Čo možno považovať za pomyselný vojenský štart augustovej invázie v roku 1968? Bolo to ono pristátie ruských špeciálnych jednotiek na letisku v Ruzyni?
Ak berieme čisto vojenskú stránku invázie, tak za jej začiatok možno skutočne považovať pristátie sovietskych lietadiel na Ruzyni. Išlo o špeciálne lietadlá prepravujúce parašutistov. Z politického hľadiska potom možno za štart invázie pokladať rokovania, na ktorých sa Sovieti snažili získať súhlas so vstupom inváznych vojsk, teda akúsi obdobu pozvania, čo sa im však nepodarilo.
Čo sa týka tých letísk, tie mali pre invázne jednotky strategickú úlohu. Výsadkári pôsobili vlastne ako predvoj celej invázie a z letísk potom okamžite zamierili do stredu priľahlých miest. Obsadzovali sa tak napríklad Praha alebo Brno. Výsadkári obsadzovali napríklad generálny štáb, pomáhali obsadzovať sídlo ÚV KSČ. Ich úlohou bolo zaistiť najdôležitejšie miesta v republike pred príchodom pozemných jednotiek. Išlo aj o miesta, pri ktorých sa nevedelo, či náhodou nenarazia na ozbrojený odpor.
Zaujímavá vec okolo tých výsadkárov ešte bola, že sa do poslednej chvíle nevedelo, či budú môcť parašutisti na letiskách rovno pristávať, alebo budú musieť vyskakovať na padákoch niekde nad Prahou. Zaistenie pristávacej plochy v Ruzyni totiž malo vykonať akési komando Štátnej bezpečnosti a do poslednej chvíle sa nevedelo, či uspeje, alebo nie.
ŠtB bola na strane okupantov?
Nie tak úplne, na strane okupantov bola len časť ŠtB na čele s námestníkom ministra vnútra pre štátnu bezpečnosť Viliamom Šalgovičom, ktorý bol spolupracovníkom sovietskej KGB. Ten okolo seba zhromaždil úzku skupinu konzervatívnych, promoskovských ľudí, s ktorou pomáhal pripraviť augustovú inváziu.
Snažila sa osádka niektorých letísk reagovať napríklad tak, že by zatarasila pristávaciu dráhu, čo by znemožnilo pristátie sovietskych lietadiel?
Samozrejme, niekde sa o to snažili. Ale na mnohých letiskách sa uskutočnilo ich obsadenie tak rýchlo, že vôbec nestačili zareagovať. Odpor však prebiehal aj neskôr. Príslušníci ČSLA napríklad odmietali poskytovať cudzím vojakom pohonné hmoty alebo strelivo do lietadiel. Československá strana im skrátka odmietala poskytovať zázemie.
Došlo aj k ozbrojeným stretom?
Ak máte na mysli priamo ozbrojené strety a prestrelky, tak takéto incidenty sa nezaznamenali. Ale traduje sa, že niekde k nejakým ojedinelým výstrelom došlo. Podchytené ako historici to však nemáme. K tzv. pasívnemu odporu však dochádzalo, a to na mnohých miestach. Vojaci ČSLA sa napríklad tvárou v tvár inváznym jednotkám zakopali a neskôr odmietli zložiť zbrane. Čiže na prípadný útok boli pripravení. K otvoreným stretom však našťastie, pokiaľ vieme, nikde nedošlo.
Myslíte si, že ak by došlo hypoteticky k nejakému ozbrojenému odporu Čechoslovákov v reakcii na inváziu, mohol sa rozhorieť aj nejaký väčší konflikt?
Ja si myslím, že v takom prípade by sa invázne jednotky skôr snažili hniezda odporu obísť. Podľa mňa by sa tak do nejakého ostrého stretu skôr nehrnuli. Domnievam sa, že by tam eventuálne bola skôr snaha prostredníctvom tlaku na československých predstaviteľov, aby sa tá dramatická situácia nejakým spôsobom upokojila. Popravde Sovieti mali záujem na tom, aby vôbec k ničomu nedošlo. Aj v prípade pasívneho odporu zo strany ČSLA sa tak nesnažili ísť priamo až na stret. Ale určite boli pripravení.
