Boli ste súčasťou éry a dvoch vlád Vladimíra Mečiara, druhej a tretej. Ako spätne vnímate spôsob, akým prebehla privatizácia? Je známe, že práve na konci obdobia druhej Mečiarovej vlády v marci 1994 sa sprivatizovalo asi 10 významných podnikov, medzi nimi VSŽ, ZIPP či ŽOS Trnava. Bolo to korektné rozhodnutie smerom k občanom?
Vo vašej otázke ste obehli jedno významné obdobie, a to bolo obdobie kupónovej privatizácie, keď sa začali privatizovať také firmy ako VSŽ, Slovnaft, VÚB a mnohé ďalšie. Boli to balíky okolo 35 percent objemu týchto veľkých štátnych podnikov. Mečiarova vláda v tom rozhodnutí z roku 1994, teda v prípade VSŽ, predala balík okolo 25 percent. No nie Rezešovi, ale manažérsko-zamestnaneckej spoločnosti, čím sa však VSŽ stali privátnym podnikom, kde bolo súkromné vlastníctvo majoritné. No štát tam stále držal vyše 40 percent podielu, teda kontrolný balík. Rezešova skupina, pokiaľ chcela riadiť podnik, musela sa dohodnúť s malými akcionármi v rámci kupónky, ďalej s odbormi, ktoré takisto participovali na tej privatizácii. Chcem tým len zdôrazniť, že na to sa zabúda a kupónka sa dotýkala nielen VSŽ, ale aj Slovnaftu, Nafty Gbely a mnohých ďalších podnikov a veľkých sprivatizovaných balíkov.
Takže teraz sa môžeme dostať k odpovedi na moju pôvodnú otázku?
Áno, v roku 1994 vláda rozhodla, že nie je horšie fungovanie ako v podniku, v ktorom je už veľký súkromný balík akcií a veľký balík štátu, teda zmiešané vlastníctvo. Priznala sa farba a rozhodnutím vlády tým minoritným balíkom, ktorý ale priviedol podnik do súkromných rúk, sa podnik transformoval na privátny. Mnohé z tých podnikov výborne fungovali. Napríklad bratislavská ZIPP-ka bola sprivatizovaná ako 100-percentný súkromný podnik a stala sa dodávateľom Volkswagenu a aj to, že sa vtedy VW úspešne rozšíril, malo základ aj v tom, že ZIPP-ka bola veľmi dobrým a spoľahlivým dodávateľom stavebných technológií. Takže odpoveď pre občanov a daňových poplatníkov je taká, že bol veľký predpoklad, aby tie podniky mohli funkčnejšie pracovať, a pre daňového poplatníka to bude len výhoda.
Väčšina podnikov, ktoré sa dostali do rúk vybraným privatizérom, však neskôr buď skrachovala, alebo sa dostala do rúk zahraničným investorom. No zisky išli takmer výhradne iba vybraným privatizérom… Bolo to správne?
Privatizácia mala niekoľko etáp. Bola malá privatizácia, rádovo okolo 6 až 8 percent majetku v účtovnej cene, proti ktorej som ako pracovník Protimonopolného úradu protestoval aj v národnej rade, lebo boli predané najmä distribučné siete. To viedlo následne ku krachu takých veľkých podnikov ako ZDA Partizánske, iné obuvnícke a textilné firmy vtedy zanikli, ako Slovena, Slovenka, lebo stratili obchodné siete a rozvinuli sa vtedy mafiánske štruktúry, ktoré skupovali v rámci holandských a iných dražieb tieto siete.
Aká bola teda ďalšia etapa?
Bola ňou už spomínaná kupónová privatizácia, v rámci ktorej bolo sprivatizovaných asi 16 až 18 percent majetku. Množstvo podnikov vtedy skrachovalo, množstvo DIK-ov (pozn. aut. = občanov, ktorí sa zaregistrovali v prvej vlne privatizácie) sa nedostalo k svojej participácii na hodnote podnikov. Je zaujímavé, že dnes sa kupónka vôbec nespomína medzi spôsobmi privatizácie, ktoré úplne zlyhali, pretože bolo roztrieštené vlastníctvo, a to neprinieslo žiadny kapitál. DIK-ovia potom po zmene zákona, keď investičné fondy prevzali majetok privatizovaných podnikov, prakticky stratili dosah na privatizované podniky.
Toto sa nepočúva príliš dobre. Čo nasledovalo?
