Poslednú júnovú stredu vystúpilo v talianskych prístavoch viac ako 10-tisíc zachránených utečencov, ktorých lode nabrali v priebehu troch dní. Uprostred júla bolo počas rovnakého časového úseku nalodených na plavidlá mimovládnych organizácií v Stredozemnom mori ďalších viac ako 4 600 migrantov, ktorí sa plavili na vratkých člnoch z Líbye do Európy. Všetci potom boli prevezení do talianskych prístavov. Ako na vás tieto opakujúce sa správy, ktoré sa líšia len počtom zachránených ľudí, pôsobia?
Tieto informácie ma vôbec neprekvapujú. Tento zákonitý vývoj som so svojimi kolegami už niekoľkokrát predpovedal a detailne opisoval nielen v mnohých rozhovoroch pre Parlamentné listy, ale aj v desiatkach analýz, ktoré sme v Centre bezpečnostných štúdií na vysokej škole CEVRO Institut na tému migrácie vypracovali a zverejnili.
Nejde predsa ani tak o to, ako tieto správy na mňa či kohokoľvek iného pôsobia, ale skôr o to, čo so mnou každá tá správa urobí. Som človek vôle, myslím si, že ak niekde vznikol alebo ešte len vzniká problém, tak sa snažím ho včas riešiť. Normálny človek – ale aj štát – nekoná len vtedy, keď to považuje za malichernosť alebo niečo, čo vyhovuje jeho záujmom. A o ktorú z tých možností ide asi tak v Taliansku? Podľa mnohých informácií sa všetko to, čo sa v migrácii za posledných niekoľko rokov – nie, nemýľme sa, že ide o uplynulé dva roky, za mnoho posledných rokov – udialo, to jest príchod ďalších a ďalších migrantov z Afriky, je veľmi dobre fungujúci biznis, ktorý má síce mnoho víťazov, ale zároveň veľa porazených, najmä Európu a jej občanov. Ide o veľmi výnosný, dnes už pevne zakorenený obchod s ľudskými bytosťami, pozrite sa na ťažkú drinu na talianskych poliach, na výnosný obchod s tzv. starostlivosťou o utečencov alebo len na doplnenie ilegálnych štruktúr obchodujúcich s bohviečím. Možno opusťme politickú korektnosť a spomeňme si na dominantné zdroje obživy nigérijskej diaspóry v Taliansku, ale napríklad aj v Rakúsku a na mnohých iných miestach, a bude nám jasné, že nejde o žiadne náhody. Štruktúry tohto premysleného mafiánskeho systému treba zaviazať, posilniť a rozšíriť. Áno, úplne bez obalu hovorím, že v Taliansku nejde len o obchod s ľuďmi, ale o takmer industriálne budovanie kriminálneho prostredia s permanentne sa rozširujúcimi možnosťami. A vôbec nejde o to, či je alebo nie je imigrácia generátorom kriminality, ale o to, ako a kto s tými obchodovanými manipuluje a na čo ich potom zneužíva.
Kto sú teda tí manipulátori, ktorí sa v Taliansku podieľajú na obchodovaní s ľuďmi a premyslenom mafiánskom systéme?
