Zhruba pred pol rokom vyšla vaša kniha Únia vo víre migračnej krízy. Pozorujete nejaké zásadné zmeny, čo sa týka imigrácie do Európy a politiky EÚ?
Pokiaľ ide o migračné tlaky a schopnosť EÚ na ne reagovať, nemám pocit, že by za uplynulý polrok došlo k nejakému významnejšiemu posunu.
Kľúčovou udalosťou vnútri Európskej únie je však júnové rozhodnutie Európskej komisie o začatí konania o nesplnení povinnosti proti Českej republike, Poľsku a Maďarsku pre ich bojkot prerozdeľovania migrantov.
O migračnej kríze sa teraz už v médiách toľko nehovorí. Je to preto, že sa situácia natoľko upokojila?
Je pravda, že táto téma trochu ustúpila do pozadia. Nie je to však preto, že by sa migračná kríza skončila. Len prešla z akútneho štádia do chronického a ľudia si na ňu zvykli ako na súčasť každodenného života. Je to podobné ako predtým s dlhovou krízou.
Obe krízové situácie ukazujú, že keď tečie do lode, Európska únia a jej členské štáty sa dokážu vzopnúť, aby provizórne upchali najväčšiu dieru, ktorá bezprostredne ohrozuje udržanie sa na hladine. S tým, že na upchávku sa nedá dlhodobo spoliehať a že do lode tečie ďalej menšími dierami, sú všetci viac-menej uzrozumení. Problémy, ktoré možno valiť pred sebou a prenechať ich nástupcom v ďalších volebných obdobiach, dnešných politikov v Bruseli a v západoeurópskych metropolách veľmi netrápia.
Ako to vyzerá s číslami? Dá sa povedať, že hlavný prílev ide z Afriky cez Taliansko, zatiaľ čo tlak na Grécko poľavil?
Áno, je to tak. Zásadný zvrat prišiel s dohodou EÚ – Turecko z marca 2016. Draho kúpená pomoc Turkov zastavila nezvládnuteľný prílev migrantov do Grécka, ktorý sa pohyboval v desaťtisícoch mesačne a tisícoch denne, pričom od augusta do decembra 2015 vždy presahoval 100-tisíc, v októbri dokonca 200-tisíc. Od apríla 2016 sa vďaka tureckému angažmán migračné toky do Grécka pohybujú v tisícoch (obvykle okolo dvetisíc, maximálne okolo 3,5-tisíc) osôb mesačne. Za celý prvý polrok tohto roka predstavuje počet prichádzajúcich asi deväťtisíc.
Ilegálna migrácia cez južné štáty, zvlášť cez Taliansko, po uzavretí gréckej (balkánskej) trasy zosilnela. Bežne sa pohybuje okolo 10-tisíc v chladnejších mesiacoch a 20-tisíc v teplejších. Za prvý tohtoročný semester sa do Talianska dostalo asi 79-tisíc ľudí.
Talianski policajti stoja pri subsaharských afrických migrantoch, ktorí sedia na zemi po vylodení. Zdroj: TASR
Za celé Stredomorie je tento rok zatiaľ hlásených približne 92-tisíc migrantov. Toto číslo bude ešte o trochu vyššie, keď budú zrátané všetky údaje za jún. Pre porovnanie – za celý minulý rok zaznamenali zhruba 363-tisíc prichádzajúcich osôb.
Vychádzam zo štatistík Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) podľa stavu k 29. júnu.
Zástancovia migrácie hovoria, že k nám prichádzajú ľudia v núdzi, ktorí potrebujú pomoc podobne, ako ju potrebovali napríklad utečenci pred komunizmom. Iní zase tvrdia, že prichádzajú predovšetkým ekonomickí migranti, ktorí idú za sociálnymi dávkami. Ako je to v skutočnosti?
Isté je, že migračná vlna má zmiešanú povahu. Nepochybujem, že medzi prichádzajúcimi je veľa zúfalých rodín s deťmi, ktoré hľadajú útočisko pred vojnou. Na ne sa však nabalilo veľké množstvo osôb, ktoré prichádzajú jednoducho „za lepším životom“. Presný pomer medzi jednou a druhou skupinou budeme hľadať ťažko, a to aj preto, že u mnohých budú tieto motivácie splývať.
