Podľa Robejška nie je ani vzdelanie, ani dosiahnutá pozícia dôkazom toho, že dotyčný či dotyčná prislúcha k elite. Je vraj omnoho spoľahlivejšie pýtať sa tých, ktorí v danom odvetví pôsobia, koho za elitu považujú. Potom však vzniká problém, že súčasné elity kontrolujú, koho pustia medzi seba. „Problém je vždy v tom, kto zostavuje výberovú komisiu, kto posudzuje posudzovateľov,“ hovorí Petr Robejšek a dodáva, že keď o tom, kto patrí k elite, rozhoduje táto elita, vzniká uzavretá skupina a za elitu sú vyhlásení tí, ktorí k nej vlastne nepatria.
Elity sa podľa Robejška najlepšie spoznajú tak, že plnia svoju funkciu. Aká to je? „Spoločenská úloha elity je zaistiť rámec pre to, aby čo najväčšie množstvo občanov mohlo utvárať svoj život podľa svojich vlôh a v rozhodnutí čo najsamostatnejšie v čo najstabilnejších podmienkach,“ prečítal svoju definíciu Robejšek. Podľa neho je dobré si pri posudzovaní elít v rôznych odboroch zistiť aj názor laickej verejnosti, ktorá síce tématike nerozumie, ale pociťuje ju na vlastnej koži. A uvádza príklad s chirurgom, kde pri hodnotení je logicky dôležitý aj názor pacienta. „Skutočná elita sú teda tí, ktorých väčšina spoločnosti, hoc len mlčky, rešpektuje. Elita potrebuje uznanie zo strany spoločnosti omnoho viac, ako by spoločnosť potrebovala rešpekt, obdiv a uznanie svojej vlastnej elity. Mocensko-politicky povedané, je úplne jedno, čo si myslí elita o obyčajných ľuďoch. Ale naopak, keď spoločnosť nebude elitu uznávať a odmietne ju počúvať, tak sa cez noc z prezidenta Emmanuela Macrona stane obyčajný pán Micron, samoľúby táraj,“ pridal reálny kontext politológ.
Emmanuel Macron Zdroj: TASR
„Elity majú sklon používať svoje pozície na to, aby si privlastňovali vyšší podiel na spoločenskom bohatstve ako ostatní bez toho, aby za to plnili svoju predtým opísanú služobnú funkciu voči spoločnosti a nechali toto plnenie spoločnosťou kontrolovať,“ postuluje Robejšek. Vraj na to majú skvelé podmienky, pretože okrem podnikania elity nemusia dosahovať kvantitatívne merateľné výsledky a často ani nemusia niesť zodpovednosť za celospoločenské výsledky svojho konania – a mnohokrát sa snažia tejto zodpovednosti vyhnúť. Ako príklad dal politika, ktorý odhlasuje nejakú škodlivú hlúposť, či architekta, ktorý „zohyzdí“ okolie. Politika kryje podľa Robejška jeho strana, architekta výberová komisia jemu podobných. Ďalej poznamenal, že medzi elitami existuje niečo ako „podnikateľský model“. Najprv si vymyslia problém a ten potom vnútia politikom, ktorí ho prijmú ako zástupný za problémy, ktoré nedokážu riešiť. A elity sa následne podieľajú na jeho riešení. Modelovo sa vraj elity blížia stredovekým mníšskym rádom.
Uviedol aj to, že elita sa oligarchizuje, teda že sa čoraz viac zaoberá svojím vlastným blahobytom a udržaním sa pri moci ako tým, preťo ju zvolili. Ukázal to na príklade politikov, kde potom prídu nové strany, ktoré oligarchizované strany nahradia a následne sa sami oligarchizujú. „Žiadny spasiteľ nie je naveky,“ hovorí Robejšek. Výmena elít je potom kľúčová pre spoločnosť, tvrdí politológ.
Ďalší poznatok, s ktorým študentov Robejšek zoznámil, bolo to, že elity žijú v paralelnej spoločnosti, teda v inej ako občania, ktorým majú slúžiť. Politici a intelektuáli vraj, aj keď jedni druhých kritizujú, zmýšľajú podobne, myslia v podobných kategóriách. Medzi elitami je vraj tichá dohoda, takže elity nesúperia o najlepšie riešenie, ale o optimalizáciu svojej vlastnej pozície. Chcú vládnuť, ale nechcú sa nechať kontrolovať.
