štvrtok, 26 novembra, 2020
1.8 C
Bratislava
Úvod Aréna Zo škaredého káčatka, ktorému nikto neveril, je zo Slovenska úspešná krajina, hovorí...

Zo škaredého káčatka, ktorému nikto neveril, je zo Slovenska úspešná krajina, hovorí veľvyslanec Weiss

V prvej časti rozhovoru sme hovorili o roku 1968 aj začiatkoch v česko-slovenských vzťahoch a dostali sme sa až k rozdeleniu spoločnej republiky na dva samostatné štáty. V čom je súčasné smerovanie Slovenska a Česka podobné a kde vidíte rozdiely?
 
Ako som spomínal v prvej časti rozhovoru, kultúrno-politický kontext, v akom sa vyvíjalo Slovensko a Česko, nebol úplne rovnaký. Predovšetkým sú tu skúsenosti Čechov s Nemeckom a jeho kultúrou a politikou. Tento kontext bol iný ako ten, v ktorom sa formovali ako národ Slováci, ktorí sa ako národ začali formovať v Uhorsku. Isté rozdiely tu preto sú.
 
Nechcem ísť do nejakého psychologizovania a sústredím sa na to najpodstatnejšie. Keď sa Slovensko dalo na samostatnú cestu alebo ešte predtým, v rokoch 1991 až 1992, v čase vrcholiacich sporov o podobu štátoprávneho usporiadania, vznikli alebo skôr sa revitalizovali doslova propagandistické stereotypy o Slovensku a Slovákoch. V súlade s týmito stereotypmi sme mali smerovať niekam na Balkán, k Moskve. Písalo a hovorilo sa, že sme súčasťou Východu a Česi súčasťou Západu. A to nehovorili len niektorí českí politici a publicisti, ale aj viacerí slovenskí.
 
Takto vnímali svoju vlastnú krajinu. Jeden pán profesor napísal vo svojej publikácii, že Česko bolo vďaka disidentskej tradícii europocentrické a my sme boli len „domocentristi“. Nehovoriac už o sile týchto stereotypov v zahraničí. Stačí si prečítať dobovú tlač.
 
A bolo to tak?
 
Vezmite si reálne, ako to je teraz. Zo škaredého káčatka, ktorému nikto neveril, že to ekonomicky prežije, že je schopné sa integrovať do EÚ a vydržať tam, je teraz úspešná krajina. My sme sa museli do EÚ integrovať tak, že keď vznikla prvá vláda širokej koalície v roku 1998, tak Slovensko malo 18-mesačné meškanie za ostatnými kandidátskymi krajinami v rokovaniach s EÚ. Vtedajšia národná rada bola najusilovnejšia v histórii samostatnej Slovenskej republiky.
 
Podpredseda vlády pre legislatívu Ľubomír Fogaš manažoval takzvanú aproximáciu práva, teda prispôsobenie slovenského právneho poriadku právu EÚ. My sme boli schopní tých 18 mesiacov dobehnúť. Česi, Maďari, Poliaci, naši najbližší susedia už sa integrovali do NATO v roku 1999 a nás to potom čakalo. Aj toto manko sme boli schopní dobehnúť z geopolitického, vojenského, komunikačného aj dopravného hľadiska. Predstavte si, že všetky tie krajiny okolo nás by boli v Severoatlantickej aliancii a my by sme boli taká diera uprostred, ktorá by v NATO nebola.
 
Bol by to veľký problém?
 
Málokto si to uvedomuje, ale v roku 1997, keď už bolo jasné, že Česko, Poľsko a Maďarsko sa integrujú do EÚ i do NATO a my sme boli odsunutí na „čakačku“,  tak sa vtedy vážne začalo uvažovať, že sa na hraniciach so Slovenskom spevnia hranice. Predstavte si, že by sme sa neboli dostali do európskej integrácie a naši susedia by boli v schengenskom priestore, ale my nie. Vtedy sa už rodili praktické politické úvahy u našich susedov, ako takéto hranice vybudujú. My sme však napokon boli schopní prekonať všetky prekážky, vrátane technických, ktoré súviseli s prípravou našich hraníc na Schengen. Nie je teraz dôležité, aký „ping-pong“ sa hral so susednými vládami. Napokon sa to zvládlo.
 
Boli sme schopní preniesť sa cez veľké prekážky, prekonať ich a teraz sme jediná krajina spomedzi vyšehradských krajín dávaných nám kedysi za vzor, ktorá má euro. Znovu sa vraciam k tomu, že nám Čechov v zahraničí dávali za vzor a vraveli: Pozrite sa, to je europocentrický národ, oni sú proeurópski. Dnes sme rovnocennými partnermi v EÚ. Máme po dvadsiatich rokoch štátnej samostatnosti všetky dôvody na to, aby sme boli hrdý a sebavedomý národ.
 