Pôsobila na nich psychologicky napríklad aj pomerne blízka vzdialenosť západných vojsk za hranicami Československa so západným Nemeckom?
Sovieti boli v stave, keď netušili, či tie západné jednotky nezasiahnu. Dnes, keď budeme čítať spomienky ruských veteránov, ruské weby, tam sa o tom v ich spomienkach hovorí. Takže môžeme naraziť napríklad na správy, ako ich jednotky pomerne hlboko na našom území narazili na jednotky americkej armády, ktoré k nám už postupovali z Nemecka, a len to, že sa tí Sovieti ocitli oproti nim, ich donútilo ustúpiť. A to tam skutočne píšu. Oni tomu skutočne verili, že ten nepriateľ tam môže byť, že tam už sú skutočne rozmiestnené americké jednotky. Ak to vezmeme celkovo, často ani tí jednotliví vojaci a dôstojníci poriadne nevedeli, do čoho v auguste 1968 vlastne idú. Zásadnú rolu tu hrala sovietska propaganda. Takže oni naozaj čakali ten odpor a boli pripravení mu čeliť.
Lenže na druhej strane už vieme, že sovietski velitelia vtedy vydali rozkaz, že vojaci nemajú strieľať prví a majú len reagovať na prípadnú streľbu. Aj dnes vtedajší sovietski velitelia tvrdia, že nikdy nestrieľali prví, že vždy len odpovedali na streľbu a v mnohých prípadoch ich napadli. K incidentom však dochádzalo. Osobne si myslím, že sa vojaci báli a že tá streľba nebola cielená. Keby išlo o cielenú streľbu do ľudí ťažkým guľometom z tanku napríklad niekde na námestí, tak by obetí bolo nesporne viac. V prípade obetí streľby sa domnievam, že išlo väčšinou buď o náhodu, alebo o nejakú chvíľkovú emóciu určitého jednotlivého vojaka, skratkovité konanie. Strieľali do vzduchu či do okien, čo mala byť varovná streľba.
Ale čo sa týka tých obáv zo vstupu Západu, tak možno povedať, že na Západe v tom čase neprebiehalo vôbec nič. Západné vojská boli od hraníc stiahnuté a k ich posilneniu došlo až neskôr po augustovej invázii. Treba povedať, že Američania mali v tom čase svojich problémov dosť, bojovali vo Vietname. Záujem konflikt eskalovať tu nebol. A možno predpokladať, že aj keby o ňu naša strana žiadala, tak by pomoc zo strany Západu nedostala.
Takže konflikt väčšieho charakteru, do ktorého by prehovoril možno aj Západ, podľa vás nehrozil?
Som presvedčený, že nie, pretože Amerika bola z celej Pražskej jari podľa mňa dosť rozpačitá. Západ bol v dosť veľkej neistote, čo bude ďalej. Potýkali sa so študentskými demonštráciami, boli rasové nepokoje v USA, vojna vo Vietname. A do toho sa zrazu začne reformovať Československo, o ktorom nie je jasné, či nevyvolá nejaké rozpory v sovietskom bloku. USA to skrátka brali tak, že po vojne došlo k rozdeleniu zón vplyvu a podľa tejto logiky Československo patrilo na Východ, teda do zóny vplyvu Sovietov.
Do akej miery mohla byť dôvodom invázie napríklad aj nedeklarovaná snaha nasunúť do Československa vojská Varšavskej zmluvy vrátane jadrového arzenálu?
Tak trochu sa traduje, že skutočným dôvodom invázie mohlo byť, že už prezident Antonín Novotný odmietal rozmiestnenie Sovietskej armády u nás. Takže teoreticky mohla nastať situácia, že Sovieti mohli prítomnosť svojich armád v Československu lepšie zdôvodniť, napríklad teda tým, že Československo nesmie vypadnúť z východného bloku. Toto teda mohlo byť dôvodom invázie skôr než oficiálne predkladané zdôvodnenie riešenia akejsi lokálnej krízy, teda zabránenie údajnej kontrarevolúcii. Aj tak by som to však chápal ako zdôvodnenie charakteristické skôr pre armádne kruhy. Brežnev a ľudia okolo neho podľa mňa krízu vnímali skôr cez politiku.
