Medzi ľuďmi sa o tieňovej ekonomike príliš nehovorí. Azda najmä preto, že väčšina Slovákov ani príliš nevie, o čo ide. Keďže ste autor viacerých kníh na túto tému, môžete nám objasniť, čo v sebe tieňová ekonomika skrýva a aký má význam?
Ide o veľmi širokú paletu ekonomických aktivít (zoznam tých najznámejších prinášajú PL.sk v rámčeku na konci rozhovoru). Formy a metódy tieňových praktík sa neustále menia v závislosti od stupňa ekonomickej vyspelosti, niektoré zanikajú a niektoré vznikajú ako nové. Dnešná generácia si už napríklad nepamätá takzvaný čierny trh s lístkami na prídel potravín po druhej svetovej vojne alebo nepovolenú domácu zakáľačku. Na druhej strane, veľmi dobre vie o nepovolených praktikách pri výbere hotovosti z bankomatov s využitím PIN kódov, nedovolenom nakladaní s informáciami z mobilných digitálnych prístrojov či o hekerstve.
Veľa závisí od toho, s akou intenzitou a v akom rozsahu sa tieto činnosti produkujú. Ak je to v malom rozsahu a s malou intenzitou, potom kontrolné orgány riešia tieto činnosti pokutou. V takomto prípade hovoríme o sivej ekonomike. Ak sa však tieto aktivity produkujú vo veľkom rozsahu a s vysokou intenzitou, potom zasahujú orgány činné v trestnom konaní a končí sa to v prípade odhalenia súdmi a väzením. V tomto prípade máme dočinenia s takzvanou čiernou ekonomikou. Zjednodušene by sme mohli povedať, že tieňová ekonomika rovná sa sivá ekonomika + čierna ekonomika.
Všetky činnosti tieňovej ekonomiky však majú spoločného menovateľa: nevykazujú sa účtovne ani štatisticky, vymykajú sa daňovej, mzdovej a odvodovej povinnosti, veľmi ťažko sa kvantifikujú a len s veľkou námahou sa zobrazujú pri vyčíslení hrubého domáceho produktu.
Existujú však štatistické odhady, nie?
Štatistický úrad SR odhaduje, že tieňová ekonomika sa v súčasnosti podieľa na tvorbe HDP 15 percentami. Podľa môjho názoru je ten rozsah vyšší a v rámci existujúceho HDP sa pohybuje na úrovni 20 až 25 percent. Ak je môj odhad správny, znamenalo by to, že každé tretie až štvrté euro z HDP pochádza z tieňovej ekonomiky a môžeme sa teda so Štatistickým úradom sporiť. Najmä ak v slovenskej štatistickej ročenke nenájdeme žiadny priamy a konkrétny údaj o tieňovej ekonomike. Zodpovední pracovníci hovoria, že sa to vyčísľuje skryte v osobnej spotrebe a možno aj „kdesi inde v tramtárii“.
Nakoniec každý z nás si môže urobiť svoj odhad pri pohľade na svoj okolitý svet, v ktorom sa stretáva s drogami, predajom bez pokladničného bločku, nelegálnymi praktikami v herniach či hracích automatoch. Svet tieňovej ekonomiky je veľký a má svoje zákonitosti. Je až taký veľký, že si to všimla i Európska únia.
Ako?
Únia prostredníctvom Eurostatu nariadila v 90. rokoch všetkým postsocialistickým krajinám, aby začali vykazovať rozsah tieňovej ekonomiky v HDP. Túto povinnosť zobrali na seba tieto krajiny vrátane Slovenska s kyslým výrazom tváre, pretože to vtedy kandidátskym krajinám Únie výrazne zdvihlo úroveň HDP. Na Slovensku o zhruba 25 percent, čím sa zvýšil finančný základ pre odvody do fondov EÚ.
Verejnosť vníma tieňovú ekonomiku v negatívnom svetle. Vy však prichádzate aj s názorom, že to nie je celkom tak. V čom vidíte pozitíva tieňovej ekonomiky?