Je to dobre, že máme euro ?
 
V ostatných krajinách je nálada vo vzťahu k euru úplne iná, ako je u nás. Aj keď sa za posledný rok počas Babišovej vlády dosť signifikantne – o 10 percent zvýšila podpora Čechov pre EÚ, o čom sa u nás, ale ani v Česku príliš nepíše, naši najbližší susedia stále patria podľa dlhodobých výskumov medzi najviac euroskeptické národy v EÚ. Summa summárum to znamená, že prognózy politikov a publicistov o tom, ako katastrofálne skončíme, sa, chvalabohu, nenaplnili.
 
Máme, samozrejme, aj vnútropolitické a ekonomické problémy podobne, ako je to v Česku. Niektoré politiky sa vydarili viac, niektoré menej, ale vzhľadom na to, čím sme si prešli v 90. rokoch a vzhľadom na to, aké chabé šance nám dávali pred 26-27 rokmi, niektorí naši vlastní skeptici, tak sme podali taký výkon, že naň môžeme byť oprávnene hrdí.
 
Sebabičovanie nie je podľa mňa motivácia. Myslím si, že motivácia je racionálne sa pozrieť na to, aké príležitosti sme využili, aké sme nevyužili a povedať si, prečo sme ich nevyužili a ísť koncepčne ďalej. Slovensko potrebuje novú vlnu modernizácie. O jej príprave by sa mala viesť politická diskusia miesto ohadzovania politických oponentov blatom.
 
Napriek rozdeleniu Slovensko s Českom stále aktívne spolupracuje aj vo V4. Pomáha nám, ako malým členským krajinám, takáto súdržnosť v niektorých otázkach v rámci EÚ?  
 
Určite áno. Už som hovoril o Čechoch ako o našich priateľoch a spojencoch. Toto spojenectvo má veľmi praktickú rovinu. Jednak sú to dva hlasy z 28 v rozhodovacích procesoch v EÚ. Pravda, a onedlho už len z 27, po odchode Veľkej Británie. Český a slovenský premiér sa na európskych radách vždy podporovali a boli situácie, keď mali práve oni špecifickú pozíciu, ktorá nebola vždy v súlade s postojmi poľského či maďarského premiéra.
 
Okrem toho predstavuje Vyšehradská štvorka 65 miliónov obyvateľov. Na jednej strane je to teda súčet hlasov podľa hlasovacích pravidiel EÚ a plus je to ešte aj istá ekonomická kapacita a veľký trh. Tým, že V4 je schopná pravidelných stretnutí a komunikácie na politickej úrovni o tom, kde máme a nemáme spoločné záujmy, tak vznikli priateľské vzťahy a najmä vzťahy dôvery.
 
Premiéri sú si teda schopní povedať: „Priatelia, v tejto veci máme iný názor.“ Ďalšia pridaná hodnota je, že sa neprekvapujeme a nevyvoláva sa nejaký pocit toho, že by nás niekto zradil alebo niečo podobné. Je to sila, pretože aj keď odmietame delenie štátov na západné, východné, severné a južné, čo je teraz módne v tzv. starých členských štátoch EÚ, tak predsa len máme isté špecifické záujmy, ktoré vyplývajú z toho, v akom stave sme vstupovali do Európskej únie.
 
Západoeurópske krajiny, ktoré boli v EÚ roky pred naším vstupom, si stihli vybudovať komplexnú infraštruktúru, ktorú my nemáme. Nemáme dostatočne prepojený západ s východom, ale najmä  juh so severom EÚ. Sme v niektorých otázkach senzitívnejší a inak vidíme aj niektoré sociálne politiky v rámci EÚ. To znamená, že ak dokážeme získať minimálny spoločný záujem, presadzovať ho a získať preň aj spojencov, tak V4 je veľmi efektívna.
 
Aj keď máme na niektoré veci iné názory?
 
Nič na tom nemení to, že na niektoré veci môžeme mať iné názory. V niektorých politikách môžeme byť inak vnímaní ďalšími európskymi krajinami, pretože vo všetkých štátoch bežia politické cykly. Raz zvíťazia konzervatívci, raz sociálni demokrati a inokedy liberáli. To sa stále mení a keď máte v jednej krajine sociálnodemokratickú vládu a v druhej konzervatívnu, tak je celkom prirodzené, že politiky týchto vlád aj niektoré hodnotové smerovania nie sú identické. V4 sa však naučila tieto prirodzené rozdiely akceptovať a normálnym spôsobom spracovávať.
 
