Maďarsko, Poľsko. Dve krajiny, ktoré čelia kritike z Bruselu pre ohrozovanie „európskych hodnôt“. Proti Maďarsku sa začalo konanie. Ako hodnotíte politiku Európskej únie v tomto ohľade?
Ja si myslím, že tu pokračuje trend, ktorý sa rozbehol za tejto poslednej Komisie pod velením Jeana-Clauda Junckera, keď existuje snaha pripraviť členské štáty Európskej únie o čo najviac právomocí a presunúť ich do Bruselu. Metódy, ktoré na to používajú, sú dve. Na jednej strane ide de facto o podplácanie a na druhej strane je vyhrážanie, ktoré s tým podplácaním, mimochodom, súvisí. To znamená, že vždy sú argumentom dotácie. Buď ich dostanú, alebo sa nesprávajú dobre, a tak ich nedostanú.
Jean-Claude Juncker. Zdroj: TASR
Sociológ Petr Hampl mi práve nedávno v rozhovore povedal, že rétorika na obhajobu Európskej únie sa dosť zmenila. Zatiaľ čo predtým zaznievalo, aké výhody Česku Európska únia a členstvo v nej prináša, dnes skôr možno počuť katastrofické scenáre, čo by sa stalo, keby ju krajina opustila. Vnímate to rovnako?
Vnímam to rovnako, čítal som ten rozhovor a s týmto postrehom súhlasím. Rétorika sa v tomto ohľade zmenila a ide o reakciu na to, ako sa pri každých voľbách, ktoré sú v členských krajinách, posilňujú euroskeptické hlasy – keď si vezmeme Taliansko, Rakúsko, koniec koncov aj Švédsko, posilnenie AfD v Nemecku, nadchádzajúce krajinské voľby v Nemecku a tak ďalej… Jednoducho tá reakcia – aspoň mne – naozaj začína oveľa viac pripomínať ako pamätníkovi obdobie druhej polovice osemdesiatych rokov, keď sme sa dozvedali, aké hrôzy nás čakajú, keby nebolo socializmu a bol by kapitalizmus.
Čo je teda potrebné urobiť pre to, aby sa Česko nenechalo Európskou úniou pripraviť o samostatnosť, ako ste spomenuli?
Cesta je v podstate jednoduchá. Nesmieme voliť ľudí, ktorí sa – ako sa ukázalo napríklad pri hlasovaní proti Maďarsku – správajú ako kolaboranti, teda cudzie moci. Takže by sme si mali dať naozaj pozor na to, koho volíme, a povedali si rovno, či stojíme o samostatnosť alebo sa chceme stať tou skutočne úplne bezprávnou kolóniou, do ktorej nasťahujú občanov, ktorí sa im nehodia, v tomto prípade migrantov.
Tá migračná kríza by sa mala prejaviť aj do výsledkov európskych volieb, respektíve do volieb do Európskeho parlamentu, ktoré nás čakajú budúci rok v máji. Nakoľko podľa vás zosilnie podpora pravicových, nacionalistických strán s protimigračnou rétorikou, ktoré ste spomenuli?
Ja osobne si myslím, že to je presne to, prečo teraz zaznieva rétorika typu, aké hrôzy nás čakajú, keď opustíme Európsku úniu. Pretože nie prieskumy verejnej mienky, lebo o nich sa radšej nehovorí, ale nálady jednoducho nasvedčujú tomu, že by tentoraz voľby do Európskeho parlamentu nemuseli byť voľbami marginálnymi s nízkou účasťou voličov, ale naopak by ľudia mohli na voľby prísť. Jedno z kritérií bude, že každý, kto bude kandidovať do Európskeho parlamentu, tak zároveň bude môcť hovoriť, čo si o budúcnosti Európskej únie myslí. A domnievam sa, že v tom prípade budú aspoň na mnohých miestach u nás volení politici, ktorí budú hovoriť, že chcú Európsku úniu zrušiť. Koniec koncov bol to jeden zo súčasných českých europoslancov, kto sa obával, že budúci Európsky parlament bude vlastne plný populistov. Keď nálepku populista preložíme ako vlastenca a stúpenca niektorých princípov národných štátov, tak je to úplne presné.
