„Anglicko malo na výber medzi vojnou a hanbou, zvolilo hanbu a bude mať vojnu.“ Túto už okrídlenú vetu povedal Winston Churchill po podpísaní Mníchovskej dohody pred osemdesiatimi rokmi, ale platila vlastne ešte viac pre československého spojenca, Francúzsko. Jeho slová sa do bodky vyplnili a „dohoda“, častejšie označovaná za mníchovskú zradu alebo mníchovský diktát, veľmi poškodila dôveru Čechoslovákov v západné mocnosti, čo sa prejavilo hlavne po skončení druhej svetovej vojny.
Nereprezentatívne rokovanie
„Nemecko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko vzhľadom na dohodu, ktorá už bola dosiahnutá vo veci odstúpenia územia Sudet Nemecku, odsúhlasili nasledujúce podmienky uvedeného odstúpenia a opatrení z neho vyplývajúcich a touto dohodou sa zaväzujú učiniť opatrenia nevyhnutné na jej naplnenie.“ Tak sa začína právnicky strojeným jazykom text Mníchovskej dohody, po ktorom nasledujú podmienky postúpenia územia Československa. Pre úplnosť, zhodli sa na tom Neville Chamberlain z Británie, Édouard Daladier z Francúzska, Adolf Hitler a Benito Mussolini. Z ČSR sa tak stal v roku 1938 mrzák, ktorý neskôr skonal.
„Konferencia bola nechutná tým, že na nej nebolo prítomné Československo a že tam nepozvali piateho z veľkých európskych hráčov, teda Sovietsky zväz. Preto vlastne dostala nereprezentatívny charakter. Ale aj napriek tomu potom trvalo dlho, než sa podarilo jej výsledky anulovať,“ podotýka bývalý novinár Zdeněk Čech s tým, že „Hitler bol veľmi zdatný vyjednávač“. „Veď si spomeňme, ako obratne kľučkoval v bludisku medzinárodnej situácie a diskutabilnej lojality niektorých nemeckých generálov. Dôležité však bolo, že Francúzi ani Briti zúfalo nechceli zaviesť svoje krajiny do ďalšej veľkej vojny. A radšej führerovi ustúpili. Veď aj Hitler, keď zostal sám so svojimi vernými, s pohŕdaním vyhlásil, že mal pred sebou samé nuly.“
Krásna samovražda
Keby išlo po Mníchove v roku 1938 osamotené Československo do vojny, spáchalo by podľa väčšinového názoru vojenskú samovraždu. „Áno, je to síce rúhačské, ale niekedy môže mať aj samovražda svoju veľkoleposť. Napríklad smrť Jána Luxemburského v bitke pri Kreščaku. Nebola predsa ničím iným ako okázalou samovraždou rytierskeho, ale vtedy už slepého kráľa. Vedel predsa, že ide zomrieť. V tridsiatom ôsmom boli mnohí naši vojaci odhodlaní bojovať za každú cenu a nakoniec sa po Mníchove niektorí z nich zastrelili. Napríklad čatár Arnošt Hrad, zástupca veliteľa pechotného zrubu S-14. A keď ešte pred Mníchovom dostávali vojaci možnosť, aby odišli z prvej línie, urobilo ich to len niekoľko. Ostatní boli pripravení, ak bude treba, bojovať až do konca. Na druhej strane, v čase, keď naša armáda uvoľňovala pohraničie, bol na mnohých vojakoch viditeľný pocit úľavy. Čo je však logické. Vedeli, že teraz nezomrú,“ dodáva k tomu Čech.
Na české obyvateľstvo následne dopadol Mníchov veľmi tvrdo. Bol to šok! Ihneď potom nastalo vyháňanie Čechov a židov z odstúpeného pohraničia a na úteku sa k nim pridávali aj nemeckí antifašisti. Utečenci nakladali svoj majetok na vozy, do automobilov a železničných vagónov a utekali do svojej zmenšenej vlasti. „Treba však povedať, že síce odišlo veľa Čechov, ale niektorí svoj majetok neopustili. Boli aj takí, ktorí prijali nemecké občianstvo a museli rukovať do vojny. Tým potom ako padlým vojakom wehrmachtu vyklovali niekde na poli oči vrany,“ dopĺňa Čech. Tragédia teda hrozila všetkým. Tým, ktorí odišli, aj tým, ktorí zostali…
Neplatnosť a neznalosť
„Pravdupovediac, komunisti prestali byť u nás v rokoch 1937 a 1938 braní ako štátoborná strana. Oni zrejme naozaj úprimne chceli s Nemeckom bojovať. Ale pokiaľ viem od ruských historikov, tak po Mníchove pri porade v Moskve došiel Stalin k názoru, že Rusko už teraz vlastne nemôže Československu vojensky pomôcť. Veď v takom prípade by sa Sovietsky zväz postavil mníchovskému rozhodnutiu štyroch mocností a poštval by ich tým proti sebe. Nebolo by potom už také zložité označiť ZSSR za agresora. A postavenie komunistickej veľmoci bolo vtedy v Európe dosť sporné, nikto ju nechcel,“ hovorí Zdeněk Čech.
Norimberský súd vyhlásil v roku 1946 Mníchovskú dohodu za neplatnú, pretože trpí nedostatkom vôle. Veď v čase jej uzavretia nemalo Nemecko ani v úmysle ju dodržať. Navyše bol predsa už v roku 1937 vypracovaný vojenský plán úderu proti Československu, nazvaný v Nemecku Fall Grün. O tom, že história spätá s druhou svetovou vojnou už však veľmi nezaujíma dnešnú mládež, rovnako ako strednú generáciu, svedčia, bohužiaľ, niektoré prieskumy. Zo šetrenia pre organizáciu Post Bellum uskutočneného na jar 2018 agentúrou NMS Market Research vyplynulo, že takmer päťdesiat percent opýtaných Čechov nevie, čo sa vlastne v roku 1938 stalo.