Ako sa navyše treba dívať na niekoho, kto dostane azyl oprávnene, ale počíta s tým, že zostane v Únii aj po skončení vojny? Samotná Komisia v oznámení smerom k reforme spoločného európskeho azylového systému a posilňovaniu legálnych ciest do Európy uvádza, že EÚ má jeden z najveľkorysejších azylových systémov na svete, ktorý v praxi takmer vždy vedie k tomu, že azylanti sa tu natrvalo usadia. V každom prípade minimálne dve indície ukazujú, že v súčasnej migračnej vlne zreteľne prevažuje ekonomický motív.
Aké sú to indície?
Po prvé, ide o pohyb migrantov medzi členskými štátmi. Podľa úniových pravidiel na určenie príslušnosti na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu nemajú žiadatelia právo vyberať si v rámci EÚ členský štát, kde podajú žiadosť. Na konanie je podľa okolností prípadu príslušný vždy jeden konkrétny štát. V prípade žiadateľa, ktorý prekročil nedovoleným spôsobom hranice niektorého členského štátu z tretej krajiny, je v zásade (s určitými výnimkami) príslušný tento členský štát.
Ak bolo v roku 2015 odhalených asi 885-tisíc osôb, ktoré nelegálne prekročili vonkajšie hranice do Grécka (povedzme, necelých 85 percent celej migračnej vlny do EÚ), a asi 154-tisíc do Talianska (necelých 15 percent migračnej vlny), väčšinu azylových konaní mali začať práve v týchto dvoch štátoch. U utečencov, ktorí hľadajú útočisko pred vojnou a prenasledovaním, by sme pritom mohli očakávať, že budú vďační za ochranu v prvej krajine, do ktorej dorazia. Realita však vyzerala úplne odlišne. Drvivá väčšina utečencov, ktorí vstúpili do EÚ cez Grécko, a značná časť tých, ktorí prišli cez Taliansko, pokračovala ďalej do iných členských štátov, hlavne do Nemecka, Švédska a Rakúska. V Grécku bolo podaných len zhruba 11-tisíc žiadostí o azyl, v Taliansku asi 83-tisíc.
Po druhé, štatistiky ukazujú, že prichádzajú hlavne mladí slobodní muži. Medzi žiadateľmi o azyl v roku 2015 tvorili najväčšiu skupinu muži vo veku 18 až 34 rokov – približne 42 percent (žien v tejto vekovej kategórii bolo len 11 percent); spolu s mladíkmi vo veku 14 až 17 rokov potom predstavovali približne 50 percent žiadateľov. Celkovo bolo v uvedenom roku mužov medzi žiadateľmi 72,5 percenta. V roku 2016 bol podiel mužov o niečo menší, približne okolo 68 percent, čo je, mimochodom, dlhodobý priemer.
Ako oficiálne orgány EÚ zobrazujú imigráciu a imigrantov? Považujú ich za hrozbu alebo naopak?
Ich prístup sa nesie v duchu hesla Utečenci vítaní. Pozorujeme veľkú ústretovosť a útlocitnosť voči migrantom, zdôrazňovanie potreby poskytnúť pomoc, snahu líčiť ich výhradne v pozitívnych farbách, vyzdvihovanie údajných kladov migrácie na pozadí demografických trendov. Vrelosť k utečencom je prezentovaná ako občianska cnosť a súčasť európskych hodnôt. Akákoľvek kritika, obozretnosť, obavy ľudí vo vzťahu k migračnej vlne a jej zmiešanej povahe sú, naopak, nežiaduce a získavajú nálepky ako xenofóbia, populizmus, nacionalizmus, predsudky, stereotypy, zavádzajúca argumentácia, stigmatizácia a podobne.
Úniové orgány si uvedomujú nutnosť zamedziť masovému nezákonnému prekračovaniu vonkajších hraníc. Táto téma je však nadnášaná veľmi opatrne, v druhom slede, takmer s ostychom, a zvlášť to potom platí pre konkrétne činy. EÚ hľadá nepriame, jemné riešenia, kde sú sila a odhodlanie prítomné v homeopatických dávkach. A tak sa zdôrazňuje potreba riešiť v domovských krajinách primárne príčiny migrácie, ako sú chudoba, konflikty, zmena klímy, volá sa po rozširovaní ciest legálnej migrácie, čo vraj oslabí podporné faktory pre nelegálny pobyt a vstup, organizujú sa informačné kampane zamerané na odradenie ekonomických migrantov. Najrozhodnejšie slová sú smerované proti prevádzačom. Zlý prevádzač, pašerák, sa stal priamo románovým dešperátom.