Pri pohľade na to, čo som uviedol, môže vzniknúť oprávnený negatívny dojem z aktivít tieňovej ekonomiky. Neustále sa v našich očiach prezentuje tieňová ekonomika ako niečo zlé, nemorálne, a hlavne niečo, čo treba potierať a trestať. Pritom si neuvedomujeme, že vďaka tieňovej ekonomike máme bohatší trh s lacnejším ovocím a zeleninou, s niektorými potravinárskymi výrobkami, lacnejšími stavebnými, opravárenskými a inými službami. A to všetko z domácej produkcie.
Vďaka tomu tieňová ekonomika pomohla oživiť domácu výrobu a ochrániť tak vnútorný trh pred nájazdmi neserióznych zahraničných firiem, ktoré si z bývalých socialistických krajín urobili odbytiská druhej triedy.
Tieňová ekonomika pomáha prežiť aj dlhodobo nezamestnaným ľudom. Najmä tým, ktorí si odvykli pracovať a už nie sú schopní samostatnej tvorivej práce. A týchto ľudí nie je málo. Napokon rozsah a spôsoby fungovania tieňovej ekonomiky predstavujú zrkadlo štátnej regulácie. Štátne zásahy do ekonomiky sú príčinou existencie tieňovej ekonomiky. Prax ukazuje, že tam, kde sú zásahy štátu rozsiahle, darí sa tieňovej ekonomike. Zakázané ovocie najlepšie chutí. Najdôležitejšia je však osvedčená pravda, že najhorším hospodárom v ekonomike je štát. Tieňová ekonomika nastupuje práve tam, kde sa zle hospodári.
Negatívny obraz o tieňovej ekonomike však aj vo vašich knihách dominuje nad jej pozitívnym významom.
Áno, lebo zlé tieňové ekonomické javy majú za následok úžasnú demoralizáciu spoločnosti. Len si spomeňme na 90. roky v časoch hlbokého mečiarizmu, na obdobie mafiánskej privatizácie, na vznik slovenskej „rýchlokvasenej buržoázie“, na ulice plné drahých áut, v ktorých sa okázalo premávali sluhovia ekonomických „lídrov“.
Ak sa pozrieme na súčasnosť, divoké formy tieňovej ekonomiky vystriedali oveľa jemnejšie spôsoby, ale o to s hlbším dosahom na demoralizáciu spoločnosti. Obrovská korupcia zavládla na ministerstvách a iných štátnych orgánoch pri rozdeľovaní investičných prostriedkov do ekonomiky, keď záujmy politických špičiek prevládali nad záujmami rovnomerného a pokiaľ možno i proporcionálneho rozvoja. Ďalej pri rozdeľovaní európskych fondov, pri zamestnávaní pracovníkov štátnych aparátov.
Z viacerých zdrojov som sa dozvedel, že vraj dobre platené miesto v štátnom aparáte stojí jeden mesačný plat, ktorý ide do vrecka nadriadeného vedúceho pracovníka. Keď už niet čo privatizovať, treba hľadať náhradné zdroje „financovania“ potrieb politikov a štátnych úradníkov.
Ekonóm Daniel Vilhelm. Zdroj: archív D.V.
Domnievate sa teda, že medzi silným štátom a korupciou v ekonomike je priama úmera?
Korupcia predstavuje krvný obeh tieňovej ekonomiky. Lebo je priamo alebo nepriamo spojená s každou podobou tieňovej ekonomiky. Som presvedčený o tom, že pokiaľ bude rásť úloha štátu v spoločnosti, priamoúmerne bude rásť i tieňová ekonomika a korupcia. Ak sa bude znižovať úloha štátu v spoločnosti, poklesne priamoúmerne i rozsah tieňovej ekonomiky a korupcie.
Úloha štátu rastie prostredníctvom schvaľovania rôznych zákonov, nariadení, predpisov a podobných administratívnych aktov. Čím ich je viacej, tým viac vzniká potreba ich kontroly dodržiavania a sankcionovania. Rozširuje sa tak priestor pre podplácanie, korumpovanie a demoralizáciu.