Pamätám si, keď bol ešte prezidentom Francúzska Nicolas Sarkozy, ako utrúsil takú trošku jedovatú poznámku a vyčítal nám, že prečo sa Vyšehradská štvorka vôbec stretáva bez ostatných členských krajín EÚ. Ale veď takto isto sa stretáva Nemecko s Francúzskom pred každou Európskou radou. Urobia tú veľkú dohodu, pretože majú mocenský, politický aj ekonomický výtlak. Tak oni sa takto stretávajú a dohadujú a exprezidentovi Sarkozymu prekážalo, že sa stretávajú štyri krajiny Vyšehradu. Okrem toho je tu ešte aj Benelux, podobne sa stretávajú Baltické aj severské krajiny. Osobitné partnerstvá sú aj medzi štátmi juhozápadnej a juhovýchodne Európy. Regionálna kooperácia je normálnou časťou fungovania EÚ, preto niet dôvodov sa za existenciu V4 komukoľvek ospravedlňovať.
 
Vlajky krajín V4 Zdroj: TASR
 
Ako je na tom V4 počas slovenského predsedníctva?
 
Stratégiou slovenského predsedníctva je stimulovať a presadzovať aktívnu účasť V4 na diskusiách týkajúcich sa budúcnosti EÚ s cieľom prinášať konštruktívne riešenia súčasných problémov, posilňovať, nie oslabovať Úniu, podporovať jednotu EÚ, pôsobiť v prospech zahrabávania priekop medzi skupinami štátov EÚ a proti vytváraniu nových deliacich čiar. V záujme generovania konštruktívnych riešení sa plánuje vo formáte V4 intenzívnejšie sa stretávať s Nemeckom a Francúzskom, ale aj s Beneluxom, s Baltickými krajinami atď.
 
Expremiér Fico mal dobrú myšlienku, počas rokovania českej, slovenskej a rakúskej delegácie v tzv. Slavkovskom formáte povedal, že na Európskej rade je veľmi málo času, pretože trvá len jeden deň a jednu noc a rieši sa počas jej zasadania veľmi komplikovaná agenda. Okrem toho má každý len pár minút na to, aby niečo povedal. Tam nie je priestor, aby si predstavitelia jednotlivých krajín nejako hlbšie vymieňali názory na to, prečo naše obyvateľstvo zmýšľa takto, prečo my vidíme tú či onú európsku politiku inak ako vy. Keď si to takto vysvetlíte, tak aspoň sčasti pochopíte partnera, aj keď s ním nemusíte súhlasiť, kontroverziu, ktorá vznikne, nebudete hneď interpretovať ako nejaký nepriateľský akt zo strany inej členskej krajiny, ako to často v médiách pozorujeme. Nemusíte súhlasiť, ale keď vám to premiér alebo minister zahraničných vecí na užšom stretnutí vysvetlí, prečo sa jeho vláda musí správať tak, ako sa správa, tak sa predíde zbytočným konfliktom.
 
Aké sú teda konkrétne kroky našej diplomacie počas slovenského predsedníctva?
 
V4 si za slovenského predsedníctva zvolila stratégiu nebyť až taká extenzívna čo do počtu stretnutí vo formáte V4 plus, ako to bolo počas maďarského predsedníctva. My chceme byť intenzívnejší najmä v pestovaní vzťahu Vyšehrad  Nemecko, Vyšehrad  Francúzsko, Vyšehrad ďalšie regionálne zoskupenia, aby pridaná hodnota Vyšehradu bola nielen pre nás, ale pre riešenie problémov, ktoré sú dnes v EÚ. Ešte raz, hlavné motto slovenského predsedníctva V4 je byť konštruktívnymi partnermi v EÚ. Nie byť tou skupinou, ktorá hovorí nie, ale tou, ktorá prináša praktické riešenia pre celú Európsku úniu. Alebo ak chcete, nebyť problémom, ale súčasťou riešenia problémov. 
 
Pred nástupom na ambasádu v Prahe ste pôsobili ako veľvyslanec v Maďarsku. V 90. rokoch sa takzvaná maďarská karta používala ako politický nástroj a vzťahy neboli vždy dobré. Čo by ste z tohto obdobia označili ako úspech slovenskej diplomacie u našich južných susedov?
 
Za najväčší úspech toho obdobia od roku 2009 až 2013 považujem to, že došlo k zásadnému zlomu v nastavení slovensko-maďarských vzťahov a tento zlom sa potom prejavil aj v slovensko-maďarských vzťahoch u nás doma na Slovensku. Pamätám si dve situácie z roku 2009. Jedna nastala, keď som ešte nebol na ambasáde. Bola tlačovka, na ktorej síce stáli vtedajší premiér Maďarska Gyurcsány a slovenský expremiér Fico vedľa seba, ale každý pozeral na inú stranu. Po ich oficiálnom rozhovore maďarský premiér priniesol nejakých päť nových bodov, ktoré predstavil až na tlačovke.
 