Čo poviete na argument, že imigranti na pozadí demografického vývoja Európy pomáhajú ekonomike a udržateľnosti systémov sociálneho zabezpečenia?
Domnievam sa, že súčasná migračná vlna k rastu európskej ekonomiky a udržateľnosti sociálnych systémov neprispeje, ale že bude naopak dlhodobo vytvárať záťaž. Na jednej strane je pravda, že jednotlivo prichádzajúci migranti, ochotní tvrdo pracovať a plne sa integrovať do hostiteľskej spoločnosti boli v minulosti prínosom, a to nielen tí vysokokvalifikovaní. Aj Česká republika má v tomto smere s prisťahovalectvom prevažne pozitívne skúsenosti. Problém sa začína vtedy, keď migranti prichádzajú masovo a neriadene, vo väčšine bez akejkoľvek využiteľnej kvalifikácie a keď namiesto toho, aby vytvárali hodnoty, zostávajú odkázaní na sociálne dávky. Prvé správy z krajín s najväčšou prítomnosťou utečencov potvrdzujú, že využitie týchto osôb v pracovnom procese je zatiaľ neľahké.
V každom prípade by som ekonomický aspekt migračnej krízy nestaval na predné priečky. Oveľa závažnejšie problémy vidím vo sfére spoločenskej (civilizačno-kultúrnej) a bezpečnostnej.
Aký vážny problém predstavujú imigranti z hľadiska bezpečnosti?
Dnes je zrejmé, že negatívne dôsledky v oblasti verejnej bezpečnosti sú jedným zo základných rozmerov migračnej krízy. Európa uplynulých troch rokov – sužovaná teroristickými útokmi, sexuálnym násilím, divokými davovými výtržnosťami aj ďalšími prípadmi trestnej činnosti a narušovania verejného poriadku zo strany migrantov – sa stala nepochybne oveľa menej pokojným miestom pre život, ako bola predtým.
Dlhá séria teroristických útokov proti civilným cieľom, pri ktorých už zahynulo približne tristo ľudí, je bezprecedentným javom. Väzba na súčasnú migračnú krízu je rôzne silná, súvislosť s migráciou ako takou je zjavná vo všetkých prípadoch. Niekedy boli (spolu)páchateľmi priamo migranti, ktorí prenikli do Európy v čase krízy, v iných prípadoch išlo o migrantov zdržiavajúcich sa v Európe už dlhšie, konečne v mnohých prípadoch išlo o občanov členských štátov narodených v Európe v rodinách migrantov, to jest o migrantov druhej alebo ďalšej generácie.
Vo svojej knihe uvádzate, že kľúčovým faktorom vzniku migračnej krízy bol Schengen, teda projekt Európy bez hraníc. Podľa vás uvrhol zúčastnené krajiny do neprimeranej vzájomnej závislosti a do systému kolektívnej nezodpovednosti – a pôsobí ako katalyzátor centralizácie a prehlbovania krízy. Vidíte vôbec riešenie migračnej krízy pri zachovaní Schengenu? Čo hovoríte na kritiku, že by pád Schengenu znamenal obnovenie „železnej opony“?
Kým bude existovať Schengen, žiadne zmysluplné riešenie azylovej a prisťahovaleckej politiky v Európe skutočne nevidím. Poznámky o obnovení železnej opony sú úsmevné. Porovnávať pár minút v rade na hraničnom priechode k obdobiu studenej vojny je úplne mimo reality.
Schengen, rovnako ako euro, prináša výdobytok, ktorý ide vysoko nad rámec štandardnej medzinárodnej spolupráce. Oba projekty sú plodom nafúknutého pokrokárskeho myslenia, ktoré nadraďuje ďalekosiahle politické vízie nad reálny svet okolo nás a nad prirodzený beh vecí. Na fungovanie veľkého a vnútorne nesúrodého európskeho integračného celku neboli ani nutné, ani potrebné. Cena, ktorá sa za ne platí, je nesmierne vysoká a nepomerná voči prínosom.
JUDr. PhDr. Tomáš Břicháček, Ph.D. sa špecializuje na právo Európskej únie. Publikoval desiatky článkov v odborných časopisoch a zborníkoch. Je autorom knihy Unie blízká i vzdálená (2014) a Unie ve víru migrační krize (2016). Je spoluautorom knihy Zákon o mezinárodním právu soukromém. Komentář (2014).