Ani sme sa nenazdali a z rastúcej štátnej regulácie sa relatívne osamostatnila skupina negatívnych činností, ktoré túto reguláciu obsluhujú. V týchto činnostiach sa objavujú okrem štátnych úradníkov aj predstavitelia vplyvných silných záujmových skupín, takzvaná finančná oligarchia. Títo ľudia sa grupujú z podnikateľských, právnických a politických kruhov. A existujú tiež rôzne sivé eminencie. Ich poslaním je, aby u poslancov, ministrov a iných štátnych úradníkov dosiahli výhodné postavenie ich firiem na trhu tak, aby dosiahli mimoriadne vysoké zisky. Vyjednávajú napríklad prijatie výhodných zákonov, predpisov a nariadení, poskytnutie výnimiek v rôznych obchodných kontraktoch, napríklad v obchode so zbraňami, zrušenie zákazu predaja kontaminovaného tovaru, zrušenie ciel a iných dovozných a vývozných opatrení či zadávanie výnosných štátnych zákaziek.
Títo ľudia neváhajú podplácať a korumpovať rôznymi zamaskovanými spôsobmi, aby tak získali monopolné postavenie na trhu s cieľom dosiahnuť vysoké príjmy z predaja, a teda aj mimoriadne vysoké zisky – renty.
Všetky tieto praktiky, vzťahy, kontakty a aktivity vytvárajú relatívne samostatnú oblasť tieňovej ekonomiky, ktorej hovoríme rentierska ekonomika. A osobám, ktoré si privlastňujú rentu, hovoríme rentieri.
Vo vašich knihách sa možno dočítať, že pre spoločnosť je rentierska ekonomika ešte nebezpečnejšia ako tieňová ekonomika. Naozaj si to myslíte?
Som o tom presvedčený. Veď posúďte, čo je pre spoločnosť nebezpečnejšie: získanie štátnej zákazky prostredníctvom verejného tendra na výstavbu diaľnic ako odmenu za predvolebnú podporu víťaznej politickej strany alebo drobný predaj stánkarov na jarmokoch bez registračnej pokladnice? Pri diaľniciach môže predstavovať ekonomická výhoda „víťaza“ tendra napríklad sto miliónov eur a živnostníka na jarmoku na nezdanených tržbách za predaj zmrzliny sto eur. Ak vychádzame z tohto príkladu, ekonomická výhoda v prípade diaľnic meraná ziskom stavebnej firmy predstavuje rozdiel medzi príjmami a nákladmi, pritom do nákladov zahŕňa stavebná firma okrem iného i veľkosť štedrých finančných darov v predvolebnej kampani, ako i finančné prostriedky určené na skorumpovanie politikov a štátnych úradníkov v priebehu verejnej súťaže o získanie štátnej zákazky.
Keďže štátne investície na výstavby diaľnic sú financované z príjmov štátneho rozpočtu, potom nám nevyhnutne vychádza, že finančné dary politickým stranám a korupčné peniaze pre politikov a štátnych úradníkov hradíme my všetci radoví občania platiaci dane do štátneho rozpočtu.
Na druhej strane, zmrzlinár zaplatí nemalú pokutu za nepoužívanie registračnej pokladnice, ktorá plynie taktiež do štátneho rozpočtu a stáva sa tak rovnakým zdrojom financovania korupcie pri diaľničnom tendri. Tak a teraz mi povedzte, čo je pre spoločnosť nebezpečnejšie: skorumpovaný diaľničný tender ako súčasť rentierskej ekonomiky alebo „odvážny“ zmrzlinár, ktorý keby používal registračnú pokladnicu, tak by nezarobil ani na vysoké nájomné vyrubované drobným živnostníkom na vinobraniach, vianočných trhoch či jarmokoch.
