„Mohol by niekto bombardovať Srbsko ako v roku 1999, keby bolo členom Európskej únie? Zrejme nemohol, a preto pre Srbsko znamená členstvo v EÚ väčšiu bezpečnosť. A preto tento proces podporujem,“ hovorí Novica Hornjak, ktorý sa narodil v roku 1954. Práve on je generačným priesečníkom rodiny, ktorej predok sa stal v roku 1918 príslušníkom československých légií, absolvoval cestu po vtedajšom Rusku až do Vladivostoku a návrat loďou do Európy.
Bombardovanie Srbska
„Moja rodina žije v meste Zrenjanin vo Vojvodine. Nanešťastie sme v roku 1999 s mojou trinásťročnou dcérou Sonjou od nášho domu videli ohnivú guľu a dym z rozbombardovanej skladovacej nádrže ropnej rafinérie v Novom Sade. Je to od nás zhruba tridsať kilometrov vzdušnou čiarou. Vtedy boli rozbombardované aj tri mosty cez Dunaj. Rozhodne nešlo o humanitárne bombardovanie, ako sa dnes hovorí,“ opisuje a dodáva: „Temná noc, zvuk sirén, detonácia v diaľke a otázka dcéry: Prežijeme to, ocko? To je spomienka na celý život.“
Podľa neho by Srbsko malo podporiť víziu zjednotenej Európy a stať sa jej súčasťou. Ale je to vraj reálne až okolo roku 2025. Dovtedy totiž treba zaistiť stabilitu na Balkáne, posilniť v krajine právny štát a hospodársky rozvoj a zlepšiť imidž Srbska ako konštruktívneho partnera v rámci Európy. Pre Srbsko by mohlo byť do budúcna nebezpečné, ako hovorí Hornjak, hraničiť s politickou komunitou, ktorá má už vyše päťsto miliónov obyvateľov, bez dobrých spojeneckých vzťahov. A to aj keby sa s EÚ udiala nejaká podstatnejšia zmena.
Hornjak je inžinier, jeho dcéra Sonja Pajićová doktorka filologických vied, ktorej sa nedávno narodila malá Sára. „Môj otec bol úspešným riaditeľom zlievarne bez toho, aby vstúpil do Zväzu komunistov Srbska, ale v roku 1972 ho obvinili z technokratizmu a liberalizmu a zosadili. Plnej rehabilitácie sa dožil v roku 2010,“ predstavuje staršiu generáciu, otca Nikolu Hornjaka, a ešte dopĺňa: „Treba vedieť, že mnoho ľudí v Srbsku sa s režimom bývalých komunistov, ako bol Slobodan Miloševič, nestotožňovalo. Nesúhlasili sme s nadmerným použitím sily proti albánskemu obyvateľstvu v Kosove. NATO však vtedy bombardovaním potrestalo celý srbský národ, čo nebolo múdre.“
O ruskom medveďovi
Veľa Srbov berie Rusko ako dobrého väčšieho brata a ochrancu pravoslávnej viery v Európe. A ako to má Novica Hornjak? „Počas vlády komunistov neboli vnútorné hranice jednotlivých republík v Juhoslávii dôležité rovnako ako v ZSSR. Po jej krvavom rozpade vznikli nové štáty a pre Srbsko bolo veľmi bolestivé uznanie hraníc Kosova, pretože ide o kolísku starovekého Srbska. Sú tam staré srbské kláštory z dvanásteho storočia a tak ďalej. Preto tu nachádzam niektoré analógie s Krymom, kolískou starého Ruska. Časy sa síce menia, územné rozloženie tiež, ale malé krajiny to majú stále ťažké,“ vysvetľuje opatrne s tým, že bratstvo s Rusmi uznáva.
V ťažkých situáciách sa v Srbsku podľa Hornjaka hovorí: „Boh je vysoko a Rusko ďaleko.“ Veľmi dobre to vyjadruje priateľské vzťahy oboch slovanských krajín. „Druhou svetovou vojnou sa Rusko, respektíve Sovietsky zväz vrátil na scénu ako sila, ktorá formuje súčasný svet. Po páde komunizmu a ére rozpadu za vlády Borisa Jeľcina je pre Rusko asi najlepší Vladimir Putin. Je nepopierateľné, že obnovil dôstojnosť krajiny. História si pamätá víťazov a čas bude jediným sudcom jeho práce,“ podotýka o prezidentovi Ruskej federácie.
Vladimir Putin Zdroj: TASR
Rusko si podľa neho rozmáhajúcu sa rusofóbiu v Európe nezaslúži. Je veľkým dodávateľom surovín do Európskej únie, ktorej by sa nenávisť mohla vrátiť z východu ako bolestný bumerang.
Srb československým legionárom
Od roku 2013 je Novica Hornjak zahraničným členom Československej obce legionárskej. Chodí na rôzne konferencie a na životnom príbehu praotca Obrada Hornjaka, ktorý zomrel v roku 1997, dokladá internacionalizmus československých légií. „Dedko v prvej svetovej vojne prežil ako dobrovoľník peklo boja v rumunskej Dobrudži, potom sa dostal s československými légiami na Ďaleký východ a následne loďou Amerika do Európy, v roku 1920 do Prahy. Počas éry nacistov a komunistov sa o tejto histórii nesmelo hovoriť. Dokonca niektoré dokumenty skrýval, ale tajne mi všetko rozprával. Jeho vtedajšie bojovné odhodlanie pre mňa bolo vždy veľkým vzorom.“
V šestnástich Obrada, ktorý sa narodil v roku 1898, odviedli do armády rakúsko-uhorskej monarchie, do ktorej vtedy patrilo územie, kde žil, bez toho, aby dostal povolávací rozkaz. Bojoval v Haliči, kde ho v roku 1915 zajali Rusi, chvíľu strávil v zajateckom tábore Darnica pri Kyjeve a potom pracoval na rôznych miestach. V Odese sa pridal k práve formovanej 1. srbskej dobrovoľníckej divízii. S touto divíziou, ktorej príslušníkmi boli aj Česi a Slováci, bojoval v roku 1916 spoločne s rumunskými a ruskými jednotkami proti bulharským, nemeckým a tureckým silám v už spomínanej Dobrudži. Dostal medailu za hrdinstvo, ale divízia musela ustúpiť späť do Ruska. Práve tam, presnejšie povedané, v Samare, sa podľa záznamov vojaka z ústredného vojenského archívu prihlásil v roku 1918 do československých légií a slúžil v 4. streleckom pluku pod velením Roberta Vobrátilka. S ním zažil boje o Čeľabinsk a Jekaterinburg, s ním sa dostal až do Vladivostoku.
Najskôr však v Japonsku a Číne strážil Obrad Hornjak niektorých veliteľov, ktorí tam rokovali o prechode legionárskych lodí. Na lodi Amerika nakoniec putoval s ďalšími osemtisíc bratmi, ako sa vtedy legionári navzájom oslovovali, okolo brehov Ázie a cez Suezský prieplav až do Európy, presnejšie do Terstu. V roku 1920 sa dostal do Prahy, kde bol s bratmi privítaný ako osloboditeľ. Vo videu, ktoré patrí k rodinnému archívu, o tom hovorí: „Privítali nás v Prahe. Pane Bože, to bol taký silný zážitok. Mnoho ľudí, mnoho uniforiem, sokoli a na koňoch kvety… Mestu sme venovali dva medvedíky, o ktoré sme sa starali v Rusku vo vlaku…“ Následne navštevoval vojenskú akadémiu v Hradci Králové, ale pretože sa mu cnelo po domove, odišiel do rodného srbského Banátu, kde pracoval na dráhe, založil neskoršiu dosť početnú rodinu a potom poberal biednu penziu. Zomrel nedlho predtým, než by sa dožil sto rokov.