Pre drobné zmeny slovenského zákona o štátnom jazyku vznikla obrovská kríza v našich vzťahoch. Spomeňte si napríklad ten Molotovov koktejl, ktorý nám ktosi hodili pred bránu ambasády v Budapešti, na aféru na komárňanskom moste, a to všetko sa stalo, ako ja hovorím, v jedno horúce leto, veľmi napäté leto v roku 2009. Keď sa napokon po zvažovaní vtedajší premiér Fico rozhodol, že pôjdeme na rokovanie do mesta Szécsény, viezli sme sa v limuzíne vedľa seba a on mi povedal:
 
„Peter, pozri sa, veď z toho auta za nami trčí z otvorených dverí samopal.“ Za nami takto šla v kolóne maďarská ochranka. V Maďarsku vznikla taká nálada okolo zákona o štátnom jazyku a vzťahy boli také vyšpičkované, že sa očakávalo, že v dedinkách budú demonštranti. Povedal som mu vtedy na to: „Si tu, ako keby Obama išiel do Pakistanu.“ Dnes je to žart, spomienka. Napokon premiéri urobili politickú dohodu, ktorá spolu s aktívnym prístupom ministra Lajčáka a jeho maďarských partnerov prispela k tomu, že sa špirála rastu napätia zastavila a vzťahy sa začali zlepšovať. 
 
Teraz sú však naše vzťahy s Maďarskom dobré. Kedy sa to začalo skutočne meniť?
 
Po našich parlamentných voľbách v roku 2012 došlo k strategickej dohode medzi premiérom Ficom a premiérom Orbánom, že nebudú navonok verbalizovať naše spory, nebudú si posielať odkazy cez médiá. Namiesto toho sa začalo všetko pragmaticky, bilaterálne riešiť rokovaniami a dohodami vychádzajúc zo základnej zmluvy o našich vzťahoch. A dnes sa pozrite na to, koľko cestných a mostných prepojení sa vybudovalo medzi Maďarskom a Slovenskom, ako sa zvýšila naša hospodárska výmena.
 
Predstavte si, že by niekto v 90. rokoch povedal, že ideme postaviť nový most cez Dunaj v Komárne. Upokojili sa nielen bilaterálne medzištátne vzťahy, ale upokojili sa aj vzťahy vnútroštátne na Slovensku. Viete si predstaviť, že by v 90. rokoch predseda Slovenskej národnej strany (SNS) a predseda maďarskej strany (Most-Híd) išli ruka v ruke k pápežovi? Je to dôkaz toho, že táto vládna koalícia zabezpečila nielen veľmi úspešné predsedníctvo EÚ, čo sa podceňuje, lebo to bolo predsedníctvo počas jednej z najväčších kríz v histórii EÚ, pretože sme ho vykonávali bezprostredne po brexite. Priniesla aj pred ešte desiatimi rokmi nepredstaviteľnú priateľskú a prakticky osožnú spoluprácu predsedov Bélu Bugára a Andreja Danka a ich strán vo vládnej koalícii. Aj keď sa občas „harkajú“, ako to v koalícii býva, je to niečo absolútne iné ako v 90. rokoch a v prvom desaťročí tohto storočia.
 
Maďarská otázka prestala na Slovensku byť mobilizačným faktorom. Žiadna politická strana na Slovensku si už nemôže vytrieskať nejaké veľké body hraním „maďarskou kartou“. Takže to bol komplexný proces, ktorý sa začal v roku 2009 a viedol k tomu, že dnes máme dobré, pragmatické vzťahy s Maďarskom a najmä vo vnútri sa postupne bez kriku a napätí riešia jazykové a kultúrne požiadavky príslušníkov maďarskej národnostnej  menšiny. Riešia sa konštruktívne, dialógom a nie sú okolo toho titulky na prvých stránkach novín. To je obrovský úspech tejto vládnej koalície, ktorý sa na Slovensku nedoceňuje.  
 
 
Čo si ako skúsený diplomat myslíte o nedávnej súkromnej ceste nezaradeného poslanca NR SR Petra Marčeka na Krymský polostrov, kde sa stretol aj so šéfom Nočných vlkov? Je to od poslanca parlamentu vhodný krok, aj keď ide o súkromnú cestu?
 
Odpoviem na to v kontexte tejto návštevy širšie a poviem svoj názor na to, ako vidím slovensko-ruské vzťahy. 
 
Po prvé, Slovenská republika patrí medzi päť členských krajín EÚ, ktoré doposiaľ neuznali jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova, ktoré bolo tiež potvrdené referendom. Jednak je to záležitosť interpretácie medzinárodného práva a videnia predpokladov stability povojnového usporiadania v Európe, jednak je to reflektovanie našej vlastnej skúsenosti s Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou. Vtedy predstavitelia politicky zorganizovaných národnostných menšín v Československej republike o.i. používali odvolávanie sa na históriu a historické práva a právo na sebaurčenie.
 