Takýchto príkladov by sa dalo uviesť viacero. Ak by sme si študovali legislatívu rad-radom, zistili by sme, že podstatná časť prijatých zákonov, vyhlášok, predpisov a nariadení pochádza z dielne záujmových skupín a stoja proti záujmom občanov – voličov. Ani jedna právna norma neobsahuje účinný sankčný paragraf alebo protikorupčné opatrenie. Ich porušenie sa netrestá alebo keď aj, tak iba symbolicky. Je to morálne?
Tento štát nemá rád poctivých podnikateľov a živnostníkov, lebo od nich nedostanú štátni predstavitelia a štátni úradníci ani cent, lebo títo ľudia tvrdo pracujú a podobnú morálku očakávajú aj od štátu. Tento štát je však demoralizovaný, odcudzil sa od občanov a podnikateľov takisto, ako sa odcudzili vzťahy medzi podnikateľmi a občanmi.
Keď sme pred rozhovorom voľne komunikovali, tvrdili ste mi, že polovica HDP sa dosahuje demoralizovaným spôsobom. To je azda prehnané, nie?
Buďte si istý, že áno. Rentierska ekonomika má jednu zvláštnosť. Na rozdiel od tieňovej ekonomiky, z ktorej vzišla, sa aktivity merajú. Znamená to, že sa vedie účtovníctvo, platia sa odvody do Sociálnej a zdravotnej poisťovne, rentierske firmy podávajú štatistické hlásenia. Všetko je v úplnom poriadku. Prostriedky vynaložené na korupciu premietajú do nákladov a evidujú ich ako mimoriadne odmeny či odmeny za právnické a audítorské služby. Legalizujú tak korupčné peniaze, ktoré zvyšujú ich náklady, čo sa v konečnom dôsledku prenáša do rastúcich cien tovarov a služieb a my to zaplatíme.
Demoralizovaný paradox spočíva v tom, že si platíme zbohatlíkov – rentierov, volíme si predstaviteľov v „demokratických“ voľbách, aby nás potom podvádzali.
Súčasná vládna garnitúra nás však presviedča o vynikajúcej kondícii slovenskej ekonomiky. Dôvodí vysokými tempami rastu HDP, klesajúcou nezamestnanosťou či rastúcou priemernou mzdou. Koniec koncov, informujú o tom aj všetky médiá.
Prečo sa však potom takéto makroúspechy nepremietajú do mikrosféry, teda do zlepšenia životnej úrovne obyvateľstva? Búchajú si hlavu o múr a nevedia na to prísť. Hlavu o múr si budú búchať dovtedy, pokým nepochopia, že rast HDP a pokles nezamestnanosti sa dosiahli vďaka demoralizovanej ekonomike, v ktorej bohatstvo slovenského národa rastie spolovice vďaka rentierskej a tieňovej ekonomike, v ktorej sa prehlbuje polarizácia príjmov. To znamená, že len desať percent „zbohatlíkov“ si prisvojuje 90 percent prírastku národného bohatstva a že 90 percent občanov si medzi seba rozdelí zvyšnú desatinu prírastku národného bohatstva. V praxi to znamená asi toľko, že mzdy radových občanov vzrastú ročne o niekoľko eur či prinajlepšom desiatok eur, dôchodcovia sú na tom oveľa horšie. No čo by sme chceli, v priemere sme všetci na tom dobre, no nie?
Podľa vás je teda slovenská spoločnosť a jej ekonomika demoralizovaná. V čom vidíte príčiny prehlbujúcej sa demoralizácie slovenského kapitalizmu?
Najhlbšia príčina demoralizovanej spoločnosti a osobitne slovenskej, ktorej demoralizovaná podoba je špecificky umocnená vznikom „novej“ buržoázie personifikovanej najmä vo finančných skupinách, spočíva v odcudzení v tom najširšom slova zmysle. Tak to povedal Marx a po ňom ďalší ľavicoví politológovia či sociológovia, ako napríklad Durkheim, Weber, Lukács či Simmel. Podstata odcudzenia spočíva v tom, že medzi účastníkmi sa formujú protikladné vzťahy a záujmy majúce za následok nemorálne spoločenské prostredie.