Až treťou vlnou, ktorá nasledovala dve predošlé, bola privatizácia Mečiarovej tretej vlády, ktorú sme robili tzv. štandardnou formou, teda formou, ktorá sa realizovala napríklad v Nemecku, Maďarsku a ďalších krajinách. My sme ju definovali ako privatizáciu v zásadnom politickom rozmere, teda ako privatizáciu pre manažérsko-zamestnanecké skupiny. To bol základný politický rozmer.
Čo to znamenalo v praxi? Nebolo to zasa pre vopred vyvolených?
Predstavovalo to napríklad 14 percent celkovej účtovnej hodnoty majetku. Spomeniem napríklad také podniky, ako Matador Púchov, Chemosvit Svit, predaj časti akcií Slovnaftu, VSŽ-ky, ZIPP-ky a iných. Na druhej strane, politika je taká, že kdesi si „preháčkovali“ svoje záujmy aj iné skupiny. Známy je prípad Nafty Gbely či SCP Ružomberok, kde neprišli k majetku manažérsko-zamestnanecké spoločnosti, ale záujmové skupiny. Viete, nezbavujem sa politickej zodpovednosti, že sa nedodržala politická dohoda o forme a spôsobe privatizácie, ale rozhodoval o tom Fond národného majetku. Napriek tomu musím povedať, že väčšina podnikov bola privatizovaná manažérsko-zamestnaneckým spôsobom, čo pokladám za najlepšiu formu privatizácie.
Prečo práve tento model?
Bolo to najtransparentnejšie. Nebolo jednoduché vtedy podnikať, požičať si peniaze, úvery, vložiť ich správne, trh bol obmedzený, formovalo sa ešte len to trhové hospodárstvo… Musím teda dopovedať ešte tú štvrtú etapu privatizácie, ktorá najviac poškodila Slovensko.
Ktorú etapu máte na mysli?
Táto etapa sa dotýkala viac ako polovice majetku účtovej hodnoty Slovenskej republiky, a to bola privatizácia sieťových odvetví počas dvoch Dzurindových vlád. K tomu treba pridať aj doprivatizáciu bánk, VÚB, Slovenskej sporiteľne a iných podnikov.
Sám ste ale priznali, že neskôr, keď VSŽ po privatizácii prebralo Rezešovo vedenie, tak fabriku neriadilo dobre. Prečo? Je VSŽ podľa vás úspešný príbeh aj vzhľadom na ich ďalší osud už pod názvom U.S. Steel, o ktorý sa teraz vážne zaujímajú Číňania?
Myslím si, že to nie je úspešný príbeh. Napriek mojim výhradám tento podnik nebol v žiadnom prípade pred krachom v 98. roku. Hospodársky výsledok bol nula na konci spomínaného roku, ale účtovná hodnota aj napriek tomu, že si fabrika musela dať urobiť opravné položky a rezervy z dôvodu pádu koruny, sa udávala vo výške okolo 10 miliárd korún ako výsledok hospodárenia, no nebola to pravda. Určite to nebola fabrika pred krachom. Druhá vec bola tá, ako sa správala Dzurindova vláda a poňala manažment VSŽ-ky ako politickú opozíciu a prispela k tomu, že VSŽ-ka sa dostala na prah cross-defaultu. Keby žil pán Rezeš, tak museli by tu byť vyvodené trestnoprávne a súdne dôsledky, takže fabrika bola vtedy doslova vytrhnutá z rúk vtedajšieho manažmentu a za zlomok ceny posunutá americkým vlastníkom. To boli jasné signály, že to bolo dohodnuté už pred voľbami ako súčasť podpory Dzurindovej garnitúre. Oni nešibli čarovným prútikom, oni iba prevzali tú lukratívnu časť fabriky. Myslím si, že tá fabrika bola využitá, doslova vyťažená a vycicaná americkým vlastníkom, boli vyvezené ťažké miliardy ziskov do zahraničia bez toho, že by primerane aj do podniku investovali. Je to preto neúspešný príbeh a dnes sa to ide predať, pričom americký vlastník z toho ešte stále vyťaží a niekomu to predá, uvidíme komu. Až potom si môžeme povedať, či to bol totálne neúspešný príbeh alebo aspoň čiastočne sa fabrika zachráni.