Málo sa vie, že aj pri riešení požiadavky na pripojenie najvýchodnejšej časti ČSR – Podkarpatskej Rusi  k ZSSR sa argumentovalo jej „opätovným zjednotením“ so Sovietskou Ukrajinou, hoci  išlo o územie, ktoré po stáročia patrilo do Rakúsko-Uhorska a po jeho rozpade pripadlo Československu. A to aj napriek tomu, že v zmluve o spojenectve medzi ZSSR a ČSR z roku 1943 sa obe strany zaviazali obnoviť Československo v jeho predmníchovských hraniciach. Stalin sa pri rokovaniach s prezidentom Benešom o tejto otázke odvolával na právo národa na sebaurčenie. Na Zakarpatsku, v tom čase už obsadenom Sovietskou armádou, sa ako nátlakový prostriedok na podporu tohto kroku 26. novembra 1944 zorganizoval 1. zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny. Vyše 600 delegátov jednomyseľne schválilo pod taktovkou NKVD Manifest (napísaný v Moskve) o “opätovnom zjednotení” Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Usilovali sa vyvolať medzi miestnym obyvateľstvom hnutie za pripojenie k “Zakarpatskej Ukrajine” aj v Prešovskom kraji. 
 
Zo všetkých týchto dôvodov máme uznesenie nášho parlamentu, ktoré jednostranné vyhlásenie štátnej nezávislosti kosovskými Albáncami bez dohody so srbskou stranou odmieta. V tejto veci sú takmer všetci politickí aktéri na Slovensku konzekventní. Rešpektujeme postoj parlamentu napriek tlaku zvonku, aby sme naše stanovisko zmenili a uznali Kosovskú republiku. 
 
Preto, po druhé, by sme analogicky mali postupovať aj pri posudzovaní anexie Krymu. Žiadna dohoda s Ukrajinou, ktorej integrálnou súčasťou po rozdelení ZSSR Krym bol, sa o jeho pripojení k Ruskej federácii neprijala. Helsinský dohovor z roku 1975 pritom hovorí, že hranice sa smú meniť iba na základe vzájomnej dohody krajín, ktoré ich medzi sebou majú. To sa nerešpektovalo. Pritom Helsinský akt bol vtedajším Sovietskym zväzov iniciovaný preto, aby sa definitívne potvrdili povojnové hranice v Európe. Ja vidím zabratie Krymu ako nebezpečný precedens z hľadiska stability povojnového usporiadania, ktorá je v životnom záujme štátu veľkosti Slovenska. 
 
Po tretie, nesmieme zabúdať na to, že roku 1994 bola prijatá Budapeštianska deklarácia RF, USA, Spojeného kráľovstva a Ukrajiny. Jej prostredníctvom sa traja stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN zaviazali, že budú garantovať územnú celistvosť Ukrajiny po tom, ako sa táto po rozpustení Sovietskeho zväzu tretia najväčšia jadrová mocnosť na svete vzdala všetkých jadrových zbraní v prospech Ruskej federácie. Toto je podľa mňa silno nedoceňovaný aspekt anexie Krymu a vojny na východnej Ukrajine. Pýtam sa, ktorý štát na svete disponujúci jadrovými zbraňami sa po tristnej skúsenosti Ukrajiny s nedodržaním tohto záväzku ešte dobrovoľne vzdá svojho atómového arzenálu? Zo všetkých týchto dôvodov nielen vláda SR jasne povedala, že anexia Krymu bola porušením medzinárodného práva. Povedali to aj naši spojenci v EÚ a NATO. 
 
Po štvrté, my nie sme štát, ktorý môže v akejkoľvek medzinárodnej záležitosti pripustiť kvázi historickú argumentáciu a odvolávanie sa na nejaké interpretácie dejín. Je to proti našim základným národnoštátnym záujmom. Z tohto hľadiska je podľa mňa úplne jedno, koľko rokov bol Krym tatársky či  ruský. Po dobrovoľnom rozpustení ZSSR bol integrálnou súčasťou Ukrajiny. Na Rusko i Ukrajinu sa vzťahuje Helsinský dohovor a medzinárodné právo. Slovensko si ako malý štát, ale aj vzhľadom na naše už spomenuté skúsenosti z odlupovania častí nášho územia v tridsiatych a štyridsiatych rokoch jednoducho nemôže dovoliť pripustiť, aby sa namiesto argumentov medzinárodného práva začali účelovo uplatňovať niekedy aj veľmi insitné historické argumenty. Predstavme si na chvíľu čisto teoreticky, čo by v Európe nastalo, keby sa Nemecko či Poľsko rozhodli jednostranne zmeniť vzájomnú hranicu s odvolávaním sa na historickú spravodlivosť… Každý pokus legitimizovať anexiu Krymu ide objektívne proti našim základným národným záujmom a proti stabilite v Európe. 
 
