Podnikanie na Slovensku je jedno z najťažších v Európe. Tvrdí Brazílčan, ktorý sa z čašníka vypracoval na generálneho riaditeľa

Ako by ste zhodnotili podnikanie na Slovensku, prípadne hotelierstvo?

 

Stále tu chýba nejaká podpora. Všeobecné podnikanie, a teda aj hotelierstvo, potrebuje väčšiu podporu od štátnych orgánov a vlády. Samozrejme, musím povedať, že nejaké kroky na zlepšenie podmienok urobili a čakáme, že sa stanú aj realitou. Avšak myslím si, že podnikanie na Slovensku je jedno z najťažších v Európe, hlavne z dôvodu odvodového a daňového zaťaženia. Z článkov, čo som čítal, je zrejmé, že je nad európskym priemerom. 

 

Táto vec mohla byť trošku ináč urobená, ale myslím, že sa to pohlo správnou cestou a vláda k tomu spravila síce malé, ale potrebné kroky. Napríklad znížili DPH na ubytovanie na desať percent, čo vnímam veľmi pozitívne. Je to niečo, čo sme potrebovali, ak sa teda pozrieme na to, že znížené DPH má aj Rakúsko, Česko, Anglicko. Zo štatistík vidíme, že čoraz viac ľudí chodí do týchto krajín práve z dôvodu, že majú zníženú DPH. Peniaze, ktoré nám ostanú po znížení dane, vieme investovať do niečoho iného, napríklad do kvality služieb, aby sa kolektív a zamestnanci učili nové veci a podobne. 

 

Prial by som si, aby boli aj znížené odvody, pretože si myslím, že to je potrebné. Povedzme, ak zamestnanec má na zmluve plat 1000 eur v hrubom, tak firmu stojí 1300, no na účet dostane iba 700 eur, čo mi nepríde fér. A potom nevieme službami konkurovať Čechom alebo Rakúšanom a aj Slováci radšej pôjdu robiť do susedných krajín, kde majú lepšie podmienky. Neexistuje taká forma konkurencie, akú by sme chceli a kvôli tomu sa potom otvárajú dvere čiernemu trhu. Všetci vieme, že existuje, ale nikto sa neprizná, ak to robí. V dnešnej dobe je veľmi populárne, ak zamestnávatelia dajú svojim zamestnancom na papier minimálnu mzdu, aby ušetrili na odvodoch, a zvyšok im dajú „na ruku“. 

 

Čo však je smutné, tak ide o vysoké číslo firiem, ktoré takýmto spôsobom fungujú. Naši zamestnanci majú všetko na papieri, samozrejme, chceli by sme im dať viac, ale chceme, aby reálne dostali tie peniaze, nie, aby sme ešte viac dotovali štátnu kasu. Lebo ak si zoberiete príklad, že zamestnancovi, napríklad chyžnej, dáme na deň 50 eur, tak reálne dostane iba 21 eur. Ten nepomer je naozaj priepastný. 

 

Aká bola vaša cesta na Slovensko?

 

Na Slovensko som sa dostal vďaka svojej partnerke, ktorá pochádza z Bratislavy. Stretol som ju, keď som pracoval v Spojených štátoch amerických v istom hoteli v Nevade po štúdiu vysokej školy zameranej na turizmus a cestovný ruch. Vlastne odvtedy som sa nevrátil do svojej rodnej krajiny – Brazílie, ak nepočítam každoročnú dovolenku. V danom hoteli som obsluhoval hostí, po pár mesiacoch som sa vypracoval na pozíciu hotelového manažéra. Nemal som prax, čiže to bolo pre mňa mierne náročné aj napriek tomu, že ma v hoteli na danú pozíciu zaučili. 

 

Ale späť k ceste na Slovensko. Moja partnerka sa chcela vrátiť domov, a tak som po istom čase povedal, aby sme išli skúsiť niečo nové. Tak som sa dostal do Bratislavy a tu som otvoril jeden menší hotel v obci Chrovátsky Grob – Čierna Voda. Po asi desiatich mesiacoch mi poslali pracovnú ponuku z jedného veľkého bratislavského hotela, kde som strávil šesť rokov. Momentálne žijem na Slovensku desať rokov.

 

Stretli ste sa tu s nejakými problémami?

 

Najmä s rečou, to bol môj najväčší problém. Ak človek vie daný jazyk, tak sa dostane na rôzne miesta a aj komunikácia s ľuďmi vtedy vyzerá inak. Kým som bol v Bratislave, tak mi všetci rozumeli – či to boli kamaráti, kolegovia alebo zákazníci. V Trenčíne, kde momentálne manažujem hotel, bola komunikácia úplne iná, pretože nie všetci mi rozumeli. Ale po tom, ako som sa naučil po slovensky, si rozumieme úplne bez problémov. Iné problémy neboli.

 

Samozrejme, dennodenne sa stretávam aj s byrokraciou, asi ako každý podnikateľ. Či už hovoríme o hygiene, daniach, odvodoch, ako som už spomínal. Ja ako cudzinec som sa osobne stretol aj s inou formou byrokracie. Ak som tu chcel žiť, pracovať alebo podnikať, tak som musel tri mesiace neustále chodiť na nejaké úrady a prelúskať sa cez množstvo papierov. Ak by som takúto vec chcel vybaviť v Brazílii alebo Amerike, tak je to naozaj neporovnateľné. Platili sme 88 miliónov eur za slovensko.sk – digitálnu schránku pre podnikateľov a živnostníkov, reálne to však nefunguje. Stále sa vraciame o niekoľko rokov až desaťročí dozadu. To je pre mňa nepochopiteľné. Hygiena na Slovensku je jedna z najkomplikovanejších v Európe, nikde nevyžadujú také veci ako tu. Niektoré veci by skrátka mohli byť urobené inak.

 

Ako hodnotíte cestovný ruch na Slovensku?

 

Vo všeobecnosti to vnímam tak, že nielen v našom hoteli, ale aj celkovo na Slovensku stúpa obsadenosť a obľúbenosť krajiny turistami. Ak by sme si porovnali roky 2015 a 2017, na Slovensku vznikol rozdiel takmer milión prenocovaní. Za posledných päť rokov stúpla obsadenosť napríklad v našom hoteli o 15 percent. Išli sme z päťdesiatich percent na 65. V roku 2018 to doteraz vyzerá tak, že mierne klesla, s čím sme ale počítali. A to z dôvodu novej legislatívy o príplatkoch. Keďže priplácame zamestnancom za služby cez víkendy, sviatky a nočné, museli sme mierne zdvihnúť ceny, čím nie sú klienti nadšení. Zatiaľ máme trojpercentný pokles. 

 

Pamätám si, že keď som prišiel na Slovensko, tak z každej strany som počúval, aké sú naše služby otrasné. Dnes už nepočujem nadávať toľko Slovákov a turistov na nekvalitu v cestovnom ruchu. Musím povedať, že  služby sú už lepšie, ale stále sa máme kam posúvať.

 

Čo hovoríte na Dankove poukazy?

 

Ešte čakám, čo z toho reálne bude, pretože sme v súvislosti s touto témou na začiatku. Čo som doteraz počul, ma celkom zaujalo, Dá sa s tým pracovať, ale pre mňa to stále je iba nápad, nie hotový produkt. Uvidíme, čo z toho bude. Cieľom by malo byť, aby boli spokojné obidve strany – zamestnanci aj zamestnávatelia. Vtedy to bude mať zmysel.