Samostatnou kapitolou je bratislavský Slovnaft. Ten privatizovali ľudia okolo Slavomíra Hatinu, no väčšinový balík sa neskôr predal maďarskému MOL-u, ktorý ho dodnes ovláda. Je rozdiel medzi privatizáciou VSŽ a Slovnaftu ? Ak áno, aký je ten podstatný rozdiel?
Tridsaťpäť percent Slovnaftu bolo privatizovaných ešte počas kupónky, 29 percent v rámci adresnej privatizácie dostala Slovintegra, za ktorou boli ľudia okolo Slavomíra Hatinu, teda nie iba on, ale ako skupina manažérov a zamestnancov, a musím povedať, že Slovnaft vtedy skvele fungoval! Naozaj skvele, v tom zmiešanom súkromnom vlastníctve, kde mal ale štát ešte stále pomerne veľký balík, ktorý potom predala Dzurindova vláda. Tie čísla si dodnes pamätám. Slovnaft investoval 17 miliárd korún do lepšieho prepracovania ropy a bol vtedy najefektívnejšou petrochemickou fabrikou na spracovanie ropy v strednej Európe. Vtedy plánovali expandovať napríklad do južného Poľska, do Česka, kde kupónka zlikvidovala napríklad Chemopetrol v Litvínove, takže mali veľké plány. Lenže prišla hrozba znova, prišiel pád slovenskej koruny, preto držali fixný kurz koruny, že boli realizované veľké investície, čo pomáhalo držať investičnú ekonomiku. Voľný pád koruny ale spôsobil náklady, ktoré museli podniky vo svojich súvahách zakryť, a rovnaká hrozba cross-defaultu ako v prípade VSŽ sa objavila aj v prípade Slovnaftu. Preto pristúpili v Slovintegre k tomu, že hľadali partnera a ako najvhodnejší sa ukázal práve MOL.
A nebol v tom čase MOL maďarský štátny podnik?
Nie, nebol, majoritu v ňom mali súkromné firmy, hoci malý podiel v ňom štát mal. Ale mali v ňom podiel americké a hovorí sa, že aj ruské firmy. Slovintegra v tom videla najlepšie riešenie pre únik z krízovej situácie.
Slovnaft je teda s odstupom času na rozdiel od VSŽ úspešný príbeh?
Myslím si, že je to obraz Dzurindovho vládnutia. Odmietam to! Úspešný príbeh by to bol vtedy, keby Slovnaft ako slobodný súkromný podnik dobyl časť českého trhu, časť poľského trhu, expandoval by a bol by v majoritných slovenských rukách. To by bol úspešný príbeh. To by bol úspešný Slovan Bratislava v hokeji, vo futbale a dnes máte úspešnú Dunajskú Stredu…
Ako vicepremiér pre ekonomiku ste napríklad navrhli, aby strategické podniky spadajúce pod Fond národného majetku (FNM), ako SCP Ružomberok či Nafta Gbely, boli vyňaté spod jeho gescie, no neuspeli ste. Prečo ste to navrhovali a prečo ste neuspeli?
Tak to ste ma prekvapili touto znalosťou, ale treba vysvetliť. Keď sme na začiatku 95. roku mali veľké sedenie aj za účasti politických štruktúr, lebo to bolo vážne politické rozhodovanie v Prievidzi, tak sa povedalo, aby adresnú privatizáciu kompletne realizoval FNM. Napriek tomu som navrhol, aby časť podnikov, ako Slovnaft, VSŽ, Nafta Gbely, banky a podobne, nebola zo zákona privatizovaná (banky, sieťové odvetvia), taký zákon aj bol prijatý. No zároveň si mala vláda vymedziť právo veta alebo právo rozhodnúť sama v podobných spomínaných prípadoch. No tento návrh, žiaľ, neprešiel a celá privatizácia s adresným určením prešla kompletne pod FNM.
Aj prvá Dzurindova vláda, aj druhá privatizovala. Napríklad veľké strategické podniky ako Slovenské elektrárne, SPP a iné. Privatizovali sa aj banky a výsledok je ten, že prakticky neexistuje čisto slovenská banka. Boli aj toto chybné kroky, ktoré poškodili slovenskú ekonomiku, ale napríklad aj malých a stredných podnikateľov ?