Pre mnohých môže byť vaše vyjadrenie príliš teoretické, ako sa to prejavuje v realite?
Tvrdím, že medzi štátom a podnikateľmi, medzi štátom a občanmi, medzi podnikateľmi a občanmi a medzi občanmi navzájom dochádza čoraz k rozsiahlejšiemu odcudzeniu. Neustále sme svedkami zhoršujúceho sa podnikateľského prostredia, v ktorom sa podnikatelia sťažujú na nevhodný daňový a odvodový systém štátu. A keď na ňom štát tvrdošijne zotrváva, potom podnikatelia hľadajú riešenie v daňových únikoch, v regulácii daňového základu, v účtovných a evidenčných prechmatoch, v neochote zamestnávať ľudí pre vysoké odvody a v sklone zamestnávať načierno. Záujmy štátu a podnikateľov sa odcudzujú.
Rovnako sa odcudzujú záujmy občanov a štátu, keď štát nevhodne reguluje dane, napríklad spotrebné dane majúce za následok vysoké ceny benzínu, alebo nevhodne zvolí sadzbu DPH. Občan ide nakupovať do tieňovej ekonomiky.
Vrchol odcudzenia štátu od ostatných subjektov predstavuje súčasná politika štátu pri riešení otázok elektronizácie, ktorá núti ľudí, aby komunikovali s úradmi elektronickou cestou. Štát takto pošliapava práva občanov na slobodné rozhodovanie sa pre styk s úradom, ktorý sa vo voľbách sformoval. U nás žijú ľudia, a nie je ich málo, ktorí nie sú schopní ovládať digitálnu techniku či mobilný telefón, určené ma komunikáciu s úradmi.
Občania sa štátu javia ako čísla, nie ako ľudia. Udajte ID kód, kričí na vás uhladené dievča spoza priehradky alebo v telefóne. Neviete svoj ID kód, máte smolu. Nevybavíte nič. Odcudzenie na kvadrát.
Odcudzenie sa však netýka len kontaktu občana s úradmi…
Áno, ľudia dnes medzi sebou nekomunikujú, nezabávajú sa spolu, nezdravia sa. Sedia za stolom a civia do počítača, a mailujú, skypujú, esemeskujú. A tak by sme mohli pokračovať vo výpočtoch výdobytkov štvrtej priemyselnej revolúcie. Pozrime sa okolo seba a zistíme, ako narastá bezmocnosť, nezmyselnosť, ľubovôľa, chaos, sociálna izolácia, kultúrne odcudzenie a sebaodcudzenie.
Pochybuje azda niekto o existencii priepastných rozdielov v príjmoch a v bohatstve, konzumnej spoločnosti, narastajúcich zásahoch štátu do ekonomiky, kríze verejných financií, dominancii priemyselno-finančných inštitúcií či o využívaní menších ekonomík transnacionálnymi spoločnosťami?
Teraz sa pozrime na najintímnejšiu sféru odcudzenia. Mám pravdu, ak poviem že narastá sociálne napätie, sociálna nespokojnosť, nastala kríza rodiny a inštitútu manželstva, chudoba, vo svete hladomor, únik mozgov, migrácia a emigrácia, etnické a národnostné konflikty, náboženský extrémizmus, nárast kriminality, sexuálna zvrátenosť?
A čo naša politika plná politického odcudzenia? Pozrite sa na politické nálady. Slovenský národ je inertný, je mu to akoby všetko jedno. Z politických strán sa stali kluby politického biznisu, ktorý degraduje tradičné politické a ideologické hodnoty, narastá politická korupcia a kupčenie, štátna správa je strnulá, dochádza k demoralizácii mocenských orgánov štátu ako sú súdy, prokuratúra či polícia. Vo svete narastá terorizmus, dochádza k nárastu fašizmu a nacionalizmu v politických programoch, je totálna absencia politickej kultúry.