Stočil by som náš rozhovor trochu k nedávnemu dianiu. Už deň pred tohtoročným 50. výročím augusta 1968 sa konala demonštrácia pred ruskou ambasádou v Prahe. Protestovalo sa proti Putinovi a súčasnému ruskému režimu. Čo na to hovoríte?
Súčasné Rusko sa nachádza v pomerne zaujímavej dichotómii. Na jednej strane sa v nej stretávame s odkazom cárskeho Ruska a pomyselnej mocnej ríše, ktorú sa mu podarilo vybudovať. Na druhej strane je tu potom obdobie Sovietskeho zväzu, počas ktorého došlo k vytvoreniu ďalšej a veľmi rozľahlej ríše. Takže súčasné Rusko sa vlastne stále tak trochu potáca niekde medzi tým a nevie pritom, ktorým smerom sa vlastne má vydať. Zatiaľ je to skôr autoritársky režim a povedal by som, že nejaké demokratizačné procesy tam nehrozia.
Ale je veľmi zaujímavé sledovať ruskú propagandu vo vzťahu k roku 1968. Najmä je podnetné ju porovnávať s tým, ako sa pomerne nedávno v Rusku obhajovala aj anexia Krymu. Inými slovami, ruské metódy sa vlastne od šesťdesiateho ôsmeho roku nezmenili. Na začiatku teda Rusi použijú nejaké propagandistické metódy, potom sa pokúsia získať aspoň časť obyvateľstva na svoju stranu, nasleduje rýchla invázia a obsadenie daného územia.
Na Kryme si pripojenie polostrova k Ruskej federácii obyvatelia podľa ruskej strany slobodne odhlasovali. Referendum však prebiehalo za prítomnosti ruských vojakov…
Vzhľadom na prítomnosť ruských vojakov počas referenda možno povedať, že Krym bol v tom čase už do značnej miery znormalizovaný. Zaujímavé je, že vlastne prvou takou historickou udalosťou, keď Rusi použili prostriedok referenda na pripojenie nejakého územia, to bolo v čase po skončení druhej svetovej vojny. Vtedy išlo o pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny (Podkarpatskej Rusi), ktorá pred vojnou patrila k Československu, k Sovietskemu zväzu. Tak vtedy si to tam tí ľudia vlastne tiež odsúhlasili, pričom aj tam bolo referendum pod dohľadom sovietskych vojakov. Na druhej strane však musíme povedať, že prezident Beneš im to územie pôvodne sľúbil.
Môžeme si z augusta 1968 vziať nejakú historickú lekciu? Máme tu rok 1938, 1948, 1968. Takzvane „o nás bez nás“, chcelo by sa povedať…
Tak udalosti roku 1948 neboli historickým momentom, keď by sa o nás rozhodovalo bez našej vlastnej účasti. V prípade februárového prevzatia moci komunistami išlo skôr o vnútornú „českú“ politickú záležitosť. Ale je pravda, že Západ nás aj vtedy prakticky odpísal, hoci možno nečakal, že tie zmeny v roku ’48 prídu tak rýchlo.
Určitá paralela so šesťdesiatym ôsmym sa však môže javiť k roku 1938 a Mníchovskej dohode. Pre mňa osobne je napríklad zaujímavé sledovať tú propagandu, ktorá sa k tomu viazala a ktorá svojím spôsobom pokračuje aj dnes. Možno na tom skvele pozorovať silu propagandy a médií.
Dodnes je napríklad veľká časť ruskej populácie presvedčená, že augustová okupácia bola správnym riešením. A nie sú to len Rusi, sú to aj Čechoslováci. Neustále tak opakujú napríklad tvrdenie, že Američania sa chystali sem vtrhnúť, že chcelo Československo zmeniť stranu a tak ďalej. A v podstate toto je súčasť tej ich propagandy. Tam sa skutočne tvrdilo, že Čechoslováci sa už pripravujú na kontrarevolúciu, ktorá mala vrátiť Československo na Západ. To bola tá hlavná obava, ktorej Rusi verili. Začínalo sa tvrdiť, že do Československa preniká západný kapitál a spolu s ním aj západné myšlienky.
autor: Jonáš Kříž