Čo z týchto vašich argumentov vyplýva pre slovenskú zahraničnú politiku?
 
Predovšetkým to, že  je nebezpečné robiť našu zahraničnú politiku na základe prvoplánových sympatií alebo antipatií k nejakému národu, štátu či konkrétnemu zahraničnému politikovi. My sa musíme starať na základe hlbokých analýz o naše vlastné národné záujmy. Preto som veľmi rád, že naša vláda má v tomto jasný postoj. Slovenská diplomacia ho dôsledne rešpektuje. Na minulotýždňovej porade veľvyslancov nám minister Lajčák osobitne zdôraznil, že Slovenská republika si nemôže dovoliť pre nejakú momentálnu výhodu ignorovať medzinárodné právo a dohodnuté spoločné stanoviská v rámci EÚ a NATO. Aj ja sa stotožňujem s tým, že ak kontinuálne zastávame principiálne postoje, potom máme právo kritizovať aj našich vlastných spojencov ak treba. Ak sa budeme správať oportunisticky, nebudeme mať medzinárodnú autoritu a v konečnom dôsledku na tom raz prerobíme. 
 
Ilustračná mapa
 
Ako spomínaná návšteva Krymu ovplyvní naše vzťahy s Ruskom?
 
Toto extempore bolo príležitosťou dať jasne najavo naše principiálne postoje a ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí ju náležite využilo. Ukázali sme, že ak ruská vláda robí alebo urobila niečo, čo je proti medzinárodnému právu, čo je proti záujmom medzinárodného spoločenstva alebo čo ohrozuje naše národné záujmy, tak sa ozveme. Sme suverénny štát a máme právo na kritiku. Aj ruskej politiky. Ak máme obavy zo správania sa veľmoci, pomenujme ich. Vždy však treba podľa môjho presvedčenia byť pri kritike vecný, disponovať presnými, podloženými argumentmi. Apriórne stanoviská a predsudky nie sú dobrým radcom v zahraničnej politike. Ani argumentácia založená na domnienkach typu „highly probably“. Seriózna politika – zahraničná ale i vnútorná  sa nemôže zakladať na prezumpcii viny kohokoľvek a na eskalácii obvinení bez serióznych dôkazov. 
 
Často mám dojem, ako keby sa vo vzťahu k Ruskej federácii niekedy vracala studenovojnová rétorika a robila sa politika na obraze nepriateľa. Samozrejme, je to veľký štát, ktorý má jadrové zbrane a „vyrobil“ v našom regióne problémy, ktoré som pred chvíľou jasne pomenoval a ktoré nás nútia na ostražitosť. Ale zároveň je to štát, ktorý má hrubý domáci produkt na úrovni niečo medzi Talianskom a Španielskom. Podľa výročnej správy renomovaného Štokholmského medzinárodného ústavu pre výskum mieru (SIPRI) vlani vydali členské štáty NATO na obranu 900 mld USD, Ruská federácia 66,3 mld USD. Nie je preto príliš racionálne predpokladať, že Rusko je taká ekonomicky mocná a taká politicky, spravodajsky a technologicky omnipotentná krajina, že môže za každý problém na zemeguli. Obávam sa, že ak za každým problémom v našom západnom spoločenstve budeme vidieť nie naše vlastné chyby a nedostatky, ale v prvom rade ruskú propagandu, budeme sa dostávať do podobnej situácie ako ZSSR so svojimi satelitmi pred tridsiatimi rokmi, keď za všetky problémy mohla tzv. buržoázna propaganda. Nadmerné používanie takýchto politických techník nikdy nesvedčí o vlastnej sebadôvere. Jedna česká politická analytička prednedávnom formulovala postreh, že pre časť politickej a kultúrnej elity sa stal hlavným identifikačným znakom príslušnosti k Západu kritický postoj k Rusku. Upozornila, a nie je v Česku sama, že strašenie Ruskom sa preháňa. Ja osobne sa pripájam k tým, ktorí si myslia, že nie je namieste Rusko démonizovať. Podľa môjho názoru musíme byť v hodnoteniach Ruska a jeho politiky triezvi a nepoužívať dvojaký meter na posudzovanie podobného správania sa iných veľmocí, pretože potom ľudia, ktorí nerozumejú politike vo všetkých detailoch, majú pocit, že voči Rusku sa deje krivda či nespravodlivosť. Začnú a priori Rusko obhajovať aj v prípadoch, keď jeho vláda robí zlú politiku. Posilňuje sa tak podhubie pre antiamerikanizmus a protieurópske nálady.
   