Ako do toho všetkého, respektíve ako hrá voličom do karát so svojou protimigračnou rétorikou český premiér Andrej Babiš, za ktorú je kritizovaný s tým, že je neustále v konflikte záujmov pre čerpanie európskych dotácií? Nakoľko Andrejovi Babišovi túto rétoriku veríte a nakoľko ide o to, čo chcú voliči počuť?
Som v tomto smere dosť skeptický. Domnievam sa, že máme pred voľbami do Senátu a komunálnymi voľbami a v takom prípade, ak Andrej Babiš niečo naozaj vie, tak je to načúvať tomu, čo si ľudia želajú, čo chcú počuť a čo by sa im páčilo. Keď bude po voľbách, môže vládnuť snaha o udržanie si dotácií, pretože problém nie je len v jeho firmách odovzdaných do trustového fondu, ktoré poberajú eurodotácie, ale on má aj množstvo dôležitého podnikania napríklad v susednom Nemecku.
Áno. Okrem iného je jedným z nich dodávanie pečiva do utečeneckých táborov pre migrantov, vedeli ste to?
Vedel. Rovnako ako v istom smere môže byť vyprateľný, pretože má niektoré licencie, ktoré mu dovoľujú, aby sa jeho výrobky dodávali prednostne práve do poľnohospodárstva, potravinárskeho priemyslu a podobne. Licenciu možno udeliť, ale možno ju tiež odobrať.
Ako dlho vydrží Babiš stáť na niekoľkých nohách zároveň?
To záleží na voličoch a aj na ostatných politických stranách, pretože v okamihu, keď sa tu objaví niekto, kto bude schopný formulovať úplne jasnú politiku a stáť si za ňou, sa môžu preferencie hnutia ANO znižovať. Zatiaľ sme v situácii, ktorú ukázali parlamentné voľby pred rokom, keď je česká politická scéna úplne rozdrobená, trpí nedostatkom osobností a výsledok je, že to bolo veru jedno ANO a osem trpaslíkov.
Andrej Babiš: Zdroj: TASR
Vy sám ste boli disident a signatár Charty 77. Ako vnímate súčasnú účasť komunistov vo vláde? Počúvam väčšinou dva protichodné názory, nič medzi tým. Teda že buď ide o hanbu, pretože tridsať rokov po páde komunizmu má Česko komunistov vo vláde, alebo je to aj tak jedno, pretože komunisti nie sú tým, čím boli, a neznamenajú pre krajinu žiadne nebezpečenstvo. Kam sa prikláňate vy?
Ja sa prikláňam, samozrejme, k druhej časti. KSČM, keby sa malo hodnotiť nezávisle v spojitosti s tým, ako vyzerá politická scéna v iných krajinách, má sociálnodemokratickú orientáciu. Navyše orientácia partaje, ktorá v podstate celkom rada obchoduje s establishmentom, v tom sa zmenili. Sú síce výnimky, ako niektorí buď bývalí podpredsedovia, alebo poslanci – napríklad Josef Skála alebo Marta Semelová, ktorí si zachovávajú tradičnú rétoriku. Je to ľavicová strana skôr teda deklaratórne ako obsahom.
Uplynulo 80 rokov od podpísania Mníchovskej dohody, ktorá ukončila obdobie prvej republiky. Keď sa pozrieme späť, aké ponaučenie si treba z tohto obdobia histórie vziať pre dnešnú dobu?
Ponaučenia boli tri. Jedno sa vyriešilo po vojne odsunom nemeckého obyvateľstva, čím sa Česká republika, teda Československo, ale dnes aj Česká republika, zbavila niektorých budúcich nebezpečenstiev. Druhé ponaučenie, ktoré sme nereflektovali a ani nemôžeme, že si predsa len máme spojencov vyberať obozretne, starať sa predovšetkým sami o seba a nie niekomu bezhlavo veriť. Tretie ponaučenie, ktoré sme takisto nevzali do úvahy, pričom tú chybu neustále opakujeme – okrem iného sme ju zopakovali v roku 1948 a potom aj v roku 1968 –, že máme voliť do čela štátu osobnosti, ktoré sa neboja bojovať. Ľudí, ktorí nie sú svojím založením kapitulanti. To sme sa nenaučili dodnes.