Je poučné sledovať, komu – a vo výsledku nielen v Taliansku – to slúži a čo z toho vlastne majú. Náborári, prevádzači, prievozníci, predajcovia člnov a všetkého potrebného, ubytovatelia, poskytovatelia stravovania, záchrancovia, ošetrovatelia, edukátori, úradníci, policajti, nezištní dobrovoľníci v mimovládnych organizáciách, ktorí čerpajú od vlád stovky miliárd na tú bezplatnú pomoc, akademici, novinári, fotografi, slniečkari všetkého druhu, a najmä politici. Pre nich je to vďačná a nekončiaca sa téma, teda zdroj vynikajúcej obživy. Hlavne nič neriešiť a neprísť o tému. Najmä sociálni inžinieri neomarxistického strihu, ktorí v posledných rokoch riadia Európu, sú nadšení aj z iných dôvodov. V priamom prenose sa usilujú, zdá sa, o vývoj nového európskeho nadčloveka, ktorý nielenže s radosťou znesie teploty od mínus 50 do plus 60 stupňov, ale dokonca vyznáva všetky náboženstvá súčasne vrátane tých nezlučiteľných, praktizuje monogamiu, rovnako ako mnohoženstvo a mnohomužstvo, LBGT vrátane celibátu. Ako objavili anglickí súdruhovia, už nejde ani o dámy a pánov – keď stáročia zabehnutý pozdrav „dobrý deň, dámy a páni“ nahradili spravodlivejším, transsexuálom vraj príjemnejším pozdravom „dobrý deň všetkým“ –, ide jednoducho o všetkých vyznávajúcich všetko a nič. Veď vraj multikulturalizmus je náš cieľ. Možno. Zatiaľ sa však zdá, že v súčasnej podobe je skôr cestou k dokonalému zničeniu Európy. A to všetko pri vedomí, že európski politici, ktorí o tejto ceste rozhodujú, nenesú absolútne žiadnu zodpovednosť za svoje rozhodnutia či naopak, nečinnosť. S odôvodnením, že všetci všetko myslia dobre, sú im odpustené aj zámerné a fatálne chyby. A to už stáli tisícky životov a ohrozujú životy miliónov ďalších. Prichádzajúcich aj tých domácich.
Na ktorých európskych činiteľov padá bezprostredná vina, že túto situáciu dopustili?
Spomeňte si na slávnu švédsku komisárku Ceciliu Malmströmovú, ktorá – hoci zodpovedná za bezpečnosť, a teda za boj s kriminalitou –, ako jedinú aktivitu v tejto oblasti, chodila klásť vence do tých miest na mori, kde zahynuli jednotlivci, desiatky a inokedy dokonca stovky tých úbohých ľudí túžiacich po zmene svojho života. Áno, práve ona a jej veľmi vydarený nasledovník, grécky komisár pre bezpečnosť a migráciu Avramopoulos, sú viac než plne zodpovední za všetky tie tisíce mŕtvych. Nie preto, že by sa im nesnažili poskytnúť pomoc v núdzi, teda až na mori, ale preto, že nechali rozkvitnúť obchod s ľuďmi do podoby súčasného južného Talianska a trasy na tento strašný obchod odtiaľ nielen do Líbye, ale aj do vnútra Afriky a na Ďaleký východ. Nechali bez trestu tých, ktorí rozprávkovo bohatnú na ľudskom nešťastí, a pritom veľmi dobre vedeli, kto je kto v tejto odpornej hre. A to hovorím len o európskej rovine. Taliansku si môže každý doplniť sám. Som si istý, že nejde len o „lásku k utečencom“, neschopnosť či diletantstvo. Ide o jasný obraz minulých aj súčasných talianskych politických reprezentácií a talianskej politickej a ekonomickej reality. O nič viac a o nič menej. A korupcia alebo korupčný systém sú v tejto súvislosti len veľmi málo výstižné slová. A opäť, rovnako ako v prípade Grécka a jeho dodržiavania spoločných ekonomických pravidiel, Taliansko je tým vzorom európskej cnosti, na rozdiel od nás, slovami bruselských lídrov, nesolidárnych a nevďačných východoeurópskych pôvodcov problémov.
Dimitris Avramopoulos. Zdroj: SITA
Rakúsky minister vnútra Wolfgang Sobotka vyhlásil, že aktivisti, ktorí pomáhajú migrantom smerujúcim cez Stredozemné more do Európy, priamo spolupracujú s pašerákmi ľudí a mal by ich za to stihnúť trest. Ku kritike humanitárnych organizácií sa pridal aj jeho nemecký kolega Thomas de Maizière. Lode nadácie MOAS, neziskovej organizácie Lekári bez hraníc, SOS Méditerranée, Save the Children a ďalšie však stále vozia migrantov k talianskym brehom. Možno očakávať voči týmto organizáciám niečo viac ako kritické slová od ministrov vnútra? Platilo by na ne vôbec niečo?
