„Prvou vlastnosťou panovníka je, že má vždy pravdu. Na túto tému existuje okrídlený vtip, ktorý som si dovolil nepatrne aktualizovať: ,V rámci zjednodušenia pravidiel pripravila Európska únia novú ústavu. Má len dva články. Článok jeden znie – Brusel má vždy pravdu. Článok dva znie – Ak nemá Brusel pravdu, platí článok číslo jeden.‘ Ak chce niekto vládnuť, musí sa logicky obostrieť nimbom dokonalosti a neomylnosti,“ napísal spisovateľ hneď na úvod svojho komentára v sobotňajšej MF Dnes.
Aj panovníci, aj dnešní politici by však mali vedieť, že nie sú neomylní. Vondruška sa domnieva, že si to neuvedomujú. Musia si byť vedomí, že nie sú schopní uspokojiť všetkých svojich poddaných alebo voličov. Mnohokrát nerobia tie najlepšie rozhodnutia, ale len rozhodnutia vynútené okolnosťami. A niekedy robia vyložene hlúpe rozhodnutia. Panovníci a politici však potrebujú, aby ľudia verili v ich neomylnosť alebo aspoň v silu demokratického rozhodovania.
„Myšlienky vládcov sa nekritizujú, treba sa pred nimi pokloniť v nemom úžase. Panovník, minister, poslanec, tí všetci sú neomylní a každé ich rozhodnutie je klenotom, za ktorý im musíme byť vďační. A ak sa nám náhodou nepáči, je chyba v nás, lebo nechápeme dosah panovníkových vízií, pretože on hľadí ďalej a vidí to, čo my, prostý plebs, vidieť nemôžeme,“ opisoval ďalej Vondruška procesy, ktorými sa upevňuje postavenie politických elít.
Panovníci i politici sa nezaobídu bez spolupracovníkov, ktorí ich podporujú. Kedysi to boli kňazi, ktorí ľud presviedčali, že ich faraón je vlastne boh alebo že ich kráľ aspoň vládne z Božej vôle. Podľa spisovateľa medzi nami aj dnes chodia podobní „kňazi“, ktorí občanov presviedčajú, že akokoľvek hlúpe rozhodnutie vzišlé z Bruselu je správne. „Prečo myslíte, že si Brusel tak rozmaznáva aktivistov, a prečo majú aktivisti čoraz viac a viac moci?“ spýtal sa Vondruška.