Myslím si, že komplexná privatizácia veľkých slovenských bánk vrátane Slovenskej sporiteľne, kde si rakúski kolegovia klopkali na čelo, či máme vládu pri zmysloch, bola poskladaná s mnohými klamstvami a nepravdami. Argumentom malo byť pri privatizácii bánk napríklad to, že Mečiar ich vraj zanechal v hroznom stave. Mal som však neskôr ako opozičný politik možnosť vidieť bilanciu viacerých bánk, napríklad VÚB, kde už bol manažment dosadený dzurindovcami. Zo súvahy však bolo zrejmé, že za Mečiara sa podiel zlých úverov prakticky nepohol, pretože ekonomika rástla, na to je teda jednoznačná odpoveď. Ale tá banka bola v dobrej kondícii, nič sa v nej nezhoršilo.
Aké bolo to ďalšie klamstvo?
Druhé klamstvo bolo, že Mečiar mal spôsobiť katastrofickú situáciu v bankách, tých 100 miliárd korún zlých úverov. Pritom materiál o ozdravení bánk hovoril jasne o tom, že 70 percent zlých úverov sa viazalo na špeciálnu výrobu, teda na výrobu tankov, ktorá padla, a s tým Mečiar nemal nič spoločné. A vieme, že len v Slovenskej sporiteľni bolo 25 miliárd korún zlých úverov z malej privatizácie a z povinnej podpory malých prevádzok či pekárničiek, čo zaviedla Čarnogurského vláda na investičnú podporu, hoci to nebola investičná banka. Tým chcem povedať, že keď sa to korektne rozpitve, no nech priradia Mečiarovej vláde tak 5 miliárd zlých úverov z celkového objemu 100 miliárd. A toto bol dôvod predaja hlboko pod cenu, pričom do dvoch rokov bola Slovenská sporiteľňa so ziskom v skupine Erste Group. To boli tie šialené veci.
Ako to robili v tom čase inde?
Tak napríklad Chorváti ozdravili svoje banky, no nepredali ich a zostali v chorvátskych rukách tie najväčšie. A pre podnikateľov to v praxi znamenalo napríklad to, že sa zložitejšie dostali k úverom. Banky pritom forsírovali a sledovali konkurenčné podniky na Slovensku napríklad v talianskej konkurencii a dusili slovenský rozvoj, lebo ich partneri v Taliansku, ktorí potrebovali profitovať, tak im jednoducho nevyhovovalo, aby na Slovensku vznikol taký silný konkurenčný partner.
Mali ste ako vicepremiér pre ekonomiku vôbec nejaký dosah na spomínanú privatizáciu, ktorá rozhodujúcim spôsobom vplývala na úspešnosť celej našej ekonomiky? Čo by ste dnes urobili v ekonomike inak, ako sa urobilo vtedy ?
Privatizácii sa nedalo vyhnúť, lebo dnes mi mladí novinári spytujú svedomie, že prečo sme pripustili privatizáciu. No jednoducho po revolúcii to bol jeden zo základných pilierov zmien. Boli to slobodné voľby, voľný trh a jeho súčasťou bola privatizácia. O tom nebola debata. Iná vec bola otázka foriem. Dnes by som tak ako vtedy zakázal prvú vlnu privatizácie, teda likvidáciu takých podnikov ako ZDA Partizánske, Slovena či Slovenka a ich obchodných sietí, pretože nemohli realizovať svoju produkciu, teda kupónku by som nebol dovolil a hneď by sme boli išli na nemecký model, teda ten spôsob, ktorý sa uplatnil za tretej Mečiarovej vlády, teda na adresnú privatizáciu s tým, že by tam bol oveľa väčší rozsah strategických podnikov. To znamená, manažérsko-zamestnanecké akciovky.
Pokiaľ viem, tak na Svetovom ekonomickom fóre v Crans Montane ste mali v tejto otázke aj veľký medzinárodný spor s miliardárom Georgeom Sorosom. O čo vtedy išlo?
Bolo to v máji 1995, keď sme sedeli v panelovej diskusii spoločne na pódiu, kde ma obvinil z toho, že na Slovensku vraj privatizujeme v prospech starých komunistických štruktúr. Soros vtedy naliehal, aby sme privatizáciu robili tak, aby sme ju otvorili smerom k západnému svetu. Bola tam vtedy plná sála a ja som mu na to odpovedal, že štát musí vytvoriť domácu podnikateľskú vrstvu, teda nie kapitálotvornú, ale musíme mať naše vlastnícke podnikateľské štruktúry, pretože inak štát stráca národnú sebakontrolu. Možno som nemal v živote väčší potlesk, aký vtedy zaznel z auditória, a dosť zle sme sa so Sorosom vtedy rozišli.
