Vy ste emigrovali v roku 1962 do Francúzska. Čo vás k tomu viedlo? Aké máte na toto obdobie osobné spomienky?
Neemigroval som v roku 1962, ale v roku 1964…
Aha…
Predtým to nebolo možné. Prvý rok na Západe som bol v Rakúsku a v Belgicku. Od roku 1965 som žil vo Francúzsku. Čo ma k emigrácii viedlo? Nechuť tráviť svoj život v komunistickom zriadení.
Ak to mám trochu upresniť, musím hovoriť predovšetkým o svojom otcovi. Môj otec bol advokát v Kralupoch nad Vltavou. Po februári 1948 už nemohol mať vlastnú kanceláriu. Pozvali ho do štátnej advokátskej poradne, ale pod podmienkou, že vstúpi do komunistickej strany. Dali mu aj nejaký čas na rozmyslenie. Môj otec bol veriaci a praktizujúci katolík. Vtedy dostal voľbu: buď si skaziť život a skaziť ho aj svojej rodine, alebo úplne zaprieť svoje svedomie. Mama mi neskôr rozprávala, že už uvažoval, že sa komunistom podriadi. Lenže práve vtedy zatkli jeho osobného priateľa, pátra Nedbala, ktorý viedol kralupskú farnosť. Odsúdili ho na šestnásť rokov väzenia za to, že na kazateľnici prečítal biskupské vyhlásenie.
Otec si povedal, že s takými zločincami kolaborovať nemôže, a do KSČ nevstúpil. Samozrejme, stratil zamestnanie a celá naša rodina sa ocitla na čiernej listine. Mali sme potom strach, že budem musieť ukončiť štúdiá už po osemročnici, ale nakoniec mi predsa len dovolili pokračovať až do maturity. Potom už som však musel začať pracovať.
Ako ste vnímali rok 1968 v Československu? Verili ste, že „socializmus s ľudskou tvárou“ by mohol viesť k demokracii?
Už v roku 1964, keď som dostal povolenie navštíviť Rakúsko, sme cítili určité uvoľnenie situácie. Ale hovorili sme si, že oni to na chvíľku uvoľnia, ale potom to zase pritiahnu. Myslel som si, že nie je isté, že ešte niekedy dostanem povolenie ísť na Západ a že asi bude najrozumnejšie sa už nevrátiť.
Keď sa potom v januári 1968 stal Dubček prvým tajomníkom KSČ, tak som, samozrejme, sledoval tamojšie udalosti veľmi pozorne. O „socializme s ľudskou tvárou“ som si však žiadne ilúzie nerobil. Mal som vtedy iba 25 rokov, ale už som chápal, že žiadny socialistický systém nemôže mať „ľudskú tvár“. Len v systéme, v ktorom existuje pluralita centier hospodárskej moci, môže existovať aj pluralita svetových názorov a pluralita politických strán a skupín, ktoré striedavo vedú štát.
Alexander Dubček a Leonid Iljič Brežnev Zdroj: TASR
A bola pre vás sovietska invázia prekvapením?
Augustová invázia mi len potvrdila, čo sme si hovorili už v roku 1964, teda že to uvoľnenie je len dočasné.
Ako ste vnímali osobu Alexandra Dubčeka v roku 1968 a po novembri 1989?
Alexander Dubček mojím idolom nikdy nebol. Pre mňa to bol len trochu menej zlý komunista. V novembri 1989 som v rýchlosti priletel do Prahy a vtedy som Dubčeka videl v Národnom divadle, v prezidentskej lóži, spolu s práve zvoleným Václavom Havlom.
Zatiaľ čo u nás Pražskú jar drvili sovietske tanky, na Západe prebiehala revolta neomarxistickej mládeže a hippies. Zvlášť v Paríži boli silné protesty. O dva roky neskôr sa skončila éra de Gaulla. Vnímali ste už vtedy, že so Západom môže byť niečo v neporiadku?
To, že so Západom môže byť niečo v neporiadku, som vnímal veľmi skoro. Vo Francúzsku som mohol študovať na vysokej škole. Dostal som malé štipendium od organizácie podporujúcej utečencov. Povolenie pracovať som však nemal, takže som musel žiť skutočne veľmi skromne. Na fakulte som sa schádzal s mladými Francúzmi, ktorí tam prichádzali v krásnych autách. Tí chceli mať nielen materiálny komfort, ktorý im zaručoval kapitalizmus, ale aj morálny komfort vďaka pokrokovému svetovému názoru. Takže ak som nezdieľal ich obdiv k Fidelovi Castrovi a Ho Či Minovi, tak som bol „špinavý reakcionár“, s ktorým sa predsa nebudú baviť.