Od niektorých politikov, najmä ministrov vnútra, ktorí celý čas tieto informácie majú, je to smiešne a trápne. Veď oni im to predsa vedome umožnili. Keď sme pred niekoľkými rokmi povedali, že ide najmä o ekonomickú migráciu a nie utečencov, že ide o organizovaný obchod s ľuďmi, že mnoho tzv. humanitárnych organizácií je súčasťou tohto odporného obchodu, boli sme napádaní, akademické celebrity spisovali petície, kto nemal povinne zatvorené oči, bol hlupák, xenofób, rasista, zlý a nevďačný človek. A hľa, zrazu je to inak, zrazu majú byť oči otvorené? Tí, ktorí moralizovali, mlčia?
Už v prvej otázke ste sa zmienili o súčasnej role niektorých neziskových organizácií v ilegálnej migrácii do južného Talianska a odtiaľ ďalej do Európy. Táto ich rola, aj keď je čoraz významnejšia, nie je to najpodstatnejšie. Spolupráca s obchodníkmi s ľuďmi ide vždy ruka v ruke s činnosťou na poli tzv. utečenectva a české prostredie v tejto súvislosti nie je výnimkou. Spomeniem len najkrikľavejšiu z českých tzv. utečeneckých mimovládok a jej rolu v organizácii čečenskej migrácie do západnej Európy na počiatku tisícročia. Problém je v tom, že ide v každom prípade o výnosnú aktivitu, ale predovšetkým o to, stáť na inej strane, vždy a za akúkoľvek cenu proti establishmentu. Hamburg je varovaním sily tohto mentálneho hnutia, tak ako bolo angažmán talianskych a iných anarchistov a slniečkarov v boji za znovuotvorenie hranice na prechode Idomeni na grécko-macedónskej hranici začiatkom jari 2016 či snaha o prelomenie maďarského plotu v rovnakom období. Je jedno, že maďarský či macedónsky plot zachránil v tom okamihu Európu. Vtedy nešlo o humanitárnu pomoc tým uviaznutým, ale o preukázanie ničivej sily práve týchto organizácií. Áno, Európa sa už dávno začala štiepiť na tých, ktorí uvažujú racionálne, teda v ich slangu v tomto prípade xenofóbne, a na tých, ktorí všetkým ukážu. A ak hľadáte motiváciu na veľmi bohumilú námornú záchranu topiacich sa ľudí, ktorá prerástla do súčasného nástroja obchodu s ľuďmi, tak začnete konečne hľadať tie správne odpovede. A spojitosť medzi Hamburgom posledných dní a vlnami Stredomoria je zrejmá. Ako vždy ide len o to, kto z koho. Lenže toto víťazstvo bude veľmi bolieť, nech už vyhrá ktokoľvek.
Rovnako ako sa činia neziskové organizácie pri preprave afrických migrantov do Európy, podobne usilovní sú tí, ktorí presviedčajú verejnosť o tom, že väčšina ľudí, ktorí smerujú po mori do Európy, čelí perzekúciám, vojne a hladu. Podľa správy britskej univerzity v Middlesexe ich je 80 percent, kvôli túžbe ekonomicky si polepšiť migruje „len“ necelá pätina ľudí. Nie je taká „správa“ potvrdením toho, že skutočne existuje snaha Európu migráciou premeniť? A nemajú takéto „štúdie“ len docieliť, aby bola táto premena pre verejnosť stráviteľnejšia? Alebo ako si vysvetľujete túto správu, ktorá je v rozpore s údajmi z mnohých iných strán?