Napriek oprávnenej kritike v niektorých oblastiach jej politiky je Ruská federácia pre nás dôležitý a neprehliadnuteľný aktér medzinárodných vzťahov. Pretože je to stály člen Bezpečnostnej rady OSN, bez kooperácie s ktorým jednoducho nie je možné niektoré medzinárodnopolitické problémy vyriešiť. Pretože sme od Ruska, či sa nám to páči, alebo nie, stále do značnej miery závislí v zásobovaní strategickými surovinami, najmä čo sa týka plynu, je to náš dôležitý hospodársky partner. Ak je dôležitým partnerom pre Nemecko, Francúzsko a ďalšie štáty EÚ, ale aj pre USA, teda pre našich blízkych spojencov, o čom svedčí vysoká frekvencia stretnutí ich predstaviteľov s ruským prezidentom, tak prečo by nemalo byť aj pre Slovenskú republiku. Ak napriek sankciám EÚ voči Rusku Nemecko spolu s ním presadzuje projekt Nord Stream II s odôvodnením, že je to obyčajný biznisprojekt, hoci hrozí pozbavením Ukrajiny, s ktorou má EÚ asociačnú dohodu, a Slovenska statusu tranzitnej krajiny, tak prečo by sme my nemohli presadzovať naše hospodárske záujmy v Ruskej federácii? Nevidím dôvod robiť niekedy priam hystériu pre naše oficiálne medzištátne kontakty s Ruskou federáciou. Šéf nášho rezortu diplomacie M. Lajčák často hovorí: „O Rusku netreba rozprávať, s Ruskom sa treba rozprávať.“ Lebo len tak možno vzniesť aj kritiku jeho politiky a obhajovať a presadzovať naše záujmy. Či už národné, alebo aj európske. Len prostredníctvom dialógu možno komplikovanú medzinárodnú situáciu meniť k lepšiemu. Preto ma prekvapila miera hystérie, ktorá sa rozpútala v niektorých krajinách, vrátane Slovenska, preto, že sa americký prezident stretol s ruským v Helsinkách. Je predsa normálne a potrebné, aby sa predstavitelia veľmocí stretávali a riešili problémy tohto sveta. Predmetom kritiky by mali byť vtedy, keď sa budú stretávať málo. 
 
Nezdá sa vám, že vzťah k Rusku je jedným z faktorov politickej polarizácie na Slovensku?
 
Nielen na Slovensku. Všímam si to aj v krajine môjho vyslania, v Českej republike. Má to svoje historické korene. V súvislosti s 50. výročím Československej jari sa silno oživujú skúsenosti s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následným dvadsaťročným pobytom sovietskych okupačných vojsk na našom území. Ich väčšinu tvorili príslušníci ruského národa, ktorý bol najväčší spomedzi národov a národností bývalého ZSSR. Vieme, že spontánnou reakciou nášho obyvateľstva na vojenský vpád pred 50 rokmi bolo heslo Otec osloboditeľ, syn okupant. Nedávno zosnulá etnologička Zuzana Profantová upozornila, že inváziou sa deštruoval od 19. storočia utváraný obraz veľkého slovanského brata, na ktorého sa možno spoľahnúť a ktorý sa ešte umocnil oslobodzovacou misiou Červenej armády v roku 1945. Miesto obrazu slovanského brata, ktorý bol zárukou mieru, slobody a ochrany, sa začal v českom a slovenskom historickom naratíve presadzovať orwelovský „Veľký brat“, ktorý na nás dozerá, kontroluje nás a oberá nás o slobodu. 
 
Ďalšou historickou príčinou politickej polarizácie okolo vnímania Ruska je podľa mňa to, že sa po rozpustení Sovietskeho zväzu v roku 1991 začala u časti politických komentátorov a politikov presadzovať tendencia mechanicky pretransformovávať vzhľadom na inváziu a okupáciu prirodzený antisovietizmus na antirusizmus, čo nie je veľmi korektné. Rusko nemožno mechanicky pokladať za pokračovanie ZSSR. Antirusizmus sa začal postupne, žiaľ, premietať aj do spochybňovania významu osloboditeľskej misie Červenej armády a bagatelizovania tých 25 až 27 miliónov obetí národov Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne. Príliš mnohí začali zabúdať, a poniektorí mladší si o tom  možno ani nikdy nič neprečítali, že bez toho, aby generál Čujkov za cenu strašných obetí zastavil nacistov pri Stalingrade, a bez víťazstva pri Kursku v roku 1943, by Hitler vyhral vojnu, pretože po páde ZSSR by popri celej Európe, ktorá pracovala pre jeho vojnovú mašinériu, bol býval dostal aj ľudské zdroje, územia a priemyselnú a potravinovú základňu, ktorú predstavoval Sovietsky zväz.  A možno by bol získal aj kapacitu na rýchlejšiu výrobu jadrovej bomby. To znamená, že obrovské ľudské obete ZSSR boli obeťami na oltár záchrany ľudskej civilizácie pred genocídnymi plánmi nacistických nadľudí. Je veľmi otázne, či by Veľká Británia a USA sami odolali Hitlerovej túžbe po svetovláde, keďže mal za spojenca aj po zuby vyzbrojené Japonsko. Z tohto pohľadu ak nejaký politik či komentátor hovorí, že ísť na ruskú ambasádu 9. mája na deň výročia víťazstv  je nejaký hanebný politický čin, za ktorý treba účastníkov dať na mediálny pranier, tak to je podľa mňa nepochopenie zlomového momentu v histórii ľudskej civilizácie. Treba si len pozrieť štatistiky obetí v druhej svetovej vojne. Vojenských i civilných. Významná časť slovenskej spoločnosti nesie toto spochybňovanie osloboditeľskej misie Červenej armád s oprávneným rozhorčením a to tiež prispieva k polarizácii a k emocionálne podfarbeným politickým sporom. Na legitímnu otázku, ako sa Stalin dostal do strednej Európy, je jednoduchá odpoveď  lebo sa uzavrela Mníchovská dohoda a preto, že druhý front sa otvoril až v roku 1944. Keby sa bol otvoril už v roku 1943, tak by sa Stalin nebol býval dostal do strednej Európy. Nástup stalinizmu teda treba vidieť v širšom historickom kontexte.
 
