o prierezový odbor, ktorý rieši pomaly všetko. Napríklad aj to, že v Karlových Varoch vpadli esenbáci do bytu Číňana Li, strhli mu zo steny portrét Mao Ce-tunga a uväznili ho. Otec potom musel vypracovať dobrozdanie, ktoré Číňana Li vyslobodilo z väzby a vrátilo mu portrét čínskeho vodcu, pretože vo svojom súkromí si mohol pán Li vyvesovať, aký portrét chcel. Dôležité bolo, aby s tým portrétom, keď už sme sa s Čínou oficiálne nebratali, nebehal po Karlových Varoch a nekričal: „To je Mao Ce-tung a všetci ho poďme nasledovať!“

To som však trochu odbočil. V ten pamätný deň sa otec elegantne obliekol a odišiel do práce. Konzulárny odbor sídlil na Hradčanskom námestí v Toskánskom paláci oproti Matyášovej bráne. Dorazil tam a zistil, že zo šesťdesiatich jeho podriadených stojí pred hliadkou pri vchode do paláca len asi jedenásť ľudí. Ostatní behali po obchodoch a skupovali jedlo, pretože vládla hystéria, že sa začína vojna. V našej samoobsluhe potom zostali len ruské rybie konzervy, vodka a gruzínsky koňak, výrobky okupantov, ktoré sa nebrali, inak bolo všetko vykúpené.

Keď otec prišiel, sovietsky vojak, ktorý stál pri vchode, povedal: „Nělzja, zapreščeno!“ Otec vedel, čo platí na Rusov, takže ho mierne odstrčil a zakričal: „U meňa tam rabota! U meňa nět vremja po trotuaram brodiť!“ (Mám tam prácu. A nemám čas flákať sa niekde na chodníku!) Keď to sovietsky vojačik počul, zľakol sa, ustúpil a začalo sa pracovať. Za dve hodiny potom otec odchádzal do Černínskeho paláca, do hlavnej budovy ministerstva, kde dával s kolegami dokopy protestnú nótu, aby sa Sovieti zobrali a išli späť domov. Tiež mu to potom dali pekne zožrať.

Ako ste deň, keď do Československa prišli cudzie tanky, prežívali vy ako študent?

Mal som sedemnásť rokov. Práve 21. augusta som mal ísť so strednou školou na chmeľ. Prekvapivo som bol hore už o piatej, lebo stále niečo hrmelo vo vzduchu. Boli to lietadlá. Matka mi povedala: „Nikam nejdeš!“ Pýtal som sa prečo. „Vojská piatich štátov obsadzujú Československo!“ odpovedala. „Čo je to za hlúposť?“ spýtal som sa. Bolo to strašné a divné. Otec môjho spolužiaka Vítka odpočíval v tom čase na rodinnej chate v Zadnej Třebani, chcel si ráno pustiť muziku, zapol rádio a vypočul si hlásenie, že sem tie vojská naozaj prišli. „To je ale hlúpa rozhlasová hra,“ povedal a vypol tranzistor.

Bývali sme vtedy na Bělohorskej triede, kúsok od Kaštanu. Pozeral som z okna a videl, že vonku ide malá výsadkárska samochodka, kde sedia vojaci v prilbách a ťažkým guľometom mieria do okien opakovane na jednu a druhú stranu. Strhol som zo steny šabľu. Je turecká s typickou ružicou na rukoväti, kúpená za 400 afghání na trhu v Kábule. A hrozil som z okna ruským vojakom šabľou. Nespustili paľbu, išli ďalej. Keby nám chceli vojsť do bytu, tak som si hovoril, že ich prepichnem, posekám, zamordujem. Teda… To bola aspoň predstava dospievajúceho chlapca.

Povedal som, že navzdory všetkému pôjdem teraz na chmeľ, pretože ma zaujímalo, čo sa deje v meste. Rusi sa už drali do centra, ale ešte chodili električky. Dorazil som na stanicu, kde postávalo asi 60 ďalších študentov vrátane dievčat… Rozumný profesor dejepisu a zemepisu Noska, výborný chlap, následne vyhlásil, že sa dnes vzhľadom na dramatické udalosti na chmeľ nejde, nech si počkáme na vyrozumenie, škola vraj má na všetkých telefón. Začali sme sa rozchádzať. Otec spolužiaka Honzu prišiel na stanicu autom, veľkou čiernou limuzínou. Bol vodičom v misii Vietkongu v Prahe. Na jednom blatníku mal vlajku Vietkongu, na druhom Severného Vietnamu. Tá je červená a uprostred má zlatú päťcípu hviezdu. S tým autom sme potom prešli okolo všetkých sovietskych jednotiek a červená vlajka fungovala. Skoro nám salutovali.

Čo sa dialo ďalej?

Doma som našiel plačúcu matku. Nevzlykala preto, že Sovieti obsadzujú našu drahú vlasť, ale ako verná manželka sa strachovala, že na ´zamini´ určite nebude otvorená závodná jedáleň a otec zostane hladný. Vzal som chlieb, odrezal dva obrie krajce, jeden namazal mohutnou vrstvou masla a pokryl vrstvou salámy. Druhým krajcom som to prikryl. Zabalené som všetko strčil do chlebníka s tým, že to otcovi donesiem. Prekvapivo stále fungovala električka, takže som odišiel na Pohořelec a išiel k Toskánskemu palácu. V uličke pred Loretánskym námestím však stála reťaz Rusov so samopalmi.