Spomenuli ste len jednu publikáciu, ale v dôsledku tej migrácie do Európy vznikla celá škála rôznych teórií. Má skrátka dokonalé PR. A konšpiratívne teórie vznikajú okrem iného aj úplne zámerne. Napríklad spojenie slov o utečencoch a tisícoch Bangladéšanov, ktorí pokojne prileteli do líbyjského Tripolisu, aby sa následne preplavili – presnejšie, aby ich prepravili – do Európy. A podobne aj väčšina ďalších zo západnej Afriky. Aký symptomatický je fakt, že len čo sa na obzore objavujú možné problémy s líbyjskou pobrežnou strážou, nedajbože, s líbyjskou vládou, hneď začali znovu testovať tzv. západostredomorskú trasu, znovu cez Kanárske ostrovy aj cez španielske výbežky v Afrike, Ceute a Melille. Teórií sme si už užili dosť. Jedna lepšia ako druhá. Počnúc tou, že ak je napadnutý môj štát nejakými votrelcami, tak mladí a urastení bojaschopní muži odchádzajú tisíce kilometrov preč a ženy, deti a starci sú ponechaní napospas svojmu osudu, a končiac tou, že ak niekto umiera od hladu a smädu, tak mu nedáme najesť ani napiť, ale pošleme ho opäť na 1000-kilometrový pochod. Vari niekoho prekvapuje, že v Afrike umierajú denne tisíce ľudí od smädu a vyspelému svetu je to desiatky rokov úplne jedno? K tým teóriám ešte veta. Sledujte, kam sa až dostala „vedecká“ téza, že na orbite je v Afrike ďalších 60 miliónov potenciálnych migrantov. Prepánajána, to bude obchod!
Aj talianske ministerstvo vnútra potvrdilo, že do krajiny mieri čoraz menej obyvateľov krajín postihnutých vojnou – Iraku či Sýrie – a čoraz viac obyvateľov západnej Afriky, ktorí zo svojich krajín utekajú pre tamojšiu zlú hospodársku situáciu. Najviac ich pochádza z Nigérie, Bangladéša, Guiney, Pobrežia Slonoviny a Gambie. Ako je možné, že ani týchto migrantov sa nedarí vracať do ich krajín?
Niekedy sa nemôžem ubrániť dojmu, že vojna v Sýrii a v Iraku, okrem toho, že bola dosť nezmyselná, bola výbornou kamuflážou na masový rozvoj obchodu s ľuďmi. Otvárala dvere najmä do Európy bez akýchkoľvek kontrol, bez akejkoľvek zodpovednosti kohokoľvek za zničenie dovtedy naozaj bezpečnej Európy. Všeobecne platí, že Európa zlyhala a zlyháva v riešení migračnej krízy a v oblasti návratov to platí ešte oveľa viac. Spomínal som už gréckeho eurokomisára pre migráciu Dimitrisa Avramopoulosa a treba spomenúť aj jeho sokyňu v súťaži o najneúspešnejšieho potentáta Európskej komisie, bývalú zaslúžilú predstaviteľku talianskej extrémnej ľavice, šéfku európskej diplomacie, podpredsedníčku EK Federicu Mogheriniovú. Tiež rada často prišla, poplakala si a to bolo všetko, čo vyriešila. Bolo jej – alebo, ešte lepšie, ich spoločnou – zodpovednosťou zaistiť fungovanie návratovej politiky, ale to by sme nesmeli byť v Európe. Návraty, či už dobrovoľné, alebo nútené, možno uskutočniť na základe dohody dvoch strán, z ktorých jedna je Európa alebo partikulárny európsky štát a druhá potom ten štát, o ktorého občanov, ktorí ilegálne vstúpili alebo sa v Európe zdržiavajú, ide. Týmto dohodám sa hovorí readmisné. Ak nie je takáto dohoda, nemožno vracať ani cudzích občanov do ich vlastného štátu. A dnes sme v situácii, keď takéto dohody nie sú.
Federica Mogheriniová. Zdroj: SITA
Prečo nie sú? Pretože sila európskej diplomacie je natoľko malá, že tento konglomerát, ešte nedávno usilujúci sa o to byť prvý vo svete, sa dnes doslova doprosuje veľmi sebavedomým, napríklad africkým štátom, aby, preboha, prijali späť niekoľko vlastných občanov. Že tieto štáty obvykle len licitujú cenu, je viac než jasné. Že však pokojne ďalej prijímajú miliardy európskych peňazí na ich údajný rozvoj, je len iným dokladom súčasnej európskej nemohúcnosti. Odkaz Pakistancov v tejto súvislosti Grécku, že nemajú záujem o v Európe zradikalizovaných vlastných občanov, je len kamienkom do mozaiky súčasného obrazu upadajúceho vplyvu Európy na svetové záležitosti. To je však len jedna strana mince. Tá druhá je ešte krutejšia, ak je to vôbec možné. Európska legislatíva v oblasti návratov a spolu s ňou aj tá azylová, a to vrátane judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, dnes vytvára situáciu, po ktorej zmene všetci príčetní volajú, ale ku ktorej do rozpadu Európskej únie isto-iste nedôjde. Áno, Európa pracovala niekoľko rokov bez toho, aby to jej občania tušili, na samodeštrukcii a teraz v tom zdarne pokračuje. A pritom chýba málo: prijímať len toľko nových obyvateľov, koľko sme ich schopní integrovať. A táto jednoduchá téza hádam nepotrebuje vedecké teórie či vysvetlenie. Nekonečné táranie o tom, že robíme, čo musíme, nie to, čo skutočne môžeme a chceme robiť, Európu zničí. Nieto aby to komukoľvek pomohlo.