Skúsme si to všetko zrátať a výsledok sa nám potom javí ako rozsiahla kríza kapitalizmu, ktorá dosahuje svoj vrchol, svoj bod obratu. Podľa môjho názoru smerom k sociálne spravodlivejšej spoločnosti.
Hovoríte o bode obratu kapitalizmu. Čo si pod tým máme predstaviť? Ide podľa vás o nejaké iné nasmerovanie vývoja spoločnosti?
Ako som už uviedol, všetky prejavy a procesy spojené so sociálnym, ekonomickým a politickým odcudzením sa v súčasnosti vzájomne prepájajú, vzájomne súvisia. Zvykneme tomuto stavu hovoriť kumulácia procesov v jednom časovom bode, v jednom časovom období v rozmedzí zhruba 50 až 100 rokov. Ťažko sa dá bližšie špecifikovať konkrétny rok, nedajbože mesiac. V histórii spoločenských zmien je časový diapazón 50 až 100 rokov veľmi krátky čas. Podstatné na tom je, že my sa nachádzame v tomto období a že sme svedkami obratu vo vývoji spoločnosti smerom k človeku, jeho potrebám a jeho kvalite života.
Keď v roku 2011 dánska poslankyňa v Európskom parlamente predložila správu nazvanú príznačne Viac ako HDP – meradlo pokroku v meniacom sa svete, netušila, že táto správa nadobudla oveľa širší rozmer, než je hľadanie alternatívneho ukazovateľa ekonomickej výkonnosti. V tejto správe sa po prvýkrát spája nová spoločenská paradigma s bodom obratu kapitalizmu smerom k sociálne spravodlivejšej spoločnosti.
Nová spoločenská paradigma, alebo ak chcete nový spôsob nazerania a riešenia spoločenských problémov, je vyvolaná nástupom štvrtej priemyselnej revolúcie, sprevádzanej úžasnými technickými a najmä technologickými zmenami informačného a digitálneho charakteru. Pokiaľ predchádzajúca paradigma predurčovala kvantitatívny pohľad spojený s neustálym drancovaním prírodného bohatstva zabezpečovaného násilím, vojnami, konfliktmi, potom súčasná paradigma pokladá rozvoj človeka s racionálnou spotrebou za cieľ všetkého snaženia. Bez vojen, hladomorov, rozdúchavania konfliktov. Pod racionálnou spotrebou sa rozumie efektívna spotreba statkov.
Môže napríklad miliardár Bill Gates efektívne spotrebovať svoj majetok? Ani Madona nemôže efektívne a racionálne „spotrebovať“ svojich dvanásť kúpeľní v dome. Nová paradigma hovorí, spotrebuje toľko, aby ste mohli dôstojne žiť svoj život. Stará paradigma hovorí o hromadení majetku a bohatstva ako predpokladu dôstojného žitia. Preto z novej paradigmy vyrastajú súčasné tendencie na vytvorenie novej alternatívnej nekapitalistickej spoločnosti.
Naznačujete týmto možným smerovaní návrat k nejakej forme socializmu? To už sme tu predsa mali a neosvedčilo sa to.
Čosi také sme naozaj zažili, myšlienka dobrá, ale v praxi nepresvedčila. V každom prípade ide o systémovú alternatívu kapitalizmu, ktorá v súčasnosti vystupuje v podobe ekonomickej demokracie prostredníctvom napríklad zamestnaneckej samosprávy a spoločenskej kontroly investícií, zamestnaneckých rád, spolupatričnosti firmy a zamestnancov, izraelských kibucov, švédskych fondov pracujúcich, francúzskych kolektívnych a individuálnych podielnických zmlúv, anglo-amerických zamestnaneckých akcií, španielskeho a kanadského družstevníctva a mnohých ďalších skúseností svetovej spoločenskej praxe.
V čom vidíte východiská zo súčasného štádia, ako to sami nazývate, demoralizovanej slovenskej spoločnosti? Čo všetko podľa vás treba urobiť pre zmenu smerom k spravodlivejšej spoločnosti?