A nemal vtedy tak trochu pravdu s tými starými štruktúrami?
No na margo tých starých štruktúr by som chcel povedať jedno. Treba sa pozrieť na to, že tak ako pred 89. už neboli vo vedeniach podnikov partizáni, boli predsa výberové konania, prichádzali ľudia, ktorí mali vysoké školy, technické vzdelanie, boli to špičkoví odborníci vo vedení podnikov, ktoré museli plniť plán. Áno, mnohí boli členmi strany, lebo to bola podmienka na vedúce pozície, ale boli to schopní ľudia. Tí, čo prišli po revolúcii, boli fachmani. Typický príklad je ZIPP-ka alebo osobne si pamätám ešte lepšie Chemosvit Svit, kde Mišo Ľach bol označovaný za jedného z najperspektívnejších kapitánov slovenského priemyslu, ktorý úspešne riadil ako vtedy pomerne mladý človek veľkú fabriku. Takže chcem tým len povedať, že sa nedalo hovoriť o starých štruktúrach, lebo to boli ľudia, ktorí niečo naozaj vedeli. Oveľa horšie totiž bolo, keď prišli nové mafiánske štruktúry alebo anonymné finančné skupiny, ktoré dnes riadia túto krajinu. Takže adresná forma privatizácie mala tú výhodu, že poväčšine obnažila vlastnícke štruktúry a, samozrejme, novinári vedeli, kto čo privatizoval.
Ako teda vnímate ten súčasný politicko-oligarchický systém, keď sa hovorí, že finanční žraloci už pomaly ovládajú polovicu slovenskej ekonomiky? Boli by ste toto pripustili?
Nesporne sa dalo predpokladať, že ľudia, ktorí privatizujú, dostanú sa k významným majetkom a sú šikovní, teda udržia a rozvinú potenciál, tak budú mať aj dosah na politiku. Že si budú organizovať aj médiá, vplyv nad nimi, to je logické, takto to funguje v celom kapitalistickom svete. Treba si pozrieť, aký bol podiel ovládania trhu cez reklamu nielen u nás, ale aj v Nemecku, Francúzsku či Taliansku. Asi 60 percent tam mali americké alebo britské firmy, rozbeh spoločnosti, jednoducho veľké nadnárodné spoločnosti a cez reklamu sa diktuje verejná mienka. To sme vedeli. Nevedel som, ako sa vyprofiluje slovenský mediálny trh, z celosvetového pohľadu nie je nijako významný, ale cítiť aj tu , že „veľký brat“ dohliada, hoci presakujú záujmy aj z druhej strany. Ale čo ovplyvňuje celý svet? No predsa obrovskí vlastníci, a to nejde len cez politiku, to ide cez hýbanie cenami komodít, surovín. Pokiaľ má byť úspešná globalizácia, už idem teda zo Slovenska ďalej, tak svet musí mať nejaký dosah na to, aby reguloval týchto superoligarchov. Tí naši, to sú maličkí, ale tí obrovskí dokážu ovplyvňovať zmeny, pohyby kurzov, ceny zlata, ropy, vývoj na celom svete.
Ekonóm Peter Staněk ale napríklad tvrdí, že Slovensko ovláda 6 – 8 rodinných klanov oligarchov. Súhlasíte s jeho tvrdením?
Povedal by som, že to je málo alebo že je to trošku zúžené. Sme taká malá krajina, že dnes to môžeme cítiť, no zajtra to môže rozhodnutím nejakého silného hráča padnúť. Sme vo vývoji, prichádzajú nové firmy, veľmi úspešné, všetko sa mení, aj priority hospodárstva, technológie. Museli by sme preto hovoriť o konkrétnych rezortoch, kto čo ovláda, kto skryto riadi zdravotníctvo, energetiku či iné odvetvia. Takže si myslím, že je to dosť zúžený pohľad, aby to spektrum vplyvných hráčov v pozadí nemohlo byť väčšie. Ale možno tých 6 – 8 je zavesených na vládne špičky, ale tých hráčov v pozadí je určite viac a „hrajú“ so všetkými politickými stranami.
Je orientácia na automobilový priemysel pre Slovensko zdravá? Vieme, že tento segment tu tvorí už pomaly 50 percent podielu celej priemyselnej výroby. Je to zdravé a dobré? Nehrozí nám Detroit?