Pozdravil som ich po rusky a povedal, že tam mám otca, že mu nesiem jedlo. „Nělzja!“ vyštekol nejaký desiatnik. Tak som odvetil: „Kak nělzja, kakaja eto bezsmyslica?“ (Čo je to za nezmysel?) A chcel som hovoriť s ich veliteľom. Velil im poručík, ktorý vyzeral ako známy poľský herec Olbrychski. Najaktívnejší z tých vojakov ma pred ním udrel hlavňou samopalu do rebier, dodnes to cítim. Súčasne zakričal: „Tovaryšč komandir, špik? Rasstreljať, čto-li?“ (Súdruh veliteľ, je to špión? Mám ho zastreliť?) Mal som vtedy taký zvláštny pocit…

Poručík mu, našťastie, vynadal do „durakov“, chytil ma za rameno a odviedol obďaleč. „Pozri sa, ja nie som Rus, ale Lotyš,“ povedal. „Vlani som dokončil vysokú školu a slúžim tu základnú službu. Veselý deň to pre mňa dnes naozaj nie je, ale mám rozkaz tadiaľ nikoho nepustiť. Keď rozkaz poruším, tak ma buď zastrelia, pretože sme v bojovom nasadení, alebo v lepšom prípade pošlú na Sibír. To by si si prial?“ Hovoril buď pravdu, alebo bol dobrý psychológ, pretože mi ho v tej chvíli bolo skoro ľúto.

Tak som si nakoniec povedal, že sa pomstím po svojom. Postavil som sa pred vojakov, oprel o kandeláber, otvoril chlebník, vzal obed pre otca, horný krajec som odhodil do koša a ten dolný, plný salámy som začal pomaly a labužnícky jesť. Provokoval som. Všetci tí vojačikovia s puškami ma skoro nábožne sledovali očami a vo mne to mizlo a mizlo. Stáli oproti mne ako sochy, ale jednému už začala tiecť slina z úst. To bola moja malá osobná pomsta. Napokon jedáleň ´zamini´ síce v ten deň teplé obedy skutočne nevarila, ale súdruhom, ktorí prišli, pripravila bohaté studené pohostenie.

Prečo sa voči vojskám Varšavskej zmluvy nezorganizoval väčší odpor?

Naša armáda bola dlhodobo rozmiestnená tak, aby bojovala so Západom. Teda predovšetkým v Západočeskom a Juhočeskom kraji. A boli v nej stále sovietski vojenskí poradcovia. Počul som raz, že z leteckej základne v Žatci vyleteli tri vojenské lietadlá a napadli pri hraniciach nejakú endeerácku kolónu, ale naozaj neviem, či je to pravda, alebo len pena vtedajších dní. No bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby ČR generál Andor Šándor mi hovoril, že osobne poznal niekdajších veliteľov tankových rôt, ktorí so svojimi ľuďmi vyšli do poľa, aby sa postavili Rusom, ale vedúci dôstojníci ich stiahli späť.

Armáda je vždy nástroj v rukách politikov a tí bojovať nechceli. Vojenský odpor v tých podmienkach nebol napokon veľmi realizovateľný. Navyše by nejaké krvavejšie strety Rusom potvrdili, že je tu kontrarevolúcia a skončilo by sa to obeťami na strane civilného obyvateľstva. Keby však Rusi po tom, ako krajinu ovládli, stratili nervy a začali pobíjať civilov, pravdepodobne by na to armáda v zúfalstve nejako reagovala. Možno. Nikto nevie. Československá armáda – zhruba 200 000 mužov – totiž nebola ani zrušená, premožená, ani odzbrojená a vojaci normálne slúžili na základniach.

Ako teda možno vnímať udalosti na konci augusta 1968?

Bolo to veľké nekrvavé vzopätie národa proti agresorovi. Čechoslováci čelili inváznym vojskám spôsobom, ktorý im bol vlastný. Snažili sa agresora ponížiť a zosmiešniť. Ako ja so svojím krajcom chleba plným salámy. Nápisy na transparentoch zneli: Lenin, prebuď sa, Brežnev sa zbláznil a Ivan, go home! A podobne.

Boli to nezabudnuteľné dni, ale čosi mi už ako mladému chlapcovi hovorilo, že večne vydržať nemôžu. Takže keď uplynul rok a prišlo prvé výročie invázie, ľudia sa síce vydali do ulíc, ale ich demonštrácie boli tvrdo potlačené políciou, Ľudovými milíciami a našou vlastnou armádou. Išlo vtedy, bohužiaľ, o najväčšie nasadenie československej armády od roku 1945. „Poriadok“ robilo asi desaťtisíc vojakov. Ja som bol vtedy na chmeli a dozvedali sme sa, že v Prahe zúri čosi ako občianska vojna. Oficiálne sa hovorilo o dvoch mŕtvych, ale určite ich bolo oveľa viac.

Obyvateľstvo zistilo, že nový Husákov režim sa nebude s nikým babrať, a nechalo sa nakoniec uchlácholiť takzvaným gulášovým komunizmom. Sovieti potom v päťročnici 1971 až 1975 vyšli Husákovmu režimu nesmierne v ústrety. Dodávali nám suroviny, čo bola najvýznamnejšia časť ich exportu, buď za režijné ceny, alebo úplne zadarmo. To nie sú dojmy, to sú fakty od bratranca, ktorý pracoval na štatistickom úrade. Došlo teda k určitému rastu životnej úrovne.

Môžeme sa zamyslieť, čo by sa stalo v Československu, keby k invázii vojsk Varšavskej zmluvy nedošlo?

To je dosť špekulatívna otázka. Zrejme by však nastalo uvoľnenie a návrat k súkromnému vlastníctvu asi ako vo vtedajšej Juhoslávii. Jednoducho kombinácia podnikania a socíku. Alebo by ten socík časom skoro vyprchal a všeličo by sa podarilo. Veď v roku 1968 sme mali ešte stále vyššie HDP než napríklad Taliansko.

Celý rozhovor si môžete prečítať TU.

- Reklama -