Pomohlo by, keby bola vyslyšaná požiadavka Talianska, aby aj iné členské krajiny prijímali vo svojich prístavoch záchranné lode s migrantmi?
Určite, len na iný účel. Pomohlo by to ešte viac rozšíriť obchod s ľuďmi, ešte viac prehrať boj s organizovanou kriminalitou, s ľudským utrpením. Je predsa jasné, že ide hlavne o obchod. A je teda nutné zvýšiť odbyt, aby naďalej zdarne kvitol. V minulosti som opakovane upozorňoval, že kým lode s migrantmi nezačnú plávať späť na africké pobrežie, obrat k lepšiemu nenastane. Distribúcia po európskych prístavoch by bola pravým opakom. Keď Taliansko roky nikoho nekontrolovalo, zámerne zvyšovalo dopyt po ďalších dodávkach. Bolo jasné, kam to povedie. A teraz to chcú zopakovať na viacerých miestach naraz? Nech sa tá apokalypsa urýchli? Stále si opakujme – politika návratu nefunguje, nemožno v podstate nikoho vrátiť. Vôbec nezáleží na tom, či má prichádzajúci nárok na azyl alebo nemá, dodržiava zákony alebo nie, je potrebným alebo naopak, smrteľným ohrozením – to je jedno. Skrátka, kto prišiel, za súčasného stavu s najväčšou pravdepodobnosťou neodíde, ak nebude chcieť. Práve preto sa tá prijímacia procedúra musí začínať kdesi na africkom kontinente a nie v Janove alebo Hamburgu. A o to viac, že, slovami Merkelovej, multikulturalizmus v Európe zlyhal, ale úplne zlyhal, že v Európe je už teraz minimálne 15 miliónov ľudí, o ktorých nevieme vôbec nič, že už dnes vo väčšine západoeurópskych metropol existujú no-go zóny, kde žiadne európske právo neplatí. Na všetky tieto problémy zatiaľ Európa nepozná recept. Kým ho nenájde, nemôže zároveň problém zámerne zväčšovať. Zatiaľ sa o to, bohužiaľ, tvrdohlavo snaží.
Členské krajiny EÚ pri hľadaní cesty, ako príliv migrantov cez Stredozemné more do Talianska zbrzdiť, obmedzili možnosti exportu nafukovacích člnov a závesných motorov na tieto plavidlá do Líbye. Dá sa vôbec od príslušných politikov čakať ešte niečo viac?
Pred časom som poukazoval na skutočnosť, že francúzska honorárna konzulka v tureckom Bodrume predávala člny a nafukovacie vesty utečencom. Na obchode mala francúzsku vlajku a tabuľku konzulátu. A tvrdila, že keby to nepredávala ona, predá to hneď ďalší obchod. Takže úžasný pokrok európskej politiky po mnohých rokoch riešenia migračnej krízy. Prečo tieto smiešne jednoduché opatrenia – a podobných možno urobiť desiatky – neurobili tí bruselskí nadúradníci v tichosti už dávno? Pretože jednoducho nechceli. Tak neviem, aký ďalší dôkaz akcieschopnosti Európskej komisie v riešení migračnej – a nielen tej – krízy by ešte bolo treba priniesť. V každom kroku nás meniť a ovládať, to im ide výborne. Čokoľvek riešiť, to je obrovský problém.