Platí tu pravidlo ako v kuchyni. Ak chcete niečo navariť, tak musíte mať nejaké suroviny. Ak chcete hýbať ekonomikou, tak musíte mať tiež niečo, čo ňou hýbe. A momentálne si sám dávam otázku: keby som bol predseda vlády alebo niekto, kto ju vie ovplyvniť, tak čo urobím? No beriem všetko, čo mi zvyšuje zamestnanosť a čo mi tlačí ekonomiku dopredu! My sami sme v roku 1996, keď Volkswagen expandoval a chystal sa enormne zvýšiť výrobu u nás, prvýkrát zaviedli pravidlo nejakej daňovej úľavy a definovali sme automobilový a elektrotechnický priemysel ako tie odvetvia, ktoré môžu dostať štátnu pomoc. Ale nie tak, ako sa to robí dnes, výlučne len cez daňové úľavy na obmedzený počet rokov, čiže podľa mňa chudoba česť netratí, hoci je to riziko.
Napriek tomu nemáte obavy?
Nie, lebo vešajú sa na to aj mnohé subdodávateľské firmy, takže už to celé nestojí len na tých troch nohách tých troch, či už skoro štyroch automobilových firiem. Napriek tomu, že verím odborárom v snahe, aby vybojovali v našich automobilkách vyššie platy, tak stále tu máme výhodu lacnej pracovnej sily. Tlak zamestnanosti a tiež nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily je ešte stále výhodný napríklad pre Nemecko, aj keby tu platy narástli dvojnásobne, tak aj tak sa im tu oplatí vyrábať. Ak by sa aj niečo náhodou dialo, tak prvé odstavia výroby doma, nie na Slovensku.
Ako vnímate v súčasnosti lákanie zahraničných investorov na ekonomické stimuly? Dostávajú ich spravidla zahraničné subjekty, často aj na úkor slovenských. Ak ale dostane podporu slovenský subjekt, môže to dopadnúť ako v Prakovciach. Sú stimuly nevyhnutný a systémový krok?
Som v pozícii predsedu vlády, za Prakovce hovorí to, že je odbyt do Ruska. To je lákavé, asi by som tiež podľahol. Druhá vec je, že je nešťastím, ak dostane stimul firma, ktorá má jediného odberateľa, čo, našťastie, neplatí v prípade automobiliek, ktoré majú rozmanitých odberateľov. Takže v momente, keď prišli sankcie voči Rusku, tak padla fabrika, stratila sa na istý čas, možno sa to časom podarí oživiť. V danej chvíli sa však efekt toho stimulu stratil – tak to nazvime – čo mi je ľúto. Ale to len naznačuje, že je to komplikovaný problém, pretože pre tie hladové doliny niekedy treba privrieť oči.
Ale sú stimuly teda systémovým krokom?
Mne prekáža iné. Po roku 1998, zámerne hovorím po 98. roku, teda po páde tretej Mečiarovej vlády, sa doslova hodila cez palubu poľnohospodárska výroba. Za tretej Mečiarovej vlády sme zdvihli platby pre poľnohospodárstvo o 18 miliárd korún, aby sme vtedy ten segment podporili a udržali aj pri dvojzmennej výrobe najmä pri živočíšnej produkcii a spracovaní, no potom to Dzurinda celé utopil a bez práce sa ocitlo 150-tisíc ľudí. Hovorilo sa, že keby bol ten prístup iný, tak možno až 50-tisíc ľudí by sme dostali naspäť. Najväčší problém súčasného ministra financií v tejto otázke je – nedať peniaze, teda ako nedať peniaze poľnohospodárom. My dávame najmenej v priamych platbách a dostávame z Bruselu menej v platbách z EÚ, s tým sa nedá to naše poľnohospodárstvo nielen oživiť, ale ani udržať. Sme najrurálnejšia krajina v Európe, to je choré.
Keby ste mali stručne charakterizovať súčasný stav našej ekonomiky, aké by bolo vaše hodnotenie?