Často sa argumentuje slovanskou vzájomnosťou…
 
Áno, emocionálnym pozadím niekedy až vášnivých diskusií o Rusku a našom vzťahu k nemu je aj napriek invázii do Československa pretrvávajúci sentiment slovanskej vzájomnosti. Je to dané viacerými faktormi, ktorých analýza by si vyžadovala širší priestor. Ja chcem podotknúť len to, že pôvodné chápanie slovanskej vzájomnosti ako nejakého integračného faktora v Európe bola rozbité krvavými konfliktmi medzi najväčšími slovanskými národmi – Rusmi, Ukrajincami a Poliakmi, ale balkánskymi Slovanmi v čase druhej svetovej vojny. Potom začiatkom 90. rokov prišli bratovražedné vojny na západnom Balkáne, pred pár rokmi sa rozhorel konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom. Preto buďme radi, že Česi a Slováci sú dva slovanské národy, ktoré sa majú stále úprimne rady a využime tento rok výročí na to, aby sme náš vzťah upevňovali a kultivovali. Nám jazykovo a kultúrne po Čechoch najbližší národ – Poliaci, sú s nami v EÚ, podobne ako Chorváti a Slovinci. Usilujeme sa pomáhať Srbom v ich integrovaní sa do EÚ. Ako som už povedal, s Ukrajinou podpísala EÚ dohodu o pridružení. Prostredníctvom európskej integrácie sa teda zbližujú aj slovanské národy.
 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

NAJČÍTANEJŠIE

Register potravín pre potravinový semafor je v 2. čítaní

Na Slovensku by sa mal zaviesť nový register potravín pre potravinový semafor, ktorý vedie Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (MPRV) SR. Poslanci...

Maďarsko: Vláda predĺžila kontroly na hraniciach do konca januára

Maďarská vláda predĺžila do konca januára 2021 nariadenie o dočasnom obnovení kontrol na štátnych hraniciach, ktoré v rámci ochrany pred šírením nového...

Mení sa ochrana whistleblowerov pri dopingu, poslanci schválili novelu

Do zákona o športe sa doplnia nové skutkové podstaty dopingu súvisiace s ochranou informátorov, tzv. whistleblowerov. Ide napríklad o odrádzanie od oznámenia...

Laurenčík: Fico, vzdaj sa mandátu poslanca

Podpredseda Národnej rady (NR) SR Milan Laurenčík (SaS) vyzýva poslanca a šéfa Smeru-SD Roberta Fica, aby sa vzdal poslaneckého mandátu. Informoval o...

Austrália: V súvislosti so zabíjaním v Afganistane prepustia najmenej 10 vojakov

Austrálska armáda prepustí zo služby najmenej desať vojakov špeciálnych jednotiek, ktorí sa podľa správy zverejnenej minulý týždeň podieľali na nezákonnom zabití najmenej...

Klus: Dlho sme žili v domnení, že medzinárodný terorizmus je od Slovenska ďaleko

„Na Slovensku sme dlho žili v domnení, že medzinárodný terorizmus je od nás ďaleko a vôbec sa nás netýka. Nie je to...

Pribudlo 17 mŕtvych a 1953 nakazených novým koronavírusom

Na Slovensku v stredu (25. 11.) pribudlo 1953 nakazených novým koronavírusom, vykonalo sa 10.723 testov. Pribudlo 17 úmrtí. Z ochorenia sa vyliečilo...
Slovensko
Pozitívne vzorky 101,257 +1,953 Dnes Úmrtí 749 +17 Dnes Uzdravení 56,378 Infikovaných 44,130 Last updated: 26. novembra 2020 - 13:08 (+01:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky