Boris Johnson, víťaz volieb. Niečo mi hovorí, že tá časť vašej duše, ktorá nepraje nič dobré mediálnemu mainstreamu, pociťuje blaho. Čo bude táto voľba reálne znamenať pre Britániu a pre Európu? Je „demokracia v ohrození“, pretože vyhral „populistický klamár“, ktorým sa budú inšpirovať aj ďalší?
Británia nie je mojou srdcovou záležitosťou, a tak som tamojšie voľby až tak neprežívala. Vlastne vôbec. A je celkom isté, že svoju rolu v tom zohrala aj určitá unavenosť z celého toho roky trvajúceho brexitového chaosu. Teraz mám niekde v kútiku duše zrejme len akúsi radosť, že sa „to celé, chvalabohu, konečne niekam pohlo“, no bez toho, aby som vedela kam. Bolo to klasické čakanie na Godota.
Johnson sľubuje, že sa s EÚ dohodne do roka, americký JP Morgan stavia na to, že Británia nakoniec žiadnu dohodu s EÚ skôr nedosiahne a odíde bez nej. Neviem, bude to všetko ešte dlhé, neprehľadné a hlavne utopené v technikáliách, takže aj adekvátne nudné. A až niekde na konci celého procesu, a ktovie, za ako dlho to bude, sa môže začať hovoriť o tom, či sa Británia naozaj stane pre nejaké ďalšie štáty inšpiráciou, alebo naopak odstrašujúcim príkladom.
Boris Johnson. Zdroj: TASR
Brusel sa bez boja nevzdáva a má veľa polien, ktoré môže brexitu nahádzať pod nohy. Osobne si pritom stále myslím, že nejakú formu integrácie Európa potrebuje, ale pripadá mi čoraz jasnejšie, že súčasná forma „Bruselu“ tým ideálom už rozhodne nie je. Takže som mierne rozpoltená aj v tejto otázke, a tak sa z vyhliadky na brexit ani nijako zásadne neradujem.
A, ruku na srdce, nejaké reči o „ohrození demokracie“ ma už dávno nechávajú chladnou a nemám potrebu na ne nejako reagovať. Z toho slovného spojenia sa nadmerným opakovaním už stalo čosi ako citoslovce na vyjadrenie nevôle, bez akéhokoľvek reálneho obsahu.
Kedysi ste dali najavo, že k Jeremymu Corbynovi necítite vyloženú antipatiu a že by ste uvítali, keby sa európska ľavica stala autentickejšou a tým sa obrodila. Čím to je, že ani Corbyn, ani napríklad Alexis Tsipras túto úlohu nesplnili?
Máte pravdu, že mi celkom chýba klasické rozdelenie politickej scény na ľavicu a pravicu, pretože to ponúkalo jednoduchý prehľad a orientáciu. Dnes sa hádže pojmami „ľavica“ a „pravica“ sem a tam, za ľavicu sú označované sily, ktoré by som ja osobne za ľavicu nikdy nepovažovala, na pravici sa zase obyčajný tradičný konzervativizmus bežne zamieňa rovno za fašizmus.
Skrátka, nastal totálny chaos v pojmoch, ideách, politike; vzduchom lietajú pojmy, ktoré situáciu len ešte viac zatemňujú, prakticky sa tým však končí aj možnosť akejkoľvek debaty. Bez zhody na tom, že biela je biela a čierna je čierna, nemáme šancu viesť žiadnu zmysluplnú diskusiu o čomkoľvek.
A Jeremy Corbyn mi pripadal ako ľavičiar zo „starej školy“, ktorý bol aspoň pre mňa čitateľný, takže aj celkom uchopiteľný. Nebolo treba neustále hĺbať nad tým, čo že to vlastne hovorí. Iste, ľavičiar zo „starej školy“, ktorý sa začal dosť topiť v módnych témach a pseudotémach súčasnosti, ale aj tak. Možnože práve preto prehral, že aj vo svojej ľavicovosti prestal byť čitateľným pre obyčajných Britov. Keď na neho k tomu nahádzali ešte pár dehonestujúcich „nálepiek“, vyšiel z toho všetkého mediálny obraz nebezpečného šialenca.
Jeremy Corbyn. Zdroj: TASR
Ale ako hovorím, z tohto pohľadu mi bol bližší ako Johnson, ktorý síce proklamuje, že je konzervatívec, ale často sa správa ako obyčajný klaun, takže musíte premýšľať, čo ešte myslí vážne a kedy si už začal robiť žarty. A či vie tie dve roviny rozlíšiť.
A prečo „skutočná ľavica“ nemá šancu na víťazstvo? Neviem, ale je očividné, že jej v posledných dekádach „došla“ tradičná opora, čiže robotnícka trieda, k tomu, samozrejme, platí, že síce máme národné vlády, ale svet je globalizovaný a o veľa veciach sa rozhoduje kdesi v zavretých kanceláriách nielen v Bruseli alebo Washingtone, ale aj v sídlach nadnárodných finančných inštitúcií a koncernov. Je asi veľmi ťažké prispôsobiť Marxove tézy súčasnosti.
Konzervatívni komentátori majú naopak pocit, že Európa je ľavicová až príliš, a to najmä pre Zelených a ich deriváty. Znepokojuje vás, že v celej Európe podľa hlasovania EP platí „stav klimatickej núdze“? Odporcovia súčasnej Európskej komisie hovoria o zbedačení európskej ekonomiky a likvidácii európskeho priemyslu snahou o „dekarbonizáciu“. Je to dôvodná obava? A čo cítite pri pohľade na deti, ktoré pre klímu štrajkujú a držia hladovku?
To sme zase pri tom: ja sama pre seba napríklad Zelených za ľavicu nepovažujem. Už od čias, keď tu česká Strana zelených bola vo vláde a riadil ju Bursík. Odvtedy neurobili nič, aby ma z tohto presvedčenia vyviedli.
No, a teraz teda vymysleli „stav klimatickej núdze“ v Európe a tlačia na dekarbonizáciu. Ak sa nemýlim, tak EÚ s tým počíta niekedy do roku 2050, čiže všetci súčasní politici vyhoveli „požiadavke doby“ a odkývali rozhodujúce riešenie na čas, keď už dávno nebudú vo funkciách alebo na svete ako takom. Čiže sľubom nezarmútiš.
A do toho budú deti čoraz viac štrajkovať namiesto chodenia do školy, a tak budú čoraz hlúpejšie a pre budúcich mocných ľahšie zneužiteľnejšie.
Ako vždy volal Homer Simpson: „Juchúúú!“ Pripadá mi to všetko ako podivná hra z nočnej mory.
Americký Kongres hlasoval o žalobe na Donalda Trumpa. Čo povedať k výsledku?
Myslím, že všetko podstatné už bolo povedané. Demokratická strana sa nechala viesť slepou vášňou a nakoniec prehrá, pretože sa zdá, že impeachment bude v Senáte nielen zmetený, ba čo viac, Trump z celej tej šlamastiky vychádza ako jednoznačný víťaz. Vo chvíli hlasovania už impeachment odmietala síce tesná, ale napriek tomu väčšina americkej verejnosti. Možno ako aj vopred známy víťaz budúcich prezidentských volieb.
Donald Trump. Zdroj: TASR
Napokon, americký mainstream už teraz priznáva porážku, keď hrozí tým, že voľby v roku 2020 ovplyvňujú ruskí trollovia, ktorí sú navyše rasistickí, lebo americká spoločnosť taká sama osebe predsa vôbec nie je. Tá miera protitrumpovského zúfalstva je neuveriteľná.
Ale tí ľudia, ktorí za impeachmentom stáli, predsa nemôžu byť takí hlúpi, pretože sú to súčasne ľudia, ktorí riadia americkú politiku. Alebo že by predsa len áno?
Americký Kongres opäť pritvrdil sankcie voči Sýrii a Asadovi. Čo sa USA nepáčilo tentoraz? A prečo práve teraz? Od čoho vlastne ešte Američania môžu vládu v Damasku odrezať?
Americký Kongres hádže sankciami sem a tam a skoro každý deň, takže je to už tiež celkom nuda. Tentoraz sa oprel o tzv. Cézarovu správu niekedy z roku 2014.
Legenda hovorí, že vtedy „sýrsky vládny fotograf“ (zvaný kódovo dodnes len Cézar) vyviezol zo Sýrie 55-tisíc fotiek umučených odporcov Asadovej vlády. Vyviezol ich najprv do Kataru, ktorý vtedy všemožne financoval a vyzbrojoval sýrsky džihád, takže žiadna objektivita sa od neho čakať nedala.
V roku 2015 sa „do toho“ vložili USA – organizácia Human Rights Watch síce priznala, že najmenej polovica fotiek zobrazuje sýrskych vládnych vojakov zabitých v bojoch alebo ľudí, ktorí prirodzene zomreli v nemocniciach, ale aj tak stále zostávalo viac ako 24-tisíc fotiek, na ktorých boli aj iné mŕtvoly. Potom ktosi spočítal, že také množstvo snímok a popráv by v praxi nestíhal ani Cézar, ani Asad, a tak sa „priznalo“, že legenda o Cézarovi je vymyslená a že je to dielo „mnohých“ fotografov.
Obete sa však dodnes – ak sa nemýlim, tak s výnimkou asi štyroch desiatok ľudí – nepodarilo identifikovať a vlastne sa nepodarilo potvrdiť ani pravosť snímok. Cynik by s prihliadnutím na realitu povedal, že to bola práca píárových Bielych prílb, ale možno sa pravdu ešte dozvieme.