Keby mi povedal nejaký redaktor v 89. roku, či by som bral dnešné parametre našej ekonomiky, tak by som ich bral všetkými desiatimi. Tým chcem povedať, že na to, aké dávali sudičky Slovensku šance a predpoklady, dá sa to vidieť OK. Druhá vec ale je, že to mohlo byť o triedu lepšie, keby… To znamená, keby sme nepustili strategické podniky, ktoré mohli prinášať obrovské výnosy, keby sme nepustili poľnohospodárstvo, padlo ako padlo… Nie je veľa tých „keby“ – tri, možno štyri… Ale keďže my sme neprivatizovali strategické podniky za Mečiara, proti nám prišiel obrovský tlak, my sme ho neustáli a Mečiarova vláda padla a stalo sa to vo všetkých transformujúcich sa krajinách. Poľnohospodárstvo padlo, lebo Západ bol na nás veľmi dobre pripravený, ale beriem to celé s istou pokorou, že to mohlo byť aj horšie, ale aj lepšie, no je to taký nejaký stred, kde teraz sme.
Prejdime k politike. Ako ste vnímali Mečiarove amnestie v čase, keď boli udelené, a dnes, keď ich NR SR zrušila?
Dnes sa na to všetko pozerám inak vzhľadom na udalosti, ktoré sa udiali, aj vzhľadom na informácie, ktoré sme v tom čase nemali alebo sme ich možno nevnímali. Podstatné je, že stále je to obrovská manipulácia verejnou mienkou. Nech to už teda okolo zavlečenia Michala Kováča mladšieho a jeho priestupkov či trestných činov v kauze Technopol bolo akokoľvek, nijako tento čin nesúvisel so smrťou Róberta Remiáša. Roky sa to spájalo tak, že amnestie, zavlečenie sa spája s Remiášovou smrťou, čo len naznačuje, ako sa krivil pohľad verejnosti. Doteraz platí, že smrť Róberta Remiáša sa mohla nezávisle vyšetrovať a skrývala sa, mohla sa priebežne vyšetrovať. Ide o to, či bol záujem vládnucich skupín, vtedy už nebolo HZDS pri moci.
Chcete tým povedať, že na to nebola vôľa?
Áno, bola možnosť a nekonalo sa. Mám veľmi silný pocit, že tu sa používa Mečiarov chrbát v rámci tejto kauzy zrušenia amnestií na to, aby sa zakrývali – a to nielen vládna koalícia, ale aj opozícia – a využívali tento priestor a kauzu na zakrývanie vlastných prešľapov. Druhá vec je, ako s tým naloží Ústavný súd SR, lebo aj sám by som si osobne želal, aby boli tieto kauzy vyšetrené, ale nie tak, aby došlo k takémuto vykriveniu práva, porušeniu retroaktivity.
Znamená to, že podľa vás sa mohol nájsť aj iný spôsob, ako napraviť tieto nánosy minulosti či doteraz nevyjasnené prípady?
Nepokladám kauzu zavlečenia Kováča mladšieho za takú, aby sa krivilo ústavné právo na Slovensku, podobne ako v Argentíne či inde, kde vojenské junty zavraždili desaťtisíce ľudí. Pre zavlečenie Michala Kováča mladšieho meníme ústavu… Pokiaľ ide o kauzu smrti Remiáša, táto amnestia s tým naozaj nijako nesúvisí, toto chcem zdôrazniť. Jednoducho kauzu Kováča mladšieho nepokladám za takú dôležitú, aby sa krivilo právo, a Remiáš sa vyšetrovať dal a dá.
Mnohí dávajú do súvislosti s amnestiami aj nedávnu smrť bývalého poslanca za HZDS Františka Gauliedera, vášho bývalého straníckeho kolegu. Myslíte si, že to môže súvisieť?
Myslím si, že je to nezmysel, hľadať súvislosť, aj to len tak bliklo. Počkajme si na vyšetrenie prípadu. Pán Gaulieder bol členom HZDS, odišiel z neho až v roku 1996, to už bolo dávno po oboch kauzách a nebudem to komentovať, mám na to asi iný názor, ako píšu v médiách. Druhá vec je, že on bol aj podľa informácií, ktoré prebehli v médiách, pod tlakom lokálnej politiky a tam sa silno angažoval, takže si nemyslím, že sa akýmkoľvek spôsobom jeho smrť dotýkala kauzy únosu Kováča mladšieho a smrti Remiáša.
Ako teda hodnotíte s odstupom času osobu Vladimíra Mečiara, vtedy a dnes, pretože vieme, že dnes sa nestretávate a vaše vzťahy nie sú ideálne?