Ale ani katolícki študenti nechceli veľmi počúvať moje rozprávanie o prenasledovaní náboženstva v mojej rodnej krajine. Hovorili mi, že vo Francúzsku katolíci a komunisti dobre spolupracujú, napríklad na úrovni mestských zastupiteľstiev. Mal som pocit, že predovšetkým chcú, aby sa zabudlo, že ich rodičia boli, vo veľkej väčšine, pétainisti.
Emigrovali ste do Francúzska, ktoré mnohokrát stíha odporcov imigrácie a islamizácie. Je Francúzsko stále slobodnou krajinou?
Už keď som do Francúzska prišiel v marci 1965, tiež tam boli politickí väzni a mimo Francúzska boli politickí emigranti. A to neboli ani komunisti, ani islamisti. Boli to stúpenci Francúzskeho Alžírska, ktorí odmietali de Gaullovu politiku kapitulácie pred alžírskym Frontom národného oslobodenia podporovaným Násirovým Egyptom a sovietskym blokom.
V súčasnosti je vo Francúzsku sloboda veľmi obmedzovaná. Uverejňujem články na serveri Riposte Laïque, ktorý sa snaží brzdiť islamizáciu Francúzska. Vedúcich tohto servera stále ženú pred súd a odsudzujú na vysoké pokuty.
Čo si ako emigrant/imigrant myslíte o porovnaní: keď Západ prijímal našich emigrantov, my by sme teraz mali prijímať moslimských imigrantov?
Nemožno porovnávať, čo nie je porovnateľné. Čechoslováci, ktorí odchádzali na Západ, tam hľadali slobodu. Neprichádzali tam ako dobyvatelia, ktorí chcú vnútiť krajine, ktorá ich prijíma, svoju vieru, svoje mravy, svoje princípy.
Vy ste vo svojom komentári k roku 1968 na webe euportal.cz napísali, že „český národ je vystavený príprave inej invázie, ktorá môže byť pre jeho ďalšiu existenciu ešte nebezpečnejšia ako tá pred polstoročím“. Naozaj je to s imigráciou také vážne?
V spomínanom článku som tiež písal, že pre Čechov je zatiaľ ešte ľahké sa ubrániť. Menej ľahké je to pre Nemecko a Francúzsko.
Je logické, že mnoho odporcov islamizácie je aj proti členstvu v Európskej únii. Ak bude väčšina Európy islamizována, tak EÚ bude, samozrejme, len urýchľovať tento proces. Je však možné si položiť otázku, či by nás odchod z EÚ zachránil. Nezdá sa mi také pravdepodobné, že Česká republika by si mohla dlho uchovať svoju identitu, ak by Nemecko a Rakúsko zmenili tú svoju. Praha jednoducho leží medzi Viedňou a Berlínom. Skôr než za vystúpenie z EÚ som preto za čo najužšiu spoluprácu vlastencov všetkých členských štátov. A, samozrejme, rovnako dôležitá je aj spolupráca s odporcami islamizácie z krajín mimo EÚ.
A čo si myslíte o porovnávaní súčasnej EÚ a Sovietskeho zväzu?
Nezdá sa mi rozumné porovnávať veci, ktoré sú veľmi odlišné. Azda by bolo skôr možné porovnávať EÚ a Varšavskú zmluvu, ktorej bola naša republika členom. Členom Sovietskeho zväzu, vďakabohu, nikdy nebola.
Mohli by sme sa opýtať občanov Litvy, Lotyšska a Estónska, krajín, ktoré boli súčasťou ZSSR, či vnímajú súčasné členstvo ich vlasti v Európskej únii podobne ako predchádzajúce členstvo v ZSSR. Veľmi dobre vieme, že nám odpovedia, že ide o dve úplne odlišné situácie.
Keď porovnáte rok 1968 a súčasnosť, ako ďaleko zašli neomarxisti vo svojom pochode naprieč inštitúciami?
Je nesporné, že neomarxisti za posledných päťdesiat rokov postúpili veľmi značne – naprieč inštitúciami, ale predovšetkým mentalitami. Ale najprv upresnime, o čom vlastne hovoríme…
Prosím…
Za neomarxistov sa označujú jednak tí, ktorí sa hlásia k myšlienkam talianskeho komunistu Antonia Gramsciho, potom tí, ktorí sa hlásia k dedičstvu takzvanej Frankfurtskej školy. Antonio Gramsci (1891 – 1937) bol od mladosti krajne ľavicovo orientovaný. Po skončení prvej svetovej vojny odišiel do Moskvy, kde sa oženil s mladou ruskou pianistkou. Potom sa však vrátil do Talianska. Tam ho zvolili za poslanca a v roku 1921 sa stal spoluzakladateľom a jedným z hlavných predákov Komunistickej strany Talianska. V roku 1922 bol fašistický vodca Benito Mussolini vymenovaný za ministerského predsedu Talianskeho kráľovstva. V roku 1926 Gramsciho zatkli a odsúdili do väzenia.