Ekonóm Marián Vitkovič v rozhovore pre ParlamentneListy.sk sympaticky tvrdí, že „jedine nejaká vonkajšia hlboká kríza, finančný šok alebo prepad ekonomiky dokáže rozhýbať vnútorné škatule a spláchnuť aspoň časť toho hnoja, ktorý tu politicky je a obsluhuje oligarchiu“. Súhlasím s ním, pokiaľ by tieto šoky mali viesť k naštartovaniu procesov humanizácie.
V humanizácii spoločnosti vidím cestu dosiahnutia reálnej alternatívy kapitalizmu, a teda i toho slovenského. Humanizácia zbližuje ľudí a prekonáva odcudzenie. Uvediem niekoľko konkrétnych námetov vedúcich k humanizácii.
Na prvom mieste by som bezpodmienečne a okamžite zmenil súčasný volebný systém, v ktorom si volíme strany a nie jednotlivcov. Nemuselo byť až 150 poslancov, stačilo by sto poslancov zo stovky volebných obvodov. V jednotlivých obvodoch by si mohli strany nominovať svojich uchádzačov.
Ďalej by som určite zreorganizoval systém štátnych orgánov a úradov smerom k zníženiu počtu štátnych úradníkov a zníženiu počtu úradov a zbytočných inštitúcií. Nechal by som na voľbu občana, či má komunikovať s úradmi elektronicky, osobne alebo poštou. Zreorganizoval by som mocenský aparát štátu, ako sú súdy, prokuratúra a polícia, najmä smerom k odstráneniu príliš dlhého rozhodovania a k dosiahnutiu efektívneho manažmentu agendy.
Nebál by som sa radikálne znížiť dane, lebo zreorganizovaný štátny aparát má za následok i zníženie finančnej náročnosti na výdavkovú časť štátneho rozpočtu. Každý zákon, vyhláška, predpis, nariadenie by mohli byť schválené iba za predpokladu, že by obsahovali povinne antikorupčný a humánny paragraf. To znamená, že by každému schvaľovaniu predchádzala dôkladná analýza vplyvu príslušnej právnej normy na odstraňovanie korupcie a skvalitnenie života ľudí. Súčasné právne normy nespĺňajú tieto požiadavky. Veď tí, čo ich schvaľujú, by sa pripravili o prípadné úplatky a tí, čo podľa nich vyšetrujú a súdia, by stratili zamestnanie alebo „iné pôžitky“ a finančno-právnická loby by čiastočne stratila zdroj obživy. To je len zopár námetov na humanizáciu spoločnosti.
Čo spadá do tieňovej ekonomiky
– nedovolená výroba a distribúcia alkoholu,
– nelegálna práca,
– nezdanené príjmy z drobného predaja na trhoch,
– nelegálne podnikanie,
– krádeže tovaru a ich následný predaj na čiernom trhu,
– falšovanie peňazí a platobných kariet,
– falšovanie majetkových dokladov,
– úverové a poisťovacie podvody,
– konkurzné a exekučné podvody,
– počítačová kriminalita,
– nelegálne hazardné hry,
– nelegálne požičiavanie peňazí, takzvaná úžera,
– nelegálny obchod s umeleckými dielami a pamiatkami,
– majetkové podvody,
– pranie špinavých peňazí,
– nelegálny obchod s bankovkami, takzvané vexláctvo,
– nelegálny obchod so zbraňami a strelivom,
– nelegálny obchod s jadrovými materiálmi,
– otrocká práca,
– obchod s bielym mäsom, prostitúcia,
– obchod s ľudskými orgánmi,
– obchod a výroba drog,
– korupcia v najrozmanitejšej podobe,
– porušovanie autorských práv,
– krátenie daní, odvodov a poistného, takzvané daňové úniky,
– firemné majetkové podvody rôzneho druhu,
– nelegálne finančné operácie,
– operácie s cirkevným majetkom,
– porušovanie priemyselných práv,
– poškodzovanie záujmov spotrebiteľa,
– zneužitie obchodného tajomstva.