Dnes nemáme po rozpustení ĽS – HZDS prakticky žiadne kontakty. Možno aj z toho dôvodu, ale hádam každý človek má v živote svoje vrcholové chvíle a Mečiara zastihli tie vrcholové chvíle vtedy, keď to bolo treba. Bol tou osobnosťou, ktorá stála za chrbtom našej štátnosti, bol kľúčovou osobnosťou tej doby. Videl som to zblízka a to bol aj dôvod, prečo som vstúpil do politiky. Rozdelenie spoločného štátu som pokladal za dôležité, do HZDS som prišiel na prelome rokov 1991/92 v čase po rozdelení VPN a do HZDS som prišiel ako nečlen a podieľal som sa na tvorbe volebného programu HZDS v roku 1992. Ale kľúčové bolo pre mňa, že v novembri 1991 bolo na Námestí SNP v Bratislave 50-tisíc ľudí a tam bolo KDH, SNS, HZDS, národne orientované strany, a bolo tam viac ľudí ako v novembri 89. A to dávalo odpoveď, že s našou štátnosťou treba niečo robiť, inak to bude otvorený vred, otvorený problém. Tam kdesi som mal jasno, že musí prísť radikálne riešenie, a to bol aj môj dôvod vstupu do aktívnej politiky v rámci HZDS a Mečiar bol skutočne fundamentálnou osobnosťou.
Napriek tomu, že rozdeľoval ľudí aj celú spoločnosť?
Nikto nie je čierno-biely v čase a priestore, aj robí chyby, ale nie som Božím súdom, aby som to posudzoval. Toto hodnotenie nechávam na históriu a historikov, ale ak sú spravodliví, tak by mu nemali zobrať jeho podiel na slovenskej štátnosti.
To znamená, že neľutujete, že ste vstúpili do politiky práve za takýchto okolností a práve do takej strany či hnutia, do akého ste vstúpili?
Nie, vôbec nie. Mečiar bol skvelý terč. Buď ste mohli byť pri ňom, alebo proti nemu, keď ste boli v politike. No a ja som bol pri ňom, vysvetlil som to. On bol vtedy jediný predpoklad, kto pôjde za našou samostatnosťou, lebo vtedy už prebehli rokovania v Trenčianskych Tepliciach s českou stranou. On bol ten, kto začal tlačiť myšlienku dvoch zvrchovaných štátov, takže to nebolo ešte celkom o delení spoločného štátu. Ale neľutujem to, nebola vtedy iná možnosť.
Bolo správne, že politici sa vtedy neopýtali občanov a o rozdelení 70 rokov existujúceho spoločného štátu rozhodli za nás?
Samozrejme, pod tlakom federálnej televízie a iných médií boli ľudia ovplyvňovaní proti rozdeleniu. Ja som bol riaditeľom Odboru hospodárskej politiky na Úrade vlády SR a všetky medzinárodné delegácie z MMF, Svetovej banky, OECD nechodili za Mečiarom, ale za mnou, a všetci hovorili, „čo ste blázni, padnete na kolená“…. Takže jasné, že národ bol vystrašený, no podľa mňa právne to prebehlo čisto. Nebolo možné referendum, národ bol príliš vystrašený, a keď máte možnosť ísť v takejto chvíli bez referenda – čo právnici potvrdili – že možné bolo – tak to bola jediná možnosť, ako dospieť k ústavnému riešeniu.
A bolo to rozdelenie spravodlivé, pokiaľ išlo o rozdelenie spoločného majetku? Dosiahli sme maximum?
Uvedomte si, že to bolo pod tlakom 31. 12. 1992. A 1. 1. 1993, čo bolo na Slovensku, to bolo naše, čo bolo v Česku, bolo v Česku. To, čo bolo inak 2:1, sa tak aj delilo. Ale termín 31. 12. 1992 bol sekerou! Ja som absolvoval na Vysokej škole ekonomickej ekonomicko-matematické výpočty a teórie hier a veľké čísla nepustia. Jednoducho z pohľadu veľkých čísel sú drobné straty zanedbateľné. A delenie Československa sa pohybovalo v týchto intenciách, hoci čo-to sme neustrážili, ale Česi mali vždy navrch, mali federálne orgány, mali skúsených ľudí, čo rozhodovali o tých majetkoch. Čo ale z hľadiska budúcnosti a veľkých čísel nič neznamenalo. Aby som to teda uzavrel – majetok sa rozdelil primerane.