Talianski fašisti sa nesprávali voči svojim politickým odporcom tak neľútostne ako neskôr nemeckí nacisti. Gramsci mohol vo väzení písať a jeho spisy sa dostali von. Hlavnou Gramsciho myšlienkou bolo, že marxisti boli v Taliansku fašistami porazení preto, že fašisti sa opierali o národ, náboženstvo a rodinu. Kým tieto tri veci nezaniknú, marxizmus bude môcť ťažko zvíťaziť. Je preto podstatné predovšetkým zmeniť mentality, až potom bude možné zmeniť spoločenský systém. Wikipédia uvádza, že Gramsciho myšlienky ovplyvnili vznik teológie oslobodenia, radu prístupov k médiám, k pedagogike a kultúrnym akciám.
Ku Gramsciho myšlienkam sa hlási Strana európskej ľavice. Vytvoril ju kongres, ktorý sa konal 8. a 9. mája 2004 v Ríme. Jeho účastníci išli spoločne na hrob Antonia Gramsciho na Cimetero Acattolico (nekatolícky cintorín) v Ríme. Strana európskej ľavice zahŕňa socialistické, komunistické, červeno-zelené (ekologické), altermondialistické a ďalšie ľavicovo orientované strany krajín Európskej únie. Strana sa predstavuje ako antikapitalistická. Chce EÚ bez väzby na Severoatlantický pakt, otvorenú ku krajinám juhu.
Od roku 2016 je predsedom tejto európskej strany Klaus Gysi, narodený v roku 1948 vo východnom Berlíne, ktorý bol v rokoch 1967 – 1989 členom Zjednotenej socialistickej strany NDR. V decembri 1989 bol krátko na jej čele. Jeho otec Klaus Gysi bol v rokoch 1966 – 1973 členom východonemeckej vlády. Teda jedným z tých, ktorí organizovali inváziu Československa v roku 1968.
Čo sa týka Frankfurtskej školy, nazývajú sa tak činitelia Inštitútu spoločenského výskumu (Institut für Sozialforschung) založeného vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1923. Súčasným riaditeľom inštitútu je od roku 2001 profesor Axel Honneth. Jeho činitelia sa zameriavajú na kritiku západnej kultúry ako kultúry násilného ovládania druhých, ale tiež prírody. Dlho predtým, ako sa ekológia a starostlivosť o životné prostredie stali rozšírenými hodnotami, teoretici Frankfurtskej školy analyzovali dominanciu nad prírodou ako ústrednú charakteristiku inštrumentálnej racionality západnej civilizácie.
Možno ešte podľa vás Západ zachrániť?
Západ sa ešte môže zachrániť. Ale musí to skutočne chcieť. Musí sa o to usilovať. Príslušníci západných národov sa musia predovšetkým zbaviť komplexu viny, ktorý vychádza zo zlého pochopenia kresťanských zásad. Zodpovednosť duchovných je preto veľká. Ľudia ako Tomáš Halík sa mi javia ako oveľa škodlivejší než mnoho iných. V článku Nezabúdajme na 21. august 1968 som písal, že si kladiem otázku, či Halík, ktorého vysvätili za kňaza v NDR, nezískal svoje súčasné názory na islamskú inváziu práve tam. Kladiem si tú otázku stále.
Tomáš Halík Zdroj: Hans Štembera
Na www.eurabia.cz som 14. júna 2017 uverejnil článok Oslava Dňa Jeruzalema v Katedrále svätého Víta. Zdôrazňujem v ňom význam gesta pražského arcibiskupa Dominika Duku, ktorý v pražskej katedrále oslávil za prítomnosti podpredsedu Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky, izraelského veľvyslanca a ďalších osobností päťdesiate výročie zjednotenia Jeruzalema. Dominik Duka sa mi javí ako príklad duchovného, ktorý sa skutočne správa zodpovedne. Žiadna podobná oslava sa nekonala v Katedrále Notre Dame v Paríži. Tam už to jednoducho, bohužiaľ, nie je možné.
Aký je aktuálny stav vo Francúzsku a ako to tam teraz vyzerá z hľadiska antisemitských útokov?
Aktuálny stav vo Francúzsku sa mi javí ako veľmi zlý. Prezident republiky a vláda nerobia absolútne nič, aby krajinu uchránili pred moslimskou inváziou a celkovo pred duchovným a mravným úpadkom. To isté sa dá povedať o médiách, školách, univerzitách, cirkvách, záujmových zoskupeniach, o veľkej väčšine tých, ktorí formujú verejnú mienku. Tých nemnohých ľudí, ktorí chcú svoju krajinu a svoje hodnoty brániť, umlčujú a ohrozujú.