Keď do celej kauzy teraz s päťročným odstupom „hrabol“ americký Kongres, tak možno predpokladať, že sa ozvú aj účastníci celej „prebudenej“ akcie, ktorá bola kontroverzná už v tom čase.
Mimochodom, ak je tá legenda aspoň trochu pravdivá, tak v Damasku vedia, kto bol tým „sýrskym vládnym fotografom“ prítomným pri „24-tisíc popravách a umučeniach“, tak prečo USA stále taja jeho identitu a neurobia z neho naopak propagandistickú hviezdu? V časoch, keď sa boria oficiálne správy Organizácie pre zákaz chemických zbraní o „Asadových chemických útokoch“, by to mohla byť vítaná „vzpruha“. Existuje teda vôbec? A ak neexistuje, tak odkiaľ sa všetky tie fotky vzali? A koho zobrazujú? Hádam len nie obete našich saudských priateľov a spojencov?!
Ale na druhej strane je jasné, že ďalšie sankcie voči Asadovi a ďalším ľuďom v Damasku žiadny skutočný dôvod nepotrebujú, pretože sa ide jednoducho na zotrvačník. Zaujímavejší je naozaj skôr fakt, že Sýria aj Sýrčania sú už takí zamotaní v chápadlách amerických a európskych sankcií, že vôbec nie je zrejmé, načo to všetko je, keď už to v praxi ani nemá žiadny význam.
Baššár Asad. Zdroj: TASR
Súčasne Damask hovorí o nadchádzajúcej ofenzíve v severozápadnej Sýrii, kde v Idlibe pod tureckou ochranou vegetuje zmes rôznych „zvyškových opozičníkov“ a džihádistov. Aká dohoda s Ruskom a najmä Tureckom asi prebehla? Na Erdoganových vojakov Asad asi nezaútočí.
Raz mi budete musieť vysvetliť, aký rozdiel vidíte v pojmoch „opozičník“ a „džihádista“, ale túto veľmi zaujímavú cynickú diskusiu ponechajme teraz bokom.
O ofenzíve proti Idlibu, v ktorom je hlavnou silou sýrska franšíza al-Káidy, sa hovorí už dlho. Sýrska armáda prenikla do južnej časti provincie a potom sa zastavila, keď Turci začali protestovať v Moskve, ruské letectvo podnikne raz za týždeň veľké nálety a potom zase nič.
Skrátka, ofenzíva je síce už dlhší čas „na spadnutie“, ale jediným, komu sa do nej chce, sú Sýrčania. O to skôr, že v rámci Idlibu už skoro nie sú žiadni Sýrčania, ale len zahraniční džihádisti, ktorých ich domovské krajiny nechcú späť.
Turecko sa však bojí, že tých zhruba 50-tisíc káidistov v zbrani nemusí umrieť v bojoch a prebehnú na tureckú stranu, Európa sa bojí, že z Turecka budú pokračovať k nám, a Rusko si nechce rozhádzať vzťahy s Turkami, ktoré inak zatiaľ ešte stále vie vybalansovať.
Na druhej strane platí, že v poslednom čase pribúda správ, podľa ktorých Turecko skúša čoraz viac uťahovať skrutky „svojim“ džihádistom, ktorých podporovalo počas ôsmich rokov vojny, a reč nie je len o severovýchode Sýrie, ale práve aj o Idlibe. Že sa ich snaží „zmravňovať“, aby sa znovu plne vrátili pod tureckú kontrolu, a teda sa potom všetko mohlo riešiť vo väčšom pokoji. Uvidíme, čo bude.
Z hľadiska Sýrie je síce Idlib takým džihádistickým „vredom“, ale s jeho vyrezaním možno, samozrejme, aj počkať. V mene ruských záujmov. A to aj za cenu toho, že sa to bude Asadovi jeho občanom vysvetľovať postupom času čoraz horšie.
Aj keď je pravda, že sa v posledných hodinách akoby začalo niečo hýbať, pretože aj turecká armáda vraj uvoľňuje svoje posty v Idlibe a New York Times nedávno zase spustil o „vybombardovaných nemocniciach“. Možno je ofenzíva naozaj na spadnutie. Uvidíme.
Čína posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v Juhočínskom mori. Máme sa báť nejakých „prekvapení“?
Čína že posilňuje vojenskú prítomnosť v Juhočínskom mori?! No to je teda škandál!
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať okrem našich zväčšujúcich sa brúch, ako to na Vianoce býva?
Prajem všetkým čitateľom PL čo najpokojnejšie sviatky. Neviem prečo, mám dojem, že budúci rok nás čakajú oveľa väčšie „úlety“ ako tento rok.