Čo sa týka antisemitských útokov, treba zdôrazniť, že všetky vykonávajú moslimskí fanatici. Pokladám za veľmi poľutovaniahodné, že mnoho francúzskych židov to akosi nechce brať na vedomie. Zostávajú pod vplyvom tráum minulosti.
Je pravda, že hlavní nepriatelia židov boli dlho na krajnej pravici politického spektra. Bolo to tak v čase Dreyfusovej aféry a, samozrejme, v časoch maršala Pétaina. Hoci existoval aj krajne ľavicový antisemitizmus. Napríklad Pierre-Joseph Proudhon, ktorého jeho súčasník Karl Marx označil za najvýznamnejšiu osobnosť francúzskeho socializmu, napísal, že židov treba vyvraždiť alebo poslať späť do Ázie. Aj samotný Marx predstavoval víťazstvo buržoázie nad feudalizmom ako triumf židovskej mentality nad kresťanskou.
Takže naozaj nie sú antisemitské útoky dielom „krajnej pravice“?
Nechcem povedať, že krajne pravicový antisemitizmus už zanikol. Existuje stále, ale neprejavuje sa násilnými akciami. Tie konajú len moslimovia. Židia sa vo Francúzsku cítia čoraz menej v bezpečí. Mnoho ich odchádza do Izraela. Mnoho sa ich usiluje vysťahovať sa do Spojených štátov, do Kanady, do Austrálie, na Nový Zéland.
Vo Francúzsku, na protiislamizačnom serveri Riposte Laïque, som uverejnil pred poslednými prezidentskými voľbami článok nazvaný Medzi francúzskymi voličmi sú to práve židia, ktorí majú najväčší záujem voliť Marine Le Penovú. Vieme však, že vrchný rabín Francúzska naopak vyzval voliť Macrona. Bol som z toho veľmi rozhorčený. Aj keď má niečo proti Le Penovej, mohol jednoducho mlčať.
Na druhej strane, dnes si kladiem otázku, či Le Penová, aj keby sa raz dostala k moci, bude schopná islamizácii Francúzska zabrániť. Mám pocit, že veľká väčšina Francúzov už jednoducho nemá vôľu svoju krajinu brániť, riskovať život, zdravie pre nejaký ideál. Nemajú už žiadny.
Marine Le Penová Zdroj: SITA
Aký by sme mali mať ideál?
Mali by sme si predovšetkým položiť otázku, čo vlastne chceme, respektíve máme povinnosť, brániť.
Teraz som tu v novinách videl fotografiu nejakej kandidátky do volieb do Senátu Spojených štátov za Demokratickú stranu. Pod fotografiou bolo upresnené, že ide o „transgender woman“. Teda o osobu, ktorá bola pôvodne mužom. To jej však nevyhovovalo. Tak podstúpila operácie a hormonálnu liečbu a stala sa ženou. A tá Demokratická strana, ktorá predstavuje americkú ľavicu, si takú osobu vybrala za kandidátku a robí reklamu jej genderovému špecifiku. Demokratická strana predsa háji ľudské práva a slobodu. A k tej patrí aj možnosť vybrať si, či chcem byť muž, alebo žena.
Povedal by som, že to ukazuje, o čo vlastne ide. Existuje určitý poriadok. Poriadok určený Stvoriteľom pre tých, ktorí sú veriaci. Poriadok prírody pre tých, ktorí veriaci nie sú. A potom sú všetci tí frustrovaní, ktorí ten poriadok nenávidia a chcú ho zničiť. A zdá sa, že ich je čoraz viac.
Musíme ten poriadok hájiť. Mimo neho či proti nemu nemôžeme prežiť.
Dr. Martin Janeček (narodený v roku 1942 v Prahe) má po matke židovských predkov, jeho otec bol katolík. Má český, francúzsky aj izraelský pas. V roku 1964 odišiel antikomunista Janeček do zahraničia a usadil sa vo Francúzsku, kde získal občianstvo. Na parížskej univerzite vyštudoval dejiny, dejiny umenia a medzinárodné vzťahy. Po dosiahnutí doktorského titulu pôsobil ako učiteľ na škole výtvarných umení v Orléans a v Paríži, od roku 1976 až do dôchodku pracoval na francúzskom ministerstve školstva. Od roku 1979 žije striedavo v Prahe a v Paríži. Publicisticky sa angažuje v problematike vzťahov s moslimským svetom, s ktorým sa dôkladne oboznámil počas svojich ciest od Maroka až po Malajziu. Svoje poznatky a názory publikuje vo francúzskej a českej tlači (Prostor, Křesťanská revue, Proglas, Slovo z Jeruzaléma). Je autorom knihy Islámská rozpínavost včera, dnes a zítra.
